Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
História Spoločnosť
05. marec 2021

História

Otrokárstvo, progresívna ľavica a Angelika

Euroamerická civilizácia, ktorá dáva svojim občanom najviac slobody, je za obdobie otroctva ako jediná fackovaná.

Otrokárstvo, progresívna ľavica a Angelika

Zdroj: Wikimedia.org

Dnes zažíva svoj reštart výraz, ktorý vyzeral, že už skončil na smetisku dejín. Progresívna ľavica v USA bičuje svoj štát za jeho otrokársku minulosť. Na severe Francúzska na podstavec sochy bývalého prezidenta a vojnového hrdinu Charlesa de Gaulla niekto napísal „otrokár”. Jeho kolega Winston Churchill predvídavo riekol : „Fašisti budúcnosti budú seba volať anti-fašisti...“

Moja 15-ročná dcéra označila otrokárstvo za najhroznejšiu vec na svete, ktorú môže človek urobiť druhému človeku. Otrok nemá žiadne práva, je niečo ako motyka. Stará mama povedala, že všetci ľudia sme predsa deti Božie. Ako sa také niečo mohlo stať. Na fenoméne otrokárstva je zaujímavé, že progresívna ľavica hovorí o otrokárstve len z pozície bieli voči čiernym.

Otroctvo je však staré ako samotná ľudská civilizácia, pretože otrocká práca sa vždy vyplácala. Je to tragická skutočnosť, stará ako ľudstvo samo, a európsky rozmach je len jednou z jeho etáp.

Aby sme si pozametali pred vlastným prahom, nežnejšia forma otrokárstva – nevoľníctvo, bolo v uhorskej časti habsburskej monarchie (vrátane Slovenska) zrušené v roku 1785. Viete si predstaviť, že dnešní progresívni novinári by obiehali spoluobčanov s otázkou, aký majú vzťah k maďarským feudálom, ktorí bohatli z nevoľníckej práce ich predkov a ktorí dodnes neboli braní na zodpovednosť. Začneme zhadzovať pomníky Rákócziho a Tökölyho do Žitavy a premenúvavať ulice ?

Momentálne prevláda tendencia vkladať problematiku otroctva do etického kontextu ľudských práv, lenže to je dobová tendencia.

Prvé, aj keď veľmi strohé, záznamy o výskyte otrokov pochádzajú zo sumerského obdobia v Mezopotámii. V starom Egypte podiel otrokov na výkonnosti ekonomiky osciloval. Zdrojom otrokov boli dobyvačné vojny a neexistovala žiadna právna úprava regulujúca otrokárstvo.

V starom Ríme je už otrokárstvo regulované aj zákonom. Tento stanovuje aj možnosť prepustenia otroka na slobodu, ktoré však musí vždy byť odôvodnené. Najväčší rozmach tu otrokárstvo nadobudlo v období medzi 5. a 1. storočím pred Kr. Po vzniku a postupnom rozšírení kresťanstva a jeho téz, ale aj vďaka zániku tradičného zdroja nových otrokov v dôsledku ukončenia územnej expanzie Rímom, otrokárstvo v stredoveku v Európe zaniklo a postupne ho nahradilo nevoľníctvo. Na rozdiel od otrokov, nevoľníci mali čiastočnú slobodu a mali určité práva. Boli však zaviazaní pracovať na pôde feudála.

 V krajinách, kde dominoval islam, sa pôvodná podoba otrokárstva v stredoveku prakticky nezmenila.

Rímska ríša sa rozpadla v roku 476 a o časti jej územia bojovali „barbarské“ národy – Vizigóti, Ostrogóti, Slovania, Berberi, obyvatelia Byzancie, núbijské a arabské kmene. Pre všetky tieto spoločenstvá bolo otroctvo prirodzené rovnako ako pre Rimanov.

V roku 641 arabské armády na veľkom ťažení vytvorili spojenie medzi Afrikou a Blízkym východom. Epicentrom globálneho obchodu s ľuďmi bola od siedmeho storočia po celých tisíc rokov Afrika. Arabská invázia na území Egypta otriasla základmi celého kontinentu a dopyt po otrockej sile vzrástol. V roku 769 Arabi s Núbijcami podpísali pakt, ktorým sa zaviazali skoncovať s nepriateľstvom výmenou za niekoľko sto otrokov ročne. Za menej ako polovicu storočia si Arabi podmanili južné brehy Stredozemného mora. Začali vznikať hranice, ktoré moslimov oddeľovali od sveta inovercov. V údolí Kauar, v Nigeri, v kráľovstve Makúria, v Líbyi, v púštnom regióne Fezzán – Arabi všade presadili rovnakú dohodu ako v Núbii.

Na jej základe začali organizovať prvé deportácie ľudí z Afriky na Blízky východ. Celé konvoje zajatcov mierili do nového centra, ktorým bol Bagdad, kde žili otroci z Kaukazu, Balkánu aj Afriky. Parížska profesorka Catherine Coquery-Vidrovitchová v súvislosti s kultúrnym rozmachom Bagdadu uvádza, že otroci boli dovtedy prevažne bieli. Na trhu s otrokmi bola, mimochodom, predaná aj legendárna Angelika. To, že si dnes otroctvo spájame takmer výlučne s čiernou rasou, je pomerne nový fenomén. V deviatom storočí si dynastia Abbásovcov vytýčila cieľ premeniť močiare okolo mesta Basra na prepychové sady. Bagdad už nepotreboval vojakov, ale roľníkov na obrábanie irackej pôdy, a nakupoval otrokov na tisíce. Nevyberali podľa farby pleti, ale podľa nemoslimského pôvodu. Otroci, ktorí si v procese stáročí na kolonizovaných územiach osvojovali islam, postupne svoj status menili. Z Afrického rohu sa na lodiach po Níle prevážali náklady zajatcov z Etiópie a Núbie či náhorných plošín Somálska a Tanzánie, neskôr do Ghany a Timbuktu, ktorého význam sa rozvíjal vďaka geografickej polohe.

Na brehoch rieky Niger sa prekladal náklad tovaru zo severu. Najväčším trhom s otrokmi bola Káhira. Otrokárske cesty sa presúvali čoraz hlbšie do afrického vnútrozemia. Zmenilo sa aj spoločenské postavenie otrokov. Väčšinu otrokov predaných do Káhiry tvorili Núbijci, Etiópčania a Sudánci. Otroctvo začínalo meniť farbu – čím tmavšia pleť, tým nižší spoločenský status. Transsaharský obchod s otrokmi zabezpečovali najmä Berberi.

Začiatkom štrnásteho storočia vstúpil na scénu nový hráč: Európa, ktorá sa vyformovala v konflikte a súperení s moslimským svetom a ktorá v nadchádzajúcich storočiach rozvinula otrokárstvo na nový systém. Kolonizácia Ameriky Európanmi viedla k expanzii, ktorá si vyžadovala lacnú pracovnú silu. Spočiatku boli zotročované domorodé kmene, ale vzhľadom na ich slabú dispozíciu pre ťažkú fyzickú prácu sa začali čoskoro dovážať odolnejší čierni Afričania. Tento obchod dosiahol najväčší rozmach v 18. storočí. Otrokov vlastnili tak belosi, ako aj černosi a indiáni. Napríklad v roku 1830 bolo v USA takmer 3 800 slobodných černochov, ktorí vlastnili bezmála 13-tisíc černošských otrokov.

Arabský obchod s otrokmi

Podobne aj Arabi udržovali významný trh s otrokmi, avšak nielen čiernymi, ale aj bielymi. Profesor dejín Robert Davis z Ohio State University odhaduje, že od 16. do polovice 18. storočia bolo v Severnej Afrike zotročených 1 až 1,25 milióna bielych kresťanov z Európy. Prvých dovážali obchodnými cestami cez Saharu a východnú Afriku (tu najmä cez ostrov Zanzibar) a druhých brali do zajatia ich pirátske lode v Stredozemnom mori a na pobreží Afriky.

Tretina populácie raných islamských štátov západného Sudánu (dnešná Západná Afrika) ako Ghana (750-1076), Mali (1235-1645), Segou (1712-1861) a Songhai (1275-1591) boli zotročené. Otroci boli zakúpení alebo odchytení na hraniciach islamského sveta a potom importovaní do hlavných centier, kde prebiehali trhy s otrokmi, odkiaľ boli vo veľkom distribuovaní. V 9. a 10. storočí čierni otroci mohli predstavovať aspoň polovicu z celkového počtu obyvateľov dolného Iraku. V rovnakej dobe mnoho otrokov v regióne tiež pochádzalo zo Strednej Ázie a Kaukazu. Tento obchod pretrvával od 8. do 20. storočia. Jeho rozsah bol podobný alebo aj väčší ako dovoz otrokov do Ameriky.

Napríklad Jemen od otroctva oficiálne upustil v roku 1962, Mauritánia 1981. V africkom štáte Niger bolo otroctvo postavené mimo zákon až v roku 2004, niektoré humanitárne organizácie však odhadujú, že v otroctve stále žije až 8 % obyvateľov Nigeru.

Otroctvo pretrváva aj v štátoch Mauritánia, Mali a Sudán. Všetky tieto štáty sa nachádzajú na pomedzí arabskej a čiernej (subsaharskej) Afriky. Otroci sú príslušníci rôznych černošských etník, ktorí žijú v otroctve už po celé generácie a prijali identitu svojich pánov (príkladom sú poarabštení Haratínovia čiernej pleti). Majitelia čiernych otrokov sú nomádske kmene, žijúce na Sahare a v oblasti Sahelu - Arabové (bieli Maurovia v Mauritánii nebo baggarské kmene v Sudáne), berberskí Tuaregovia a Fulbovia.

Máte z tohto pocit, že biely George z New Yorku by sa mal fackovať pred zrkadlom a Abdullah zo Saudskej Arábie, kde ženám povolili šoférovať a chodiť do kina len pred dvadsiatimi minútami, môže spokojne spávať ?

Inzercia

Snahy o zákaz otrokárstva

Počnúc 18. storočím začínajú v Európe silnieť snahy o postavenie otrokárstva mimo zákon. Existovali preto dva základné dôvody.

Reformácia podnietila vznik viacerých nových filozofických smerov, spomedzi ktorých otroctvo neakceptoval najmä osvietenský humanizmus, ktorý mal najväčší vplyv na politické zmeny v Európe, ktoré odštartovala Francúzska revolúcia.

Rast výkonnosti ekonomiky v dôsledku priemyselnej revolúcie, iniciovanej vo Veľkej Británii, ktorý spôsobil, že otrokárstvo sa stávalo menej hospodárne ako systém založený na odmeňovaní za prácu. Medzi industrializáciou a snahami o zákaz otrokárstva existuje priama úmera.

Preto tieto snahy aj skutkami začala ako prvá podporovať Veľká Británia. So schválením zákonov (1807) išli ruka v ruke aj praktické opatrenia, britské vojenské lode prenasledovali lode otrokárov po všetkých svetových moriach. V rokoch 1830 až 1860 sa pod nátlakom Veľkej Británie k tejto praxi postupne pridali aj ďalšie koloniálne mocnosti. Bývalé španielske kolónie v Amerike, ktoré sa osamostatnili na začiatku 19. storočia, otroctvo zrušili postupne do roku 1850. V euroamerickom svete sa otrokárstvo najdlhšie udržalo v USA, kde bolo otroctvo zrušené až v roku 1865, a následne aj v posledných španielskych dŕžavách Portoriko (1873) a Kuba (1886) a napokon v Brazílii (1888).

Otrokárstvo v 20. storočí a dnes

Hoci takmer všetky krajiny podpísali dohody o zrušení otroctva, otrokárstvo sa vyskytuje na mnohých miestach sveta dodnes: najmä v nedostupných oblastiach, kde nie je efektívna štátna správa a kde jej prípadní zástupcovia, zodpovední za vynútiteľnosť práva, sú novodobými otrokármi korumpovaní. Súčasné formy otrokárstva sú rôznorodé a líšia sa prípad od prípadu.

Približne 30 miliónov ľudí na celom svete žije v modernom otroctve - sú predávaní do nevestincov či manželovi, nútení k otrockej práci či sa dokonca v otroctve narodili.

V správe nazvanej Globálny index otroctva, ktorú v roku 2013 zverejnila charitatívna organizácia Walk Free, hodnotí situáciu v 162 krajinách sveta.
V absolútnych číslach žije najvyšší počet ľudí v modernom otroctve v Indii (13,9 milióna), Číne (2,9 milióna), Pakistane (2,1 milióna) a Nigérii (701 000), konštatuje správa. Z európskych krajín je v prvej desiatke iba Rusko (516 000). Spoločne s piatimi ďalšími krajinami tvoria až tri štvrtiny z celkového odhadového počtu ľudí v modernom otroctve, ktorý podľa správy dosahuje 29,8 milióna. Na základe údajov od vlád a neziskových organizácií, využívajúc štatistický odhad, Globálny index otroctva konštatuje, že najvyššie percento otroctva v populácii má Mauritánia. Mnohí ľudia tam dedia postavenie otroka po svojich predkoch, teda sa do otroctva rodia. Ich „majitelia“ ich predávajú, kupujú, požičiavajú či nimi obdaruvávajú priateľov. V západoafrickej krajine s 3,8-milióna obyvateľmi žijú v otroctve takmer štyri percentá - 151 000 ľudí, konštatuje správa.

Ďalšou kapitolou je komunistické otrokárstvo. Medzi novodobé, inštitucionalizované formy otrokárstva patrí zotročovanie väzňov. Ide o otrokárstvo voči vlastnému obyvateľstvu. Do osemdesiatych rokov 20. storočia pretrvávala prax zotročovania (najmä politických) väzňov v Sovietskom zväze a v menšom rozsahu aj v iných krajinách s totalitným režimom. Zatiaľ čo ťažiskový podiel na výkonnosti ruskej ekonomiky pred rokom 1917 mali nevoľníci, po tomto roku sa začali budovať veľké koncentračné tábory najmä v nedostupných častiach Ruska a Kazachstanu. Státisíce väzňov budovali rôzne megalomanské stavby, ako napríklad Bielomorský kanál spájajúci rieku Volga so severným pobrežím Ruska. Táto prax nadobudla najväčší rozmach v tridsiatych a päťdesiatych rokoch 20. storočia. Vtedy ju v menšej miere aplikovali aj štáty, ktoré boli politickými satelitmi Sovietskeho zväzu. Rovnako postupoval aj komunistický režim v Československu, ktorý tiež vytvoril sieť táborov nútených prác.

Ešte dlhšie podobná prax ako v Sovietskom zväze pretrvávala v Číne. Dnes sa predpokladá, že v Číne je jej rozsah na ústupe. To nemožno tvrdiť o Severnej Kórei, kde koncentračné tábory existujú dodnes. Podľa odhadu ministerstva zahraničia USA Severná Kórea drží v táboroch 150–200 tisíc väzňov. Severokórejskí väzni sú zbavení základných práv a nútení každý deň tvrdo pracovať hlavne v uhoľných baniach, pri ťažbe dreva a na poliach.

Obchod s ľuďmi dnes patrí spolu s drogami a zbraňami medzi jeden z troch najvýnosnejších nelegálnych obchodov na svete. Aktuálne sa obchod s bielym mäsom dostal dokonca hneď za drogy, teda celosvetovo na druhú priečku.

Podľa odhadov sa vo svete stane obeťou obchodovania s ľuďmi 700-tisíc až dva milióny osôb ročne. Trend pritom neustále rastie. Účely, na ktoré ženy, ale aj mužov predávajú, sú pritom rôzne. „Môže ísť o prostitúciu, prácu v domácnosti či v nelegálnej továrni, o žobranie alebo o nelegálny pouličný predaj, napríklad drog, či odstránenie a následný predaj orgánov“. Ženy tvoria približne 80 percent obchodu s ľuďmi. Zvyšných 20 percent tvoria muži a deti.

Ďalšia forma moderného otroctva sa spája s rôznymi islamistickými zoskupeniami. Teroristická skupina Islamský štát zmasakrovala viac ako 5000 jezídskych mužov. Uniesla stovky žien a mladých dievčat, ktoré im slúžili ako sexuálne otrokyne.

V noci zo 14. na 15. apríla 2014 bolo z internátu vládnej strednej školy v nigérijskom meste Chiboku unesených 276 prevažne kresťanských študentiek. K únosu dievčat sa prihlásila nigérijská salafistická povstalecká skupina Boko Haram.

V júni 2013 vydalo ministerstvo zahraničia USA správu o otroctve, v ktorej bol zoznam 21 krajín. Okrem už spomenutých krajín sa tam nachádza aj Saudská Arábia, Kuvajt, Alžírsko, Líbya, Kuba, Irán, Severná Kórea, Sudán, Sýria, Zimbabwe a Uzbekistan.

Každopádne európska spoločnosť otroctvo nevymyslela, zato ho zrušila.

Euroamerická civilizácia, ktorá dáva svojim občanom najviac slobody, je za obdobie otroctva ako jediná fackovaná. Asi niekde spravila chybu pri výchove svojich detí.

 

Odporúčame