Prečo je fajn, že už nežijeme v Československu

Prezident Andrej Kiska včera napísal tweet po anglicky: „Happy anniversary Czechoslovakia. Thanks for everything – freedom, democracy, civil society.“

Happy anniversary #Czechoslovakia. Thanks for everything - freedom, democracy, civil society #OnThisDay

— Andrej Kiska (@Andrej_Kiska) October 28, 2015

Chápem, na čo prezident pri písaní tohto tweetu myslel: na demokratické ideály, na ktorých spoločný štát Čechov a Slovákov pred 97 rokmi vznikol, na Masaryka, Štefánika, ale aj na Havla, ktorý v 80. rokoch najlepšie stelesnil túžbu oboch národov po slobode.

Ale s vnútornou logikou prezidentovho tweetu sa dá polemizovať. Československo samo osebe demokraciu ani slobodu nestelesňuje. Z tých necelých 70 rokov, ktoré existovalo, bolo Československo 41 rokov komunistickým štátom. Námietka prívržencov Masarykovho štátu, ktorí sa aj včera stretli v Bratislave pod sochou prvého československého prezidenta, by mohla znieť, že spoločný štát mal dejinnú smolu – najskôr ho zničil Hitler a po druhej svetovej vojne z neho Stalin urobil satelitný štát svojej komunistickej ríše.

Šimečka mal pravdu

To je však iluzórna predstava: problém je, že Československo nebolo v podmienkach demokracie udržateľným štátom. Tých 70 rokov sa dožil paradoxne práve kvôli komunizmu, ktorý Masarykovmu štátu vdýchol umelý život a predĺžil ho o desaťročia.

Je pravdepodobné, že keby nebolo komunizmu, bolo by Československo v našich dejinách iba krátkou, hoci dôležitou epizódou.

Stačí prelet nad našimi spoločnými dejinami: Od začiatku 30. rokov mohutnelo autonomistické hnutie, do ktorého zďaleka nepatrila iba najsilnejšia slovenská strana HSĽS. Keby nebolo Hitlera a druhej svetovej vojny, je možné, že Československo by sa rozpadlo prirodzenou cestou niekedy v 40. rokoch minulého storočia, podobne ako v roku 1993.

Napokon, keď v 60. rokoch došlo na chvíľu k uvoľneniu režimu, opäť bola na stole slovenská otázka a opäť tu bolo vzájomné nepochopenie. Preto nie je vôbec náhoda, že po páde komunizmu vydržal štát Čechov a Slovákov len tri roky. Dokonca aj profederálna VPN mala vo svojom prvom programe požiadavky, ktoré boli pre českých politikov neprijateľné.

Sochu Masaryka odhalili pri 92. výročí vzniku prvej ČSR 28. októbra 2010 v Bratislave. (Foto – TASR/Martin Baumann)

Napokon, český intelektuál Milan Šimečka, ktorý žil desaťročia na Slovensku, už v decembri 1989 šokoval svojich českých čitateľov v Lidových novinách prorockou predpoveďou, že Slováci „budú chcieť vystúpiť z tieňa Čechov“, a pokračoval: „V demokratickom usporiadaní sa Slováci isto prihlásia o historicky oprávnený vklad do európskej pospolitosti." A tak aj bolo, česko-slovenský rozvrat bol po znovuzískaní slobody akosi nezvratný.

Inak to nešlo

Jedno z vysvetlení, prečo bol spoločný štát neživotaschopný, leží už v onom Masarykovom vznešenom výroku „Štáty sa udržujú tými ideálmi, z ktorých sa zrodili“.

Pre Slovákov bola jedným z ideálov Pittsburská dohoda, a jej neskoršie popretie vnímali ako zradu. Česi zas slovenským požiadavkám nerozumeli, v ich vedomí bolo Československo pokračovaním ich slávneho stredovekého štátu. Slovenský diplomat Štefan Osuský ešte krátko pred rokom 1918 Čechom vyčítal: „Vy si predstavujete spoločný štát ako zväčšené Čechy.“ Tento pocit pretrval u Slovákov v rôznych modifikáciách až do konca, Česi zas nechápali, čo ešte ich menší východní bratia, ktorí hovoria veľmi podobnou rečou, vlastne chcú.

Keby mali oba národy približne rovnaký počet obyvateľov, možno by sa dalo tento pocit vzájomnej nerovnocennosti prekonať. Takto to však nebolo možné. Kto by chcel ešte dnes žiť v Československu, musel by zrušiť November 1989.