Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rodina
13. október 2020

Sociálny štát

Namiesto pomoci chudobným rodinám plníme detské domovy

Úrady odoberú deti rodičom často len pre extrémnu chudobu. Pomoc chudobným rodinám je pritom minimálna.

Namiesto pomoci chudobným rodinám plníme detské domovy

Ilustračné FOTO TASR /AP

Detské domovy sú plné nechcených detí a vy tu riešite, ako obmedziť potraty. Táto výčitka pravidelne vyskakuje zo všetkých verejných debát o novelizácii potratového zákona, ktorý u nás bez akýchkoľvek zásahov funguje už desaťročia, ešte z čias komunistického Československa.

Ženám, ktoré si potrat rozmyslia, však prolife združenia reálne pomáhajú aj po narodení dieťaťa. Nedávno sme o tom písali aj na Postoji. 

Prácu s rodinami v kríze, v ktorých sú ohrozené deti, robia priamo v teréne cirkevné spoločenstvá, občianske združenia či mimovládky. Prečo však túto pomoc neočakávame v prvom rade od štátu? Od našich politikov už dlhé roky počúvame o tom, že žijeme v sociálnom štáte. Logicky by sme mali práve od neho vidieť zásadnú pomoc pre ľudí v núdzi. Veď úlohou sociálneho štátu je chrániť najzraniteľnejších. Existuje niekto slabší ako deti, ktoré nemajú to šťastie a nenarodia sa do riadne fungujúcich rodín? Keď očakávame pomoc hlavne od cirkví či mimovládiek, legitimizujeme štát v tom, že pre neho táto oblasť zďaleka nie je jeho prioritou.

Pozrime sa teda, aká je realita v našich detských domovoch. Najskôr dobrá správa, aby sme iba nehanili. V klasických detských domovoch, ako ich poznáme ešte z čias minulých, už nie sú žiadne deti do šesť rokov. Tie idú do profesionálnych rodín. Z tejto vekovej kategórie je ich v domove len minimum, ide o výnimky ako napríklad ťažko postihnuté deti.

Najskôr niekoľko faktov. Na konci septembra 2020 žilo na Slovensku mimo svojich rodín 13 820 detí. Z nich najviac, takmer 7-tisíc, je v náhradnej osobnej starostlivosti. To znamená, že sa o ne starajú ich príbuzní, napríklad starí rodičia, strýkovia, tety alebo aj dospelí súrodenci. Ďalších vyše tisíc detí žije v pestúnskej starostlivosti. Biologickí rodičia v tomto prípade nestrácajú svoje práva a za istých podmienok je možné, aby sa k nim dieťa vrátilo. Nestáva sa tak často, a preto je bežné, že dieťa zostáva u svojich pestúnov až do dospelosti.

Niekoľko ďalších stoviek detí je – ľudovo povedané – v polepšovniach. V klasických detských domovoch (po novom premenované na Centrá pre deti a rodiny), zostáva aktuálne 4 668 detí. Menšie, ktoré pôjdu ďalej na adopciu, sú – ako sme už spomenuli – v profesionálnych rodinách. Sú to v podstate zamestnanci detských domovov, ktorí sa o deti starajú u seba doma.

Väčšina detí sú Rómovia

Ktoré deti teda reálne zostávajú priamo v detských domovoch? Väčšinou sú to Rómovia, viaceré výskumy hovoria približne o 60 percentách. Sú staršie a do domova prišli s viacerými súrodencami. Mnohé z nich trpia rôznymi poruchami správania či inými diagnózami. Ďalšou skupinou sú ťažko postihnuté deti. Ich situácia je najhoršia. Šanca, že raz opustia detský domov, je minimálna a ani v dospelosti sa ich život nijako nemení. Len ich presunú do zariadenia pre dospelých. Celý život tak prežijú za múrmi ústavov.

Tieto fakty vysvetľujú, prečo sa v súčasnosti čakacia lehota na osvojenie dieťaťa počíta na dlhé roky. Momentálne je v poradovníku na adopciu 1075 žiadateľov. O adopcii väčšinou premýšľa pár, ktorému sa nedarí mať vlastné deti. Je len prirodzené a nemôžeme im to nijako zazlievať, že chcú čo najmenšie dieťa. A často chcú, aby to dieťa bolo zdravé a „biele“. A na také dieťa sa čaká aj dlhé roky. Páry preto nakoniec znižujú svoje nároky, len aby zvýšili šancu, že sa dieťaťa vôbec dočkajú. Asi takto v skratke môžeme zhrnúť adopčný proces na Slovensku.

„Čím sú žiadatelia otvorenejší k prijatiu detí, tým je doba čakania kratšia. Napríklad, keď má väčšina žiadateľov záujem o novorodenca bez akýchkoľvek znevýhodnení a chcú ho výlučne len do osvojenia, čakacia doba môže byť aj štyri až päť rokov. Ak by však prijali ročné dieťa a etnicita by u nich nehrala rolu, čakajú napríklad dva roky. Ak chcú prijať aj dieťa, ktoré nie je právne voľné – teda sú stotožnení s myšlienkou pestúnskej starostlivosti –, môže im byť dieťa ponúknuté aj hneď po ukončení prípravy,“ povedala pre Postoj psychologička Soňa Očkášová z občianskeho združenia Návrat. Táto organizácia už od roku 1993 podporuje návrat opustených detí z detských domovov do rodín.

Neochota adoptovať si rómske dieťa má širší spoločensko-kultúrny rámec. Podľa psychologičky sa mnohé páry obávajú reakcií okolia, najmä svojich rodičov a širšej rodiny. Obávajú sa aj rasizmu na škole, s ktorým by sa dieťa v budúcnosti stretávalo. V súčasnosti už vo väčších mestách badať vyššiu ochotu prijať do svojej rodiny aj rómske dieťa.

Deti sa nevedia z detských domovov dostať aj preto, že sú z viacdetných rodín a v ústave sa ocitli všetci súrodenci. „Ak aj predtým žili v rodine spolu, takéto deti sa väčšinou nedelia, pričom ľudí, ktorí by boli ochotní a schopní si ich osvojiť či vziať do pestúnstva, na Slovensku takmer nemáme,“ doplnila Soňa Očkášová.

Nemalo by sa zabúdať ešte na jeden dôležitý fakt, prečo deti zostávajú v domovoch. Nie všetky deti v nich sú právne voľné. Ak sa rodičia či starí rodičia o deti zaujímajú a sporadicky alebo pravidelne ho v domove navštevujú, nemôžu byť adoptované. Môžu prejsť jedine do pestúnskej starostlivosti.

Mnohé deti nemuseli v domove skončiť

Prichádzame k téme, kde je už pasivita štátu výrazná a kde by sa nemal spoliehať len na ľudí z cirkvi či občianskych združení. Na Slovensku sa mnohé deti dostanú do štátnych ústavov vinou extrémnej chudoby. Sociálni pracovníci s rodinami v núdzi, a to najmä s Rómami v osadách, nepracujú. Situácia sa tak vyhrotí do extrému a potom úrady prídu a odoberú deti. Pričom keby sociálni pracovníci s týmito rodinami aktívne pracovali, mnohé deti vôbec nemuseli skončiť v detských domovoch. Myslia si to viacerí terénni výskumníci či ľudia z mimovládok, ktorí s týmito rodinami prichádzajú denne do kontaktu.

V extrémne chudobných rodinách nefungujú základné veci. Nie je práca, nie sú peniaze, rodiny často žijú v podmienkach, keď v jednej izbe býva aj dvadsať ľudí. V zime nemajú čím kúriť, nemajú riadne oblečenie. Tu by malo byť riešením sociálne bývanie. Sociálne byty však na Slovensku žalostne chýbajú. Sme sociálny štát, v ktorom neexistuje sociálne bývanie.

Inzercia

„Tu by mala nastúpiť samospráva, ale nerobí to. Je to jej zodpovednosť zo zákona. Keď rodina stratí bývanie, ocitá sa na ulici, a to z toho dôvodu, že u nás neexistuje trh sociálnych bytov alebo verejných bytov na prenájom,“ povedal pre Postoj predseda o. z. Návrat Marek Roháček. Ľudia z tohto združenia sú s rodinami v núdzi aj v priamom kontakte a snažia sa im ukázať, ako hľadať riešenia v ich situácii.

Samosprávy akoby zaspali a situáciu ponechávajú na štát a jeho úrady práce. „To sú vzdialené úrady, nepoznajú tieto rodiny, nepoznajú kontext ich situácie. Samospráva nám jednoducho deti nezachytí, nevie im poskytnúť podporu a sprevádzanie. Dlho sa nechá situácia tak a keď je to už naozaj zlé, príde úrad a deti vyjme z rodiny,“ vysvetlil Roháček. „Neurobí tak hneď na prvej návšteve, ale na druhej, pričom by to mala spraviť až na piatej,“ doplnil Roháček na ilustráciu, ako úrady nedávajú rodinám čas na nápravu.

Štát rodinám v extrémne zlých podmienkach nepomáha ani sociálnymi dávkami. Typickým príkladom môže byť príspevok na bývanie. Človek si logicky myslí, že slúži práve v takýchto prípadoch. Ale to je omyl. Mnohí z tých, ktorí skutočne potrebujú náhradné bývanie, nespĺňajú podmienky na získanie príspevku. Musia mať príjem, nesmú mať dlhy, ak ich majú, musia dokázať, že ich riadne splácajú a pod.

„Takže tí, ktorých životná situácia je najťažšia a ktorí to najviac potrebujú, sa najprv vlastnými silami musia dostať na určitú úroveň, aby im potom štát mohol poskytnúť akú-takú pomoc. V tomto začarovanom kruhu chudoby sa mnohí Rómovia na Slovensku pohybujú už dlhé roky,“ opisuje problém Alena Chudžíková, výskumníčka Centra pre výskum etnicity a kultúry, v publikácii Štátne deti na jednej lodi?: Rómske deti v detských domovoch.

Pomoc potrebujú aj iné skupiny rodičov. V detských domovoch totiž často končia deti tých, ktorí sami v tomto prostredí vyrastali. Nielen že nevedia odovzdávať svojim deťom rodičovské zručnosti, oni ani nevedia, čo im majú odovzdávať. „Je veľmi dôležité, aby im úrady nehovorili len to, čo robia zle, ale aj ako majú robiť. Potrebujú podporu. Keď do takej rodiny prídeme, vidíme, že tam je ,prúser na prúseri‘,“ hovorí Marek Roháček z Návratu.

Čo je podľa neho dôležité a nerobí sa to? Podľa neho tieto rodiny potrebujú oceniť, že u nich aj niečo funguje, hoci by to bola pre nás samozrejmosť. Napríklad, že dieťaťu treba dať jesť viac ako jeden raz za deň. To ich povzbudí, aby správne veci opakovali. „Rodičov sprevádzame aj v zručnostiach, aby deťom čítali rozprávku, lebo to nie je banalita. Buduje to veľmi veľa vecí, je to dôležité pre deti i rodičov. Je to príležitosť pre rozhovor, vzťah, pre dôveru, intimitu, dotyk, pre spracovanie dňa. Vedieme ich k tomu, aby mali vzťah ku škole, aby do nej chodili a zvládali prípravu. To ich musí niekto naučiť. Človeku, ktorý je v kompletnom marazme, nepomôže, keď mu niekto len menuje, čo robí zle, a neukáže žiadne riešenie,“ dodáva.

Podľa Roháčka by štát spravil dobre, keby viac investoval do podpory neštátnych a cirkevných subjektov, ktoré v tomto prostredí prirodzene fungujú. Prebudiť sa musia aj samosprávy, ktoré by mali oživiť spoluprácu so školami. „Sú to prirodzené inštitúcie, poznajú tie deti, kontext rodiny a vedia nájsť nejaké riešenie. Starosta na dedine vie dobre, kde majú deti z takej rodiny kamarátov, spolužiakov, širšiu rodinu, vedia, koho majú pre ich podporu osloviť,“ myslí si Roháček.

„Niekedy sa hovorí, že je zlý zákon a je málo peňazí. Ja si myslím, že ani jedno ani druhé v tomto prípade nie je pravda,“ myslí si šéf Návratu. Horšie je to však už s efektívnosťou prerozdelenia peňazí. O tom, ako namiesto reálnej pomoci ľuďom v núdzi zbytočne plytváme peniazmi na projekty, ktoré nedávajú zmysel, cituje vyššie spomínaná štúdia aj sociálnu pracovníčku z jedného neštátneho detského domova v Prešovskom kraji. „Rómovia sami svoju situáciu ovplyvniť nevedia a nám (spoločnosti) to takto vyhovuje. My sa tým živíme, vymýšľame EÚ projekty a my ich učíme, dajme tomu 30 Rómov, ako zapnúť počítač. Alebo urobíme prednášku o tom, ako nebyť rasistami. Tých peňazí je veľa, ale myslím si, že nejdú tým smerom, akým by mali ísť, nie sú účelne investované a nič neriešia.“

Ťažko postihnuté deti bez nádeje

Štát fatálne zlyháva najmä v rodinách s ťažko postihnutými deťmi. Je až neskutočné, v akej bezradnosti sa ocitajú. Chýba tu sieť služieb, ktorá by umožnila dennú starostlivosť o postihnuté deti. „Je potrebné zákonom ustanoviť podporu rodine, ktorej sa narodilo dieťa s postihnutím, už od narodenia (nie od troch rokov veku dieťaťa) a podporiť rozvoj sociálnych služieb pre ohrozené rodiny vrátane bývania, je to dôležitý nástroj predchádzania vynímania detí z rodín,“ zdôrazňuje Alena Chudžíková.

„Donedávna tu totiž bola politika, že na prvé tri roky života rodina s postihnutým dieťaťom nedostala nič. Veď ešte nevieme, ako sa postihnutie vyvinie, tak nemôžeme im dať nejaké peniaze alebo kompenzačné pomôcky. Možno bude časom dieťa zdravšie. Keď sa to vykryštalizuje, tak potom im dáme,“ opisuje štátnu filozofiu v tejto oblasti Marek Roháček. Za posledných päť rokov sa situácia trochu zlepšila vďaka sieti Centier včasnej intervencie (CVI), ktoré sa zameriavajú na pomoc ihneď po narodení dieťaťa. Tieto centrá sú však neziskové organizácie.

Situácia, keď prvé roky po narodení dieťaťa neprichádza žiadna podpora od štátu, dokázala dostať mnohých rodičov na kolená. Rodiny to nezvládli, mnohé manželstvá sa rozpadli. „Alebo tí ľudia kolabovali fyzicky či psychicky. Svoje deti milovali, chceli sa o ne starať, ale nakoniec ich nechali v starostlivosti štátu,“ opisuje ich situáciu Roháček. Dostať ich do tohto psychického stavu niekedy pomôžu aj samotní lekári. Tí často namiesto podpory rodičov povzbudia, aby dieťa dali do ústavu, lebo sa nebudú vedieť o neho postarať. „Pričom tí rodičia by to zvládli, ale bez pomoci to nedokážu,“ dodal Roháček.

Deti sa tak ocitnú v detských domovoch v starostlivosti zdravotníkov. Aj keď sú už v opatere štátu, ten na ne nemyslí ani teraz. Mnoho z nich by si totiž dokázalo nájsť svoje miesto u pestúnov či profesionálnych rodičov, to by im však musel štát chcieť pomôcť. „To je už služba štátu, poskytnúť väčšiu nielen finančnú, ale aj sociálnu a technickú podporu,“ povedal Roháček. Táto služba však v praxi nefunguje. Napríklad keby si postihnuté dieťa zobral niekto do pestúnskej starostlivosti, sám sa uvrhne do chudoby. Pestúni totiž nie sú ako profesionálni rodičia zamestnancami detských domovov, teda štátu. Musia chodiť do práce. S postihnutým dieťaťom by to nebolo možné a rodina by prišla o dôležitý príjem bez akejkoľvek adekvátnej náhrady od štátu.

Adopcia ťažko postihnutých detí je výnimočná. „Poznám ľudí, ktorí si zobrali dieťa s Downovým syndrómom do adopcie, ale to sú prípady, ktoré spočítate na jednej ruke,“ doplnil na záver Roháček. Keď sa ťažko postihnuté dieťa prepadne do starostlivosti štátu, len výnimočne sa z nej dostane von. Brány štátneho ústavu sa za ním zavrú obvykle na celý zvyšok života.

 Tie deti si to nezaslúžia.

Odporúčame