Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rodina Rodina
02. december 2020

Alkohol v rodine

Závislosť položí na kolená každý vzťah

Alkohol nechýba pri žiadnej významnej udalosti. Ale mnohým sviatočným požívačom alkoholu sa prihodí, že už nepijú len na oslavách.

Závislosť položí na kolená každý vzťah

Ilustračné FOTO TASR - Roman Hanc

Každú nedeľu, keď som šla do kostola, som sa modlila, aby som to ešte jeden týždeň vydržala. Prosila som Boha, aby mi dal silu, nech to zvládnem, hovorí trasúcim sa hlasom Ester (41) z Trenčína. Ester je mama dvoch synov. Nie je to jej pravé meno, Postoj pozná jej identitu, ale požiadala nás o anonymitu. Táto žena prežila ťažké obdobie, keď niekoľko rokov bojovala s alkoholizmom svojho manžela a otca svojich detí.

Alkohol je v našich rodinách bežná vec. Nechýba pri žiadnej významnej udalosti. Pri narodení dieťaťa, pri úmrtí v rodine, pri oslavách, pri sviatkoch. V koľkých rodinách prerastie do nebezpečnej závislosti, nevieme. Akosi tušíme, že ich nie je málo. O štatistiky sa oprieť nedá. Ľudia, ktorí sa rozhodnú zo svojej závislosti na alkohole liečiť, tvoria len zlomok z tých, ktorí mu podľahli. Nevieme ani, ako devastujúco pôsobí na naše rodiny. Alkoholizmus ako dôvod rozvodu uvádza len nepatrné množstvo ľudí, napríklad vlani to bolo 121 žien a 505 mužov z 9 466 rozvodov.

Na prvý pohľad to vyzerá, akoby problém s alkoholom mali najmä ženy, a muži sa preto rozhodnú ukončiť spoločný život. Ženy si často netrúfajú z manželstva, v ktorom muž prepadol alkoholu, odísť, lebo nemajú kam. Hanbia sa. Nechcú rozbiť rodinu. Majú malé deti, nemajú príjem, aby sa mohli od manžela osamostatniť, sú od muža závislé. Dôvodov, prečo v takýchto manželstvách zostávajú, je veľa.

Doteraz si nemyslí, že to bol veľký problém

Ester sa rozhodla ostať a zabojovať. Trvalo to niekoľko rokov, obralo ju to o veľa síl. Aj o obdobie, ktoré je pre matku to najkrajšie. Keď sa narodí dieťa, môže sledovať jeho pokroky. Keď sa batoľa mení na malého človiečika s vlastným rozumom a nápadmi. Problémy v rodine sa totiž začali po narodení druhého syna a trvali roky.

Ester mala 25 rokov, keď sa vydala. Mala čerstvo po vysokej škole a presťahovala sa k manželovi do vzdialeného mesta. V podnájme sa im narodil prvý syn. Neskôr kúpili byt, manžel pracoval, ona sa starala o dieťa. Po piatich rokoch sa narodilo druhé dieťa. Keďže bývali v meste ďaleko od svojej rodiny či priateľov, starostlivosť o deti bola výlučne na nich.

„Neviem, čo sa stalo, doteraz nepoznám ten dôvod, prečo začal manžel piť. Doteraz neviem, čo bolo tým spúšťačom ani čo by som označila, že toto je presne ten moment, keď sa to začalo,“ spomína Ester.

Ani teraz, keď prešli už štyri roky od najťažšieho obdobia, nechce jej manžel o svojom probléme rozprávať. „On si stále nemyslí, že to bol až taký veľký problém. Neviem, či si vôbec uvedomoval, čím prechádza. On si myslel, že nie je alkoholik,“ dodala. A nerozumel, prečo to chce jeho žena riešiť. Sám pochádza z rodiny, v ktorej otec dlhé roky pil. A jeho mama o problémoch nehovorila, skôr ich ututlávala. Tak sa naučil aj on. Neriešiť, veď sa to nejako utrasie.

Kedy si všimla, že niečo s jej mužom nie je v poriadku? „Stále chodieval do pivnice, vždy si našiel dôvod, čo odtiaľ musí doniesť. Prišlo mi to zvláštne, a tak som sa tam raz išla pozrieť. Našla som prázdne fľaše od alkoholu,“ spomína Ester. Manžel to nejako zahovoril, ale pre ňu to bol zdvihnutý prst, že si ho musí viac všímať. Viac to však neriešila, lebo si nemyslela, že by mohol byť na tom tak zle, ako v skutočnosti bol.

Po istom čase prišlo k druhej udalosti, ktorá neveštila nič dobré. „Keď mal mladší syn jeden a pol roka, chodievala som raz do týždňa cvičiť. Cvičenie nám neplánovane zrušili a ja som sa vrátila domov skôr ako zvyčajne. V kuchyni bola položená veľká čajová šálka. Myslela som, že je v nej voda. Odpila som a zistila, že je to tvrdý alkohol. On mal strážiť deti a pritom pil,“ pripomína si Ester ťažké chvíle. Manžel jej to vysvetlil dosť cynicky. Vraj o tom nič nevie a nemá s tým nič spoločné. Že to boli asi deti. „On nemal problém mi klamať do očí a zvaľovať to na deti. Doteraz nechápem, ako to mohol hodiť na deti. Možno pre ľudí s týmto problémom je bežné takto sa správať,“ dodáva.

V tom čase manželovi pribudli aj zdravotné problémy. Býval veľmi unavený a u lekára mu zistili vysoký krvný tlak, mal brať lieky. Aj preto Ester dlhšie prehliadala jeho problém s alkoholom, lebo ako sama hovorí, myslela si, že mu je zle a je stále unavený vinou vysokému tlaku. „Dlho som to nevedela rozoznať a on ma mohol klamať aj rok alebo dva. Jeho závislosť teda neprišla náhle. Hlavne, keď on vedel, ako ma má klamať,“ hovorí Ester. Na druhej strane však cítila, že sama si zatvárala oči a akoby ospravedlňovala jeho správanie. Bála sa totiž toho, čo nastane, keď si to prizná sama pred sebou. Že jej manžel je alkoholik. „Ja som to vtedy možno ani nechcela riešiť, bála som sa toho.“

Do toho prišiel zo strany manžela nápad presťahovať sa do iného mesta a vymeniť panelák za dom. Vtedajšia práca sa mu nepáčila a chcel zmenu. Ester sa veľmi do toho nechcelo, ale nakoniec sa dala presvedčiť. Nápad sa veľmi páčil aj manželovej mame, ktorá ich povzbudzovala, aby zmenili prostredie. Ale keď sa presťahovali o dvesto kilometrov ďalej, nič sa nezlepšilo. Práve naopak. Začal piť ešte viac.

„My sme mali také víkendy, že ja som nevedela, čo s ním. On ich celé prespal. Bola som zúfalá, raz som volala aj jeho sestre, čo robiť, či náhodou nedostal infarkt alebo čo,“ opisuje začiatky v novom domove.

Podnapitý viezol v aute svoju rodinu

Čo Ester zlomilo, bolo, že jej manžel neváhal opitý sadnúť za volant. „Boli sme na koncerte, na ktorom hral náš starší syn. Nezdal sa mi, vyzeral veľmi unavene. Ešte som mu aj hovorila, že budem šoférovať ja, ale nechcel. Počas cesty som kázala zastaviť na benzínke. Tam som zakúpila alkohol tester a on skutočne nafúkal. Nemal problém v podnapitom stave viezť svoju rodinu,“ nechápe. Inokedy zase našla na sedadle prázdnu fľašu, ktorú zabudol schovať. „Už som na neho kričala, či sa nebojí, že niekoho zabije. Veď na tých uliciach sa hrajú aj naše deti. Či sa nebojí, že si zabije vlastných synov,“ spomína na zúfalstvo, ktoré vtedy cítila.

Inzercia

Problém s alkoholom sa už začal prejavovať aj v práci. V jeden deň volal Ester do práce manželov kolega, že jej mužovi je zle. Rýchlo utekala domov a tam zistila, že je na mol. Prvýkrát sa to ešte podarilo v práci ututlať. Ale situácia sa zopakovala. Viac to kolegovia už tajiť nemohli a museli to oznámiť riaditeľovi. Ester sa za manžela v práci prihovárala, nemohli prísť o jeho príjem, platili vysokú hypotéku na dom. Vedela, že na protialkoholické liečenie ho nedostane, ale prosila ich, aby mu dali šancu, že sa skúsi z toho dostať ambulantnou liečbou. Na ňu pristúpil, keď hrozilo, že inak ho z práce vyhodia. Dvakrát do týždňa dostával tabletku a mával sedenia s psychiatričkou.

„Vedela som, že takto to už ďalej nejde a musí sa to riešiť. Situácia v práci mi k tomu pomohla. Kvôli mne by to nezačal riešiť. Až hrozba, že stratí prácu, ho prinútila zamyslieť sa, že asi to inak nepôjde,“ povedala. Lenže liečba veľmi nezaberala. Ester aj počas nej nachádzala prázdne fľaše, a videla ho aj piť. Volala aj psychiatričke, tá jej však neverila. Lekárka mu verila, keď tvrdil, že nepije a nemá žiadny problém. Takto sa liečil štyri roky, keď sa chvíľu snažil a vydržal, a potom zase do toho padal. Ako na hojdačke.

A čo ho vlastne skutočne prinútilo abstinovať? „Mojej sestre sa narodil syn a my sme mali byť jeho krstní rodičia. Už bolo všetko dohodnuté, ale niekoľko dní pred krstom som jej volala, že on je znova opitý, že to nemá význam a odmietam byť krstnou mamou jej synovi. Povedala som jej, že sa necítim byť dobrou krstnou mamou, lebo sa budem rozvádzať. Že si myslím, že inak to nepôjde,“ hovorí Ester. Vtedy zrejme pochopil, že to jeho manželka skutočne myslí vážne. „Odvtedy si buď dáva veľký pozor, že som mu na to ešte neprišla, alebo nepije. Je to jedna z týchto možností,“ hovorí Ester o posledných štyroch rokoch. Akoby stále nemohla po tom všetkom uveriť, že to najhoršie je už za nimi.

Ester priznáva, že napriek tomu, že je veriaca, viackrát zvažovala rozvod. Najmä keď jej raz pri hádke povedal, že pije kvôli nej. „Nebol so mnou spokojný. Povedal, že nie som taká, ako si ma predstavoval, keď sme sa brali. Že som iná,“ spomína na bolestivé slová. Ester si myslí, že problém bol, keď po narodení detí sa venovala viac im ako manželovi. Cítil, že sa mu málo venuje, že sú jej deti prednejšie… „Ja som nechcela, aby moje deti pochádzali z rozvedenej rodiny. Povedala som si, že sa budem snažiť, pokiaľ to budem zvládať. Ale zároveň som vedela, že ide to len do určitej miery, po určité hranice. Že keď budú deti vidieť otca stále len opitého, tak to nemá veľký význam,“ dodáva.

Jediným šťastím v tomto celom marazme bolo, že deti neboli svedkami žiadnych dramatických hádok alebo nebodaj násilia. „Muž keď si vypil, väčšinou vypil dosť. On bol vtedy skôr v stave, že mu bolo všetko jedno. Išiel spať a prespal celý víkend,“ hovorí Ester o tom, ako situáciu vnímali deti. To, že sa niečo medzi rodičmi deje, vnímali skôr z ich vzájomnej komunikácie, keď už na manžela reagovala podráždene. V čase, keď bol manžel na tom najhoršie, mali deti desať a päť rokov.

„V tom čase som čítala veľa článkov o alkoholizme, snažila som sa pochopiť, o čo tu vlastne ide. Veľmi mi pomohla jedna veta, že ani najmúdrejšia ani najkrajšia žena nevie pohnúť s alkoholikom. Pochopila som, že ja, pokiaľ to nebude chcieť on, nemôžem s tým nič urobiť. Nič nové nevymyslím,“ hovorí Ester.

V najťažších chvíľach jej pomáhala jej viera. „Každú nedeľu, keď som šla do kostola, som sa modlila, aby som to ešte jeden týždeň vydržala. Prosila som Boha, aby mi dal silu, nech to zvládnem,“ roztriasol sa jej hlas. „Veľmi mi pomohlo naše kresťanské spoločenstvo a modlitby za uzdravenie. Raz do mesiaca som tam prišla a načerpala silu. Verila som, že to nejako zvládnem, že už to bude dobré. Modlila som sa aj doma, za manžela, za nás ako za rodinu. A nejako to tak celé prešlo,“ hovorí.

Neprepadala niekedy sebaľútosti – nevyčítala Bohu, prečo práve ja, keď iní môžu mať krásne rodiny a harmonické manželstvá? „Nie. Myslím si, že niečo som si aj sama zapríčinila. Veď to bol môj výber životného partnera. Mala som viac rozmýšľať, vedela som, z akej rodiny pochádza, že aj jeho otec je dlhoročný alkoholik. Bolo tam viacero vecí, kde som aj ja urobila chybu, alebo sa mohla rozhodnúť inak,“ hovorí Ester. „Nemyslím si, že Boh môže za to zlé v našich životoch. Skôr on to dokáže obrátiť na to dobré.“

Viac sa spolieham na seba ako na manžela

A ako Ester zmenilo prežité trápenie s manželovým alkoholizmom? „Viac sa spolieham na seba a nie až tak na manžela. Pochopila som, že svoje šťastie nemôžem stavať na ňom. Že musím byť samostatná, sebestačná, veď môže sa stať, že budem musieť byť sama. Že budem musieť robiť sama rozhodnutia. Boli obdobia, kedy som musela sama všetko riadiť, riešiť, nemohla som sa jeho spýtať, lebo mi nevedel odpovedať, takže som sa začala viac spoliehať sama na seba.“

Vyzerá to tak, že Esterin manžel štyri roky vyhráva nad svojou závislosťou. Podľa nej je však najhoršie to, že málokto z rodiny to chápe. Jeho vlastná mama ho stále pozýva na rodinné oslavy a vôbec nechápe, že mu tým robí zle. Jeho rodina o tom nerozpráva, takže zo širšieho príbuzenstva nikto nevie, kam to až zašlo a prečo nepije. Preto ho jeho rodičia tlačia do toho, aby sa nevyhýbal spoločenským akciám. A keďže Esterin manžel sa o tomto probléme nerozpráva s nikým, vrátane svojej manželky, radšej nikam nechodí. Takže spoločenský život majú teraz dosť obmedzený.

Vyzerá to, že Esterin muž prevzal kontrolu nad svojím životom. Nateraz. Ester si je vedomá, že aj keď majú teraz lepšie obdobie, nočná mora sa môže kedykoľvek vrátiť. „Dúfam, že to už bude dobré. Ale zároveň si uvedomujem, že kedykoľvek sa to môže zhoršiť a kedykoľvek môže do toho padnúť znova,“ uvažuje Ester o budúcnosti svojej rodiny.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.