Spoločnosť Rozvoj osobnosti 31. december 2020

Horoskop 2021 Nový rok, nový život? Nie, naopak!

Alessandro D'Avenia
Alessandro D'Avenia

V roku 2021 sa ti konečne podarí uskutočniť to, čomu si doteraz nebol schopný čeliť.

V roku 2021 sa ti konečne podarí uskutočniť to, čomu si doteraz nebol schopný čeliť.

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Alessandro D'Avenia

Nový rok, nový život? Nie, naopak!
FOTO – Flickr/Mike Catel

Takúto svetlú budúcnosť predpovedá môjmu znameniu jeden z horoskopov, ktoré sú dnes v móde. Horoskop je v skutočnosti dedičstvom rituálov, podľa ktorých prvý deň v roku predpovedá celý jeho priebeh.

V staroveku, keď sa narodilo dieťa, zvykol sa pozorovať (gr. skopeo) čas (gr. hora), aby sa hneď postihol nebeský vplyv na jeho budúcnosť: na jeho šťastie i nešťastie.

Horoskop sa tak stal súčasťou novoročných rituálov, znakom toho, že naše bytie významne pramení z „nádeje“. Vskutku, človek žije v pôvodnom a plodnom napätí: vie, že je, ale tiež vie, že jeho existencia je neistá a potrebuje sa nejako osvedčiť v živote, pretože ho na konci čaká priepasť smrti.

To, že sa narodíme, nestačí, náš život tým ešte nie je hotový, ba práve naopak, treba ho deň čo deň uskutočňovať, napĺňať. To je dôvod, prečo sa zračí v DNA každého jedného z našich vlákien nádej ‒ slovo, ktorého koreň presne naznačuje to „natiahnutie sa/smerovanie k niečomu“.

Potrebujeme, aby sa naše „ja“ utvrdilo vo svojom bytí tu na zemi, aby mu niekto vždy povedal: „Je krásne, že si tu!“ Práve toto hľadá nádej, to napätie medzi radosťou, že sme sa vynorili z ničoho, a strachom z toho, že sa prepadneme do ničoty.

Človek predsa musí získať ten bios, teda život, ak nechce upadnúť do ničoty.Zdieľať

Toto napätie ukryté v nádeji vyplýva z gréckeho mýtu, podľa ktorého chcel Zeus potrestať Prometea, zlodeja, ktorý ukradol oheň bohom, aby ho neskôr mohol dať ľuďom. Zeus preto necháva Hefaista vymodelovať nádhernú ženu, ktorú majú všetci bohovia obdarovať jednou vlastnosťou.

Pandora, teda tá, „ktorá má všetky dary“ alebo „ktorá má dary od všetkých“, sa tak dostane k Epiméteovi, Prometeovmu neprezieravému bratovi. Prometeus ho varuje pred darmi Dia, no Epiméteus ho ignoruje, vezme si Pandoru za ženu a privedie si ju domov.

Cieľom Diovho plánu je, ako hovorí Hesiodus, zabrániť ľuďom v tom, aby ľahko získali bios, obživu. Zeus dal v skutočnosti Pandore ako veno jednu z tých nádob, ktoré sa používali na uskladnenie pšenice, no zároveň ju upozornil, aby ju neotvárala.

Avšak žena nedokáže odolať zvedavosti, otvára nádobu a z nej vychádza všetko zlo, ktoré človek musí podstúpiť preto, aby si zabezpečil obživu. Pandore sa napokon podarí uzavrieť tú nádobu, v ktorej zostáva už len jediné zlo: „elpis“. Toto slovo sa chápe ako napätie vyplývajúce z budúcnosti: buď negatívnej (strach/ilúzia), ako v tomto prípade, alebo pozitívnej (nádej/projekt).

Človek predsa musí získať ten bios, teda život, ak nechce upadnúť do ničoty. Predsa, ak „strach/ilúzia“ z budúcnosti zostali v nádobe, tak na zemi môže stále odvážne bojovať, aby naplnil svoj život.

„Zamestnať sa nejakou činnosťou“ vytvára priestor nádeje a plánovania: byť v tvorivom napätí robí život sýtejším, hlbším. Človek potom môže naplniť nádobu tým, čo mu život dáva, hoci s únavou a bolesťou, ak nie je paralyzovaný strachom alebo ilúziami. Takto dokonca prijíma a povyšuje svoj stav na plodnú výzvu: je nažive, pretože dúfa; zúfalý človek, naopak, prestáva konať.

Dúfať neznamená byť optimistom, ale žiť život skutočne ako tvorivú odpoveď na povolanie k naplneniu: život je dar, ale je to aj úloha; nie je náhoda, že koreň slova elpis vygeneroval v latinčine jednak slovo voluptas (potešenie) a jednak slovo velle (chcieť).

V súčasnosti sme túto tradíciu upravili tým, že vyhadzujeme von staré predmety z balkónov a okien a odpaľujeme delobuchy.Zdieľať

Nový rok dáva podobu rítu tejto veľmi ľudskej nádeji. Boli to Rimania v druhom storočí pred Kristom, ktorí ustanovili, že 1. január ustúpi novému cyklu ročných období (tal. anno ‒ rok pochádza azda z lat. anulus, krúžok, prsteň: čím chceli vyjadriť, že čas sa opakuje).

Január bol mesiacom zasväteným Janusovi, bohu s dvojitou tvárou ‒ jedna hľadela do minulosti a tá druhá do budúcnosti. Vskutku, ľudia si na prvý deň v roku práve na jeho počesť obliekali nejaký kúsok starého odevu, potom niečo nové a niečo červené, ​​čo malo symbolizovať nádej na bohatú úrodu. Jedli sa drobné veci ako sušené ovocie (dnes sa už zvykne jesť šošovica), ktoré vyjadrovali želanie hojného zárobku, a taktiež si ľudia navzájom vymieňali nádoby s medom, datľami a sušenými figami, aby si tak zaželali sladký rok.

Figám sa hovorilo „strenae“ (od toho slova pochádzajú aj naše vianočné darčeky ‒ tal. strenne natalizie), pretože sa nosili na vavrínových listoch z lesa zasväteného bohyni Strénii ako prejav blahoželania šťastia. Urobil sa horoskop na predpovedanie celého roka a pre vyjadrenie potreby obnovy sa zinscenovala scénka s vyhnaním starca pokrytého kožami z mesta von, ktorý predstavoval minulý rok.

V súčasnosti sme túto tradíciu upravili tým, že vyhadzujeme von staré predmety z balkónov a okien a odpaľujeme delobuchy, čo je v skutočnosti dedičstvo presvedčenia, že zlí duchovia sú vystrašení neočakávaným hrmotom.

Pripíjanie si so „šumivým vínom“ bolo tiež želaním plodnosti podobne ako tance a výskoky, ktoré, čím boli vyššie, tým viac zaručovali plodnosť rovnako ako dnešný ohňostroj. Eliminácia zla a obnovenie elánu smerom k budúcnosti predstavujú úrodné napätie ľudskej túžby. Veru, na Silvestra ritualizujeme nádej, aby sme obnovili život.

Už nejaký čas by som k novoročným rituálom nádeje pridal ešte jeden: sledovanie filmu od Franka Capru Život je krásny, v ktorom sa deprimovaný George Bailey chystá na Štedrý večer skočiť z mosta do rieky. Zachráni ho však Clarence, nemotorný anjel, ktorý sa snaží dosiahnuť svoje povýšenie. V dialógu, ktorý nasleduje, sa George sťažuje na svoj život, až kým nevykríkne: „Kiežby som sa nikdy nebol narodil!“

Anjel splní jeho žiadosť bez toho, aby mu to povedal. A tak George kráčajúci mestom vidí následky svojej neprítomnosti vo svete: jeho brat zomrel, z jeho zamestnávateľa sa stal opilec, jeho žena zostala sama, v meste sa rozrástlo viac násilia... Svet bez Georga šiel rovnako ďalej, ale k horšiemu.

Hoci sa mnohých vecí vo svojom živote musel vzdať a v mnohom aj zlyhal, zisťuje, že v skutočnosti bol darom pre druhých práve preto, že sa vo svojom živote nikdy nestiahol.

Všetko zlo, ktoré vidí, ho paradoxne privedie k tomu, aby opäť dúfal a žiadal Boha: „Nechaj ma žiť!“ Jeho zúfalstvo spočívalo v nedostatku perspektívy života ako celku, života, ktorý mu opätovne potvrdil jeho existenciu: „Je pekné, že si tu!“ Tento film pozerám na Nový rok ako osobnú rekapituláciu a pýtam sa sám seba: keby som sa nebol býval narodil, ako by vyzeral tento minulý rok? Čo sa mi podarilo urobiť dobre a čo zle? Bol som darom alebo škodou ‒ žil som v prospech či v neprospech druhých?

Odpovede mi pomáhajú nájsť odvahu opraviť, znovu spustiť a/alebo uviesť do života projekty, vzťahy, sny... skrátka obnoviť nádej, a teda aj život, ktorý vložím do Pandorinej skrinky.

Dúfame, že politici obnovia svet, ale následne sme sklamaní svojimi vlastnými očakávaniami.Zdieľať

Nádej hľadá to, čo robí život neustále novým, pretože len to nové nám umožňuje žiť každodenný život. Žiaľ, v dnešnej kultúre je nové stotožňované s pokrokom, ktorý je často iba ilúziou novosti, avšak to naozaj nové je iba to, čo nás skutočne obnovuje pri každom stretnutí.

Našu nádej vzbudzujú firmy svojimi novými produktmi a modelmi, ktoré sa však vždy zničia.

Dúfame, že politici obnovia svet, ale následne sme sklamaní svojimi vlastnými očakávaniami.

Vkladáme nádej do hromadenia vecí a do instantnej rýchlosti ich získavania, ale práve to spomaľuje našu schopnosť naozaj sa usilovať o niečo, riskovať a očakávať čosi.

Dúfame, že nájdeme potvrdenie nášho neistého ja šľahom lajkov a úspechov, ale osamelosť zostáva rovnaká, ba dokonca sa ešte prehlbuje.

Tí, ktorí zažili šťastie vo vzťahoch a v práci (hlasy každého zvodného horoskopu), vedia, že to nie je pokrok, ktorý by sám osebe obnovoval život, ale láska, ktorú vkladáme a prijímame v skutočných stretnutiach s ostatnými a so svetom.

Ozajstný pokrok každého z nás sa nenachádza kdesi vonku, mimo nás, ale v uskutočňovaní života (toho nášho i tých druhých), ku ktorému technológie, politika aj ekonomika môžu prispieť len vtedy, ak sa nezamieňajú so životom samotným, ktorý je iba tam, kde sa skutočne a neustále obnovuje: v láske.

Navrhujem preto tieto štyri cvičenia nádeje, ktoré obnovujú život:

1) Cvičenie túžby: naučte sa niečo očakávať. Ja sa učím dúfať vo svojich žiakov, neočakávam však, že sa musia zmestiť do vopred stanovených „škatúľ“, no chápem a podporujem jedinečnosť každého z nich.

2) Každodenné cvičenie krásy, ktorá, ak je manifestáciou naplnenia, núti nás robiť podobne: „Bez krásy by nebolo na svete čo robiť.“ (Dostojevskij). Učím sa teda dúfať pohľadom na hviezdy alebo na obraz od Vermeera:

„Pokiaľ žena z Rijksmuseum

v maľovanom tichu a sústredení

neprestáva deň čo deň nalievať

mlieko z džbánu do misy

Svet si nezaslúži

koniec sveta.“ (Szymborska, Vermeer)

3) Každodenné vykonávanie serióznej a stálej činnosti: pracujte poctivo a v službe ostatným, aj napriek tomu, že to môže byť únavné a nie vždy ziskové. Učím sa dúfať, že sa mi každý deň podarí napísať aspoň jednu stránku, či sa mi bude chcieť alebo nie.

4) Cvičenie útechy: zaviažte sa, že nenecháte osamote toho, kto trpí nejakou bolesťou. Učím sa dúfať tak, že venujem čas tomu, kto sa mojou prítomnosťou znovu obracia k nádeji práve uprostred svojej osamelosti.

Keďže som zamilovaný do Boha, mám to šťastie, že dostávam dar tej nádeje, ktorá nikdy nesklame, nech sa stane čokoľvek, pretože viem, že naplnenie/uskutočnenie môjho života nie je v mojich rukách: ak urobím alebo uvidím niečo zlé, viem, že zlo nemá posledné slovo, ani vo mne, ani mimo mňa. Vždy sa nájde niekto, kto je rád, že som sa narodil. To mi dodáva nevyčerpateľnú energiu a odvahu, aby som sa angažoval, ale bez toho, aby som očakával príliš veľa od svojich limitov ‒ zdravé pulzovanie zamilovaného srdca.

Ozajstný ľudský pokrok sa ukrýva v srdci, v pohľade, v rukách, ktoré sa statočne a odhodlane púšťajú do života každý deň v roku.Zdieľať

Výzva, s ktorou môžeme ukončiť rok 2020 alebo začať ten nový rok 2021, je zostaviť si dva zoznamy: čo dobré a čo zlé sme priniesli svetu v uplynulom roku. Ako by to vyzeralo, keby sme tu neboli?

Prečítajte si ich pokojne a hľa, tu je váš horoskop pre rok 2021. Opravujte, ako je vám to len možné, veci, ktoré sa vám príliš nepodarili (či už boli zle urobené, zle povedané, zle ukončené), a odvážne rozvíjajte tie, ktoré ste začali alebo ktoré sa vám vydarili, a poďakujte sa tým, ktorí k nim prispeli.

Ozajstný ľudský pokrok sa ukrýva v srdci, v pohľade, v rukách, ktoré sa statočne a odhodlane púšťajú do života každý deň v roku ako na Nový rok: to dáva zmysel prípitkom a delobuchom.

Nový rok, nový život? Nie, naopak. Nový život, nový rok.

Všetko dobré doň!

 

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0

Najčítanejšie

Deň Týždeň

Najčítanejšie

Deň Týždeň
Diskusia 0