Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
04. apríl 2021

Vojna v Donbase

Rusi zhromažďujú tanky pri hraniciach s Ukrajinou. Je to len Putinov bluf?

Experti špekulujú, či sa schyľuje k vojne o Donbas či priamo o samotný Kyjev alebo Putin len politicky tlačí na Ukrajinu.

Rusi zhromažďujú tanky pri hraniciach s Ukrajinou. Je to len Putinov bluf?

Ruský prezident Vladimir Putin sa fotografuje s motorkármi na zraze motorkárskeho klubu Noční vlci 10. augusta 2019 v krymskom meste Sevastopoľ. Foto – TASR/AP

Od roku 2014 zúriaca vojna na východe Ukrajiny naberá na obrátkach: Rusko presúva jednotky k blízkosti ukrajinských hraníc a posilňuje svoju pozíciu v okupovaných územiach.

V posledných týždňoch rástlo napätie na frontovej línii medzi Ukrajinou a územiami pod kontrolou proruských separatistov. Napriek prímeriu, ku ktorému došlo v júli minulého roku, sa Ukrajinci viackrát ocitli pod paľbou, padlo 23 vojakov. Od začiatku vojny v roku 2014 prišlo o život vyše 13-tisíc ľudí.

Na sociálnych médiách sa šíria videá a fotografie zachytávajúce pohyb ruskej armády. Neďaleko juhoruského Krasnodaru vlak prevážal 33 bojových vozidiel pechoty BVP (bojové vozidlá pechoty), ďalší transport BVP bol zaznamenaný na Kryme. Do krymského mesta Kerč dopravili aj samohybné húfnice, ďalšie boli spozorované na novovybudovanom moste, ktorý spája Krym s ruskou pevninou.

Severne od Volgogradu vzbudil pozornosť transport niekoľkých desiatok tankov, pri Rostove na Done zas väčší počet vojenských vrtuľníkovraketomety BM-27 Uragan. Kolóna vojenských vozidiel sa presúvala aj Morozovskom v Rostovskej oblasti, ktorá priamo hraničí s Ukrajinou.

Mestečkom Armavir, ktoré spája ruské základne vo Vladikavkaze a Stavropoli s Rostovom na Done, prešiel transport nesúci vyše tridsiatky vozidiel BVP, okolo desiatky tankov a ďalšie vojenské vozidlá. Veľká časť ruskej armády sa nachádza v južnom vojenskom okruhu na hranici s Ukrajinou a Gruzínskom. Úspešná ofenzíva by si však vyžadovala značne väčšiu koncentráciu síl. Ak by skutočne došlo k novej eskalácii v Donbase, Rusko by s najväčšou pravdepodobnosťou stiahlo časť jednotiek z iných oblastí, veľká časť ruskej armády sa nachádza v Osetsku, Čečensku a Dagestane. (Podrobnú mapu nájdete tu.)

Keďže videá obvykle neukazujú celé vlaky, presný počet presúvaných tankov a vozidiel BVP sa nedá určiť s konečnou istotou. Najpravdepodobnejšie však je, že presúvané sú celé prápory, ktoré obvykle disponujú asi tridsiatimi až štyridsiatimi tankmi alebo podobným počtom vozidiel BVP.

Čo chce Moskva s toľkými zbraňami?

Medzi odborníkmi zatiaľ nevládne zhoda v otázke, čo sa Kremeľ vlastne snaží docieliť. Čaká Ukrajinu väčšia ofenzíva v Donbase, či dokonca útok na Kyjev? Alebo je všetko len zásterkou a cieľom je primäť Ukrajinu k ústupkom na diplomatickej scéne?

Časť pozorovateľov sa domnieva, že klesajúca vnútropolitická podpora ženie Vladimíra Putina do nových zahraničnopolitických eskapád. Anexia Krymu Putinovi v roku 2014 pomohla vyslobodiť sa z nízkych preferencií a získať podporu vyše osemdesiatich percent populácie. Odvtedy však jeho dôveryhodnosť poklesla, ruská ekonomika stagnuje, životný štandard je nižší než pred anexiou.

Aj keď ruská centrálna banka dbala na zodpovednú monetárnu politiku, ceny potravín rastú. Podľa oficiálnych údajov vzrástli minulý rok o 8 percent, odborníci poradenskej spoločnosti Romir počítajú skôr s 11 percentami. Pritom každý desiaty občan Ruska míňa na potraviny viac než polovicu svojho príjmu.

V takejto situácii niet divu, že Kremeľ potrebuje odpútať pozornosť občanov od ich škvŕkajúcich žalúdkov, najmä však od nejakých opozičníkov, ktorí občanom ukazujú, koľko im ich vládnuca kasta ukradla.

Problémom však je, že žiaden druhý Krym neexistuje. Rusi nebudú nadšene tlieskať víťaznému pochodu na Sumy alebo Mariupoľ ani dobytiu poltucta dedín na predmestí Donecka. Rusko-francúzska spisovateľka a historička Galina Ackerman si myslí, že jedine dobytie Kyjeva či Odesy by dokázalo vyvolať nacionalistický ošiaľ, ktorý by opäť vyniesol Putina na výšinu popularity.

Moskva akékoľvek nekalé úmysly popiera. V Kyjeve, Tbilisi či Rige sa museli dobre zasmiať po tom, čo hovorca Kremľa Peskov vyhlásil, že Rusko „nikdy nikoho neohrozovalo“.

Pasportizácia

Pritom Ruská federácia v minulých rokoch usilovne budovala zámienku na novú inváziu. Je ňou pasportizácia, proces, ktorý poznáme aj z Abcházska či Južného Osetska, čiže z častí Gruzínska, ktoré sa tiež nachádzajú pod ruskou okupáciou.

Keďže tieto gubernie s výnimkou Ruska takmer žiaden štát neuznáva, tamojší obyvatelia si pre cestu do zahraničia musia zohnať občianstvo iného štátu, obvykle Ruska.

Moskve toto prichádza veľmi vhod, keďže si takto vytvára vrstvu obyvateľstva, ktoré je od nej závislé. Ba čo viac, v prípade sporu s gruzínskou či ukrajinskou vládou dokáže vyhlásiť potrebu „chrániť svojich občanov“ a poslať zopár tankov na takú „priateľskú návštevu“.

Pasportizácia prebieha aj v Donbase. Podľa časti odborníkov boli porušenia prímeria posledných týždňov pokusom vyprovokovať Kyjev. Len čo by ukrajinská armáda začala s protiútokom, Kremeľ by vyhlásil, že musí prísť chudákom Donbasčanom na pomoc proti „fašistom“.

Tri scenáre

súčasnosti má ruská armáda vyše 60-tisíc vojakov na území Ukrajiny, z toho 32 700 na Kryme a okolo 28 000 v Donbase. Tieto jednotky údajne už posilnila ďalšími štyrmi tisíckami vojakov, ktoré do Donbasu presunula v posledných týždňoch.

S týmito vojakmi by Rusko dokázalo zatlačiť na Ukrajinu a možno dobyť zvyšok ukrajinského Donbasu. Na ten si separatistické „ľudové republiky“ nárokujú celý. Prvou možnosťou je obmedzená vojna, pokus dobyť Mariupoľ či celý Donbas.

Veľkú časť jednotiek však Ruská federácia nepresúva do Donbasu, ale na Krym a ďalej na sever. Druhým scenárom je teda pokus dobyť širší pás územia, ktorý by spojil Krym s Ruskom.

To by vyriešilo súrny problém s nedostatkom vody na Kryme, ktorú pred anexiou dodával kanál z ukrajinskej pevniny. Po anexii Ukrajina zásobovanie Krymu zastavila.

Problémom však je, že by si takáto operácia vyžadovala otvorený útok ruskej armády pozdĺž veľkej časti rusko-ukrajinskej hranice, prinajmenšom v Donbase a na Kryme. S veľkou pravdepodobnosťou by otvorená vojna rýchlo eskalovala do ruského úderu na Charkov a Kyjev.

„Jedinou otázkou zostáva, ako ďaleko chcú ruskí útočníci postúpiť – či už ‚majú záujem‘ iba o anexiu celého Donbasu alebo či postúpia aj na juhovýchod krajiny, aby odrezali Ukrajinu od jej čiernomorských prístavov a nadviazali pozemné spojenie medzi anektovaným Krymom a okupovanými oblasťami,“ tvrdí dlhoročný novinár Richard Herzinger.

Inzercia

Takáto možnosť sa nedá vylúčiť, ale bola by pre Rusko veľmi riskantná. Ukrajina je odhodlaná brániť sa a je veľmi nepravdepodobné, že by sa EÚ a USA nečinne prizerali, ako Rusi vpochodujú do Kyjeva.

Tretím scenárom je, že Putin iba blufuje a žiaden útok nechystá. Snaží sa prinútiť Ukrajinu k politickým ústupkom, nie však dobyť nové územia.

Príprava na rozhodujúcu bitku?

Podľa ukrajinskej rozviedky Rusko presúva jednotky nielen na Krym a do Donbasu, ale aj v okolí Brjanska a Voroneža. Tieto jednotky sú ideálne situované, aby udreli priamo na Kyjev.

Ruská propaganda v minulých rokoch šírila bludy o tom, že Ukrajina je akýmsi „umelým“ štátom, že žiaden ukrajinský národ neexistuje a v Kyjeve sa k moci dostali „fašisti“.

Istá časť Rusov si naozaj úprimne myslí, že Ukrajinci v skutočnosti chcú byť súčasťou Ruska a ich nezávislosť je len akýmsi protiruským sprisahaním.

Tento pocit aktívne rozdúchavala ruská štátna propaganda, v prvej línii moderátor Vladimír Solovjov v štátnej televízii Россия 1.

„V skutočnosti je sformulovaný cieľ: poďme získať späť všetky územia, ktoré vždy boli v ruskej sfére vplyvu a potom Sovietskeho zväzu. Taký cieľ nie je stanovený a nebude stanovený. Napríklad podľa môjho osobného názoru je existencia ukrajinského štátu v jeho dnešnej podobe proti národnému záujmu Ruska.“

Nato v relácii pokračovala nacionalistická tiráda, ktorú doplnil jeden z hostí: „Nielen Ukrajina!“ Solovjov vyhlásil: „Nielen Ukrajina, samozrejme, že nielen Ukrajina! Ale Ukrajina je dnes na vrchole agendy, pretože tam je reálna možnosť, že sa začne streľba, začne vojna. Tá vojna sa začne, a my, sme vlastne pripravení bombardovať ukrajinské mestá?“

Vzorom je Estónsko

Ukrajina si uvedomuje, že v otvorenej vojne s Ruskom by nemala veľké šance na úspech. Ukrajinská armáda je síce v omnoho lepšom stave než počas prvej ruskej invázie na Kryme vo februári či druhej invázie v auguste roku 2014, no to nestačí. Začala sa nevyhnutná modernizácia, Ukrajina nakúpila protitankové rakety Javelin a reformuje výcvik svojich vojakov, ale Rusko má neporovnateľne väčšie možnosti.

Riešením by mohla byť príprava na asymetrický spôsob vedenia vojny, dôraz na lacnú techniku či partizáni v zázemí. Ukrajina nedokáže vybudovať veľké letectvo, ako má Rusko, no dobrou protileteckou obranou dokáže útočníkovi čeliť. Ani v počte tankov či lodí Ukrajina nemá možnosti svojho veľkého suseda, no s dôrazom na lacnú techniku dokáže nájsť spôsob, ako odradiť Kremeľ od útoku.

Príkladom je maličké Estónsko, ktoré vie mobilizovať značnú časť svojej malej populácie. Hoci má len vyše jedného milióna obyvateľov, okrem profesionálnej armády Estónsko vytvorilo aj „obranný zväz“ Kaitseliit. Jeho súčasťou je okolo 20-tisíc dobrovoľníkov, ktorí cvičia partizánsky spôsob boja.

Aj na Ukrajine vznikajú organizácie, ktoré sa týmto príkladom inšpirujú. Ak by jedného dňa došlo k invázii, v tyle ruskej armády majú byť tisíce partizánov, ktorí vyhodia do povetria mosty či železničné trate a dajú protivníkovi pocítiť, že na Ukrajine nie je vítaný.

Je všetko len bluf?

Vzhľadom na riziká, ktoré by pre Rusko predstavovala invázia Ukrajiny, najpravdepodobnejšou verziou zostáva, že Putin blufuje. Po tom, čo ho Joe Biden nazval vrahom, potrebuje signalizovať, že je ešte stále najväčším hráčom v regióne. Možno dúfa, že nátlak na Ukrajinu ju dokáže primäť k tomu, aby zvážila možnosť zrieknuť sa Krymu.

Ako dopadne aktuálna situácia v Donbase, bude závisieť aj od toho, ako sa k nej postavia Európania. Príkladom je vojna v Náhornom Karabachu. Po tom, čo prestrelky medzi Arménskom a Azerbajdžanom v júli 2020 neviedli k takmer žiadnej reakcii EÚ, USA či Ruska, Azerbajdžan získal dojem, že môže konflikt vyriešiť násilím. Len niekoľko mesiacov nato spustil veľkú ofenzívu, ktorá arménsku armádu zmietla zo stola.

Preto je potrebné, aby EÚ jasne signalizovala, že podporuje nezávislosť a územnú celistvosť Ukrajiny. Ak totiž Rusko nadobudne dojem, že EÚ je nečinná a počas pandémie neschopná reakcie, len to posilní tých, ktorí skutočne chcú vygumovať Ukrajinu z mapy sveta.

Dôležité je aj to, aby Ukrajina na provokácie Kremľa reagovala s rozvahou. Nemôže si dovoliť chybu Gruzíncov, ktorí v roku 2008 vbehli do pasce Kremľa. Ruská armáda, ktorá stála pripravená na hraniciach, vtedy rýchlo zasiahla a Gruzínci len so šťastím ubránili Tbilisi.

Aké je ponaučenie?

Z vojenského hľadiska bude zaujímavou otázkou, čo sa obe strany z tejto krízy naučia. Pre ruskú armádu je presun bojových jednotiek do pohraničia príležitosťou nacvičiť si útok na Ukrajinu, ku ktorému nemusí dôjsť dnes ani zajtra, ale možno o desaťročie.

Podobne aj pre Ukrajinu sa núka možnosť odpozorovať vzorce ruskej mobilizácie a pripraviť sa na ňu. Tu však bude potrebná opatrnosť, keďže sa môže jednať o pascu zo strany Rusov.

Najlepším príkladom je Mechelenský incident z januára 1940. Nemecký dôstojník vtedy prevážal plán západného ťaženia, no jeho lietadlo v hmle stratilo orientáciu. Zistil to až pri núdzovom pristátí v Belgicku, kde ho zatkla polícia. Belgičania o nemeckom pláne informovali Francúzov a Britov, ktorí okamžite spustili núdzový plán pripravený v prípade nemeckého útoku na Belgicko.

Nemci útok na Belgicko odložili, odpozorovali pohyby francúzskych vojsk a plán modifikovali tak, aby sa vyhli hlavnej koncentrácii francúzskych a belgických vojsk. Štyri mesiace neskôr Wehrmacht skutočne zaútočil na Belgicko, no Francúzi a Briti náhliaci sa do Bruselu zistili, že ich Nemci obišli a obkľúčili.

Aký osud Ukrajinu postihne v budúcich rokoch, nebude závisieť len od schopnosti Ukrajincov zvládnuť túto krízu a vojensky sa ubrániť, ale aj od odpovede EÚ a USA. Ukrajina bude žiť tak dlho, kým Európania na ňu nezabudnú.

Odporúčame