Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Literatúra Kultúra
14. november 2020

O básnikoch a poézii

Dýchajte ľahšie

Všetci, keď prídeme k brehu mora alebo na vrchol hory, silno sa tam nadýchneme, akoby sme chceli premeniť tú krásu na svoj dych.

Dýchajte ľahšie

Tohtoročná laureátka Nobelovej ceny za literatúru, americká poetka Louise Glück. Kresba: Niklas Elmehed© Nobel Media

„Pre jej nezameniteľný poetický hlas, ktorý so strohou krásou robí individuálnu existenciu univerzálnou.“

Z tohto dôvodu švédski akademici udelili Nobelovu cenu za literatúru sedemdesiatsedemročnej americkej poetke Louise Glückovej.

Čo to znamená, že život je univerzálny? Univerzum, ako hovorí toto slovo, je to, čoho časti sú zviazané v jeden celok, to znamená, že dýchajú spolu (tal. co-spirare), v harmónii. Poézia zachytáva tento dych, ktorý zjednocuje život rozptýlený v tisíckach fragmentov. Vskutku, František z Assisi vo svojom Chválospeve (tal. Cantico), básni, ktorou je inaugurovaná literatúra v našom jazyku, nazýva každú vec bratom a sestrou, dokonca aj smrť, pretože každá vec je dcérou Života.

Básnici, veriaci alebo neveriaci, veria v tento Život s veľkým písmenom, takže aj sám Leopardi si do svojho denníka napísal: „Po prečítaní aspoň časti skutočnej poézie, či už vo veršoch, alebo v próze, môžeme povedať to, čo hovorieval Sterne o úsmeve ‒ dodáva tenký pramienok ku kratučkému plátnu nášho života (Zibaldone).“

O básnikoch vskutku hovoríme, že sú inšpirovaní, pretože nám odovzdávajú tento dych. Zdieľať

Pre básnikov sa život zakladá na Živote, ten prvý je krátkym šelestom, ten druhý je nevyčerpateľným dychom, z ktorého sa môžeme nadýchnuť, keď nám chýba kyslík. O básnikoch vskutku hovoríme, že sú inšpirovaní, pretože nám odovzdávajú tento dych. A čo my, môžeme sa stať inšpirovanými?

Prenechávam odpoveď Wisławe Szymborskej, laureátke Nobelovej ceny z roku 1996. Po prevzatí ceny poľská poetka povedala: „Inšpirácia nie je výlučnou výsadou básnikov alebo umelcov. Je tu, vždy tu bola a vždy tu aj bude skupina ľudí navštívených inšpiráciou. Sú to všetci tí, ktorí si vedome vyberajú nejakú prácu a rozvíjajú ju s nadšením a fantáziou. Sú tu takí lekári, učitelia, záhradníci, nehovoriac o mnohých iných profesiách. Napriek rôznym ťažkostiam a porážkam ich zvedavosť nezlyháva. Inšpirácia sa rodí z neustáleho ,neviem‘. Takých ľudí nie je veľa. Väčšina ľudí pracuje, aby si zabezpečila živobytie. Pracujú, lebo musia. Svoju prácu si nevyberajú s vášňou, sú to okolnosti, ktoré to robia za nich. Práca, ktorú človek nemá rád ‒ aká oštara ‒ je jedným z najväčších ľudských nešťastí!“

Dôležité je, aby tieto slová robili inšpiráciu jasnou, odkrývajúc tak večnosť v tom danom okamihu, záblesk jestvovania. Zdieľať

Všetci, keď prídeme k brehu mora alebo na vrchol hory, silno sa tam nadýchneme, akoby sme chceli premeniť tú krásu rozprestierajúcu sa pred našimi očami na svoj dych. Naše telo chce byť „in-špirované“, chce prijať toho „ducha“, ktorý dáva Život. Z tohto dôvodu počas leta prosím svojich študentov, aby mali pri sebe vždy zápisník, v ktorom zachytia chvíle inšpirácie. Keď si niekto z nich poznamená nejakú myšlienku, citát, príhodu, bolesť, radosť ... otvára tým priesmyk do života, ktorý sa opakuje, ktorý je často suchopárny a prchavý, aby tak mohol vstúpiť Život oveľa väčší, ktorý nás uzdravuje od straty zmyslu a z našej rozptýlenosti, a tak premieňa ten chaos na univerzum, ako keď Dante v raji hovorí, že:

 

„V hlbine jeho láskou zviazaný

vesmír som zrel ľnúť do jedného zväzku,

čo nám sa zdá byť rozložený v strany.“

(Dante Alighieri: Božská komédia, SSV, Trnava, 2019)

 

A tak z týchto čiastkových poznámok, z tých chvíľ, keď sú ešte surové, žiadam svojich študentov, aby vystavali báseň. Ako hovorieval Leopardi, nemusí to byť nevyhnutne vo veršovanej forme, pretože dôležité je napokon to, aby tieto slová robili inšpiráciu jasnou, odkrývajúc tak večnosť v tom danom okamihu, záblesk jestvovania, aby potom, v ktorúkoľvek inú hodinu, ho mohli znovu prežívať a nechať ho nanovo ožívať. Práve preto je dobré naučiť sa básne naspamäť ‒ mať na dosah ruky studňu bytia, z ktorej možno vždy načrieť. Jediný dych sa tak stáva univerzálnym, už nie viac prchavým, individuálnym, osamelým …

Nejde o didaktický trik, ktorý by ich mal oklamať, že sú z nich básnici, ale o hrôzu vzbudzujúce zrkadlo skutočnosti, ako povedal ďalší laureát Nobelovej ceny: „Pri blúdení v poznámkach básnika nachádzame krížiky a značky, mnohé zmeny myšlienok ‒ čo sa stalo? Ten básnik korigoval svoje počiatočné impulzy. V kompozičnom procese spája racionálne s intuitívnym. Básnik je ten najbystrejší živočích ‒ na dosiahnutie zjavenia kombinuje analýzu a intuíciu ‒ analýzu a syntézu. Preto je poézia najefektívnejším mentálnym akcelerátorom. Jej čítanie a písanie nám ponúka najrýchlejší a najlacnejší nástroj vedomostí, aký poznám (Iosif Brodskij, Konverzácie).“

Je to ona, ktorá musí porozumieť nám, ktorí však často nie sme schopní byť v tichu, byť trpezliví a stále veriť v Život. Zdieľať

Napriek tomu knihy poézie zaberajú zanedbateľný priestor na policiach. Mnohí sa sťažujú, že jej nerozumejú, a majú pravdu, pretože je to ona, ktorá musí porozumieť (lat. cum-prendere: uchopiť) nám, ktorí však často nie sme schopní byť v tichu, byť trpezliví a stále veriť v Život.

Inzercia

Potvrdilo sa mi to tým, že som si náhodne prečítal niektoré básne novej laureátky Nobelovej ceny, ktorá bola pre mňa predtým neznámou autorkou. Prilákala ma prvá z jej zbierky s názvom Vita Nova, ako prejav pocty Dantemu, ktorú pre vás preložím:

 

„Zachránil si ma, mal by si si ma pamätať.“

Na jar si mladí kupovali lístky na loďky.

Smiali sa, pretože vzduch bol plný kvetov jabĺk...

Pamätala som si také zvuky už od detstva,

smiech bez dôvodu, len preto, že svet je krásny...

a tak som sa zobudila opitá, v mojom veku

hladná po živote a dôverou bohatá.“

 

Ak si ju prečítate desaťkrát, bude sa vám lepšie dýchať.

 

 

 

Odporúčame