Anton Srholec: Bezdomovec z povolania (rozhovor)

Anton Srholec: Bezdomovec z povolania (rozhovor)

Prinášame úryvok z knižného rozhovoru Štefana Chrappu s Antonom Srholcom.

(Kniha vyšla koncom uplynulého týždňa vo vydavateľstve Limerick.)

Dá sa hovoriť o nejakom bezdomovcovi, ktorý vás inšpiroval?

Začal by som trocha inak. Mal som zážitok ešte s kňazom, bol to don Valábek. Býval v byte na Nezábudkovej osem v Bratislave, čiže kúsok vedľa mňa, v byte saleziána Janeca, ktorý bol zavretý. Profesor Valábek bol svetlý zjav. Mal vplyv na mnohých ľudí. Chodili za ním intelektuáli, inžinieri a s celým tým protikomunistickým hnutím komunikoval práve on. Odslúžil im omšu, krstil im deti, vedel múdro rozprávať.

Raz som sa tam u neho zastavil a vtedy akurát prišiel Janec z väzenia. Valábek mi vraví: „Tonko, nemám kde bývať. Som bezdomovec.“ Hovorím mu: „Čo by ste nemali kde bývať. Janec prišiel domov, tak pôjdete bývať ku mne.“ Oponoval mi: „Ale tam predsa už bývajú dvaja chlapci.“ Môj byt na Nezábudkovej bol totiž vždy obsadený saleziánskymi študentmi. Hovorím: „To je jednoduché. Chlapcom nájdeme ubytovanie.“ Tak Don Valábek, mimoriadne cenný a vzácny človek, tu u mňa v byte žil niekoľko rokov a tu aj dokončil svoj život. Tesne pred smrťou odišiel domov a umrel v rodných Hodoch pri Galante.

Toto je silný príbeh o skutočnom priateľstve a bratstve. Až sem teda siahajú korene vašej práce s bezdomovcami. Čo znamená názov Resoty?

Resoty, to je skratka. Znamená Resocializačné komunity. Vznikli sme hneď po revolúcii. Dnes máme priemernú kapacitu vyše tridsať ľudí. Bezdomovcov by si mohol zobrať ktokoľvek, kto má trošku súcitu k žobrákom a chudobným.

Ako to u vás vyzerá?

Máme malý dvor aj záhradu. Niektorí záhradu pokopú, iní ani nevládzu. Ďalší to ani nevedia. Väčšinou to musíme organizovať sami. Nasadiť nejaké rastliny, aby sme mali všetko po celý rok. Vinič som nasadil ja. Ten rodí automaticky, len to musím ostrihať. Chlapi si potom na jeseň pekne trhajú, koľko chcú. Zasadil som úrodné stromy. Marhule, s ktorými nie je taká veľká robota a rodia každý rok. Takže toto všetko prispieva k tomu pocitu a k istote, že sme veľká rodina. Je voľný dvor a celé leto sú tam rajčiny alebo nejaká zelenina, čo si môžu vykopať či vytrhnúť. Na strome je ovocie. Čerešne. Môžu si dať, koľko chcú, len si musia dať pozor, aby nespadli z rebríka. Ale u nás sú už takí pohodlní, že sa im ani na strom nechce vyjsť. Oni majú radšej marhule alebo čerešne destilované. (Smiech.) Ale túto ich potrebu nepodporujem.

Tí, ktorí nič nerobia, sa nenudia?

Nudia. Oni by najradšej len tak fajčili a „zabávajte ma“. Nuda je jeden z Božích mechanizmov, ktorý trápi ľudí, ktorí nič nerobia. Potom sa nudia, a to ich trápi viac, ako keby radostne tvorili a niečo robili. My ich tu v Resotách nemôžeme zamestnávať, lebo tam ani práce veľmi nie je. To by chcelo zase nad nimi dozor. Keď na nich dozriem, tak samozrejme aj niečo urobia, ale keď mám niekomu niečo vysvetľovať, že ako v záhrade zasadiť rastlinku, uchrániť ju, presadiť, tak to radšej urobím sám. Ale sú aj iní, ktorí sú takí šikovní, že to urobia a ani im nemusím nič hovoriť. Rovno sú okolo mňa ako miništranti a ponúkajú sa. Načo by som nejakého lenivého ťahal a učil ho. Už na to nemám síl.

Majú vaši „zverenci“ aj nejaký spoločenský život?

Vychádzajú von. Komunikujú medzi sebou. Bývajú traja na izbe. Majú spoločnú jedáleň a fajčiareň. Nemali by fajčiť na izbách. Ale to ich ťažko učíme. Fajčiareň je aj čitáreň. Tam im pustíme nejaký film, tam oslavujeme Vianoce, Veľkú noc, narodeniny. Potom je dôležité, aby sme vedeli, kedy má kto meniny alebo narodeniny. To ho zavoláme do kancelárie a dostane nejaký darček, cigarety. Veľká skupina sa zíde iba na oslavy veľkých sviatkov a na narodeniny sestry Rity a na moje.

Keďže ste kňazom, robíte im aj nejaký duchovný program? Nejaké spoločné modlitby?

My nie sme cirkevné zariadenie. Zdá sa, že náboženská aktivita, aspoň u nás v Európe, nehrá takú dôležitú rolu. Kedysi to bol jediný princíp, ktorý zjednocoval ľudí. Dnes sa to posúva viac do inej roviny. Moja náboženská činnosť je skôr v tom, že vidia, že ich nikdy neoklameme, neokradneme a vždy hovoríme pravdu. Kostol je od nás vzdialený niečo vyše kilometra. Kto na kostol má, nech ide pekne do kostola. Tak to u nás funguje.

Z tých tridsiatich chodia na omšu dvaja každú nedeľu. Veriaci hovoria: „Ja pozerám každú nedeľu omšu v televízii.“ Čo mu môžem povedať, keď na viac nemá? Denne do kostola nechodí nikto. Modlitba je ich súkromná vec. Na to, aby sme sa spolu modlili, tak na to jednoducho nemáme. Ale oslavujeme spolu sviatky. To náboženské sa u nás posúva do slušného, pokojného spolunažívania. Vytvárame dobré podmienky, nenásilie. Láska vyjadrená skutkom i slovom. Ale pozor, nesmieš byť zas priveľmi mäkký. Zjedli by ťa ako včely kvapku medu. Napríklad okrem mňa tam nikto nesmie kričať. Ja si občas pokričím. V minulosti som skúšal robiť veci duchovného rázu. Raz sme tam už mali okolo stopäťdesiat ľudí. Päťdesiat interných a sto dochádzajúcich.

Tak som im raz za týždeň slúžil omšu. No je to prepych, čo by sme im ponúkali. Kto má na to, aby čítal, číta. Mnohí ľudia sú takí vykradnutí, že si nevedia ani knihu prečítať. Kto chce, tak mu ponúkame aj Sväté písmo, ale aj inú literatúru. Tých, čo by ich čítali, je veľmi, veľmi málo. Samozrejme, aj dnes by som im rád nejakú duchovnú službu urobil, ale tá duchovná služba niekedy vyjde až tak groteskne.

Groteskne?

Uvediem príklad. Jeden tam umieral. Zavolal ma jeho spolubývajúci: „Poďte, však umiera! Doneste mu zaopatrenie!“ Tak som tam doniesol olej. Vendelín sa volal. „Vendo umiera!“ rozkríklo sa. Tak som všetkých zavolal, aby išli k nemu, k tej smrteľnej posteli. Veď patrí k nám, sme jedna rodina. Plná izba chlapov, stoja okolo postele, a jeden, ten, čo býva naproti, hovorí: „Vendo,“ a takto ukázal rukou, naznačil, akoby fajčil. „Cigaretu by si si dal?“ A umierajúci prikývol, že áno, cigaretu by prijal. Tak som doniesol škatuľku cigariet. Pekne mu cigaretu dali do úst a zapálili.

Tri razy si potiahol. Viac nevládal, posunul ju ďalej. Kolovala a tí ostatní ju dofajčili. „A Vendo,“ a takto ten spolubývajúci ukázal, ako keď sa pije, „pohárik by si si dal?“ A Vendo zas prikývol, že by si dal. Nikto tam nemal nič, iba ja som mal fľašu vína u seba. Doniesol som ju, dali sme poháriky, dvihli mu hlavu a on si upil hlt. Čo zostalo, dopili ostatní. Vypili celú fľašu. Dal som im požehnanie a pomodlili sme sa otčenáš. Vendelínko tak o hodinu umrel. Už to mal v očiach napísané.

Srdce nad obrady...

Tam človek nemôže viesť nejaké obrady. To náboženské vidím u týchto ľudí, že by to bolo zbytočné. Ako hádzať hrach na stenu. Najlepšie to vidím na Vianoce, na Veľkú noc. Takisto, načo im slúžiť svätú omšu. Oni by prijali oplátku, všetci, aj dve, aj tri. Im to je jedno. Ale každý ten sviatok, aj môj je, že si prečítame Písmo sväté a niečo sa im povie tak do duše. Prípadne oni niekedy zablahoželajú a pomodlíme sa otčenáš.

Otčenáš vie azda každý. Takže sa modlia?

Ten otčenáš oni odbrblú a sú spokojní. Vedia ho naspamäť. Možno majú väčšiu vieru ako ja. Oni veria, že ten jeden otčenáš Pánu Bohu stačí. Ich Boh si akosi nepotrpí na dlhé reči a mnohé básničky. Ja to musím rešpektovať a nemôžem im nič nanucovať. Tak oni ma majú radi, aj ma rešpektujú, lebo ja rešpektujem ich slobodu. V tejto vzorke, v ktorej žijem, nemôžem vyžadovať nič iné, len to, aby trpezlivo niesli ten svoj kríž.

Nie je to ľahké byť s dvomi chlapmi alebo s nejakým kamarátom na izbe, aj keď je tam televízor či chladnička. Celkovo je to dosť smutné, keď to nemá v tej hlave vybudované a v srdci má tak vybagrované, že nedokáže ani ísť von a niečo si pozrieť, zaujímať sa o niečo. Človek to však musí prijať. Ja mu nebudem sypať soľ do rán. To kňazstvo už tam nie je ako obliecť na seba nejaký dres a urobiť im slávnosť. Samozrejme, nemali by nič proti tomu. Ale oveľa väčšiu radosť by mali, keby som priniesol fľašu borovičky a rozlial ju. To by bolo veselšie a radostnejšie prijaté. (Smiech.)

Majú vieru?

Čo sa týka hlbšieho chápania života, tak je tam dosť nábožensky vychovaných praktikujúcich ľudí. Ale ja som nedôverčivý k ich prejavom náboženstva. Chodiť v nedeľu do kostola, to je pekné, ja to mám rád. Ale keď nemám ochotu urobiť niečo pre druhých ani pre svoju čistotu alebo myslím len na seba, uzatváram sa do seba a celé dni pozerám len televíziu a čakám a nechám sa len niesť druhými, to všetko sa nedá dobehnúť jednou omšou v nedeľu. To je úbohý dar spoločenstvu.

Ako vás vnímajú?

Občas ako svojho otca. Veľmi radi majú sestru Ritu. Človek musí vyžadovať, aby boli veci na svojom mieste. Na to je úžasne citlivá, presná a jemná práve sestra Rita. Tá ich číta ako staré noviny. Tá si pamätá aj to, čo povedali pred mesiacom. Je to výchovný proces. Niekedy ma bozkávajú ako starého vola a sestru Ritu by zjedli od radosti, aj keď je na nich oveľa prísnejšia. Ale vedia, že ich máme radi.

Ona si s nimi aj požartuje, urobí si z nich trochu posmech aj oni z nej a je to veselé. Ráno na nás čakajú traja-štyria na chodbe. Keď otvoríme dvere, tak sú šťastní, že svet beží vo svojich koľajach, že je všetko tak, ako má byť, lebo prišla sestra Rita alebo ja. Sestra Rita je veľmi pozorná, čo sa liekov týka, tá im ich rozdelí. A kontroluje, aby ich brali. Dokonca aj chorých ošetruje. To robí ona, aj keď nemá zdravotnícke vzdelanie, ale robí to rada. Nakúpime lieky a to majú úplne zadarmo. Nejaký kilometer od nás je vzdialená doktorka. Keď je núdza, zavoláme doktorku, dovezieme ju k nám. Alebo ak sú to starí ľudia a je s nimi veľmi zle, zavoláme záchranku. Záchranka ich odvezie do nemocnice, kde umrú.

Akí sú vaši chlapci v útulku?

Ja si myslím, že bezdomovci, ako ja ich už poznám, tá vzorka sa málo odlišuje od normálnej ktorejkoľvek vzorky našej spoločnosti. Za tie roky, za tých vyše dvadsať rokov som už v Resotách prijal okolo 900 chlapov. Poslúžili sme im. Ponúkli priestor. Asi sto ich u nás dožilo, takže mám veľké skúsenosti s touto vzorkou spoločnosti. V každej komunite, či už je to dedina, rodina, príbuzenstvo, pracovisko, škola alebo podobne, všade sa nájdu ľudia, ktorí sú povrchní, alebo sa len tak vezú. Iní sú takí, že keď zadáte úlohu, tak poslúchajú, ale len naoko. Niektorí ľudia sa zase o seba veľmi veľa starajú. Iní sa zase opúšťajú, vzdávajú boje.

Málo je takých ľudí, že im niečo dáme a on si to ešte vyčistí, zútulní si prostredie, udržuje si to a chce spolupracovať. Najmenej je takých, čo chcú urobiť niečo nezištne aj pre druhých. Nerobím nejaký systematický výskum, ale len malé percento ľudí je ochotné strážiť si ten svoj malý priestor, aby bol čistý. Taký príklad: nám stále tečie teplá voda. Chlapci sa môžu pravidelne osprchovať. Je tam práčka. Môžu si oprať, aby mali čisté na seba. Môžu si vymeniť bielizeň. Kedy chce, dá špinavú a dostane čistú.

Ako dlho u vás zostávajú?

Najdlhšie býva v Resotách jeden rómsky chlap. Prišiel z ulice ako dôchodca. Rozviedol sa, opustil rodinu alebo rodina jeho. Býva tu už osemnásť rokov. Mnohým sme našli prácu, a potom aj ubytovanie. Niektorí sa dokonca rozlúčili a išli ďalej. Aj to sa stáva.

Pijú?

Polovica z nich sú alkoholici. Keď majú peniaze, tak pijú, keď nemajú, tak nepijú. Niektorí vyjdú do mesta a niekde si niečo vydrankajú.

U vás môžu piť?

Môžu si vypiť, no nesmú byť opití. Keď je opitý a schová sa, tak dobre, nech je tak. My sme tam len doobeda od deviatej do dvanástej. Všeličo sa tam zomelie. Občas niečo zataja, a tvária sa, že všetko je v najlepšom poriadku. Niekedy dostanú slinu. Keď dostane jeden, tak hneď má chuť aj druhý. A utiekli by. Ako sa hovorí, keby mohol, aj mŕtvemu z ucha by vypil. Vtedy treba dávať pozor. Niekedy však sami žalujú, keď sa niekto opíja. Ak je ten človek ochotný počúvať, tak sa s ním rozprávame. Sme trpezliví a stále dohovárame. Keď už to nejde a nejde, bude musieť ísť na iný stupeň starostlivosti. Do iného zariadenia.

Boli ste v niečom naivný?

Zo začiatku som myslel, že v chudobnom dome má byť na stole chlieb. Bol som vo väzení a tam som nemal ani chleba dostatok. A aby bol chlieb na stole ako symbol chudobných ľudí. A keď je chlieb a voda, neumrie sa od hladu. Ale keď sme dali chlieb na stôl, niekto ho ukradol. V tom lakomstve si naberali toľko chleba na izbu, že ho potom hádzali do kontajnera. Teraz to prideľuje kuchárka. Niečo necháme voľne. Kto chce, zoberie si od nej. Ale dáva sa to do ruky. Adresne. Aby nikto nehádzal potraviny do kontajnerov. To je veľké poučenie.

Vnímate aj niečo také ako národnosť?

Národnosť u nás je irelevantná. Nám nezáleží na tom, či je Slovák, Maďar, Róm. Najdôležitejšie je, aký je človek. Teda v prvom rade to musí byť človek. Máme asi troch Rómov, nejakí Maďari u nás bývajú, jeden Čech je tam... To nezohráva žiadnu rolu. Ale aj ja to musím viesť poctivo. Musím byť spravodlivý. Nič nacionalistické alebo šovinistické, proti nejakej skupine, nesmiem ani slovkom utrúsiť. Naopak, hlásam, že všetci máme pred Pánom Bohom rovnakú dôstojnosť. A hodnotu.

Keď som bol u vás naposledy, boli tam aj nejakí migranti...

Migrantov máme teraz troch. Prišli do Bratislavy a bolo treba upratať ich niekam pod strechu. Rešpektujem ich. Jeden je z Afriky, z Angoly. Volá sa Simon. Je veľmi plachý. Druhý je z Mozambiku a tretí je mohamedán Ibrahim. Prišiel z Maroka. Nechcú mu poslať doklady. S cudzincami mám veľmi dobré skúsenosti. Oni sa boja, že ich odsunú preč. Ja zas robím všetko preto, aby u nás na Slovensku ostali. To sa, samozrejme, pánom policajtom vôbec nepáči. (Smiech.)

To ste tam pekná zmeska. Ibrahim je moslim? Aký je?

To je najlepší, najčestnejší, najspravodlivejší a najochotnejší človek, akého som tu v živote stretol. Pokojný, no neklania sa mi. Lebo je hrdý. Čo mu poviem, urobí. Ba dokonca ak je nejaká porucha, kanalizácia alebo niečo iné, už mi to ani nehlásia. Ibrahim to vždy automaticky opraví. Ani on mi to nehovorí. Len druhí mi to povedia. Alebo aj kuchárke pomáha. Ibrahim je vždy ochotný. Záhradku ošetruje ako odborník záhradník. Ibrahim nemal Korán. Zhodou okolností som jeden doma mal, tak som mu ho daroval. Veľa sa modlí. Sestra Rita mala koberček, takú mešitu, a my sme mysleli, že to je dáka vyšívaná ozdoba. Bol to koberček pre moslimov, na ktorom sa modlia. Tak mu ho dala, tešil sa z neho. Ako sa modlíš, to je tvoja vec. To nikdy nechodím kontrolovať.

No keď povedal, že sa modlí, tak sme mu to umožnili. Ibrahim je taký čestný, taký pracovitý, taký obetavý, čistotný a zodpovedný... Dá sa na neho spoľahnúť. Keď potrebujem niekam ísť autom, tak ho beriem so sebou. Hovorím mu: „Ibi, zaspievaj rannú suru.“ On pri mne sedí a vyspevuje rannú suru a ja si pekne riadim. Nikdy v aute nemám rádio, len on mi pekne spieva. Keď ideme domov, tak dá poludňajšiu suru. On je rád, že ja to beriem vážne. Musím brať vážne vieru každého.

Tí ďalší migranti sú tiež moslimovia?

Ibrahim býva na izbe so Simonom z Afriky. On je kresťan. Ten zasa, keď bol pôst, tak on si zajedol raňajky a potom celý deň nič. Ani vodu ani cukrík a že nehnevajte sa, ja mám pôst. Večer si zase zjedol svoj ušetrený obed a večeru. Napriek rozdielnosti viery sa dobre znášajú. Majú počítač, sú ako dvaja bratia. Toto bratstvo mi je sympatické, lebo dokázali preklenúť to svoje. Kresťan, ktorý svoje kresťanstvo berie smrteľne vážne, a moslim, ktorý svoje náboženstvo neberie vážne o nič menej. Toto je skutočná viera.

 

Kniha Anton Srholec – Bezdomovec z povolania vyšla tento týždeň vo vydavateľstve Limerick. S Antonom Srholcom sa rozprával Štefan Chrappa, autorom fotografií je Matúš Zajac. Knihu si možno objednať na adrese vydavateľstva. Publikovaný úryvok vychádza so súhlasom vydavateľa. 

Foto na titulke: TASR

 

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo