Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rodina Spoločnosť
04. december 2020

Núdzové bývanie

Rozhodnutie odísť od tyrana musí v žene dozrieť

Rozhovor so Zuzanou Kovácsovou z domu núdzového bývania pre týrané ženy s deťmi.

 Rozhodnutie odísť od tyrana musí v žene dozrieť

Zuzana Kovácsová. Foto – Pavol Rábara

V obci Dolná Krupá pri Trnave funguje zariadenie Jozefínum. Poskytuje núdzové bývanie pre týrané ženy s deťmi. Bývalá riaditeľka Zuzana Kovácsová v rozhovore opisuje, aké ženy u nich nájdu útočište a či sa k nim dobýjajú agresori, pred ktorými ženy ušli. Vysvetľuje tiež, v čom im situáciu komplikuje pandémia.

Vaše služby využívajú najmä týrané matky s deťmi?  

Primárne poskytujeme útočisko ženám, ktoré zažívali násilie. Nemusia to byť len matky s deťmi. Mali sme u nás aj ženu, ktorá mala deti v detskom domove. Partner ju týral a ona chcela svoje deti získať naspäť, tak sme ju prijali. Ďalší prípad bola tehotná žena, ktorá tiež zažívala násilie, tak sme ju prijali a u nás aj porodila. Mali sme asi dva alebo tri takéto prípady.

Z akého prostredia k vám ženy prichádzajú?

Vo väčšine prípadov ide o klientky, ktoré žijú v podmienkach, kde je tolerancia k násiliu generačne prenášaná. Tieto ženy videli násilie už v rodinách, kde vyrastali. Bežne sa stalo, že otec prišiel domov opitý a prefackal celú rodinu. Bol v nich teda akoby návyk na tento druh správania.

Napokon sa však rozhodnú vyhľadať vašu pomoc. Prečo?

Postupne si aj ony uvedomujú, že čo je veľa, to je veľa a že existujú možnosti, ako sa od toho oslobodiť. V každej žene, ktorá podstupuje násilie, musí dozrieť rozhodnutie opustiť partnera.

Mali sme aj klientku, ktorá prišla vyslovene dobitá a dokrvavená, s deťmi a tehotná. Žiadala od nás utajené bývanie. Prosila nás, nech ju neprezradíme, hoci by sem volala celá jej rodina. Bola u nás tri týždne a potom ušla pod zámienkou, že ide s deťmi na prechádzku. Už sa z nej nevrátila. Odôvodnila to tým, že deti predsa potrebujú otca.

Stáva sa, že rodina alebo partner vyzvedajú, či sa žena nachádza u vás?

Áno, volajú. Nestalo sa však, že by sem niekto prišiel vylomiť dvere. (Úsmev.) Skôr naše ženy majú niekedy až paranoidné strachy, že ich bývalý partner príde a bude tu robiť humbug. Našťastie, nestalo sa to. Cítime nad sebou ochranu, žijeme totiž v dome, ktorý bol predtým kláštorom a je neskutočne premodlený.

Ako reagujete, keď zavolajú príbuzní? Nesmiete ženy prezradiť, a zároveň nechcete klamať.

Neklameme, len nepovieme všetko. (Úsmev.) Dokážeme poskytnúť takú odpoveď, že dotyčný nevie, čo si má myslieť. Telefonicky nedávame nikomu žiadne informácie o klientke. Vieme, kto má volať a kto nie. Dávame na to pozor.

Prichádzajú k vám skôr mladšie ženy?

Staršia žena, povedzme po päťdesiatke, aj keby trpela násilím od partnera, tak zväčša má už odrastené deti a je predpoklad, že u nich nájde azyl. Bola u nás istá žena, ktorá zažívala násilie od partnera, ale žila na ulici, bez domova. U nás v zariadení sa jej nepáčilo. My totiž máme pravidlá a ľudia z ulice sú zvyknutí na istú voľnosť. Aj hluk detí zvykne obťažovať staršie ženy, ktoré to už majú s deťmi odžité.

Ako sa o vás dozvedia?

Mali sme prípad, keď k nám ženu priviezli policajti. Máme aj svoju webovú stránku, vie o nás obec, školy, úrady a sme súčasťou siete sociálnych zariadení poskytujúcich takéto služby. Niekedy ženám posunú kontakt na nás členovia rodiny, priatelia alebo kňaz, či sociálny kurátor. Keď k nám žena príde, oboznámime ju najprv s naším systémom a poriadkom.

Prečo je dôležité, aby poznali a dodržiavali váš poriadok?

Tým, že sú to často ženy z rozvrátených rodín, bez základných návykov, tak pravidlá sú nevyhnutné. Postupne sme vytvorili zásady spolužitia v dome tak, aby sa v ňom každý mohol cítiť bezpečne a bez akéhokoľvek nátlaku a zároveň boli pokryté všetky potreby bývajúcich. Bohužiaľ, ani to celkom nejde. Pri sexuálnej túžbe či potrebe je to ťažšie a naše ženy s tým majú dosť vážne problémy.

Naša klientela je z veľkej časti rómska a Rómovia sú ešte emotívnejší. Veľakrát práve Rómky nevydržia a po krátkom čase, po dvoch týždňoch či mesiaci, odchádzajú. Aj v nemocnici sa stáva, že rómska mamina porodí a hneď odchádza, lebo sa bojí, aby ju muž ešte ľúbil, keď sa vráti. Až neskôr sa po dieťatko vracia.

Ste útočiskom aj pre ženy, ktoré zvažujú ukončenie tehotenstva?

Áno, máme zmluvu s Fórom života. Dokonca prvé dieťa, ktoré sa narodilo našej klientke, bol prípad maminy, ktorá k nám prišla cez Fórum života. To, že si dieťatko z pôrodnice nakoniec nepriniesla a zvolila utajený pôrod, je druhá vec.

Ste v takom prípade sklamaní?

Nie, dala mu šancu, je hrdinka. Tá žena to pri návrate z pôrodnice bez bábätka nemá vôbec ľahké. Nemalo by sa na ňu ukazovať prstom. Vďaka Bohu, každá žena, ktorá k nám prišla tehotná, aj porodila.

Ako vyzerá bežný deň v dome Jozefínum?

Klientky majú rôzne služby. V kuchyni sa strieda každý deň iná mamička, kým ostatné sa starajú o deti, záhradu či dvor. Každá rodina má k dispozícii svoju izbu so sociálnym zariadením. Spoločnými miestnosťami sú herňa, obývačka s televíziou, jedáleň a kuchyňa.

V iných krízových či azylových domoch si každá rodina varí sama pre seba. Potom sú z toho spory. Napríklad im miznú veci z poličiek v chladničke a dochádza k problémom a vzájomnému obviňovaniu. Každá rodina má inú výšku príjmu a môžu si dovoliť kúpiť iné veci. Každá mamina varí inak kvalitne a potom nastávajú pri obede trápne situácie, keď si deti nazerajú do tanierov a pýtajú sa, prečo majú ony niečo iné.

U vás je to teda inak?

Ako som hovorila, varia si spoločne. Keďže sme súkromné zariadenie, tak aj klientky si musia platiť za túto sociálnu službu. Symbolickou čiastkou jedno euro na deň prispievajú aj na potraviny, lebo veľkú časť im vieme dať zadarmo vďaka sponzorom. Ide najmä o mliečne produkty a pečivo. Peniaze si tak vedia usporiť na neskôr, keď budú musieť opustiť náš dom. 

Predpokladáme, že jedlo a ubytovanie nie je to jediné, čo ženám ponúkate.

Presne tak. No jedlom sa to začína. Tým sa často aj prelomia bariéry. Veľakrát sú najmä menšie deti nezvyknuté papať lyžicou. Teraz sme tu mali dvaapolročné dieťa, ktoré pred lyžicou zo strachu uhýbalo. Bolo totiž zvyknuté piť iba mlieko z fľaše. Často vidíme aj štvorročné deti, ktoré ešte nie sú odplienkované. Je za tým často lenivosť a lajdáckosť ich mamičiek.

Mali sme u nás maminu, ktorá prišla s dvomi deťmi a tehotná. Dievčatko už malo takmer tri roky, bolo veľmi šikovné, ale stále malo plienku. Keď sme mu ju dali dolu, plakala, akoby sme mu s ňou stiahli aj kožu. (Smiech.) Po troch dňoch však bolo úspešne odplienkované.

Takže ženy vlastne aj vychovávate?

Počas celého pobytu ich sprevádzame. Ukazujeme im, ako sa dá fungovať v rodine a byť deťom dobrou mamou. Toto je u nich veľkým hendikepom. Kým sú deti malé, zvyknú ich nosiť stále na rukách, aby nemohli nič iné robiť. Keď deti odrastajú, nechávajú ich tak s tým, že sa zahrajú aj samy.

Chýba im správna interakcia s deťmi, schopnosť dávať im podnety. Nie sú zvyknuté čítať im knižku či rozprávať rozprávku. Spomalený je aj ich rozvoj reči, lebo mamy sa s nimi nerozprávajú. Strašnou epidémiou, horšou ako koronavírus, je závislosť od mobilných telefónov. Keď k nám deti na začiatku prišli, mali mobil v ruke celé dni. Mali sme aj päťročné deti závislé od telefónu. Postupne sa snažíme zamieňať im činnosti a ponúkať nové podnety.

Okrem toho ženy učíme aj zručnostiam domácej gazdinky. Napríklad nekŕmiť dieťa čipsami. Stretávame sa s tým, že deti sú navyknuté na rýchle občerstvenie, kofolu a podobne. Postupne si však u nás zvyknú aj na teplú stravu. My ich totiž aj pravidelne vážime, aby sme vedeli vylúčiť prípadné ochorenie.

Koľko žien dokážete ubytovať?

Kapacitu máme pre šesť rodín, spolu pre dvadsať klientov. Momentálne tu máme päť mamičiek a trinásť detí, teda sme takmer plní. Jedna mamina je tehotná a termín pôrodu má na konci roka.

Klientka u nás môže byť rok, vo výnimočných prípadoch jej môžeme dať výnimku, aby mohla zostať dlhšie. Keď od nás po roku odchádza, tak má ušetrené minimálne na jedno nájomné a depozit. Niekedy je to aj oveľa viac. Najťažšie je to vtedy, ak otec neplatí výživné.

Inzercia

Darí sa ženám po odchode postaviť sa na vlastné nohy?

Snažíme sa ich čo najviac pripraviť na bežný život, ale je to veľmi individuálne. Úspešné sú tie, ktoré zažili aspoň v detstve či ranej mladosti normálny spôsob života a fungovania. Potom tie, ktoré mali už trochu odrastenejšie deti a mohli nastúpiť do práce. Ťažšie je to s tými, ktoré majú ešte malé deti a pomerne široký okruh záujmov. Na prvom mieste si hľadajú nového partnera, pretože nechcú byť samy. S každým novým partnerom však pribudne aj nové dieťa, ktoré ich na ďalšie tri roky odstrihne od pracovného života. Chlap sa vytratí, alimenty neplatí a bludný kruh sa opakuje.

Je toto správanie typické pre všetky klientky?

Ženy okolo štyridsiatky si po roku u nás dokážu už zodpovednejšie vyberať partnera aj plánovať ďalšie rodičovstvo. Takáto žena sa dokáže postaviť na vlastné nohy a žiť viac-menej normálne. Keď klientky prijímame, neposudzujeme ich spôsob života. Rešpektujeme ich štandard, ale ponúkame im niečo iné. Dávame im možnosť, ako svoj život zlepšiť.

Ako dokáže spolunažívať šesť rôznych rodín pod jednou strechou?

Pri nástupe ženám vysvetlíme základné pravidlá. Rozdiely medzi rodinami vidno najmä na zručnostiach v kuchyni. Keby potrebovali poradiť alebo niečo vysvetliť, je tam sociálna pracovníčka.

Nebýva personál často v pozícii hromozvodu?

Občas niečo vyvrie. Pomáha nám externe aj psychologička, ktorá k nám chodí minimálne dva razy do týždňa. Venuje sa tak deťom, ako aj maminám. Viete, vonkajšie veci sú jedna vec. Je dôležité, aby boli maminy s deťmi najedené, aby tam bol poriadok, aby deti neničili veci. Lenže potom je tu aj druhá stránka.

Ženy k nám prichádzajú z prostredia, kde zažívali veľký tlak a ich psychika je poznačená. Zhruba po mesiaci pobytu im preto ponúkneme rozhovor s psychiatrom, ktorý odhadne mieru posttraumatickej ujmy, prípadne určí, či si situácia vyžaduje liečbu alebo terapiu. Klientke vysvetlíme, že ju nechceme dehonestovať, ale že je to pre jej dobro.  

Mali sme tu ženu, ktorej bolo v detstve diagnostikované ADHD. Od 14 rokov sa flákala, boli tam drogy, prostitúcia, až napokon skončila v zariadení pre neplnoleté matky v Zlatých Moravciach. Odtiaľ prišla k nám s dvojročným synčekom. Chýbali jej akékoľvek materinské a rodičovské zručnosti, išiel z nej neskutočný citový chlad, až hrôza. Bola u nás asi tri mesiace, dieťa si dala odňať a odišla. Aj takéto prípady zažívame.

Ako prežívajú zmenu prostredia deti?  

Keď k nám prídu, sú v šoku z toho, koľko je tu hračiek a priestoru. Často sú doslova zdivočené a majú tendenciu ničiť veci okolo seba. Staršie deti však dokážu mladšie ako-tak skorigovať. Problém v spolužití je skôr v tom, že mamám je jedno, že ich deti niečo ničia.

Keď je matka pod traumou, ktorá u nej doznieva, rieši iba samu seba. Deti sa skôr len tak mihajú okolo. Takejto žene zabezpečíme základnú sociálnu pomoc. Problém je, že je dlhodobo zvyknutá fungovať bez peňazí. Takže povedať jej, nech dáva na dieťa pozor, inak jej tú škodu dáme k náhrade, znie pre ňu ako sci-fi. „K akej náhrade, veď nič nemám, čo mi ruku odtnete?“ pýta sa.

Ako vaše zariadenie a klientky s deťmi prijala obec?

Spočiatku to bolo napäté. Dom, kde fungujeme, bol kedysi kláštorom. Dožívali tu staršie rehoľné sestry a obec na to bola hrdá. Keď sa komunita dozvedela, kto tam príde bývať, ťažko to prijímali. Pravdou je, že kým sme postupne nevykresali pravidlá života v našom dome do dnešnej podoby, tak nastávali aj rôzne pohoršenia.

Čo také?

Mali sme tu matku s dievčatkom, bola milá, no prichádzal po ňu taxík, ktorý ju odvážal tu neďaleko – jednoducho prostituovala. Ako to býva na dedine, ľudia to hneď vedeli. Bohužiaľ, aj takéto veci sa stávali, ale postupne sme nastavili pravidlá postavené na kresťanských zásadách. Napríklad klientky nemôžu ísť do miestnej krčmy alebo pýtať si od miestnych cigarety a podobne.

Zmenil sa pohľad obyvateľov na vaše zariadenie za tých jedenásť rokov, čo fungujete?

Zlepšil sa, a to najmä zásluhou miestneho pána farára.

Hovorili sme o ženách z rómskej komunity, no zrejme sa u vás ocitnú aj Nerómky.

Samozrejme. Aj nerómske mamy majú veľakrát tie isté problémy. Často sú od detstva týrané.

Objavili sa u vás aj klientky z lepších sociálnych vrstiev?

Mali sme aj také ženy. Ono je to skôr otázka zázemia. Za normálnych okolností, keď sa stane niečo podobné, tak sa obrátite na svoj rodinný okruh, im sa vyžalujete a rodinné zázemie vám poskytne pomoc. Nemusíte hneď utekať do krízového domu. Mali sme niekoľko klientok, o ktorých by sa dalo povedať, že boli z vyššej vrstvy, no rodina sa bála mať ich u seba doma.

Zo strachu z agresora?

Áno, preto volili takúto možnosť. Spomínam si na jednu z takých žien. Bola u nás v utajení. Trestnoprávny proces však išiel pomerne rýchlo, takže sa vrátila naspäť do svojho prirodzeného prostredia.

Jozefínum – zariadenie núdzového bývania pre týrané ženy s deťmi v Dolnej Krupej funguje od roku 2009. Prevádzkuje ho občianske združenie Dobrota sv. Alžbety, ktoré založili doktorandi na Vysokej škole svätej Alžbety pod vedením profesora Vladimíra Krčméryho.

Jozefínum sídli v bývalom kláštore sestier z Kongregácie dcér Božskej lásky. Predtým tam boli ubytované staré a nevládne rehoľné sestry. Dnes dokáže ponúknuť prístrešie šiestim matkám s deťmi, spolu 20 klientom. Pracuje v ňom šesť zamestnankýň – sociálnych pracovníčok, ktoré sa striedajú v dvanásťhodinových zmenách.

Ako ste na tom finančne?  

Dostávame dotáciu od štátu cez VÚC. Zo začiatku to boli ozaj biedne peniaze. Posledné dva roky sa vďaka Bohu pohybujeme v iných číslach a dýcha sa nám lepšie. Aj tak musíme ešte na režijný chod ako účtovníctvo či revízie zháňať peniaze. Naším veľkým donorom je profesor Vladimír Krčméry, ktorý od začiatku platí energie v dome, čo nie je malá čiastka. Mimochodom, on je otcom myšlienky, aby sa tu zriadil práve domov pre týrané matky. Obec by určite radšej prijala domov dôchodcov. Rehoľné sestričky sa tu v minulosti starali o vdovy a siroty, takže existuje kontinuita v tejto charizme starostlivosti o ženy v núdzi.

Dotkla sa vás kríza spojená s pandémiou koronavírusu?

Cítime ju silne. Platia pre nás rovnaké nariadenia a podmienky ako pre domovy sociálnych služieb. Je to veľmi ťažké, lebo naše klientky nie sú fyzicky hendikepované ani staré. Ťažko sa im vysvetľuje, že nemôžu ísť von. Takisto platí zákaz návštev. Zo začiatku ženy hundrali, no postupne to pochopili. Teraz, v druhej vlne, keď je škôlka otvorená, majú mamy aspoň malú prechádzku počas toho, ako tam sprevádzajú svoje deti. Ešteže máme veľký dvor a záhradu. (Úsmev.)

Prichádza k vám teraz v období pandémie viac žiadostí o bývanie?

Zväčša sa nám striedajú obdobia, keď máme ešte rezervu a keď sme, naopak, plní. Teraz neustále prichádzajú nové žiadosti. Je to aj tým, že samotné rodiny sú v akomsi krízovom nastavení a majú menšiu ochotu prichýliť príbuznú. Boja sa rizika nakazenia.

Málokto tuší, že v súčasnej situácii pre ženu, ktorá chce utiecť pred tyranom, nemusí byť ľahké dostať sa k nám. Mali by sme totiž prijímať ženy len s negatívnym výsledkom PCR testu. Predstavte si ženu, ktorá dostáva len rodičovský príspevok a má si ísť kúpiť test za 70 eur. Alebo sa chce nahlásiť cez úrady. Ako vysvetlí partnerovi, ktorý ju bije, prečo musí ísť na odber? Veď aj SMS-ka s výsledkom jej príde na mobil, ktorý on kontroluje. A za tie tri dni jej zatiaľ vezme peniaze, ktoré mala nachystané na nájom u nás.

Ako to riešite?

Štandardne objednajú ženy na test priamo organizácie, ktoré nám ich posúvajú. Ak by to mala matka riešiť sama za seba, tak môže mať vážny problém. Počas prvej vlny sme mali vo vedľajšej budove zriadenú krízovú stanicu, kde sme mohli mať v karanténe umiestnené tri rodiny. Bolo to však veľmi náročné. Pandémia a s ňou spojená izolácia tak výrazne komplikuje život už aj tak ťažko skúšaným ženám.

Foto: Pavol Rábara

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva