Môj kolega a priateľ Vincent Bujňák publikoval príspevok, v ktorom tvrdí, že skrátiť volebné obdobie prostredníctvom referenda by bolo v rozpore s Ústavou SR. Jeho argumentáciu a závery nezdieľam a ako bude vidieť nižšie, môj názor je diametrálne odlišný: predčasné parlamentné voľby prostredníctvom referenda sú v súlade s našou ústavou.

Začnem pekne po poriadku. Prvé ustanovenie Ústavy SR hovorí, že Slovensko je okrem iného demokratický štát.

Demokracia ako vláda ľudu je v mnohých smeroch nie ľahko uchopiteľná. Podstatnou črtou demokracie od počiatku do dnešných dní je, že demokracia znamená splnomocnenie ľudu konať vo sfére verejných vecí. Ľud nie je objektom verejnej moci, ktorej nemôže uniknúť, ale jej subjektom a vykonávateľom, pričom môže verejnú moc realizovať priamo (referendum) a/alebo nepriamo (prostredníctvom zástupcov – poslancov). Záleží len na ňom.

Zastupiteľská demokracia je technickým riešením, aby vo väčších štátoch s množstvom obyvateľov a špecializáciou práce ľud nemusel každý deň rozhodovať o množstve otázok verejného života, a tak si zvolí svojich zástupcov (poslancov NR SR), ktorí vykonávajú mandát v mene ľudu a na jeho účet. Konanie poslancov v parlamente je vlastne konaním ľudu (občanov), podobne ako napísanie žaloby advokátom je vlastne napísanie žaloby samotným klientom, ktorého advokát zastupuje. Celkom prirodzene s mocou ide zodpovednosť a títo zástupcovia musia byť (a sú) ľudu zodpovední. Hierarchia je jasná: ľud je pán, ktorý rozhoduje, a poslanec je sluha, ktorý slúži.

Otázka v súvislosti s referendom a predčasnými voľbami znie tak, či ľud môže rozhodnúť, že skráti funkčné obdobie poslancom zo 4 rokov na kratší čas. Môže byť sluha viac ako jeho pán? Kolega Vincent Bujňák tvrdí, že áno, z titulu niekoľkých argumentov, na ktoré sa pozriem bližšie.

Najdôležitejším argumentom je, že predčasnými parlamentnými voľbami sa siahne na mandát poslancov, ktorí ho majú vykonávať 4 roky. Poslanci majú na to právo. Občania, ktorí zvolili svojich zástupcov v určitom čase, tak robili s vedomím, že tí budú vykonávať mandát štvorročné obdobie a predčasnými voľbami sa táto vôľa ľudu zneguje. Ľud sa vlastne oslabí. Takto postavená argumentácia má však podľa mňa niekoľko slabších miest.

Prvou vecou je individuálne právo poslanca na výkon mandátu na 4 roky. Takéto právo podľa mňa neexistuje v prezentovanej forme, pretože naša ústava pozná spôsoby, ako rozpustiť NR SR pred uplynutím jej funkčného obdobia, kde poslanec bude vykonávať svoj mandát kratšie. Napríklad podľa článku 102 odseku 1 písmena e) Ústavy SR môže prezident rozpustiť NR SR aj predčasne, ak za 6 mesiacov od vymenovania vlády parlament neschváli jej programové vyhlásenie.

Ak teda mandát poslanca má byť 4 roky a poslanec si plní všetky svoje povinnosti, aby programové vyhlásenie bolo schválené (napríklad ak opakovane navrhuje schválenie programového vyhlásenia vlády, upozorňuje na to iných poslancov, hovorí o tom v médiách atď.), ale 149 poslancom je to jedno, tak po správnosti mandát tomuto poslancovi by nemal zaniknúť. Prečo? Lebo je to jeho individuálne právo, ktoré je nezávislé od konania alebo nekonania iných poslancov.

Navyše, zásah do každého individuálneho práva musí byť primeraný kontextu. Mnou vytvorený kontext a dôsledok pre právo poslanca na výkon mandátu kritérium primeranosti určite nespĺňa, a preto ak berieme právo poslanca vážne, tak mandát by mu mal patriť aj naďalej, respektíve rozpustenie NR SR je porušením jeho práva na výkon mandátu na 4 roky. Ale v praxi to tak nefunguje a NR SR by bola pravdepodobne v tejto situácii rozpustená a chudák poctivý poslanec by mal smolu.

Druhou chybou kolegovej argumentácie je, že poslanec má právo na výkon štvorročného mandátu pred samotným ľudom (a preto referendum o predčasných voľbách byť nemôže). Občanom tým vlastne hovoríme – máte šancu raz za štyri roky, ak ste si vybrali zle, nič sa nedá robiť, treba čakať.

Som ďaleko od toho, aby som tvrdil, že poslanec môže byť odvolaný napríklad prezidentom alebo politickou stranou, ktorej sa nepáči, ako poslanec hlasuje. V týchto prípadoch ochrana subjektívneho práva poslanca na výkon mandátu je namieste. K tomu smeruje aj judikatúra ESĽP spomínaná v článku Vincenta Bujňáka, no nie kvôli právam poslanca, ale preto, že prostredníctvom práva poslanca sa chránia aj voliči, ktorí si ho zvolili a nechcú, aby ho napríklad poslanecká strana alebo prezident mandátu zbavili. Táto ochrana však nie je namieste v situácii, keď poslanca chránime pred samotným ľudom. Pred tými, komu má slúžiť a v čom mene mandát vykonáva. Poslanec nevykonáva svoju moc (a nemá svoje práva), ale vykonáva moc ľudu, koná v jeho mene.

Použijem konkrétny príklad, na ktorom sa to pokúsim vysvetliť. Predstavme si klienta, ktorý je zastupovaný v súdnom spore advokátom. Klient nemôže zrušiť plnú moc svojmu advokátovi a dať sa zastupovať niekým iným. Neumožnenie klientovi zrušiť advokátovi plnú moc na zastupovanie by sme odôvodňovali tým, že advokát má právo na to, aby bol zástupcom počas celého súdneho procesu, lebo tak sa s klientom na začiatku dohodol. Ignorovali by sme fakt, že napríklad advokát si neplní svoje povinnosti, klame, podvádza, nerobí si poriadne svoju prácu. Len by sme tvrdili, že dohoda bola na celý čas a nie je možné ju vypovedať, lebo porušíme „práva“ advokáta. Asi vidíte tú absurditu.

Aby sme argument doviedli do konca, tak oproti právu poslanca vykonávať nerušene a bez zodpovednosti svoj mandát počas štyroch rokov stojí tiež právo občanov na výkon volebného práva, ako aj právo sa zúčastňovať na správe verejných vecí, pričom obe práva občanov by sa realizovali v prípadných predčasných voľbách. Takže máme proti sebe stojace právo poslancov a právo občanov – ktoré z nich má dostať prednosť? Podľa mňa to druhé.

Nesprávne podľa mňa pôsobí aj tvrdenie, že predčasnými voľbami sa ľud vlastne oslabuje, lebo skoršie rozhodnutie ľudu vo voľbách je zrušené. Podľa mňa, ak si ľud želá predčasné parlamentné voľby v referende (a vieme, že úspešné referendum v podmienkach Slovenska je úloha takmer nemožná), tak neprichádza k oslabeniu ľudu a jeho pôvodnej voľby, ale celkom opačne, k posilneniu ľudu – predsa budú nové voľby a ľud sám rozhodne, kto mandát bude vykonávať. Ľud sa môže rozhodnúť rovnako alebo inak, ale podstatné je, že môže prijať rozhodnutie. Čím viac ľud zapájame do rozhodovacieho procesu, tým je náš štát viac demokratický, nie menej.

Ak pripustíme, že poslanec má právny nárok na výkon mandátu počas štyroch rokov bez možnosti toho, aby ľud inicioval referendum o predčasných voľbách, posilňujeme nezodpovednosť poslancov voči voličom. Aj keď máme na Slovensku voľný mandát poslanca, nič to nemení na tom, že aby zastupiteľský vzťah medzi poslancami a ľudom fungoval, musí existovať zodpovednosť poslancov voči voličom nielen raz za štyri roky, ale kontinuálne.

Referendum je, žiaľ, jediný prostriedok v našom právnom poriadku, ako čiastočne tento zodpovednostný vzťah revitalizovať a naplniť ho obsahom. Bez neho sú poslanci vlastne počas štyroch rokov nedotknuteľní, čo nie je demokratické. Argument o nadužívaní referenda o predčasných voľbách môže znieť v podmienkach Slovenska ako zlý vtip – za takmer tridsať rokov sme mali len osem referend, z toho jediné úspešné (pre porovnanie, v Taliansku bolo v rovnakom období 14 referend alebo v Slovinsku až 20).

Veľkú dilemu predstavuje referendum a ľudské práva. V zmysle rozhodnutia Ústavného súdu PL ÚS 24/2014 sa referendom nemôže znížiť stupeň existujúcej ochrany ľudských práv. Čo s referendom za predčasné voľby, nakoľko môžeme povedať, že referendom a predčasnými voľbami by sme znížili štandard ľudských práv poslancov, pretože poslanci by nevykonávali mandát štyri roky, ale povedzme len dva?

Jedna odpoveď sa ponúka vyššie, a to že poslancov nemôžeme chrániť pred ľudom, pretože pred ľudom žiadne práva nemajú.

Druhá odpoveď môže súvisieť so samotným referendom a predčasnými voľbami – akéže obmedzovanie práv poslancov, veď budú nové parlamentné voľby a poslanec môže znovu kandidovať a byť zvolený ako zástupca a jeho mandát môže trvať dokonca dlhšie ako pôvodné štyri roky.

Treťou možnosťou je povedať, že pri konflikte medzi právom poslancov a právom občanov prednosť majú dostať tí druhí.

No napriek týmto (podľa mňa dôležitým) argumentom v prospech referenda sa pokúsme predpokladať, že predsa len poslanci nejaké práva majú. Riešením by bolo, že ľudské práva poslancov by referendom za predčasné voľby neboli dotknuté priamo. Napríklad referendová otázka: „Ste za to, aby mandát zanikol poslancovi XY?“ by prípustná nebola. No otázka, ktorá de facto zbavuje mandátu všetkých poslancov en bloc, napríklad: „Ste za to, aby sa konali predčasné parlamentné voľby do NR SR?“, by prípustná už bola. Obmedzenie práv poslancov (ak vôbec nejaké) by bolo len sprostredkované a inštitucionálne, a nie osobné.

Pozor, nehovorím, že ľud môže podľa ústavy rozhodovať vždy, keď ide o zníženie ochrany ľudských práv. Napríklad otázka: „Ste za to, aby občania starší ako 20 rokov mohli voliť do NR SR?“ nemôže byť predmetom referenda. Jednoducho nie je referendum o ľudských právach a referendum o ľudských právach.

A ešte jednu vec musím spomenúť v súvislosti s referendom a ľudských právach. Striktne vykladaný rozsah, keď ľudské práva a slobody (ne)môžu byť predmetom referenda, v podstate znamená, že referendum o vystúpení zo žiadnej medzinárodnej organizácie nie je možné, pretože napríklad referendom o vystúpení z NATO alebo z EÚ by sa občanom tiež siahlo na ich práva (napríklad na slobodu pohybu či bezpečnosť). Teda ľud zostáva úplne bezmocný a nemôže nič robiť. Jedine čakať, že jeho „osvietení“ zástupcovia sa jedného dňa uráčia rešpektovať ľud a požiadať o vystúpenie z medzinárodnej organizácie. No to už nehovoríme o demokratickom štáte, ale o vláde parlamentu – totalitnom zriadení.

Nemusím sa však oháňať podstatou demokracie, pretože aj z Biblie vieme, že sluha nemôže byť väčší ako jeho pán. Nechajme ľud rozhodovať častejšie, aby sme ustanovenie o demokracii mali nielen v ústave, ale aj v realite. Len tak môžeme zachrániť demokraciu, ktorej budúcnosť neveští nič dobré.