Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
08. január 2021

Väzenské prostredie

Problém so samovraždami je najmä u tých, ktorí sú vo väzení po prvýkrát

„Je to tlak, človek je vo väzbe zavretý sám so svojimi myšlienkami,“ opisuje muž, ktorý 20 rokov pracoval v slovenskej väznici.

Problém so samovraždami je najmä u tých, ktorí sú vo väzení po prvýkrát

Foto: Zbor väzenskej a justičnej stráže

Osem rokov pracoval vo výkone väzby, neskôr prešiel na oddelenie výkonu trestu. Michal Libant (42) pôsobil 20 rokov ako väzenský kapitán, dnes vedie najväčšie Slovensko-české väzenské spoločenstvo DISMAS.

Aká je duša väzňa? Čo sa deje so psychikou človeka, keď ho odsúdia? Ktorí väzni sú náchylnejší na samovraždu a ako jej možno predísť?

Spýtam sa to rovno na úvod. Aká je duša väzňa?

Povedal by som, že sú akési dva typy. Ten prvý je citlivejší. Sú to ľudia, ktorí sú vo väzbe prvýkrát. Spomínam si, ako som stretol na väzbe jedného prominentného väzňa, ktorý tuneloval podniky a spreneveril veľké majetky. Vonku to bol suverénny muž, vnútri, vo väzbe, bol však tichý, psychicky na dne.

Pred vami zrazu sedí iný človek. Keď sa dostanete do výkonu väzby, vzniká enormný tlak. Ste izolovaný, zväčša sám či maximálne s jedným spoluväzňom, aby ste nikoho neovplyvňovali a aby nik neovplyvňoval vás.

Aký je ten druhý typ väzňov?

Tí sú náročnejší. Sú dominantní aj vo väzení. Majú bohatú minulosť a ani sa ňou netaja, zločin je pre nich štýl fungovania. Väčšina väzňov sú však normálni ľudia, ktorí dokážu rozoznávať hodnoty, akurát sa stalo, že sa v živote stratili, pochybili a snažia sa s tým vyrovnať. Keď takého človeka vezmú do väzby, dostáva sa pod enormný tlak.

Často chodí k psychológovi či na psychiatriu, medzitým prebieha súd, kde sa rozhoduje, či zostane vo väzení alebo ho prepustia. Proces sa predlžuje, čas ubieha a tlak pokračuje. Mnohí z väzňov začnú držať hladovku, aby na seba upútali pozornosť, alebo si niečo vydobyli ako nedávno napríklad pani Jankovská. Je to istá forma vydierania, väzni ju volia pomerne často.

Foto: Lukáš Ronec LCH

Čo sa deje so psychikou človeka, keď ho odsúdia?

Keď je už vo výkone trestu, časť tlaku z neho opadá, časť však pokračuje. Neviem, ako to prežívajú ženy, vždy som strážil mužské väzenie. Viete, odsúdený má vonku často deti, je živiteľom rodiny. Keď ho zavrú, o rodinu sa nemá kto postarať. Po čase sa mu rozpadá vzťah. Pol roka, možno rok žena vydrží, ak však dostane muž sedem či viac rokov, je to pre oboch, prirodzene, veľmi náročné.

V takej situácii zrejme každý odsúdený potrebuje nádej. 

Iste. Väzni sú zavretí v cele väčšinu času dňa a celý ten čas premýšľajú, čo pokazili, ako inak mohli žiť. Mnohí v tom čase prichádzajú na to, aká veľká hodnota je rodina a oni ju rozbili. Sklamali svoje deti, manželku, mamu, brata. Mnohí chlapi svoje deti neraz bili, podvádzali svoju ženu. V tom tichu a samote im to často začne všetko dochádzať.

„Pokusy o samovraždu sa dejú pravidelne. Či už ide o túžbu väzňa upútať na seba pozornosť, alebo reálne ukončiť svoj život.“ Zdieľať

Čo to s človekom robí, čo sa s ním deje?

Je to ako jed, rozožiera vás to zvnútra. S človekom to pracuje, všetky tie myšlienky. Odsúdený nemôže jesť, spať. Neskôr tie pocity trochu otupuje čas, no v sebe to má stále a najmä sa to vždy otvorí, keď mu do väzenia napíše rodina, ktorá si niekedy nemá za čo nakúpiť potraviny, darčeky na Vianoce. Kde si ten muž znova uvedomí, že ho potrebujú a on tam nie je.

Kam tieto myšlienky odsúdeného vedú?

Ako väzenský pedagóg som čítal listy, ktoré odsúdeným prišli. Je to nariadenie, väzňom sa musí nahliadať do osobnej korešpondencie práve pre tieto prípady, keď mu napríklad vonku umrie niekto blízky či sa s ním chce rozviesť manželka. V človeku dochádza k zlomu a vtedy často vzniká mimoriadna situácia, ktorá mnohých vedie k myšlienkam na samovraždu.

Je jednoduché vo väzbe či neskôr vo väzení spáchať samovraždu?

Úplne jednoduché to nie je, tie pokusy však pravidelne existujú. Či už ide o túžbu upútať na seba pozornosť, alebo reálne ukončiť svoj život. Deje sa to. Aj dnes sme toho, žiaľ, napokon svedkami v prípade pána Lučanského. Človek je vo väzbe zavretý sám so svojimi myšlienkami, so všetkým, čo v živote spravil.

Ako sa dá s tým pocitom pracovať? Ako tú beznádej pretvoriť?

K dispozícii sú na to pedagógovia, lekári, psychológovia, psychiatri, ktorí väzňom pomáhajú tento stav riešiť. No niekedy ani to nestačí na vymanenie sa z tej náhlej prázdnoty, v ktorej sa ocitli. Roky som čítal psychologické profily odsúdených, to, aké mali životné situácie, čím všetkým si prešli. Vravel som si, ja som predsa tu, s nimi, možno dokážem aj ja nejako prispieť, niekomu pomôcť, zmierniť utrpenie, v ktorom sa ocitol.

„Väzni nedôverujú ľuďom. Často skrátka funguje to klasické – podľa seba súdim teba.“ Zdieľať

Ako?

Bolo to v roku 2015, keď som zavolal kamarátovi Braňovi Letkovi, aby prišiel do Leopoldova aj so svojou kapelou, a on hneď súhlasil. Keď začali hrať, bolo tam 48 chlapov, všetko vrahovia, násilníci. Kapelu si veľmi nevšímali, bola prvá pieseň, druhá, no v tej hudbe boli aj žalmy. Čakal som, ako budú reagovať, sledoval som ich a videl, že tie tváre sa začali upokojovať.

Jeden z nich vonku zastrelil niekoľkých ľudí, no tu zrazu ticho sedel. Lakte mal na stehnách a rukami si zakrýval tvár. Vtedy som si uvedomil, že aj títo chlapi potrebujú nádej. Pochádzam z kresťanskej rodiny, viera v Boha mi vždy dávala hlboký zmysel. Premýšľal som, či cez ňu nedokážem niektorým z nich dodať to, čo im chýba, čo potrebujú.

Čo nasledovalo?

Šiel som za nadriadenými a povedal im, že by som chcel viesť čosi ako biblický krúžok. Niečo, čo mám rád, dáva mi zmysel a možno dá aj ostatným. Krúžky vo väzení pozostávajú väčšinou z 30 odsúdených. Vedenie Leopoldova mi dalo celoústavový krúžok, čo je reálny dosah cez 1000 chlapov.

Ako reagujú ľudia, ktorí niekoho zabili, znásilnili, keď si spolu sadnete a rozprávate sa o Bohu?

Viete, pre väzňa je najdôležitejšia dôvera v človeka, ktorý mu niečo hovorí. Tá dôvera sa buduje veľmi ťažko. Jeden odsúdený muž chodieval na vystúpenia, ktoré pravidelne realizujeme skoro vo všetkých väzniciach na Slovensku a v Česku, no nikdy ma nepozdravil, ani na mňa nepozrel. Trvalo to asi tri roky.

Väzni nedôverujú ľuďom. Často skrátka funguje to klasické – podľa seba súdim teba. Zmenilo sa to až vtedy, keď po čase pochopil, že to, čo hovorím, skutočne aj žijem.

Foto: Zbor väzenskej a justičnej stráže

Ako sa v človeku, ktorý nikomu nedôveruje, vytvára vzťah k Bohu?

Hoci iným nedôveruje, niečo sa v ňom mení. Prichádzal sám, nik ho netlačil. Pre iných bola zase najdôležitejšia otázka, koľko pedagóg dostáva, že robí takýto krúžok. 50, 100 eur? Pýtali sa ma. Nerozumejú, že to človek robí zadarmo, že niekto im chce dať šancu a venuje im svoj čas.

Ale to je dobrá otázka. Prečo to robíte?

Ako väzenský kapitán som dlhé roky sledoval, ako v sebe mnohí z nich držia nejaké zlyhanie, hriech či neodpustenie, ktorého sa nechcú vzdať a vnútorne ich ničí. No každý z nás už zlyhal. Oni, väzni, sa to však hanbia vyznať – pred sebou i pred niečím vyšším. Akokoľvek si to my ľudia nazveme.

Inzercia

Nie je práve väzenie prostredím, kde zlyhal istým spôsobom každý? Kde je to len ťažko tajomstvom?

Odsúdený sedí za jeden čin, no o ďalších desiatich, ktoré spáchal, sa okolo neho nevie. Pridávajú sa mu k tomu všetky tie spomienky, ako bil svoje deti, ubližoval najbližším.

Druhá vec, ktorá im bráni sa vnútorne otvoriť, je prosto hanba riešiť vo väzení vieru v Boha. Chlapi, spoluväzni sa ho pobavene pýtajú – človeče, a ty zrazu chodíš do kostola? Pamätám sa na ten moment, keď kapela hrala prvýkrát a o pár dní za mnou prišiel jeden z väzňov a vraví mi: „Pán pedagóg, chlapi po tom koncerte preklínali tri hodiny vás a potom hodinu Boha.“

„Väzni dávajú trestné oznámenia na doktorov a ďalších pracovníkov väzenia. Personál väznice to nemá vždy ľahké, to hovorím otvorene.“ Zdieľať

Takže ste ich v istom zmysle zaujali. Preklínanie je najčastejšia reakcia?

Reakcie sú najmä dve. Prvou je pohľad na veľkého chlapa, ktorý si utiera oči, hanbí sa a je mu to nepríjemné. Druhou reakciou sú zaťaté päste. Mnohí väzni majú nervy. Vidíte to na nich, snažia sa neukázať slabosť, byť pevní, no súčasne v nich Božie slovo pracuje. Bránia sa, nechcú byť za slabochov. To nie je príjemná pozícia, najmä nie vo väzenskom prostredí.

Ak to všetko človek drží v sebe, celý ten pocit viny či neodpustenie, nie je práve to, čo ho tlačí, čo je často príčinou, že sa niekto uchýli k samovražde?

Tých tvrdých chlapov ani nie. Tí sa v celách medzi sebou chvália, koľko mali žien, peňazí, čo tam vonku dokázali. Vo väzení si na tom budujú renomé a vedia na tom fungovať roky. Problém so samovraždami je skôr u ľudí, ktorí sú vo výkone trestu alebo výkone väzby po prvýkrát, a to najmä v momentoch, keď chlapovi príde list, že mu vážne ochorelo dieťa či ho opúšťa žena a on tam vonku nemôže byť, nemôže situáciu zvrátiť.

Prípadne mu príde „nášup“, čo znamená, že mu odhalili ďalšiu trestnú činnosť a dostane roky navyše. Vtedy sa začína problém a my ho musíme zachytiť. Voláme psychológa, psychiatra a začína sa proces, ktorý má rozhodnutie väzňa vzdať sa svojho života zastaviť, zvrátiť.

Ako ten proces prebieha?

Za odsúdeným prichádza v ten deň sociálny pracovník, psychológ, v náročnejších situáciách aj psychiater, poprípade ide k lekárovi a dostane lieky na upokojenie. Odsúdený sa následne sleduje, aby bol zmarený prípadný ďalší pokus o samovraždu. Poviem len toľko, že bežný človek nemá takúto pozornosť ako práve klienti vo väzniciach. Stáva sa, že túto starostlivosť niektorí aj zneužívajú, najčastejšie keď chcú „klepky“, teda lieky s podobnými vlastnosťami ako drogy.

Viete, klient navštívi vonku na slobode lekára možno raz za dva roky. Vo väzení je to aj 70-krát, 30-krát sedí u psychológa, 10-krát navštívi sociálneho pracovníka a u zubára si nechá spraviť všetky zuby. Systém im to dovoľuje a ak im niekto odmietne, píšu často sťažnosti, dávajú trestné oznámenia na doktorov a ďalších pracovníkov väzenia. Personál väznice to nemá vždy ľahké, to hovorím otvorene.

„Keď dôjde aj k sexuálnemu násiliu či vražde, svedomie sa ozýva čoraz menej. Človek ho stíši, vypne, nechá obrásť betónom.“ Zdieľať

Čo robia väzni, keď sa rozhodnú pre samovraždu?

Režú sa, snažia sa obesiť či zjedia rôzne predmety. Raz jeden chlap vypil Fixinelu.

Čo tým najmä hovoria?

Hľadajú východisko z beznádeje, bezmocnosti. Možno nie vždy voči systému, ale najmä voči sebe. Voči tomu všetkému, čo urobili a kde skončili.

To však znamená, že čosi cítia, že po tom všetkom stále majú funkčné svedomie.

Majú, každý zdravý človek ho má. Mnohí ho len umlčali. Ten proces je postupný, pri prvom, ľahšom zločine, napríklad krádeži, mnohí ešte vinu cítia. Neskôr, keď činov pribúda a najmä sa zhoršujú, prehlbujú, keď dôjde aj k sexuálnemu násiliu či vražde, svedomie sa ozýva čoraz menej. Človek ho stíši, vypne, nechá obrásť betónom.

A vtedy chce počúvať o Bohu?

Pozval som do väzení viaceré kapely, bol tam aj raper Ego, ktorého vystúpenie sa zmenilo na čosi ako svedectvo. Pred chlapmi hovoril o svojom vzťahu k Bohu. Videl som, poviem to s nadsadením, ako na tom betóne chlapov vznikali pukliny.

Vtedy má odsúdený dve možnosti: buď použije hrubší betón a prosto to zaleje nanovo, alebo nechá všetko postupne popraskať, aby mohol nanovo počuť svedomie a Boha. Keď si vyberie to druhé, nie je to ľahké. Vtedy sa to celé začne, celé to uvedomovanie si previnení, ktoré učinil, všetko to ublíženie, ktoré napáchal iným. A začína sa pokánie a nová cesta v jeho živote.

Foto: Zbor väzenskej a justičnej stráže

Ten proces však zrejme nie je celkom ľahký.

Vôbec nie. Videl som aj to, ako boli chlapi často vo vnútornom vzdore. Napríklad keď sa modlili, aby ich pustili skôr na „PP“, teda podmienečné prepustenie. Je to tak, keď si má väzeň odsedieť 10 rokov, no dúfa, že po siedmich ho pustia. Modlí sa, verí, že sa to podarí, no nedôjde k tomu. Boh však nie je ako automat na kávu. Vtedy prichádza hnev, veľké sklamanie a obviňovanie Boha, prečo mu nepomohol. Odpoveď je zväčša ľahká, nebol si pripravený ísť ešte von, lebo by si mohol znova začať robiť to čo predtým.

„Občas sa sám seba pýtam, či si niekto uvedomuje, že práve viera môže byť kľúčom k náprave týchto ľudí, k ich ukotveniu.“ Zdieľať

Stalo sa, že vo väzení sa človek ustálil, modlil, no vyšiel von a tam zlyhal? Znova bol násilný?

Iste, stáva sa to. Osobne vnímam, že bol na ceste, no ten proces ešte plne neprebehol. Keď bol vonku, nebol dostatočne silný, aby to všetko ustál. Aby ustál sám seba, aby vonku prežil.

Vravím im, chlapi, vy ste teraz ako vtáčik v klietke, no potom vás vypustia a budete mať možnosť mať čokoľvek. Drogy, ženy, alkohol. Budete proste pustení do džungle, kde je síce všetko, no nie všetko osoží. A to bude treba ustáť. Tam sa ukáže, kto bol pevný, kto prešiel celým tým procesom, kde odpustil okoliu i sebe. Kto ozaj stojí na skale.

Koľkí zlyhajú a sú zavretí znova?

Existuje až 70-percentná pravdepodobnosť, že sa prepustení znovu vrátia do väzenia, z 10 prepustených opäť zavrú siedmich. Tu musím povedať, že chlapi, ktorí sa pridali k spoločenstvu Dismas, sa po prepustení na slobodu späť do väzenia dosiaľ nevrátili. Dnes ich je vonku už viac ako sto.

Vtedy sa občas sám seba pýtam, či si niekto uvedomuje, že práve viera môže byť kľúčom k náprave týchto ľudí, k ich ukotveniu. Iste, možno to nie je pre všetkých. No ako naše babičky spomínali: „Učia v chráme niečo zle?“

Mnoho väzňov však hovorí, že sú odsúdení nespravodlivo. Ako dokážu odpustiť sebe aj okoliu, keď si nepripúšťajú vinu?

Je pravda, že mnohí ľudia vo väzení cítia krivdu veľmi silne. Iste, sú aj takí, ktorí nie sú odsúdení férovo, no to sú výnimky. Ak si človek nechce uvedomiť vlastnú chybu, zlyhanie, nedochádza k pokániu. Stále v sebe nosí ten jed. Nechce ho vyliať.

Keď to však prijme, ten fakt, že ublížil a vnútorne prosí o odpustenie a sám chce odpustiť, vtedy môže dôjsť k uzdraveniu. K momentu, kde už nemyslí na smrť, ale na život iný ako doteraz. 
 

Odporúčame