František a registrované partnerstvá Pápeži nemenia učenie mediálnymi rozhovormi

Je prekvapujúce ako nekriticky a bez odstupu svetové médiá jedno od druhého prevzali správu, že pápež František podporil civilné zväzky ľudí rovnakého pohlavia. Doterajšia skúsenosť s jeho údajnými vyjadreniami nabáda k väčšej zdržanlivosti.

Len povážte: V roku 2018 obletela svet správa, že pápež popiera existenciu pekla. O rok neskôr, že odmieta božskú podstatu Ježiša Krista.

V oboch prípadoch to Vatikán dementoval. Pôvodcom týchto senzačných odhalení bol taliansky novinár Eugenio Scalfari.

No Scalfari údajne na stretnutia s pápežom nechodil s diktafónom, jeho „rozhovory“ s ním sú skôr voľným prerozprávaním toho, čo vraj zaznelo a František si nepýta text na autorizáciu. A ešte jeden detail: Scalfari má 96 rokov. Pamäť môže zlyhať aj mladšiemu žurnalistovi.

Pre porovnanie: Ak ste slovenský novinár a idete robiť rozhovor s ministrom vlády SR (nieto ešte s premiérom alebo prezidentkou), autorizácia je samozrejmosťou. Slúži nielen politikovi, ale aj novinárovi, lebo aj bez toho, aby chcel uškodiť, môže niečo nesprávne pochopiť alebo zo záznamu proste zle zvukovo porozumieť. A diktafón má spravidla nielen novinár, ale rozhovor nahráva pre istotu aj hovorca politika.

Iste, toto vyzerá byť iný prípad. Pápež sa mal vyjadriť na kameru pre dokumentárny film. V každom prípade, počkajme si na oficiálne stanovisko Vatikánu. Ako sa v poslednom čase u nás často hovorí: Na kontexte záleží!

Či už konzumenta správ údajné slová Františka o podpore registrovaných partnerstiev nadchli alebo rozčarovali, je tu ešte jeden dôvod na zdržanlivosť: Pápeži predsa nerobia 180-stupňové zmeny v cirkevnom učení cez vyhlásenia pre dokumentárne filmy.

K téme
Pápež František sa vyjadril v prospech homosexuálnych zväzkovZdieľať

Na druhej strane, aj keby išlo len o Františkov „osobný názor“, bez snahy meniť napríklad obsah katechizmu, ťažko si predstaviť, že nespôsobí v cirkvi zemetrasenie. Katolícka cirkev je prítomná v Nemecku, kde na ňu sekulárna spoločnosť dlhodobo vyvíja tlak, aby zmenila časti svojho učenia, a k rôznym formám „pokroku“ sú náchylní aj niektorí biskupi. No prítomná je napríklad tiež v Poľsku alebo v Afrike, kde je podstatne menej vôle pre podobné zmeny.

Otázky okolo sexuality nesú v sebe hlboký konfliktný potenciál. Pre katolíkov by mali byť mementom spory o tejto téme, ktoré posledných 50 rokov otriasajú viacerými protestantskými cirkvami. Relatívne čerstvým príkladom je Spojená metodistická cirkev, ktorá sa hlási k odkazu Johna Wesleyho, známeho evanjelizátora z 18. storočia.

Jej americká konzervatívna časť sa vlani pokúsila vnútrocirkevne presadiť zákaz sobášov osôb rovnakého pohlavia a ordinácie LGBT-duchovných proti svojmu liberálnemu krídlu. V spojení s tradicionalistickými metodistami z Afriky a Ázie získali dokonca väčšinu, no výsledkom je aj tak rozkol.

Americkí metodisti sa rozdelia na dve denominácie kvôli rozdielnym postojom k sexualite. Zahŕňa to aj bolestivé delenie miestnych zborov a kostolov. Celý proces akurát trochu pribrzdila pandémia.

Protestantizmus je široká rieka. No s trochou zjednodušenia možno povedať, že v ňom existujú veľmi liberálne i veľmi konzervatívne denominácie – či dokonca veľmi liberálne a veľmi konzervatívne prúdy v rámci jednotlivých denominácií. Ako by však na prípadnú zmenu cirkevného učenia v oblasti registrovaných partnerstiev, iniciovanú pápežom, zareagovali katolíci, ktorých cirkev má hierarchický charakter?

Tí liberálnejší by to uvítali ako nevyhnutnú aktualizáciu, zodpovedajúcu dobe. Platí to najmä pre katolíkov v niektorých západoeurópskych krajinách ako napríklad Nemecko.  

Konzervatívni katolíci, ktorí v dobrej viere doteraz bránili tradičné učenie svojej cirkvi o sexuálnej etike – často aj za cenu zosmiešňovania zo strany sekulárnej kultúry – by sa mohli cítiť rozčarovaní, ak by priamo od pápeža prišla v tejto téme náhla a zásadná zmena. Asi by sa vzápätí ponúkla otázka, aká ďalšia časť cirkevného učenia bude zajtra k dispozícii na vyjednávanie.

No veľa katolíkov by sa asi s rezignáciou Vatikánu na túto tému zmierilo. Niektorí s vydýchnutím, že už nemusia brániť čoraz menej populárnu líniu. Ďalší s dôverou, že cirkevná vrchnosť vie, čo robí, a ak aj oni jej postupu nerozumejú, snáď sa časom ukáže prezieravosť prípadných zmien.

Ani tí najkonzervatívnejší katolíci, ktorí by sa s posunom od pápeža zmierovali ťažko, by asi cirkev hromadne neopustili, no vyhľadávali by zrejme tradičnejšie spoločenstvá a uzavreli by sa do seba. Paradoxne, začali by sa viac podobať na konzervatívnych protestantov, lebo by proti autorite progresívneho pápeža museli postaviť nejaký druh „sola scriptura“, teda reformačného dôrazu na Písmo.

A potom je tu ešte otázka, ako by na skutočný ústupok v oblasti registrovaných partnerstiev zareagoval svet mimo cirkvi. Ten tlieska už teraz, hoci ešte nie je úplne zrejmé, či to pápež naozaj tak povedal a myslel, ako to interpretujú médiá. Pre progresívne svetské prostredie je aj tak akýkoľvek ústupok, ktorý by mohla Katolícka cirkev ponúknuť, príliš málo a príliš neskoro.

Príkladom môže byť Anglikánska cirkev v Spojenom kráľovstve. Tá kladie zvýšený dôraz na témy ako kritika kapitalizmu či boj proti klimatickým zmenám (čo sú čiastočne aj Františkove témy) a v otázkach sexuálnej etiky „vymäkla“ už pred niekoľkými rokmi.

Nezabránilo to jej pádu do bezvýznamnosti. Len od začiatku tohto storočia poklesol podiel Britov, hlásiacich sa k Anglikánskej cirkvi, z približne tretiny na asi 12 percent.

Avšak týmito úvahami predbiehame. Asi treba naozaj najskôr počkať na spresňujúce stanovisko Vatikánu.