História Castrov triumf v Zátoke svíň

Castro, ktorý sa na Nový rok 1959 zmocnil vlády nad Kubou, pôvodne vôbec nemal zámer ťahať sa za prsty s najsilnejšou superveľmocou na svete. Udalosti však vypálili inak a na počudovanie celého sveta sa kubánskemu Dávidovi podarilo amerického Goliáša zahanbiť.

Od roku 1899, keď americké námorníctvo a dobrovoľnícky jazdecký zbor pod velením budúceho prezidenta Theodora Roosevelta (vzdialený príbuzný známejšieho F. D. Roosevelta a súčasne strýko jeho manželky Eleanor) pomohli Kube získať nezávislosť, USA považovali ostrovný štát ležiaci necelých dvesto kilometrov na juh od Floridy za svoj satelit.

V priebehu 20. storočia sa Kuba dostala až do pozície akéhosi protektorátu americkej korporácie United Fruit Company. Korporácia kontrolovala tamojšie poľnohospodárstvo aj priemysel postavený na pestovaní cukrovej trstiny a výrobe cukru. Na Kube získala obrovský vplyv aj americká mafia ovládajúca miestny turistický priemysel a najmä hazard. Státisíce Američanov sa na Kube s obľubou oddávali zábave a hazardným hrám, ktoré boli na území USA až na pár výnimiek zakázané.

Na papieri všetko vyzeralo optimisticky. Kuba mala hospodársky prosperovať. Problém bol v tom, že sociálna situácia obyvateľov Kuby sa, naopak, stále zhoršovala. Príjmy z cukru aj hotelov končili v rukách amerických korporácií, mafie a nepočetnej skorumpovanej domácej vládnucej vrstvy predstavovanej diktátorom Fulgenciom Batistom. Ten sa k moci dostal v roku 1952, ako inak než prevratom. Americká vláda z toho nijako nadšená nebola, ale proti Batistovi nezakročila.

Na konci päťdesiatych rokov sa na Kube rozmohlo protibatistovské partizánske hnutie, v ktorom postupne získal dominanciu mladý právnik Fidel Castro. Batistove maniere boli už aj na Washington príliš a aj preto americké tajné služby nechali veciam voľný priebeh. Je málo známou skutočnosťou, že prvé americké sankcie proti kubánskej vláde boli zavedené ešte v roku 1958 ako reakcia na porušovanie ľudských práv Batistovým režimom voči jeho odporcom.

Problém menom Fidel

Po tom, čo sa zmocnil vlády nad Kubou, Castro sa pri prvej príležitosti už v apríli 1959 vybral do USA. Uvedomoval si, že vzťahy s mocným susedom sú pre Kubu životne dôležité. Prvé reakcie amerických médií na charizmatického revolucionára rozhodne neboli nepriateľské. Bradatý Castro oblečený v olivovozelenej vojenskej blúze si svojím spontánnym vystupovaním získal sympatie veľkej časti americkej verejnosti. Lenže napriek tomu, že do USA Castro prišiel ako vodca štátu (formálne zastával funkciu predsedu kubánskej vlády), neprijal ho prezident Eisenhower, ale „iba“ viceprezident Richard M. Nixon. Stretnutie trvalo síce až tri hodiny, ale nič nevyriešilo. Skôr naopak.

Nech sa to dnes zdá akokoľvek čudné, napriek svojim ľavicovým názorom Fidel Castro pôvodne nebol komunistom. Na začiatku svojej vlády s touto ideológiou dokonca ani nijako zvlášť nesympatizoval. Po udalostiach v Maďarsku v roku 1956 považoval Sovietsky zväz za podobnú imperiálnu mocnosť ako USA.

Castro však zásadne podcenil averziu amerického establišmentu, ktorú vyvolal prvou fázou pozemkovej reformy spustenou v máji 1959. V jej dôsledku boli na Kube znárodnené veľké trstinové plantáže vlastnené najmä United Fruit Company. K tomuto rozhodnutiu vraj Castro dospel spontánne počas jedného zo svojich siahodlhých prejavov bez toho, aby sa hlbšie zamýšľal nad dôsledkami. Už raz vyrieknuté „Comandante“, ako Castra na Kube titulovali, nikdy nebral späť. Znárodnenie plantáží vyvolalo fatálny sled udalostí.

Cukrovary vlastnené taktiež United Fruit odmietli spracovávať cukrovú trstinu zo znárodnených plantáží. A tak Castro znárodnil aj cukrovary. To už však vyvolalo odvetu na oficiálnej úrovni. Americká vláda výrazne zredukovala import kubánskeho cukru, ktorý bol nosnou komoditou kubánskeho hospodárstva. Bez príjmov z predaja cukru Kuba nemala čím platiť za ropu, ktorú dovážala zase len z USA.

Sám Fidel síce komunistom nebol, ale jeho brat Raúl mal ku komunistom veľmi blízko. Raúl svojmu staršiemu bratovi sprostredkoval stretnutie s predstaviteľmi Sovietskeho zväzu. V Moskve zacítili obrovskú príležitosť zachytiť sa na západnej pologuli, len pár kilometrov od amerického pobrežia. Sovietsky zväz bez dlhých rečí odkúpil od Kuby celoročnú produkciu trstinového cukru a ponúkol za to dodávky sovietskej ropy. Lenže kubánske rafinérie vlastnené, ako inak, zase len prevažne americkými spoločnosťami odmietli sovietsku ropu spracovať. Castro pohrozil znárodnením odbojných rafinérií.

Posledným pokusom o zmier mala byť Castrova cesta na zasadnutie valného zhromaždenia OSN do New Yorku v septembri 1960. Výsledok bol však presne opačný. Táto cesta prebiehala v omnoho ponurejšej atmosfére než jeho prvá návšteva New Yorku. Americké úrady obmedzili pohyb kubánskej delegácie len na Manhattan, kde sa nachádza budova OSN. Konflikt vznikol už pri ubytovaní, keď hotel po poslednej skúsenosti s temperamentnými Kubáncami požadoval vysokú zálohu za prípadné spôsobené škody na hotelovom zariadení. Urazený Castro zaplatiť odmietol a s celou delegáciou sa demonštratívne presunul do hotela Teresa v černošskej štvrti Harlem.

Keď Castro nedostal pozvánku na recepciu usporiadanú americkou vládou na počesť lídrov delegácií latinskoamerických štátov prítomných na zasadnutí OSN, v hoteli kde bol ubytovaný, usporiadal „banket pre utlačovaných“, na ktorý demonštratívne pozval čiernych obyvateľov Harlemu.

Castro a sovietsky vodca Chruščov. Zdroj: www.history.com

Kubánsky vodca sa v New Yorku prvý krát osobne stretol aj so sovietskym vodcom Nikitom Chruščovom. Obaja vodcovia si padli do noty. Fotografia, ako malý natešený Chruščov objíma o hlavu vyššieho Castra, niekoľko dní dominovala americkým médiám. Castro na zasadnutí OSN 26. septembra 1960 predniesol svoju 4,5-hodinovú reč, ako inak, prednesenú bez papiera „z hlavy“. Castrova reč dodnes drží rekord najdlhšieho prejavu predneseného v OSN

Bez incidentu sa nezaobišiel ani odlet kubánskej delegácie. Kubánske lietadlo bolo rozhodnutím súdu zabavené ako kompenzácia za americký majetok znárodnený na Kube. Castro zúril. Situáciu opäť využil Chruščov, ktorý kubánskej delegácii promptne poskytol sovietske lietadlo.

Okrem hospodárskej pomoci medzi Kubou a Sovietskym zväzom veľmi rýchlo prišlo aj k vojenskej spolupráci. V kubánskych prístavoch sa začali objavovať sovietske obchodné aj vojnové lode. Vo Washingtone si z hrôzou uvedomili, že z Kuby sa závratnou rýchlosťou stáva komunistický štát a nová hranica studenej vojny zrazu prechádza prielivom oddeľujúcim Kubu od Floridy.

Ako odvetu za znárodnenie rafinérií a hotelov v polovici októbra 1960 USA zaviedli voči Kube tvrdé ekonomické embargo. Ešte v auguste prezident Eisenhower vydal CIA tajný príkaz, aby pripravila plán operácie na Castrovo zvrhnutie. CIA vec poňala komplexne a nadviazala spoluprácu aj s americkou mafiou, ktorá pre stratu kubánskych kasín a hotelov nenenávidela Castra o nič menej ako americká vláda.

CIA začala na Floride cvičiť jednotku zloženú z kubánskych emigrantov. Vznikla Útočná brigáda 2506 (Brigada Asalto 2506). Jej veliteľom sa stal kubánsky dôstojník José Perez San Román, prezývaný Pepé, ktorý mal osobnú skúsenosť z Castrovho, ale aj Batistovho väzenia. Lenže vďaka novinárom sa prípravy na inváziu rýchlo stali verejným tajomstvom. Výcvikovú základňu preto bolo potrebné presťahovať mimo územia USA. Kubánskym exulantom poskytla útočisko Guatemala na svojej základni Camp Trax. Práve v Guatemale sa ostatne pred pár rokmi CIA podaril úspešný štátny prevrat (operácia PBFortune) a guatemalský diktátor plukovník Castillo Armas tak len splácal starý dlh z roku 1954.

Počiatočné plány predpokladali držať sa osvedčenej schémy použitej v Guatemale. Pri meste Trinidad na južnom pobreží Kuby, vzdialenom od Havany 270 kilometrov, mala brigáda 2506 uskutočniť regulárnu výsadkovú operáciu. Na obsadenom území sa mala ustanoviť proticastrovská vláda a tá by oficiálne požiadala USA o podporu. Výhodou zvoleného miesta boli pláže vhodné na vylodenie, dobre vybavený prístav a tiež blízkosť základní miestneho hnutia odporu v pohorí Escambray. Ak by invázia predsa len nebola úspešná, brigáda mala prejsť do hôr a pokračovať v boji proti Castrovi partizánskym spôsobom.

Do príprav operácie zasiahli americké prezidentské voľby v roku 1960. Kuba sa stala jednou z nosných tém kampane a demokratický kandidát John Fitzgerald Kennedy bez toho, aby vedel o prípravách na inváziu, v kampani vystupoval voči Castrovi omnoho agresívnejšie než republikánsky kandidát viceprezident Richard M. Nixon, ktorý, samozrejme, informovaný bol. Kennedy otvorene požadoval Castrovo zvrhnutie a vo voľbách tesne zvíťazil. Týždeň po svojom víťazstve sa od šéfa CIA Allana Dullesa oficiálne dozvedel o rozbehnutých prípravách na Castrovo zvrhnutie. Kennedymu vraj plánovaný rozsah operácie doslova vyrazil dych. Uvedomil si, do akej politickej pasce sa dostal svojím horlením za Castrovo zvrhnutie. Teraz mu nezostávalo nič iné, len operácii dať zelenú, hoci po oboznámení sa so všetkými okolnosťami vôbec nebol presvedčený o jej úspechu.

Na rozdiel od Eisenhowera, ktorý z vlastnej skúsenosti presne vedel, čo invázia postavená na vyloďovacej operácii vyžaduje, a uvedomoval si, že bez priamej americkej účasti sa operácia nezaobíde, Kennedy chcel americkú účasť na invázii za každú cenu utajiť. To vo svetle toho, že v novinách sa prakticky každý týždeň objavovali články o výcvikových táboroch proticastrovskej opozície, bolo veľmi naivné.

CIA dostala príkaz plán prepracovať. Za štyri dni sa zrodil plán operácie Zapata, ktorý predpokladal skryté nočné vylodenie na odľahlom rovnomennom polostrove vzdialenom od Havany 150 kilometrov v mieste zvanom Zátoka svíň (Bahía de los Cochinos).

Zátoka svíň

Na polostrove Zapata sa nachádzali dokonca až dve letiská vhodné na pristátie lietadiel Douglas B-26 Invader, ktorými boli proticastrovskí povstalci vyzbrojení. Bombardéry B-26 boli zvolené preto, lebo tým istým typom disponovali aj kubánske vzdušné sily. To malo svetu evokovať, že proti Castrovi sa vzbúrilo jeho vlastné letectvo.

Umiestnenie dvoch letísk na polostrove Zapata bola však jediná výhoda zvoleného miesta vylodenia. Polostrov bol príliš vzdialený od základní domáceho hnutia odporu v pohorí Escambray a celý bol obkolesený mangrovovými bažinami. Ak by sa vylodenie nepodarilo, povstalci by sa ocitli v pasci, z ktorej by nebolo úniku. Ďalším problémom boli koralové útesy pred plážami, ktoré predstavovali pre výsadkové lode povstalcov smrteľné nebezpečenstvo.

CIA tlačil čas, pretože na ostrov stále prúdili sovietske zbrane a kubánski piloti práve prechádzali v Československu výcvikom na sovietske prúdové lietadlá MiG-15. Termín začiatku operácie bol preto stanovený na polovicu apríla 1961. Vylodeniu malo predchádzať bombardovanie kubánskych letísk, ktoré malo vyradiť z boja zatiaľ nepočetné Castrovo letectvo. Bombardovanie malo pôvodne vykonať až 17 lietadiel B-26, ktoré mali nad Kubu priletieť z Nicaraguy.

12. apríla, v deň, keď celý svet sledoval let prvého kozmonauta sveta, prezident Kennedy sa nechal dotlačiť k vyhláseniu, že Spojené štáty neplánujú na Kube intervenovať s cieľom zvrhnúť Castrov režim. Prezident si dal veľký pozor, aby ani raz nespomenul brigádu kubánskych exulantov, ktorá sa v tom čase už pod ochranou US Navy po mori presúvala ku Kube. Nebolo to však nič platné. Keď sa o päť dní neskôr správy o vylodení v Zátoke svíň dostali na titulné stránky tlače, svet v udalostiach videl presne to, čím v skutočnosti boli – inváziu zorganizovanú USA. Kennedy vďaka svojmu nešťastnému vyhláseniu vyzeral pred svetom ako klamár alebo v lepšom prípade ako slaboch, ktorého podriadení si robia, čo chcú.

Vylodenie v Zátoke Svíň 17. – 19. apríla 1961, Zdroj: A. Ž.

Dva dni po svojom nešťastnom vyhlásení Kennedy napriek svojim pochybnostiam operáciu Zapata definitívne odsúhlasil. Povstalecké bombardéry sa zjavili nad troma kubánskymi vojenskými letiskami ráno 15. apríla 1961. Plánovanie náletov výrazne poznačila Kennedyho direktíva zakazujúca priamu účasť Američanov. Medzi Kubáncami nebolo dosť vycvičených pilotov. Na náletoch sa preto mohla zúčastniť len polovica z pôvodne plánovaného počtu bombardérov. A bolo jasné, že väčšinu podporných dopravných lietadiel aj tak budú musieť pilotovať Američania najatí CIA.

Prvé správy o výsledkoch bombardovania boli veľmi povzbudivé. Preto bolo vo Washingtone rozhodnuté o zastavení ďalšieho bombardovania letísk. Bola to osudová chyba. Ako povstalci čoskoro zistili, Castrovo letectvo náletmi nebolo ani zďaleka zničené a prerušenie náletov plné dva dni pred samotným vylodením poskytlo Castrovi varovanie a čas potrebný na mobilizáciu síl.

Castro okamžite vyhlásil mobilizáciu kubánskych revolučných ozbrojených síl (Fuerzas Armadas Revolucionarias). Na kubánskych plážach boli intenzívne budované hliadkové stanovištia revolučných milícií. Castro tiež nariadil masívne zatýkanie a okamžité vysťahovanie nespoľahlivých obyvateľov z oblastí, kde malo proticastrovské partizánske hnutie podporu. Tým bola v zárodku udusená možnosť, že by invázia mohla byť podporená domácim povstaním.

Jeden z povstaleckých B-26 nesúci marking kubánskeho vojenského letectva pristál na letisku neďaleko Miami. Pilot Zuniga tvrdil, že na Kube vypuklo proticastrovské povstanie a on sám so svojím lietadlom bombardoval Castrove letiská. Paradoxne, na inom floridskom letisku krátko nato pristálo B-26 so skutočným kubánskym dezertérom. Pozorní novinári vzápätí odhalili nezrovnalosti vo vzhľade oboch lietadiel a podvod s falošným dezertérom sa prevalil. V CIA si síce dali tú námahu, že na motorovom kryte Zunigovho lietadla boli nafingované priestrely, ktoré mali dokazovať, že na Kube vypuklo povstanie, ale úplne im ušlo, že Zunigov B-26 má plechovú prednú časť, kým stroje kubánskeho letectva ju mali plexisklovú.

Z nikaragujského prístavu Puerto Cabezas medzitým ku Kube smerovala vcelku impozantná invázna flotila pozostávajúca z viac než 30 plavidiel. Väčšinou išlo o bývalé americké vyloďovacie plavidlá LCVP a LCU z čias 2. svetovej vojny, ktoré sa rôznymi cestami s pomocou CIA dostali do rúk brigády 2506. Súčasťou flotily boli aj štyri nákladné lode (oficiálne plávajúce pod libérijskou vlajkou), v ktorých podpalubí boli mínomety, päť ľahkých tankov M-41 Walker Bulldog a najmä zásoby munície a paliva na niekoľko týždňov bojov. Najväčšiu bojovú hodnotu mali veliteľské lode Blagar a Barbara J, pre zmenu plávajúce pod nikaragujskou vlajkou. Išlo o upravené výsadkové lode typu LCI doplnené o silnú protilietadlovú výzbroj.

Podľa pôvodného plánu malo na východe Kuby dôjsť ku klamnému výsadku, ktorý mal Castra zmiasť a spôsobiť rozptýlenie jeho síl. Lenže pre chyby v navigácii ku klamnému výsadku vôbec nedošlo.

Krátko po polnoci 17. apríla dorazili k pobrežiu demoličné tímy žabích mužov, ktoré mali pre vyloďovacie plavidlá označiť priechody v koralových útesoch a na plážach lampami vyznačiť vyloďovacie úseky. Hlavné vylodenie malo prebehnúť na troch plážach. Kľúčovým bol „modrý“ úsek pri Playa Girón. „Červený“ úsek sa nachádzal v hĺbke Zátoky svíň, 35 kilometrov na západ pri Playa Larga. Na východnej strane polostrova mal byť „zelený“ vyloďovací úsek. Z dôvodu redukcie vzdušnej podpory však vylodenie napokon prebehlo len na modrom a červenom úseku.

Vylodenie neprebiehalo bez problémov, pretože pláže neboli prázdne. Na modrom úseku demoličný tím narazil na robotníkov a na červenom úseku sa v momente vylodenia demoličného tímu nachádzala hliadka revolučných milícií. Na oboch vyloďovacích plážach sa však podarilo počiatočný odpor milicionárskych hliadok potlačiť a začať urýchlene vyloďovať ľudí aj materiál. Veľkým problémom sa ukázali koralové útesy, na ktorých sa potopili dva vyloďovacie člny skôr, než dosiahli pobrežie.

Castro sa o invázii dozvedel prakticky okamžite už o pol tretej v noci. Na Playa Larga sa povstalcom nepodarilo včas umlčať vysielačku, ktorej operátor stihol podať veliteľstvu správu o prebiehajúcom vylodení. Castra zarazilo, že vylodenie prebieha na takom nevhodnom mieste, a spočiatku si myslel, že ide iba o krycí manéver a ku skutočnej invázii má dôjsť niekde inde. Keď sa však v priebehu pár hodín potvrdilo, že operácia v Zátoke svíň je hlavným vylodením, vyrazil na bojisko osobne riadiť bojové operácie. Ešte predtým  však stihol v celoštátnom rozhlase predniesť burcujúci prejav.

Pre technické problémy s motormi nie práve najmladších plavidiel a pre obavy z koralových útesov sa do svitania podarilo vylodiť len časť brigády a jej bojovej techniky. Na veliteľstvo operácie v americkom Richmonde (štát Virginia) medzitým dorazili správy o tom, že Castrovo letectvo je stále bojaschopné.

O pol siedmej ráno sa nad vyloďovacími plážami Castrove lietadlá naozaj objavili. Hneď pri prvom nálete bol zničený jeden z vyloďovacích člnov LCVP. Spolu s ním sa potopila aj podstatná časť mínometov, ktoré mali vyloďovaným jednotkám poskytnúť palebnú podporu.

Vzápätí sa nad Playa Girón rozpútala regulárna letecká bitka. Nad bojisko prileteli ďalšie dve B-26. Po chvíli sa však ukázalo, že sú to povstalecké lietadlá sprevádzajúce dopravné C-46, ktoré mali povstalcom zhodiť zásoby. Na dopravné lietadlá vzápätí zaútočili dve kubánske stíhačky Hawker Sea Fury a jedno z nich sa v plameňoch zrútilo do mora. Úspech si pripísali na veliteľskej lodi Blagar, ktorej protilietadloví delostrelci dokázali zostreliť jednu stíhačku Fury.

O pár minút neskôr sa nad bojisko prirútili dva prúdové stroje T-33 a poslali k zemi ďalší z povstaleckých bombardérov. Jeden z pilotov dokázal núdzové pristátie poškodeného lietadla prežiť, ale druhý zahynul. Do pol deviatej ráno sa povstalcom podarilo dostať na pláž ešte tanky, potom sa už vyloďovacie plavidlá museli pred útokmi kubánskeho letectva stiahnuť na otvorené more. Pri pobreží zostali iba veliteľské lode Blagar a Barbara J, ktoré boli dlhé hodiny jedinou ochranou bojovníkov na pláži pred útokmi Castrovho letectva. Delostrelci Blagaru sa skutočne činili a krátko nato zasiahli jednu zo stíhačiek T-33.

Na červenom úseku pri Playa Larga sa situácia vyvíjala podobne. Aj lodi Barbara J sa podarilo zostreliť jeden B-26. Vzápätí však prileteli ďalšie tri bombardéry. Ich bomby loď síce minuli, ale črepiny a tlaková vlna výbuchov lodný trup Barbara J predsa len poškodili. Prelietajúca stíhačka Sea Fury guľometnou paľbou zaútočila na zásobovaciu loď Houston. Nasledujúci nálet bol už pre Houston osudným. Rakety vypálené stíhačkou T-33 zasiahli kormu lode a na palube sa rozpútal požiar. Kapitán potápajúcu sa loď zámerne posadil na plytčinu pri brehu, aby zachránil aspoň časť nákladu.

Bojovníkom brigády 2506 sa po vylodení podarilo postúpiť približne šesť kilometrov do hĺbky polostrova a obsadiť jedno z letísk. Dopravným lietadlám C-46 a C-54 pilotovaným najatými americkými pilotmi sa dopoludnia podarilo vysadiť parašutistov, ktorí obsadili dôležité križovatky na príjazdových cestách k plážam a zachytili sa na druhom letisku pri cukrovare Central Australia. Lenže výsadkári mali málo munície, pretože časť zásob spadla do močiara. Križovatku San Blas na ceste k Playa Girón síce dokázali udržať, ale letisko a križovatku pri cukrovare Central Australia po pár hodinách stratili.

Castro vrhol do boja 200 000 príslušníkov revolučných milícií (Milicias de Tropas Territoriales). Večer 17. a v noci na 18. apríla milície ešte posilnilo takmer 10 000 policajtov a 25-tisíc vojakov pravidelnej kubánskej armády vyzbrojených dvadsiatimi sovietskymi tankmi T-34/85, samohybnými delami SU-100 a početným delostrelectvom. Tejto presile poldruha tisíca bojovníkov brigády 2506 nemalo šancu odolať.

Po súmraku sa výsadkové lode vrátili k pobrežiu, aby pokračovali vo vyloďovaní. Ráno po síce nepresnej, ale masívnej delostreleckej príprave Castrove jednotky vyrazili do útoku. Po tom, čo povstalci nedokázali udržať prístupovú cestu k Playa Larga, sa ich pozície na tomto úseku začali rúcať. Muži z posádky Houstonu, ktorým sa podarilo z potápajúcej lode zachrániť, po dosiahnutí pobrežia vbehli rovno do paľby Castrových jednotiek, ktorým sa už darilo prenikať do bezprostrednej blízkosti pláže.

Na Playa Girón zatiaľ povstalci odolávali. Veliteľ brigády Pepé vytvoril z tanku M-41 a niekoľkých džípov vyzbrojených bezzáklzovými kanónmi a guľometmi úderný oddiel, ktorý nasadzoval na najohrozenejšie úseky bojovej línie.

Ale aj tu sa postupne začala prejavovať vzdušná nadvláda Castrových síl. Okolo poludnia 18. apríla jedna zo stíhačiek Sea Fury zasiahla zásobovaciu loď Rio Escondido, ktorá okrem iného viezla aj zásoby paliva. Posádke Blagaru sa podarilo odvážnym manévrom z horiacej lode evakuovať takmer celú posádku tesne pred tým, než loď vybuchla. Posádky amerických vojnových lodí manévrujúcich v blízkosti Kuby neskôr svedčili, že stĺp ohňa a dymu bolo vidieť až na vzdialenosť 25 kilometrov. Spolu s loďou sa potopila veľká časť zásob munície.

Hrozivá strata Rio Escondido výrazne podlomila morálku povstalcov. O tretej popoludní jednotky milicionárov podporované tankmi kubánskej armády a delostrelectvom obkľúčili postavenia parašutistov pri križovatke San Blas. Oddiel milicionárov znalý miestneho terénu prešiel močiarom a vpadol do tyla povstalcov. Parašutisti kládli odpor celú noc, ale po vyčerpaní munície nasledujúce ráno podľahli presile.

Castrov triumf

Po strate San Blas bola porážka brigády 2506 už len otázkou času. Veliteľ Pepé vedel, že jeho muži už nebojujú o víťazstvo, ale len o holý život. Podvečer sa dvojici povstaleckých B-26 pilotovaných dobrovoľníkmi z Alabamskej národnej gardy podarilo prekvapiť dlhú kolónu tankov a nákladných áut kubánskej armády smerujúcich k Playa Girón a takmer celú ju zničiť. Na výsledku bitky to už však nedokázalo nič zmeniť, hoci straty utrpené pri tomto útoku mali predstavovať takmer tretinu všetkých strát na živej sile, ktoré utrpeli Castrove jednotky počas bojov. Ďalší letecký útok už Castrova protivzdušná obrana zachytila včas a dve povstalecké B-26 skončili v plameňoch. Z posádok nikto neprežil.

Vidiac kritickú situáciu brigády, vedenie CIA požiadalo Biely dom o povolenie bombardovať kubánske letiská lietadlami z amerických lietadlových lodí. Prezident Kennedy to však striktne zamietol. Podobne pochodil aj veliteľ operácie US Navy admirál Arleigh Burke, ktorý žiadal, aby torpédoborce mohli paľbou podporiť prehrávajúcich povstalcov. Medzi admirálom a prezidentom došlo dokonca k výstupu. Na prezidentovo „.... nesmieme sa do toho nijako zapliesť!“ podráždený admirál vyštekol: „Sakra, pán prezident, my už v tom zapletení sme!“ Admirál zúril, ale rozkazu sa podriadil.

Grayston Lynch bol jedným z dvoch agentov CIA, ktorí sa napriek výslovnému zákazu na výsadku osobne zúčastnili (druhým bol zvláštny agent William „Rip“ Robertson). Keď vysielačkou priamo z Playa Girón, kde sa už bojovalo, žiadal veliteľa jedného z torpédoborcov o pomoc, ten sa zmohol iba na povzdych: „Zo srdca s vami cítim, ale mám jednoznačné rozkazy, aby som sa nijako nezapájal.“

Ráno 19. apríla stíhačka Sea Fury vážne poškodila veliteľskú loď Barbara J. Delostrelci z Blagaru zase dokázali poškodiť ďalší bombardér B-26. Povstalci sa už držali len z posledných síl a obranné línie začali kolabovať. Niektoré z lodí, ktoré sa stále nachádzali na dohľad od vyloďovacích pláží, začali opúšťať svoje pozície.

Popoludní 19. apríla Castrove jednotky odpor povstalcov definitívne potlačili. Z jeden a pol tisíca mužov brigády 2506 ich 114 padlo v boji a 1179 padlo do zajatia vrátane veliteľa brigády Pepého a predstaviteľa exilovej kubánskej vlády Manuela Aritmeho. Dva americké torpédoborce s tichým súhlasom admirality priplávali bližšie k pobrežiu, ale z vody vylovili len 26 vyčerpaných povstalcov.

Pepého brigáda rozhodne nedala svoju kožu lacno. Castrove jednotky za tri dni bojov celkovo stratili 3650 mužov, z toho ich 1250 padlo priamo v boji a ďalších 400 podľahlo na následky zranení. Drvivú väčšinu strát predstavovali síce odhodlaní, ale slabo vycvičení milicionári.

Castro prežíval svoj najväčší triumf. Dvadsiateho apríla venoval víťazstvu, ktoré jeho jednotky vybojovali pri Playa Girón, niekoľkohodinový prejav v celoštátnom rozhlase. Ulicami Havany defiloval sprievod tisícky zajatých povstalcov, ktorí od víťazov očakávali len to najhoršie. Castro dokonca sám viedol výsluchy zajatcov.

Kennedymu slúži ku cti, že za osud zajatých Kubáncov cítil zodpovednosť a neponechal ich osudu. Castro v jednom z prejavov vyhlásil, že nemieni zajatcov napriek ich zločinom voči kubánskej revolúcii popraviť a ak americká vláda chce, môže ich zo zajatia vykúpiť. Kennedyho administratíva sa toho chytila. Začali sa viac než rok trvajúce rokovania, ktoré boli úspešne zavŕšené v decembri 1962. Všetci preživší zajatci vrátane Pepého a Aritmeho boli repatriovaní do USA. Americká vláda mala za kubánskych zajatcov zaplatiť 64 miliónov dolárov. Väčšinu z toho údajne formou liekov, potravín a poľnohospodárskych strojov.

Bojovníci brigády 2506 v kubánskom zajatí. Zdroj: www.elcomercio.com

Spackaná invázia sa pre Kennedyho stala vhodnou zámienkou na odvolanie nepohodlného riaditeľa CIA Allana Dullesa. Snaha americkej vlády zbaviť sa nebezpečného suseda sa tým však neskončila. CIA dostala rozkaz pripraviť operáciu Mongoose, ktorej cieľom nebolo nič menšie ako odstránenie Fidela Castra.

Bolo rozpracovaných niekoľko plánov, ako kubánskeho vodcu zlikvidovať alebo aspoň zosmiešniť. Niektoré z nich boli vyslovene bizarné. CIA napríklad zamýšľala využiť Castrovu záľubu v plávaní v mori a na mieste, kam sa chodieval kúpať, mala byť umiestnená výbušnina maskovaná veľkou lastúrou. Iný plán predpokladal do Castrovej potápačskej kombinézy vpraviť látku, po ktorej mu mali vypadať vlasy a jeho legendárna brada. Z podobnej skupiny nápadov bol plán vpustiť do ventilácie rozhlasového štúdia, v ktorom pravidelne prednášal svoje siahodlhé prejavy, halucinogénny plyn, po ktorom mal kubánsky vodca začať hovoriť z cesty.

Udalosti v Zátoke svíň vo svojich dôsledkoch viedli o rok a pol neskôr k udalostiam známym ako Karibská raketová kríza. Po tom, čo sa Sovietsky zväz pokúsil na Kube rozmiestniť rakety stredného doletu, sa svet na kritických dvanásť dní ocitol na hrane jadrovej vojny, ktorá by s najväčšou pravdepodobnosťou viedla k sebazničeniu ľudstva.

Kubánsku raketovú krízu sa, našťastie, podarilo vyriešiť diplomatickou dohodou a pokusy CIA o Castrov život neviedli k ničomu. Po nástupe prezidenta Johnsona na jeseň 1963 CIA od pokračovania v operácii Mongoose upustila. Fidel Castro vládol Kube až do februára 2008, keď vo veku 82 rokov zo zdravotných dôvodov odovzdal moc svojmu bratovi Raúlovi.