Milosrdenstvo akoby opäť odchádzalo do zabudnutia

V septembri som oslávil štyridsiatku. Prvýkrát v živote ma schytila existenciálna úzkosť, že som starý krokodíl, že nestihnem preštudovať všetky knihy, ktoré by som preštudovať chcel, že sa niektoré veci jednoducho nikdy nenaučím, talenty, ktoré mi Boh dal, nezúročím.

Čím som starší, zlyhávam stále viac a ešte sa mi to aj páči. V tom je čaro hriechu. Ten povzdych svätého „Bože daj, nech som svätý… No ešte nie teraz...“ má niečo do seba. Ešteže sú tu spovede.

Nezostáva mi iné, len dôverovať Ježišovi. Na viac nemám. Dal som si záväzok, že budem odpúšťať a milovať. Život je príliš krátky na to, aby som nenávidel. Tak mi Pán Boh pomáhaj!

Čo by som chcel pripomenúť?

Zdá sa mi, že ako skončil Rok milosrdenstva, tak tento rozmer kresťanstva opäť odchádza do zabudnutia. Hovorí sa síce o iných dôležitých veciach, ale milosrdenstvo potrebujeme všetci. Je to plod Božej lásky.

Pred časom sa ma redaktor jedného českého magazínu pýtal, kto je na Slovensku takou kresťanskou morálnou autoritou, že ho počúvajú a akceptujú veriaci aj neveriaci. Do dnešného dňa mu neviem odpovedať. 

Poznám mnohých skvelých duchovných, ale sú autoritami len v rámci cirkvi. Po hrdinoch disentu, ktorí už sú na pravde Božej, zostalo rozpačité prázdno. Prečo je to tak?

Postupne začínam rozumieť, čo znamená „brať meno Božie nadarmo“. Nie je to „božekanie“, ako mi to celé roky nahovárali škrupulanti. Je to šírenie zla v mene kríža.

S čím nesúhlasím?

Stretám katolíkov, ktorí nadávajú na Rómov, Židov, homosexuálov, moslimov, slobodomurárov, liberálov, transvestitov, migrantov... Hovoria o tom, že je potrebné sa zbaviť pliagy, zachrániť Európu, svet, vesmír. Sú plní hnevu a majú jednoduché riešenia. Buldozéry, malé miestnosti a veľké biče, poriadok, ústavy, koncentráky a dobytčáky.

Násilím sa však dobro nešíri. Nikdy! Násilím sa šíri strach a úzkosť. 

Skromne navrhujem: sústrediť sa na seba. Modliť sa, makať a byť solidárni a trpezliví. Jednoducho, byť Boží!