Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kultúra
18. apríl 2021

Zápisky z trolejbusu

O Ferovi bez domova, čo si plachtí v slobode tela a mysle

Vymenil stavebnú firmu za šoférovanie bratislavskej MHD. Odkedy vozí ľudí, objavila sa v ňom túžba tvoriť poviedky, ktoré uverejňujeme na pokračovanie. Napríklad o tom, ako čítať ľudí.

O Ferovi bez domova, čo si plachtí v slobode tela a mysle

Flickr/Jan Mosimann

Kam asi idú títo ľudia na zastávke? Chcú ísť so mnou alebo čakajú na iný spoj? Niektorí sa hanbia naznačiť, že to nestihli, ale radi by s nami išli. Iní sa domáhajú odvezenia až príliš drzo. Všetci sme rovnakí, a predsa každý iný. A to je dobré.

„Ďakujem, že ste na mňa počkali.“

Aké milé. Aké vzácne od mladého človeka.

Viete, aké je vzrušujúce sledovať ľudí v okruhu zastávok a môjho trolejbusu a tipovať, čo asi chcú? Vždy ma niekto zaskočí nečakaným pohybom, rozhodnutím alebo gestom.

Chcel by som dosiahnuť takú citlivosť, aby som vedel, čo ľudia chcú, skôr ako si to oni uvedomia. Ale bolo by to dobré?

Poznám ľudí, ktorí cielene manipulujú s túžbami ľudí, aby docielili svoje záujmy.

Poznám ľudí, ktorí robia prácu za iných, a tým ich kazia.

Poznám ľudí, ktorí robia prácu len pre peniaze, a tým kazia svoju prácu.

Poznám zopár ľudí, ktorí majú radi ľudí aj svoju prácu.

Fero, bezdomovec, to je pán.

Inzercia

Na Americkom námestí predáva Nota bene s takým šarmom a nadhľadom, že mu nejeden riaditeľ banky môže závidieť. Ten postoj, to nadšenie, tú nezávislosť. Prestal chľastať, pracuje, pomáha ostatným a stále sa smeje. Minule sedel na lavičke pred železničnou stanicou a dohováral ostatným bezdomovcom, aby prestali slopať. Jeho opálená, vyholená hlava s jasnými smejúcimi sa očami svietila medzi špinavými šticami ako slniečko nad potrhanými búrkovými mrakmi. Pozerali na neho prázdnymi, vodnatými očami a možno ich nakopol lepším smerom. Veď kto iný, ak nie on, čo bol na dne a ešte kúsok nižšie a teraz si plachtí v slobode mysle a tela. Pochopil, že dávať ľuďom je viac, ako od ľudí očakávať. Ale človek z toho musí mať radosť, inak to je ako pracovať len a len pre peniaze a už vieme, že to za nič nestojí. Radosť z dobrého skutku je príjemnejšia ako pocit po fľaši čuča. Ale aj z robenia dobra môže človek dostať opicu a stať sa nepoužiteľným. Idem si od neho kúpiť Nota bene, určite nebudem banovať.

 

Ľudia potrebujú úctu, záujem a úsmev bez ohľadu na to, či sú vo fraku, v montérkach, či sú upravení alebo strapatí. Musím si však dávať pozor, aby som nebol dotieravý. A to nakoniec potrebuje tréning ako všetko v živote.

Akurát neviem, čo s tými, ktorí sa domáhajú prehnanej úcty a rešpektu, ale akosi to k nim nepasuje. Našťastie ich nie je až tak veľa. A okrem toho možno hľadajú to, čo v nich ešte nikto neotvoril. Hľadajú vonku to, čo je vo vnútri. Hľadajú niečo tam, kde to nie je.

Dobrá správa: nádej ostáva.

Tak to skúsim znovu, dať človeku, ktorého dnes stretnem, to, čo potrebuje. To, čo naozaj potrebuje. Stojí to za to.

Si myslím.

Ak vás Zápisky z trolejbusu zaujali, ďalšie príbehy si môžete prečítať aj v dvoch knižných verziách.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame