Reportáž Na Vianoce si želám, aby sa ľudia mali radi a tieto ženy prestali brať heroín

„Za koľko si šla?“ Pýta sa mladá žena kolegyne, keď vystupuje z auta a muž v sivom SUV s rakúskou značkou svižne odchádza.
„Za 10 eur,“ odpovedá ticho Zdenka, keď si zapína ružovú bundu. „Chcel sa najmä rozprávať...“
„Ach, no dobre.“ Lucia sleduje, ako sa jej útla postava vzďaľuje na svoje miesto.

Dnes sú na parkovisku dve. Je ešte iba obed a navyše sychravo, no treba robiť, večer sa pridajú ďalšie a konkurencia bude vysoká. Blížia sa Vianoce, každá si chce zarobiť, čosi odložiť, stráviť sviatky lepšie.
A kúpiť si dávku. Bez heroínu to už nejde.

Zdenka sa postaví na svoje miesto a z diaľky sleduje, ako pri jej kolegyni zastavilo auto. Niet divu, Lucia je mladá, pekná, má krásne zuby a dlhé vlasy zopnuté do vysokého copu. O pár minút si berie bankovky a zatvára za sebou dvere. Auto vyrazí a odbáča na malé parkovisko. Občas ide ďalej, do poľa, kde sú v zemi vytlačené pneumatiky od áut a naokolo smetisko.

Kde mladá žena dúfa, že to nebude trvať dlho a nič sa jej nestane.

Narkomani, prostitútky a ľudia ulice

„Dúfam, že som vzal všetko,“ nazerá muž v dlhom habite do pletenej tašky. „Rúška, dezinfekcie, čokoláda.“ Márius si prehodí tašku cez plece a vyrazí do mesta.

„Pohladí ju po tvári, covid-necovid, toto je zrejme ten level viery, kde sa Biblia nečíta, ale žije.“Zdieľať

Chodí tak každý deň na pár hodín vždy do inej časti Bratislavy. Chce stretnúť tých, ktorým sa bežní ľudia vyhýbajú. Bezdomovcov, narkomanov, prostitútky. Ľudí ulice.

„Tento rok sa ich počet zvýšil,“ rozpráva rehoľník v hnedo-bielom habite. Na ulici pribudol počet seniorov bez rodiny, ktorí nie sú schopní vyžiť z dôchodku.

Vďaka pandémii padli verejné domy a na ulicu sa tak dostali ďalšie ženy. Pribudli tí, ktorí z rôznych dôvodov súčasnú situáciu ekonomicky neustáli. Iba v Bratislave ich je dnes viac ako 6000.

Brat Márius Dismas ich hľadá a chodí za nimi každý deň.

Bratská láska

„Nie ste hladná?“ Márius sa skláňa k drobnej žene v ružovej bunde. Na chrbte má ruksak a v ňom celý svoj majetok. Zdenka má 43 rokov a nad špinavým rúškom mŕtve oči. Stačí jeden pohľad na jej ruky a je zrejmé, že berie heroín.

„Nie ste hladná?“ Zopakuje Márius a opatrne ju chytí za rameno. Zdenka sa nestrhne. Vlastne si ho vôbec nevšíma.

Muž v dlhom habite sa k nej pohne bližšie a ja čakám, kedy ju znova pohladí po ruke a tvári. Covid-necovid, bratská láska, toto je zrejme ten level viery, kde treba vyjsť z poličky plnej kníh do špiny terénu.

Kde sa Biblia nečíta, ale žije.

„Som hladná,“ ozve sa odrazu žena do špinavého rúška a dvihne oči. Pozerám na nich, na dialóg medzi rehoľníkom a ženou, ktorá 15 rokov berie heroín a občas už nevníma. Jej život sa zúžil do predaja svojho tela a kúpi drog.

„A máte si ho kde zohriať, či vám prinesiem nejaké konzervy?“ Márius zvýši hlas, akoby to malo pomôcť mysli na heroíne rozkódovať jeho slová.

„Nech to jedlo hoci aj predá,“ vraví muž v dlhom rúchu, keď odchádzame, „možno bude mať aspoň o jedného zákazníka menej,“ zapisuje si poznámky do mobilu, aby na nič nezabudol. Dnes ich stretne ešte niekoľko, mužov a žien, ľudí, ktorí žijú na ulici a na ktorých sme dnes kvôli vírusu trochu zabudli.

„Vieš, ľudia sa sťažujú, že počas pandémie sú kostoly zavreté,“ rozpráva mi muž v dlhom, mníšskom habite, keď odkladá mobil a kráčame spolu cez mesto pomedzi bezdomovcov a ženy, ktoré žijú od dávky k dávke, od kamiónu po Volvo s rakúskou značkou.

„Ale Krista dnes môžeme predsa stretnúť práve tu, v týchto ľuďoch. V každom jednom z nich.“

Pustovník vo veľkomeste

„Občas sa im prispôsobím jazykom,“ usmeje sa rehoľný brat, keď smerujeme na Hlavnú stanicu za ľuďmi, ktorým tvorí domov. „Tak sa potom nezľakni.“

„Prišla výzva pápeža Františka, aby cirkev vyšla na perifériu. A tak som šiel.“Zdieľať

„Nahrám to a pošlem tvojmu biskupovi,“ usmejem sa a chvíľu na moste len ticho hľadíme na nočné mesto pred nami.

„Nemal by si byť niekde v horách, nejesť a modliť sa?“ pozriem na muža vedľa seba v dlhom habite, ktorý sa nazýva pustovníkom. 

Márius sa spoza rúška usmeje. „V tichu a samote som žil nejaký čas. Človek tam vidí pravdivejšie sám seba. Sústredí sa na to najdôležitejšie, na spoznávanie seba v Božej blízkosti,“ rozpráva, ako sa následne rozhodoval, akým smerom sa vydá ďalej.

„Chcel som, túžil som to všetko spojiť. To ticho, modlitbu a samotu s činnou prácou,“ hovorí, keď sledujeme večernú Bratislavu a z neďalekej stanice sa ozve trúbenie odchádzajúceho vlaku.

„V tom čase prišla výzva pápeža Františka, aby cirkev – biskupi, kňazi a rehoľníci - vyšli z chrámov na perifériu. Aby sme šli medzi ľudí, aj za tým najnúdznejšími.“ Usmeje sa. „A tak som šiel.“

Vlakom tam a naspäť

Sedia tam všetci. Robo, Dávid, Tomáš aj Mária, ďalší sú vnútri, v čakárni. Hlavná stanica v Bratislave je večer plnšia, aj keď panuje pandémia. Chlapi vstanú a idú Máriusa privítať, s krikom ho zdravia a udierajú po chrbte.

Z tmy sa vynorí aj Miňo a pozýva nás na kávu, opuchnutými rukami hľadá vo vačku zopár mincí a ukazuje na neďaleký bufet. „Prípadne tu mám ešte trochu vína,“ previnilo pokrčí plecami k svojmu ruksaku.

„Možno inokedy,“ zasmeje sa Márius, keď im rozdáva dezinfekciu, čokoládu a biele rúška s modrou obrubou. „Budú sa vám hodiť k bundám!“ Mnohí majú na sebe modré páperky z nocľahárne Depaul. Aj vďaka nim ich Márius rozpozná už z diaľky.

„Vierka a Robo sú vnútri?“

„Áno,“ ozve sa mužský dvojhlas a Tomáš naučene ukáže na bočný vchod. Časť z nich smeruje na stanicu, využívajú vlaky zadarmo, mnohí sú starší, už dôchodcovia, ktorým na bývanie nevyjde. Večer nastúpia v Bratislave a ráno sú v Košiciach, medzitým sa umyjú, vyspia, zbehnú na toalety. Rutina.

Ďalší smerujú do nocľahární. Mnohých tam však už okradli, najmä Miňo sa sťažuje, že mu zmizli topánky. No hlavne tam zisťujú, či nemajú drogy alebo alkohol, „tak ja radšej chodím do chalupy,“ ukazuje muž s ružovými lícami na schody neďaleko. Stačí zísť dole a keď človeku nevadia potkany, v rozbitom dome nie je až tak zle.

„Tu máš, vezmi si,“ podáva Márius Miňovi dezinfekciu, „ale nie, že ju vypiješ,“ smejú sa obaja, keď si spolu lejú chladný roztok na veľké ruky.

Peniaze nie sú to primárne, čo ľudia potrebujú. Je to najmä rozhovor a ľudský dotyk, ktorý im dáva úctu a rešpekt. Ktorý im pripomína, že sú súčasťou ľudskej spoločnosti, hoci na to mnohí z nich po čase na ulici už zabudli.

Strážim sa sama

„Máte peknú sukňu,“ ocení Lucia Máriusov habit a ukáže biele zuby. „Môžem ísť do Pentagonu s vami?“ vkladá si do kabelky rúško a dezinfekciu. „Ešte som tam nebola.“

„Nie, tam to nie je veľmi pekné,“ brzdí ju Márius. „Niekto by ti tam mohol ublížiť. Ešte by si ťa tam odchytil nejaký pasák...“

„Nevoláme ich pasáci, sú šéfkovia alebo vedúci,“ vysvetľuje, keď nás odprevádza k zastávke, kde kráča vedľa seba muž a mladé dievča, rozprávajú sa a smejú, vyzerá to takmer ako dialóg medzi otcom a dcérou. Ako jesenná prechádzka v parku, kde má jeden na sebe akurát hnedý mníšsky habit a druhá krikľavo-červené nohavice.

„Presne taký som mala, no sestra mi ho ukradla!“ zvolá náhle, keď jej Márius vyloví z pletenej tašky ruženec s drevenými korálmi. „Vravela som jej, a tebe nič nehovorí hriech?“ smeje sa mladá žena, kým čakáme na odvoz a potichu si pospevuje. Občas ju niekam unesie a rozpráva si svoje, občas sa vráti a je s nami.

Dala si piko, aby to všetko dnes ubiehalo rýchlejšie.

Trochu sa zakolíše a hlúčik mužov na druhej strane cesty ju uprene sleduje. Prostitúcia na Slovensku trestná nie je, trestné je iba pasáctvo či dohadzovanie, dve formy, akými ženy vo vzťahu s mužmi, ktorí ich pri práci „chránia“, fungujú. A zdierajú.

Kým pasáci ich vlastnia a berú im veľkú časť zárobku, s dohadzovačmi fungujú ženy na dohode a idú zväčša napoly. Samé často nemajú na výber. Bez mužského sprievodu, ktorý na ne z diaľky dozerá, končia ženy často na parkovisku skopané, dobité a znásilnené. Náhle sa prebudia v jarku bez spomienok na to, čo sa s nimi dialo.

„Stráži ťa niekto?“ Pozriem na útle dievča pred sebou.

„Strážim sa sama,“ odpovie a ruženec si prepletá pomedzi prsty. „Už celý svoj život. Otec mi zomrel, keď som mala osem. Mama, keď som mala 19...“ Pohľad jej zvážnie. „Vždy som stála nohami pevne na zemi,“ dvihne hlavu a medzi prstami drží ružencové korálky. „Aj keď hej, ten rodič občas silno chýba. Na ulici som tri týždne. Stratila som podnájom, nemala som peniaze,“ stlačí si zelenú kabelku lakťom bližšie k sebe.

„No ja sa o seba postarám... Nikdy som nemala pasáka. Kto nemá rodičov, je zvyknutý chrániť sám seba.“

Cirkev by tu mala byť každý deň

Ten príbeh sa často opakuje. Začína veľkou láska, diskotékami, alkoholom, pokračuje mäkkými drogami, ktoré časom nahrádzajú tvrdšie. O niekoľko mesiacov končia mnohé z dievčat ulici. V životnom štýle, z ktorého príliš často nie je cesty späť.

„Mala by si spoznať Dadu, tá žena vyštudovala dve vysoké školy,“ rozpráva Márius a zaostruje do diaľky pomedzi kamióny. Dada, Ingrid, Zdenka. Každá z nich má svoje miesto, sú tak zvyknuté, aby ich mohol vracajúci sa zákazník poľahky rozpoznať. „Dostala sa však do zlej partie a... ďalej si to už počula,“ zamračí sa.

Áno, tradičný vzorec. Mäkké drogy, tvrdé drogy, ulica. Medzi kamiónmi tak končia aj lekárky či právničky, heroín im vezme roky života a vpíše sa im do tváre.

„Ja si myslím, že cirkev by tu mala byť každý deň. Každý - jeden - deň.“Zdieľať

„Keď Dada nemá absťák, dá sa s ňou fajn porozprávať,“ hovorí Márius a zvážnie. „Vieš, ja som úprimne rád, keď ich vezme polícia a na chvíľu zatvorí. Nie za prostitúciu, za dávku, ktorú majú pri sebe. Vezmú ich do väzby na dva - tri roky. Za ten čas však dievčatá neberú drogy. Majú teplé jedlo, pravidelný spánok. Režim.“ Usmeje sa.

„Keď vyjdú, vyzerajú dobre, zdravo, líca majú plnšie... O pár týždňov sú však mnohé z nich zase naspäť na ulici.“

So zápisom v registri si už nevedia nájsť prácu, a tak končia späť na Slovnaftskej, popri diaľnici či v bratislavskom Pentagone.

„Tá hygiena je tam zlá,“ rozpráva Márius o známom sídlisku plnom dílerov, ihiel a špiny. O miestach, kde si ženy otvorené rany zakrývajú riflami, kde sú na zemi rozhádzané matrace a na nich zdrogované telá.

„Snažíme sa im tie rany čistiť, niektoré si ich nedezinfikovali aj pol roka.“ Do Pentagonu kedysi chodil aj s kolegom, obaja vtedy pracovali v Domove svätého Jána z Boha. Vzali dodávku a vyrazili na sídlisko. Teraz ho navštevuje pešo, sám. Vezme tašku s lekárničkou a hodiny prechádza sídliskom.

Ako vraví, nikdy sa mu nič nestalo. „Chodím tam vždy v habite. Raz som bol v civile, a to sa nedalo. Mysleli si, že som zákazník,“ rozpráva o reakciách mužov i žien. Dnes ho však už mnohí poznajú a rešpektujú. Chránia.

„Vieš, tie dievčatá sú tam skromné. Občas chodím aj do detských domovov a poznám tie deti. Na Vianoce chcú mobily, Ipady, bicykle. Dievčatá v Pentagone chcú šampón a hrebeň.“

Na moment stíchne. „Najviac ma mrzí, keď dievča vidím na Vianoce v domove a je to ešte dieťa. Má štrnásť. No v lete je už tu,“ pozrie na kamióny na hlučnej ulici. „Namaľuje si pery, postaví sa k ceste a je z nej žena... Chce si kúpiť mobil, byť samostatná. Pochopí, že toto je spôsob, ako sa to dá, ako sa dá pre seba zarobiť a mať čosi viac... Potom prichádzajú drogy. A tam už často niet pomoci.“

Márius pozerá na rad kamiónov a chudé postavy medzi nimi. „Nikto s tým nič nerobí. Nikto. Ja si myslím, že cirkev by tu mala byť každý deň. Každý - jeden - deň.“

Dotknúť sa ho v nich

„Nelepí sa to na teba? Toto všetko, tá ulica?“ pozerám na muža vedľa seba, na všetky príbehy, ktoré rozpráva. Na ľudí, ktorých pozná a sčasti s nimi žije.

„Občas áno. Vtedy sa na chvíľu utiahnem do ticha a samoty svojej pustovne.“

Márius žil dlhý čas sám. Vlastne roky. Po tom všetkom ho to už ťahalo do služby. „Nechcel som o tom rozjímať, modliť sa pri pohľade na kríž a trpiaceho Krista. Chcel som ho stretnúť, reálne sa ho dotknúť v trpiacich ľuďoch okolo nás.“

„Ale ty ich máš aj doma,“ narážam na byt v Bratislave, kde okrem Máriusa bývajú štyria ďalší ľudia. „Žiješ s nimi.“

Aj ich spoznal na ulici, vzal ich k sebe a ubytoval v malom byte. Pre seba si nechal len drobnú izbu s tapetou dreva a veľkým krížom na stene. Pustovňu.

Márius roky pracoval v Domove sv. Jána z Boha, ktorý spravovala rehoľa milosrdných bratov. Dnes patrí pod združenie Stopa Slovensko ako terénny pracovník a doma má svoje malé spoločenstvo Bet Lechem. Komunitu, ktorá sa stáva domovom pre ľudí bez domova.

„Teraz sme v byte piati,“ usmeje sa. „Prešlo ním už desať ľudí, ktorí sa vďaka tomu dostali z ulice.“ Čoskoro plánuje prenajať ďalší. Už dnes vie, koho tam zoberie, kým sa postaví na nohy.

„Áno, občas potrebujem byť sám,“ rozpráva Márius. „Vtedy sa zavriem do svojej pustovne a čerpám silu v tichu, v samote. Pri kríži.“

Tí najštedrejší

„Nie, dajte to do sirotinca,“ Lucia dvihne ruky a máva nimi na protest.

Ľudia na zástavke nás sledujú, rehoľníka v rúchu, ktorý dáva mladej žene s výrazným mejkapom bankovku, „kúp si nejaké jedlo. Čokolády sa mi už minuli a aj tak by sa hodilo radšej niečo teplé...“ Vtláča jej Márius peniaze do ruky, „aspoň drobnosť.“ 

„Ľudia na ulici sú najštedrejší, pretože oni to zažili. Oni najlepšie vedia, čo je to skutočná bieda.“Zdieľať

Spoza rohu sa zrazu vynorí staršia žena ovešaná ruksakmi.

„Aha, tu máš,“ podáva jej Lucia bankovku od Máriusa a bezdomovkyni v okuliaroch so zlomeným sklíčkom a zúžia oči.

„Neblázni, už minule si mi dala peniaze,“ vraví jej a s Máriusom sledujeme výmenu dvoch žien, jednu, ktorá si zarába telom a druhú, ktorá žobre a spáva medzi stromami hneď vedľa zastávky.

Kde ťažko povedať, ktorá bankovku potrebuje viac.

Ľudia na ulici sú najštedrejší, spomeniem si, ako mi ktosi vravel, keď ich sledujem, keď myslím na Miňa, ako nás na Hlavnej stanici pozýval na kávu v bufete a čúčo zabalené v ruksaku. Ľudia na ulici sú najštedrejší, pretože oni to zažili. Oni najlepšie vedia, čo je to skutočná bieda.

Vianoce na ulici

„O chvíľu bude mrznúť,“ pozerá Lucia na tmavé nebo spoza zastávky, kým neďaleko zastavuje ďalšie auto.

Najviac klientov prichádza za ženami na Vianoce. Autá zastavujú popri kamiónoch jedno za druhým. Aj to je spôsob, ako nebyť cez sviatky sám.

„Aspoň si kúpim kabát a hrubé topánky,“ hľadí na neďaleké parkovisko. Sama bola dlho v Rakúskom bordeli. Nebolo to bohviečo, no vedela si zarobiť. Mala jedlo, bývanie, teplé šaty. No prišla korona. Majiteľ ich pol roka živil zo svojho. No neskôr už nevládal a dievčatá skončili na ulici. Lucia sa vrátila na Slovensko a vonku, bez domova, je tretí týždeň.

„Pár chlapcov mi dá zarobiť, jeden ma nechal prespať u seba niekoľko dní. Nemám sa zle. Nenazývam to šťastím, ale akousi sympatiou.“ Pozrie do neba. „Chcela by som byť čašníčkou, alebo barmankou,“ usmieva sa, kým Márius vyberá mobil a v okamihu hľadá pracovné ponuky aj s bývaním.

Tento scenár pozná príliš dobre, Lucia je mladá, pekná, šikovná. Klientely má dosť, môže si vyberať, vypýtať viac. No zakrátko bude jedna z tých, ktoré chodia za päť či desať eur. Ulica ju pohltí, zničí. Použije.

Tak ako to robí vždy.

„Niečo ti nájdeme, tu nemôžeš zostať,“ opakuje Márius a hľadí na farebný displej. „Pozri, hľadajú ľudí do Malaciek na linku, je to aj s bývaním,“ rozpráva, keď v diaľke zastane malá dodávka. Obzrieme sa všetci.

Zdenka kráča k vozidlu. Naučene sa nakloní k oknu a po chvíli jednania prikývne. Nemá na výber. Berie všetko. Musí si zarobiť na jedlo, na nový sveter. Na tvrdé drogy.

„Žiadna baba mi doteraz nevysvetlila, prečo je na tom závislá,“ sleduje ju Lucia z diaľky. „Vravia len - „ja musím“. Čo musím? Ja si dám trávu, dobre, občas piko. Ale heroín? Heroín ťa zabije,“ pozerá na Zdenku, na jej priveľký ruksak a auto, ktoré ju berie na neďaleké parkovisko, na trávu s vytlačenými pneumatikami a náhle zavrie oči, akoby sa modlila.

„Na Vianoce si želám, aby sa ľudia mali radi a tieto ženy prestali brať heroín,“ trochu sa zakolíše, no pohľad má pevný. „Viac mi netreba.“

Foto: Dominik Sepp, Iva Mrvová