Seniori v izolácii Hovoria nám, že rodina na nich nemyslí a celé týždne im nezavolá

Ľubica Gálisová je prezidentkou a zakladateľkou Fóra pre pomoc starším a členkou Kresťanskodemokratického hnutia. Zaoberá sa problematikou starnutia, zlepšením postavenia starších a ochrany ich práv. V rámci Fóra vedie aj bezplatnú Senior linku a venuje sa tiež búraniu predsudkov, ktoré sa spájajú so seniormi a ich miestom v spoločnosti.

V rozhovore pre Postoj opisuje, ako seniori prijímajú opatrenia súvisiace s pandémiou, či im chýba účasť na bohoslužbách a osobný kontakt s rodinou. Vysvetľuje aj okolnosti vzniku otváracích hodín pre dôchodcov či skúsenosti s DSS-kami a právnou ochranou seniorov.

Pandémia upriamila pozornosť na seniorov ako na rizikovú skupinu. Ako vnímate tento zvýšený záujem?

Dá sa na to pozerať z rôznych uhlov. Je dobré, že spoločnosť konečne vníma, že aj starší ľudia potrebujú pomoc. Na druhej strane sa veľa hovorí o tom, že starší sú tou rizikovou skupinou. Niektorí to pochopili tak, že práve starší sú hrozbou. To, samozrejme, nie je pravda. A problémom je aj to, že blízki a rodina dokážu takúto situáciu veľmi zneužívať.

V akom zmysle?

Uvedomujú si, že starší človek môže čoskoro zomrieť, a tak chcú rýchlo vyriešiť otázky okolo majetku. Starší ľudia sú často izolovaní a nemajú sa ako domôcť spravodlivosti a ochrany svojich práv. Potrebujeme teda systémovú zmenu, ktorá by starším ľuďom, ich domovu a majetku zaistila ochranu.  

Narážate na inštitút práva dožitia, keď starší človek prepíše svoju nehnuteľnosť na blízku osobu s podmienkou, že v nej môže dožiť a nový majiteľ sa oňho postará?

Áno. Problémom je, že to v praxi nie je celkom doriešené. Stáva sa, že rodina sa snaží staršieho človeka o majetok pripraviť a rôznymi spôsobmi sa ho potom zbaviť. Toto je neprijateľné a spoločnosť to musí riešiť. Základ je v samotnej rodine, ktorá by si mala uvedomiť, že starší človek je jej dôležitou súčasťou.

Prijímajú seniori opatrenia súvisiace s pandémiou s pochopením alebo majú skôr tendenciu ich ignorovať či podceňovať?

Boja sa, naozaj sa veľmi boja. Hoci smrť je niečo, čo by sme sa mali naučiť prijímať a brať ako prirodzený vývoj života človeka. Ale v nás ľuďoch je prirodzený strach z odchodu z tohto sveta.

Nositeľmi nákazy však môžu byť aj najbližší členovia rodiny. Majú starší ľudia strach zo stretávania sa so svojimi blízkymi?

Ľudia sa vo všeobecnosti boja samoty. A práve starší ľudia túto samotu teraz veľmi ťažko znášajú. My apelujeme na to, aby sme na seniorov nezabúdali, častejšie im zavolali, dali im pocit, že sú pre nás dôležití. Aj keď ich práve nemôžeme navštíviť, je dôležité zaujímať sa, pýtať sa na ich potreby a pokúsiť sa im ich zabezpečiť. Niekedy úplne stačí milé slovo a pocit, že môj blízky na mňa predsa len myslí.

Bijú sa v nich teda akoby dva strachy – ten z nákazy a ten zo samoty?

Strach zo samoty je naozaj veľký. Na našu Senior linku ľudia volajú práve vtedy, keď pociťujú obrovský strach. Hovoria nám, že rodina na nich nemyslí a že im celé týždne nikto nezavolá. Upadajú z toho až do depresie. Táto pandémia ešte viac ukázala, že starší ľudia trpia duševnými poruchami a je tam veľký tlak na ich duševné zdravie.

Nebolo by riešením, keby starší človek sám prevzal iniciatívu a zavolal svojej rodine namiesto toho, aby pasívne čakal, kedy sa ozvú oni?

Je pravdou, že starší ľudia naozaj nechcú volať. Vnímajú to tak, že deti by sa mali ozvať a v prvom rade ony by mali na nich myslieť. To by malo byť samozrejmé. Je to predsa môj rodič, ktorý ma vychoval a veľa sa pre mňa obetoval. Keď takýto človek zostarne, očakáva, že dieťa by mu malo za jeho starostlivosť niečo vrátiť.

Problém však nemusí byť v tom, že si deti rodičov nevážia, ale pracovné tempo či starostlivosť o vlastné deti ich oberá o všetky sily.

Napriek tomu je veľmi dôležité, aby deti na svojich rodičov nezabúdali. Pre mnohých je dnes prvoradá kariéra a vlastný život. Samozrejme, môžu mať aj starosti a povinnosti spojené s novou rodinou, ale na rodiča by nikdy nemali zabúdať. V minulosti existovali trojgeneračné rodiny, keď starší človek žil spolu s mladou rodinou a bol jej prirodzenou súčasťou.

Dnešný trend hovorí mladým, aby sa čo najskôr osamostatnili. Je bežné vidieť mladú rodinu s deťmi v malom byte a opusteného seniora vo veľkom prázdnom dome.  

Áno, aj v minulosti sa veľa hovorilo o tom, že mladí by mali byť zvlášť. Že by mali mať svoju rodinu, bývanie a rodičia by sa im do života a výchovy nemali miešať. To je pochopiteľne pravda. Pre vnúčatá je však potrebné vnímať prítomnosť starých rodičov a mať s nimi kontakt. Neviem, či za roztrhnutie týchto väzieb môže minulý režim alebo niečo iné. Každopádne je to obrovská chyba. Odovzdávanie hodnôt a skúseností medzi generáciami je totiž nenahraditeľné. Strácame potom schopnosť dívať sa na veci aj z iného pohľadu, ako z nášho vlastného.

Mladí sa dnes pre prácu sťahujú z dedín do miest. Starší ľudia zas preferujú zostať vo svojich domovoch. Je v danej situácii vôbec možné uvažovať o spoločnom bývaní?

Myslím si, že kde je vôľa, tam je aj cesta. Mladí môžu rodičov na dedinách aspoň častejšie navštevovať a vnímať to ako pekný program na víkend či cez prázdniny. Takúto návštevu je možné zároveň vnímať ako relax a oddych od hluku mesta. Aj starší človek tak cíti väčší pokoj a istotu, keď vie, že k nemu mladí radi prídu.  

Dnes sa nachádzame v čase, keď osobné návštevy nie sú odporúčané. Môže telefonát plnohodnotne nahradiť osobný kontakt?

Myslím si, že čiastočne áno. Aj starší človek si uvedomuje, že jeho dieťa naozaj za daných okolností nemôže prísť. Keď mu však častejšie zavolá, porozpráva sa a nájde si čas, je to znakom toho, že naňho nezabúda.

Mnoho seniorov trávi posledné roky života v domovoch sociálnych služieb. Je dnes pre seniora lepšou voľbou byť v takomto zariadení alebo radšej v samote v domácej izolácii?

Človek by mal podľa mňa byť čo najdlhšie vo svojom domácom prostredí, ku ktorému má citové väzby. My dnes veľmi dobre vieme a vidíme, čo sa v týchto zariadeniach deje. Ja často starším ľuďom neodporúčam, aby išli do zariadenia aj pre to, že je to tam neosobné. Aj keď sa konkrétny pracovník snaží, nikdy nebude k seniorovi pristupovať tak, ako by to urobil člen jeho rodiny. Je preto dôležité vytvoriť také podmienky, aby starší človek mohol byť čo najdlhšie doma. Moja mama síce išla do podobného zariadenia, ale preto, že sama chcela. Bolo to jej rozhodnutie. Veľakrát som ju však počula povedať, že sa cíti ako bez domova.

So starnutím sú spojené mnohé problémy, ktoré človeku bránia v tom, aby sa o seba plnohodnotne postaral. Ak aj v takom prípade odmieta pomoc a je presvedčený, že dokáže byť doma sám, čo potom?

Je to veľmi individuálne a je to ťažké na zváženie. Aj tak si však myslím, že by bolo potrebné najprv vytvoriť také podmienky, aby sa rodina mohla o svojho blízkeho postarať. Nevládny človek obklopený cudzími ľuďmi na neznámom mieste pociťuje potrebu blízkej osoby, ktorá by sa oňho starala.

Bolo by riešením zvýšenie opatrovateľského príspevku?

Presne tak. Toto bola aj jedna z vecí, ktorú som sa usilovala presadiť. V Rakúsku to funguje veľmi dobre. Keby sme aj išli tou cestou, že by mala rodina u seba doma opatrovateľku, bolo by to lepšie, než umiestnenie seniora do zariadenia. Iné, samozrejme, je, ak sa rodina k starému človeku zle správa. To si zase vyžaduje iné riešenia.

Pritiahla súčasná situácia pozornosť na problémy v domovoch sociálnych služieb?

Dostávame veľa informácií o tom, aké je to v týchto zariadeniach zlé. Volajú nám samotní klienti alebo ich rodina. Chýba najmä dôsledná a nezávislá kontrola týchto zariadení a náhodné kontroly. V mnohých prípadoch sme sa dozvedeli, že starostlivosť o klientov je doslova katastrofálna. Pandémia ukázala na nedostatky, ktoré v týchto zariadeniach sú. Neexistujú však páky na to, aby sa niečo naozaj vyriešilo. Je potrebné zmeniť zákon o sociálnych službách. Máme informácie, že v týchto zariadeniach dochádza aj k porušovaniu zákona. My na to upozorňujeme už roky.

Prečo sme vytlačili seniorov na okraj záujmu?

Keď sa na to pozriem z hľadiska viery, tak dnes vychovávame deti k tomu, aby boli úspešné. Musia sa vedieť presadiť. To je v poriadku, ale nesmú pritom zabudnúť na ľudí okolo seba. Ak zostaneme ľahostajní voči ostatným, staneme sa sebcami. Ako ľudia sa navzájom potrebujeme. Zo života sa dnes akoby vytratila láska a nahradilo ju sebectvo a materializmus. Myslím si, že v tomto nás pandémia trochu umravní.

Dnešná generácia seniorov však bola svojho času hrdá na to, keď sa jej deti dostali do zahraničia, či už za prácou, alebo štúdiom. Nie je ich dnešná samota cenou za úspech detí? 

Určite je dobré môcť vycestovať za hranice. Sama som často cestovala do zahraničia, ale vždy som sa rada vracala. Domov by mal byť miestom, kde mám spomienky na detstvo a istú časť života. Ja by som si nevedela predstaviť, že by som zo Slovenska odišla. Možno by sme len potrebovali trochu viac skromnosti. Nie je dôležité mať v živote všetko zabezpečené. To nevytvára tú skutočnú spokojnosť. Tým najdôležitejším v živote sú práve vzťahy.

V spoločnosti dnes vidíme, že ľudia sú nervóznejší, podráždenejší, ba až agresívni. Pozorujete to aj vy?

Človek bol naučený, že má všetko zabezpečené. Mal istoty ako zamestnanie či pravidelné dovolenky. Keď o to prichádza, začína byť nervózny. Prejavuje sa to aj vo vzťahu k starším. Lebo zrazu, aby ich ochránil, musí obetovať niečo zo svojho pohodlia. Vírus sem však nepriniesli starí ľudia, ktorí sú doma, ale ľudia či pendleri prichádzajúci zo zahraničia. Za súčasnú nervozitu teda môže hlavne strata istôt a pohodlia.

Kým predtým bolo hanbou, keď mladí nenavštevovali svojich rodičov, dnes je to vnímané ako zodpovedné správanie. Nelegitimizovali sme tak izoláciu starších pod rúškom toho, že ich chceme chrániť?

Niečo na tom asi je. Aj pri deťoch, ktoré predtým rodičov pravidelne navštevovali, vidíme, že od toho upustili. Problém nastáva vtedy, keď sa im neohlásia ani iným spôsobom. Táto situácia mnohých vedie k rozhodnutiu, že sa budú starať najmä o seba a chrániť v prvom rade seba. Určite sa to však nedá zovšeobecňovať. Niektorí to prijali ako výhovorku, prečo rodičov nenavštíviť, a iných úprimne mrzí, že za nimi dnes nemôžu ísť.

V amerických voľbách kandidoval za prezidenta Joe Biden, ktorý má 77 rokov. Na našej politickej scéne sa pohybuje Anna Záborská, ktorá pravidelne dostáva narážky na to, aby sa vo svojom veku už stiahla z politiky a verejného života. Prečo sa v našom priestore pozeráme na starších ľudí ako na tých, ktorí nás už nemajú o čo obohatiť?

Určite to nie je správny pohľad. Je to veľmi individuálne. Niekto už pri nástupe do dôchodku nevládze, má zdravotné ťažkosti a chce mať svoj pokoj. Ale je pravdou, že dnes sa dožívame vyššieho veku. Nie je správne pozerať sa na staršieho človeka z pohľadu, že on už nič nemôže. Je veľa ľudí, ktorí vo vyššom veku dokážu urobiť neuveriteľné veci. My sa snažíme takýchto ľudí aj verejne oceniť a ukázať ich ako príklad. Starší ľudia sú totiž naučení nepoľavovať, obetovať sa a pomáhať.

Nesúvisí to aj s istým mediálnym obrazom, ktorí ukazuje starších ľudí ako tých, ktorí naletia podvodníkom, zlodejom a šmejdom, prípadne dlhodobo volia určité, pre mladšiu generáciu skôr neprijateľné, politické strany?

Je to tak a je to veľmi zlý pohľad. Mnoho starších ľudí, ktorých osobne poznám, nie sú voličmi daných strán. Navyše majú veľmi zdravý pohľad na spoločnosť a na to, čo by sa v nej malo urobiť. Je nám to však naozaj podsúvané, že za všetko zlé môžu práve tí starí. Aj v obchode na nich pozeráme ako na niekoho, kto nás len zdržuje a obmedzuje. To sa deje aj v ambulanciách u lekára.

Ako konkrétne?

Raz mi volal jeden deväťdesiatročný pán, ktorý povedal, že čakal v ambulancii u obvodného lekára. Ten sa ho opýtal, čo tam ešte robí, vraj on by tu už vôbec nemal byť. Je strašné povedať niečo také! My sa dnes môžeme dožiť aj sto rokov a byť stále užitoční. Som si vedomá, že starší ľudia niekedy vedia iným znepríjemňovať život. Treba sa pýtať, prečo je to tak. Možno sa ten človek trápi so strachom, úzkosťou, má bolesti a podobne. Keď mám prednášky pre seniorov, tak im hovorím aj o tom, že by mali byť úctiví k tým, ktorí sa o nich starajú. A naopak. Je potrebné v spoločnosti budovať vzájomnú úctu a porozumenie.

Spomenuli ste obchody. V súčasnosti sa opätovne zaviedli hodiny vyhradené pre dôchodcov. V spoločnosti to vyvoláva nervozitu a negatívne emócie, najmä keď seniori sami tieto hodiny nedodržiavajú. Ako to vidíte vy?

Priznám sa, že na tom mám trochu zásluhu aj ja. Videla som v okolí mnohé obchody, ktoré mali pre seniorov rôzne otváracie hodiny. Upozornili sme na to, že by bolo dobré, ak by boli jednotné. Nebolo to ale myslené tak, že by ostatní mali v tom čase zákaz nakupovať. Seniori mali mať určitú prednosť. Nakoniec to ale urobili tak, ako to urobili. Je pravdou, že starší mali vo zvyku chodiť do obchodov aj viackrát za deň. Bol to pre nich taký spoločenský zážitok. Tieto seniorské hodiny boli zavedené v záujme ich ochrániť, nie ublížiť.

Taktiež treba priznať, že tieto hodiny neboli všade naplno využité. Niektorí starší ľudia chodili nakupovať aj v iných hodinách. Ja som napríklad vždy chodila v iný čas, pretože chodím do práce. Viem, že je to problém, na ktorý sa viacerí hnevali. Je to znova o tej ohľaduplnosti.

Čo sa týka minulotýždňového celoplošného testovania, premiér odporúčal seniorom nezúčastniť sa, pretože predpokladal, že títo ľudia sú aj tak väčšinou doma. Mnohí z nich ale pracujú a sú stále aktívni. 

Tá výnimka z testovania bola myslená najmä pre tých, ktorí sú imobilní, vážne chorí a podobne. U ostatných, ktorí sú aktívni, to bolo na ich rozhodnutí. Ja som na testovaní spolu s manželom bola, pretože som nechcela byť zatvorená doma. Ale myslím si, že je dôležité, aby starší čo najmenej vychádzali a prichádzali tak do kontaktu s potenciálne nakazenými ľuďmi. Dnes sa musíme všetci trochu uskromniť, ubrať zo svojho pohodlia a prispôsobiť sa. Seniorov vo všeobecnosti treba motivovať, aby boli čo najviac aktívni.

Existujú aj námietky, že seniori na trhu práce zbytočne obsadzujú miesta. Argumentujú tým, že mladí majú hypotéky a rodiny, ktoré musia živiť. Ako to vidíte vy?

Keď som bola v Amerike na jednej svetovej konferencii, odznelo tam, že oni neposielajú staršieho človeka hneď do dôchodku. Aj senior nad osemdesiat rokov ešte stále pracuje, dokonca mu navrhnú aj ďalšie vzdelávanie. Vnímajú ho totiž ako niekoho, kto do firmy prináša skúsenosti.

Tomu rozumiem. No napriek tomu – dokáže pracujúci dôchodca pochopiť aj tento pohľad a argumenty druhej strany?

Myslím si, že pochopenie tu, žiaľ, veľa ráz nie je. Niekedy to bolo tak, že sa človek musel k určitej funkcii či kariérnemu postupu prebiť. V zahraničí to firmy berú ako prestíž, keď pre nich zamestnanec dlhé roky pracuje a má za sebou veľký kus roboty a výsledky. Je chybou, ak dnes príde mladý človek a chce mať hneď obrovský plat a funkciu. Ak je šikovný, tak, samozrejme, nie je dobré ho brzdiť, ale samotný titul nie je všetko. Voľakedy to bolo tak, že človek musel v práci pomaly postupovať a cenený bol vďaka svojim skúsenostiam a odpracovaným rokom. Mnohí starší nemajú vysokú školu, ale celý život tvrdo pracovali a majú vysokú školu života.

V súčasnej situácii čelíme aj obmedzeniu bohoslužieb, ktoré sa presunuli do online priestoru. Práve seniori vnímali dennú návštevu kostola aj ako spoločenskú udalosť. Ako znášajú terajšiu situáciu?

Ťažko. Ja im ale hovorím, že najdôležitejší je postoj srdca. Pre mňa bolo tiež veľmi ťažké, keď som nemohla ísť na svätú omšu. Najmä v lete to bolo v kombinácii s horúčavami a rúškom veľmi náročné. Spolu s manželom sledujeme pravidelne svätú omšu online v obývačke a priznám sa, že ju prežívame ešte intenzívnejšie. Je tam totiž určitá túžba po Bohu, po stretnutí s ním. Boh je pri nás, či sme doma, alebo v kostole.

Možno je celá táto situácia Božím plánom. Mám pocit, že sme si tú svätú omšu nevážili. Neprežívali sme ju celým srdcom. Dôležité je, aby sme nechodili do chrámu pre spoločenské vyžitie, ale preto, aby sme prijali Pána Ježiša. Verím, že nič v živote nie je náhoda. Táto pandémia a s ňou spojená izolácia je možno práve o uvedomení si tých pravých duchovných hodnôt a dôležitosti našich vzťahov.

Foto: Andrej Lojan