Naša armáda Zabudnime na tanky, budúcnosť patrí dronom. Alebo nie?

Po uverejnení môjho článku o modernizácii našich ozbrojených síl sa v diskusii ozvali viacerí, ktorí spochybnili užitočnosť tankov v 21. storočí. Táto diskusia nie je obmedzená na čitateľov Postoja, v podobnej podobe sa často objavuje naprieč sociálnymi médiami. Diskutujúci sa väčšinou snažia vyvodiť ponaučenie z moderných konfliktov v Sýrii, Náhornom Karabachu alebo v Donbase. O čo vlastne v tejto debate ide a čo si myslia odborníci?

V prvom rade, sú to dve odlišné diskusie. Naozaj sledujeme rastúcu úlohu bezpilotných lietadiel, a preto sa mnohým javí, že v tejto ére už nepotrebujeme tanky, ktoré sú – ako zaznelo v komentári pod textom – „nemotorné hebedá“.

Dronom patrí budúcnosť

Drony tvoria kľúčovú časť modernej armády, a to hneď v niekoľkých ohľadoch. Treba však rozlíšiť ozbrojené a neozbrojené drony.

Zatiaľ čo ozbrojené drony zvyknú byť väčšie a priamo zasahujú do prípadných bojov, ich veľkosť z nich súčasne robí väčší terč, ktorý sa ľahšie stáva cieľom nepriateľskej protivzdušnej obrany.

Na druhej strane ponúkajú priam revolučné možnosti nasadenia – sú značne lacnejšie než klasické lietadlá, čím umožňujú aj menším alebo chudobnejším štátom nadobudnúť kapacity v tejto oblasti a chýbajúca posádka znižuje problematickosť straty lietadla nad nepriateľským územím.

Drony takto môžu útočiť na ciele v nepriateľskom zázemí, kde by bežným lietadlám hrozilo zostrelenie a smrť alebo zajatie pilota.

Neozbrojené drony existujú vo veľmi rozličných veľkostiach a od veľkých modelov, ktoré dokážu informáciami zásobovať delostrelectvo vzdialené desiatky kilometrov, až po malé modely operujúce na taktickom leveli niekoľkých kilometrov tvoria užitočný prostriedok, aby zlepšili prehľad o stave pozemných jednotiek.

Práve neozbrojený typ dronov nezasahuje priamo do bojiska, ale funguje ako tzv. „enabler“ – prostriedok pre zefektívnenie existujúcich zbraňových systémov ako delostrelectva, pechoty a aj tankov.

Komu patrí obloha?

Užitočnosť dronov sa dnes nedá poprieť, no napriek tomu je otázne, či by pre Slovensko predstavovali najlepšiu investíciu. Základný predpoklad ich užitočnosti je totiž existujúca vzdušná nadvláda a tú Slovensko samo osebe nedokáže zabezpečiť.

V prípadnom konflikte ju zabezpečujú naši spojenci v NATO – a vzdušná prevaha NATO je taká veľká, že je otázne, či ďalšie lietadlá na Slovensku predstavujú optimálnu investíciu. US Air Force v súčasnosti operuje asi 300 ozbrojenými dronmi, pričom tento počet ešte plánuje zvýšiť.

To nie je argument proti letectvu, ktoré predstavuje kľúčovú zložku moderných ozbrojených síl, tento fakt poukazuje len na to, že Slovensko neexistuje vo vákuu. Nemožno sa tváriť, ako keby sme boli na svete sami a chceli každý problém vyriešiť bez spojencov, skôr sa treba pozrieť na slabiny našich spojencov alebo na situácie, v ktorých musíme dokázať prežiť niekoľko dní bez pomoci.

Ak by Slovensko bolo vystavené útoku, spojenecké letectvo by dokázalo zasiahnuť v priebehu niekoľkých hodín. No na pozemné jednotky by sme čakali dni až týždne.

Sú tanky zbytočné?

Proti tankom sa nielen na facebooku, ale aj v rešpektovaných médiách objavujú kritické tóny. Britský Economist prednedávnom publikoval tézu, že moderné protitankové zbrane robia tanky náchylnými a drahými zbytočnosťami.

Príkladov je mnoho, zábery zo Sýrie, Donbasu aj Karabachu ukazujú horiace tanky a zjavne potvrdzujú domnienku, že tank na dnešnom bojisku nemá čo hľadať.

Náchylnosť tankov voči protitankovým raketám však nie je žiadnou novinkou. Už Jomkipurská vojna v roku 1974 ukázala, že tanky sú zraniteľné, ak nemajú dostatočnú podporu bojových vozidiel a pechoty.

To však neznamená, že tank nie je jednou z kľúčových technológií, ktoré sa nasadzujú v modernom konflikte – ale v presne dávkovanom množstve. V ťažkej brigáde by na jeden tankový prápor pripadali minimálne dva, možno dokonca tri mechanizované prápory.

Náhorný Karabach – nesprávne ponaučenia?

Pozrime si dva väčšie konflikty, v ktorých boli nasadené tankové jednotky, Sýriu a Náhorný Karabach. V Sýrii Turecko nasadilo tanky Leopard 2, v Karabachu Arménsko aj Azerbajdžan bojujú s tankmi zo sovietskej a ruskej produkcie. Arménsko disponuje najmä staršími T-72 a menším počtom T-90, azerbajdžanský počet moderných T-90 je oproti Arménsku asi trojnásobný.

Videá posledných týždňov ukazujú nespočetný počet vozidiel, ktoré boli zničené v bojoch v Náhornom Karabachu. Obe strany tvrdia, že sa im podarilo zničiť prinajmenšom 130 nepriateľských tankov. Tu však treba mať na pamäti niekoľko skutočností:

Po prvé, Arménsko aj Azerbajdžan rady preháňajú počet nepriateľských vozidiel, ktoré sa im podarilo zničiť. Keďže je vojna v Karabachu pre obe strany otázkou národnej hrdosti, ani jedna nedokáže priznať porážku. Teda sa neustále predbiehajú v hlásení vojenských úspechov, aj keď skutočné úspechy bývajú omnoho striedmejšie.

Po druhé, experti upozorňujú, že médiá málokedy vedia rozlíšiť typy vojenskej techniky. Nech išlo o zničené bojové vozidlo pechoty, samohybnú húfnicu alebo obrnený transportér, do médií sa často dostane správa, že bol zničený ďalší tank. Ak by aj hore uvedené počty zničenej techniky boli pravdivé, nevieme z nich vyvodiť, či obe strany skutočne zaznamenali katastrofálne straty tankov alebo skôr iných typov vozidiel.

Po tretie, ako píše bývalý dôstojník americkej armády Robert Bateman pre Foreign Policy, videá z Karabachu ukazujú, že veľkú časť tankov nezničili drony alebo iná prevratná technológia, ale protitankové míny a delostrelectvo – prostriedkami, ktoré sú využívané už dobrých sto rokov. Aj keď drony hrali veľkú úlohu v podpore pozemných jednotiek, veľké straty na oboch stranách sú dôsledkom katastrofálnych chýb na taktickej úrovni. Podľa Batemana tanky nespolupracovali s pechotou a bojovými vozidlami, zanedbali maskovanie, nemanévrovali a útočili v hlúčikoch, ktoré sú značne náchylnejšie pri útokoch delostrelectva alebo rakiet.

Bateman vôbec nepopiera, že tankové jednotky v niektorých situáciách utrpeli drastické straty, no dôraz kladie na diletantizmus posádok a taktické chyby, ktoré by profesionálna armáda nespravila. Tu sa ukazuje americké myslenie, ktoré je kritické voči nasadeniu brancov.

Tanky do Tatier neposielajte

Zabudnúť nemožno ani na terén, ktorý je v Kaukaze značne nevhodný. Samotný fakt, že tank prejde aj hornatejšími oblasťami, ešte neznamená, že sú preň vhodné. V teréne, ktorý umožňuje protivníkovi zaútočiť na slabšie pancierovaný vrch tanku, je nutné postupovať spoločne s pechotou, ktorú, naopak, chráni tank pred priamou paľbou.

Túto skutočnosť sa naučilo aj Rusko počas prvej čečenskej vojny, keď Čečenci dokázali útočiť na ruské tanky zo striech a okien panelákov. Napriek tejto skúsenosti ani Ruská federácia nepovažuje tanky za zbytočné a naďalej investuje značné sumy do ich vývoja a modernizácie. Podľa aktuálnych odhadov Rusko operuje asi 2685 tankmi.

V posledných mesiacoch kritici tankov poukazovali na rozhodnutie amerického námorníctva, ktoré sa chce zbaviť svojich tankov. Toto rozhodnutie je však opäť podmienené geografiou – US Navy sa pripravuje na nasadenie v Pacifiku a boj vedený bojovými skupinami lietadlových lodí. Väčšinu amerických tankov má armáda, ktorá sa svojich tankov zbaviť nechystá.

Na posádke záleží

Článok vo Foreign Policy je veľmi kritický voči uprednostňovaniu investícií do techniky na úkor výcviku. Tu sa ukazuje bežný problém armády v čase mieru – ľahšie sa dajú porovnať počty a vzhľad vojenskej techniky na prehliadkach, než sa odhaduje, ktorá doktrína je funkčnejšia. Bezpečnostní experti ako Bateman, Kofman a ďalší však často doktríny považujú za dôležitejšie než izolované technické parametre.

Nové technológie znamenajú, že tanky sú zraniteľnejšie, než boli pred niekoľkými desaťročiami, odpoveďou však nie je vyradenie tanku, ale vývoj nových technológií, ktoré sú vhodné pri nasadení bez absolútnej vzdušnej nadvlády.

Túto pozíciu zastáva aj nový článok v The Diplomat, ktorý zohľadňuje najnovšie skúsenosti z Náhorného Karabachu.

Svojich obrancov našiel tank aj v americkom magazíne The National Interest, ktorý vyzdvihol nielen úspechy tankov v urbánnych oblastiach, kde tanky úzko spolupracovali s pechotou, ale aj ich psychologický účinok.

Nepriateľ je v oblakoch

Dôležitým doplnkom obrnených formácií bude v budúcnosti niečo, čo poznáme už dobrých sto rokov – protivzdušná obrana.

Úspech dronov nie je dôsledkom toho, že by sa podarilo nájsť geniálnu nezraniteľnú technológiu, ale tým, že operujú vo sfére, ktorú väčšina armád dlho zanedbávala. Teda investície do dronov sa zatiaľ vyplácajú, no je otázne, ako dlho dokážu udržať svoj náskok.

Už v prvej svetovej vojne vznikali vozidlá vybavené protileteckými kanónmi. Druhá svetová vojna priniesla špecializované protivzdušné systémy a v studenej vojne sa sovietske ZSU alebo nemecký Gepard stali bežnou súčasťou každej obrnenej divízie.

Koniec studenej vojny však podporil prechod na modernejšie raketové systémy. V západných štátoch to súviselo aj s očakávaním totálnej vzdušnej nadvlády a nepravdepodobnosti veľkých medzištátnych konfliktov. Nemecký Bundeswehr napríklad vyradil všetky Gepardy z prevádzky a nahradil ich menším „Leichtes Flugabwehrsystem Ozelot“.

Raketové systémy sú však voči dronom značne nevhodné. Problémom často nie je, že by nedokázali zostreliť menší dron – aj keď to sa stáva – ale najmä cenové rozdiely. Kvalitné komerčné drony sa dajú kúpiť už za niekoľko stoviek dolárov, jediná raketa často vyjde na desaťtisíce.

Zbrojný priemysel preto prichádza s novo-starým riešením: modernými automatickými kanónmi na existujúcich podvozkoch bojových vozidiel pechoty alebo obrnených transportérov.

Týmto spôsobom sa darí využiť existujúce technológie a ušetriť si drahý niekoľkoročný vývoj. Oproti protileteckej obrane z predošlých dôb však dnes armády disponujú programovateľnou muníciou, ktorá dokáže byť naprogramovaná tak, aby vybuchla v presne stanovený okamih a trafila lietajúce objekty alebo protivníkov schovávajúcich sa v zákopoch.

Čím chceme tanky nahradiť?

Napriek rastúcej zraniteľnosti tankov nie je jasné, čím ich nahradiť. Naďalej zostávajú jedinečnou kombináciou vysokej ochrany posádky, veľkej palebnej sily a značnej mobility. Kto kritizuje tanky kvôli tomu, že by mohli byť zničené, si musí uvedomiť, že zničiť bojové vozidlo pechoty alebo obrnený transportér je značne jednoduchšie.

A aj keď drony dokážu protivníkovi značne skomplikovať život, len ťažko dokážu vyhrať vojnu. Dnes aj kedysi platí, že vojenské víťazstvo znamená dosiahnutie svojho cieľa, či už zlomením vôle, alebo schopnosti protivníka vo vojne pokračovať.

Podľa pruského vojenského teoretika Clausewitza je konečný cieľ vojny politický, to znamená, že vojna sa začína aj sa končí v rukách politikov. Pruský generálny štáb favorizoval tzv. Bewegungskrieg, manévrovací spôsob vedenia vojny – ten istý, ku ktorému sa dnes hlásia aj ozbrojené sily Slovenskej republiky.

Dôvod je jednoduchý – cieľom manévrovacieho spôsobu boja je vyhnúť sa priamym stretom so silnejším protivníkom a rýchlym preskupením síl vytvoriť na jednotlivých miestach prevahu proti inak silnejšiemu protivníkovi. Tento princíp, nazývaný aj Schwerpunkt, čiže ťažisko, je známy už z Napoleonových čias. Vďaka nemu dokážu byť úspešné aj menšie armády.

Cieľom vždy zostáva operačný prielom, ktorý umožní buď obkľúčiť protivníka, alebo obísť jeho hlavné sily a zmocniť sa jeho zázemia. Toto je úloha pozemného vojska, ktorú nedokážu splniť drony. Tie síce dokážu útočníkovi spôsobiť straty, nevedia mu však zabrániť v dosiahnutí cieľa.

Aj v prípade útoku na Slovenskú republiku alebo jej spojenca by nebolo cieľom nás a našich spojencov roky vyčkávať v defenzívnej pozícii na spôsob prvej svetovej vojny, ale rýchlym protiúderom odrezať protivnícke sily a pokúsiť sa eliminovať hrozbu.

V takomto konflikte vysokej intenzity tanky zostávajú dôležitým faktorom na bojisku, pretože lepšie než iné technológie dokážu vytvoriť a využiť operačný prielom, ktorý vedie k víťaznému ukončeniu vojny.

Kto sa chce zbaviť tankov, by najskôr mal vedieť, čím ich možno nahradiť.