Európsky plán obnovy Slovensko čaká ponurá budúcnosť, Hegerov plán to však sám osebe nevyrieši

Slovensko čakali ťažké časy už aj bez pandémie koronavírusu, teraz je však situácia ešte horšia. Asi tak nejako sa začína rozsiahly dokument Plánu obnovy, ktorého počet strán sme prestali počítať, keď prekročil dve stovky.

Podľa slov ministra financií Eduarda Hegera ide o veľkolepý plán, ktorý má z našej krajiny opäť urobiť konkurencieschopnú, inovatívnu a modernú súčasť Európskej únie. Tieto tri prívlastky sú v celom dokumente kľúčové, no pre človeka, ktorý podobné dokumenty číta pravidelne, sú už iba povinnou floskulou európskeho žargónu.

V každom prípade, v posledných rokoch sa Slovensko od týchto troch kľúčových charakteristík skôr vzďaľovalo, ako približovalo. To je dôležité, pretože v podstate to znamená, že naše hospodárstvo rastie čoraz menej, a tým sa sen o tom, že tu budeme mať životnú úroveň a platy ako v Nemecku, stále viac vzďaľuje.

Dobre to ilustruje graf, ktorý obsahuje každá správa Európskej komisie o Slovensku v posledných rokoch a každá verejná diskusia analytikov o slovenskej ekonomike. Ide o graf, ktorý porovnáva, ako dobiehame priemernú životnú úroveň v Európskej únii v porovnaní so susednými krajinami.

Kým medzi rokmi 2000 až 2011 sme rástli raketovou rýchlosťou a z o niečo viac ako 50 percent sme sa dostali k takmer 80 percentám, v posledných rokoch sme, naopak, dokonca klesali. Naši susedia z Vyšehradskej štvorky však aj naďalej rástli.

No a ak niečo čo najrýchlejšie nespravíme, situácia sa bude iba ďalej zhoršovať. Prečo? Autori Plánu obnovy za náš najväčší problém považujú „nízku produktivitu spôsobenú alokačnou a technickou neefektívnosťou“.

To v ľudskej reči znamená, že síce makáme, no zle a v iba málo výnosných činnostiach a so zastaranými strojmi a technológiami. A tak kým napríklad v Nemecku jeden človek pracujúci vo farmaceutickom výskume vytvorí za osem hodín X pridanej hodnoty, u nás jeden človek pracujúci za pásom vyrobí dvakrát menej.

Naši ľudia zároveň pracujú najmä v málo produktívnych odvetviach (sme predsa montážna hala Európy) a ešte k tomu je nás aj málo a máme nízku kvalifikáciu. Demografické prognózy zároveň ukazujú, že nás bude stále menej a situácia sa teda bude iba zhoršovať.

Ako zabezpečíme lepšie zajtrajšky?

Analytici si teda od leta lámu hlavy nad tým, ako tento trend zvrátiť a vrátiť Slovensko na vzostupnú dráhu. V rámci znovunaštartovania európskej ekonomiky po pandémii sa totiž Európska únia rozhodla zriadiť fond obnovy, ktorý má pomôcť členským krajinám zmierniť dosahy pandémie.

Slovensku bolo na tento účel pridelených šesť miliárd eur a Heger tento týždeň predstavil, ako tieto peniaze použijeme. Hlavnými prioritami sú podľa slov rezortu financií vzdelávanie a zdravotníctvo, celkovo sa však plánujú reformy v piatich oblastiach a najviac peňazí má ísť na zelenú ekonomiku.

V rámci tejto oblasti je však zahrnutá aj výstavba železníc či podpora alternatívnych dopravných prostriedkov, či obnovy budov, ktoré môžu poviesť aj k zlepšeniu kvality školstva či zdravotníctva.

I keď vo všetkých oblastiach ide o potrebné reformy, riešenie zaostávajúcej ekonomiky by mali podľa autorov priniesť najmä zmeny vzdelávania, vedy a verejnej správy. Reformy vo vzdelávacom systéme by mali priniesť lepšie pripravenú pracovnú silu, reformy vedy a výskumu by zasa na jednej strane mali zlepšiť vedu na Slovensku, ale zároveň prilákať talenty zo zahraničia, ktoré by úroveň pozdvihli.

Taktiež by mali určitým spôsobom rozbehnúť inovácie vo firmách vďaka akýmsi voucherom pre malé a stredné firmy a investíciám do firiem s inovačným potenciálom. Reforma verejnej správy by mala pozostávať z väčšej digitalizácie, zníženia byrokracie a uvoľnenia pravidiel pre podnikanie.

Keď človek číta Hegerov plán, veľmi často má pocit deja vù a opatrenia, ktoré obsahuje, mu nie sú celkom neznáme. Ako priznala samotná generálna riaditeľka sekcie Plánu obnovy na ministerstve financií Lívia Vašáková, ktorá, mimochodom, až donedávna pracovala na Zastúpení Európskej komisie na Slovensku, pri príprave plánu nezačínali na zelenej lúke.

Zhrnutie snov všetkých analytikov

Na potrebu väčšiny opatrení a reforiem, ktoré dokument obsahuje, totiž analytici z rôznych štátnych i neštátnych organizácií poukazujú už roky a o realizáciu mnohých sa štát aspoň naoko už roky snaží.

Príkladom je pravidlo „one in, two out“, čo znamená, že v rámci znižovania byrokracie pri prijímaní nového zákona regulujúceho podnikateľské prostredie musia byť dva iné zrušené. O tomto princípe vo veľkom hovoril aj bývalý premiér Peter Pellegrini, ktorý ho na jednom z prvých stretnutí s podnikateľmi dokonca označil sa prioritu jeho vtedy novej vlády.

Takisto sme tu už mali aj lákanie talentov zo zahraničia, otvoril sa projekt za stovky miliónov, no nával cudzokrajných výskumníkov sa neudial a celá vec sa skončila skôr fiaskom. O potrebe inovácií sa taktiež hovorí už roky a ešte za Ficovej vlády boli schválené obrovské daňové výhody pre firmy, ktoré by prišli s inováciami. Zdá sa však, že samotné peniaze na zmenu nestačili.

Mnohé z opatrení zahrnutých v Pláne obnovy sa zároveň rok čo rok objavujú v takzvanom Národnom programe reforiem, čo je kľúčový dokument, pretože v ňom vláda vysvetľuje, aké reformné priority má, a tento dokument následne zasiela Európskej komisii.

Funguje to však iba teoreticky, čo dokazuje aj popularita tohto dokumentu. Väčšina ľudí ani nevie, že existuje, vypracúvajú ho analytici z Inštitútu finančnej politiky a žiadna vláda mu nikdy neprikladá väčšiu dôležitosť.

Okrem toho, množstvo opatrení vychádza z odporúčaní Európskej komisie, ktoré dostávame každý rok, a síce sa každoročne opakujú, ani im sa veľká pozornosť zo strany zákonodarcov zväčša nevenuje.

V prípade Plánu obnovy však má ísť o niečo iné. Prezentuje sa s veľkou pompou a má ísť o niečo, čo nám zaručí svetlejšiu budúcnosť. Na rozdiel od iných stratégii či národných plánov nám totiž plnenie opatrení, ktoré obsahuje, má priniesť veľké peniaze. Naopak, ak reformy neuskutočníme, prídeme o miliardy.

Ešte v decembri ministerstvo financií zorganizovalo verejnú online diskusiu o Pláne obnovy. FOTO TASR – Jakub Kotian

Nájdu reformy podporu?

Každý polrok budeme totiž Európskej komisii musieť predložiť dôkazy o tom, ako plníme ciele a míľniky, ku ktorým sme sa zaviazali. Ak sa ukáže, že s plnením zaostávame, polročnú platbu nedostaneme.

Toto by malo teoreticky zaručiť, že reformy skutočne budú prebiehať, či to však naozaj bude stačiť, je otázne. Aj teraz nám pre neplnenie termínov prepadajú veľké čiastky z eurofondov a síce sa o tom hovorí, no razantné zmeny, ktoré by tomu zabránili, prichádzajú iba pomaly.

Plán obnovy zároveň obsahuje množstvo zmien a reforiem, ktoré sa nedajú uskutočniť iba tak. Ukazuje sa to už teraz, keď sa proti plánovanej reforme súdnictva z dielne ministerky spravodlivosti Márie Kolíkovej vzbúrili prakticky všetci sudcovia. Mimochodom, táto reforma je tiež súčasťou Plánu obnovy.

Problémy sú aj s novelou zákona o vysokom školstve, ktorá je tiež jeho súčasťou a kvôli ktorej vysoké školy vyhlásili štrajkovú pohotovosť.

Čísla, prognózy a medzinárodné porovnania, s ktorými pracujú analytici, síce môžu ukazovať na jednoznačné riešenia problémov, realita však zvykne byť bohatšia a komplikovanejšia ako excelovské tabuľky.

Preto je potrebné prípadný veľkolepý plán reforiem, ktoré zásadne menia fungovanie rôznych inštitúcií, dôkladne prediskutovať s ľuďmi, ktorí dané inštitúcie tvoria. Táto diskusia by mala nastať teraz, verejnosť má totiž približne mesiac, aby k nemu poslala prípadné pripomienky. 

Existuje však ďalšia, kľúčová vec, ktorá spôsobuje pochybnosti o budúcej realizácii plánu obnovy. Je ňou fakt, že na spustenie veľkých reforiem je potrebný politický konsenzus a vzájomná medzirezortná podpora.

Ministerstvo financií tvrdí, že obsah Plánu obnovy bol pravidelne prediskutovávaný na koaličných radách, vo všeobecnosti však veľkú politickú zhodu v konaní vlády nevidno. Ak chceme naozaj Slovensko pretvoriť a dostať naše hospodárstvo zo stagnácie, v prvom rade potrebujeme politickú vôľu a proreformný postoj celej koalície.

V čase písania týchto riadkov je však realita úplne iná. Zúri koaličná kríza, jednotliví predsedovia strán žiadajú odchod svojich náprotivkov a predstavitelia vlády nevedia odložiť boj o vlastné ego a nájsť spoločnú reč ani pri niečom takom dôležitom, ako je riadenie pandémie.

Tento stav si už mesiace vyžaduje veľmi konkrétne obete na životoch. A ak vláde neprekáža toto, ako jej bude prekážať, že pre politické boje príde Slovensko o pár stovák miliónov eur?