Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
História Spoločnosť
28. august 2020

Povstanie

Nemali tanky, postavili pancierové vlaky

Tri povstalecké pancierové vlaky boli veľmi účinným riešením nedostatku ťažkej bojovej techniky, s ktorým sa povstalecká armáda borila od prvých dní SNP.

Nemali tanky, postavili pancierové vlaky

Pancierový vlak Štefánik. Zdroj: Múzeum SNP.

 

Organizátori Slovenského národného povstania urobili všetko pre to, aby sa v skladoch a posádkach stredného Slovenska nachádzalo maximum materiálu a výzbroje, ktoré mala slovenská armáda v tom čase k dispozícii. S ťažkými zbraňami sa toho však veľa urobiť nedalo. Jadro slovenských obrnených síl tvorili v roku 1944 tanky, ktorých vývoj siahal ešte do čias prvej Československej republiky. Ľahký tank LT vz.38 (označovaný tiež LT-38) síce patril v prvých rokoch vojny k špičke, ale v roku 1944 už bol zastaraný. Tank LT vz.40 (LTS-40) bol v podstate zmenšeným derivátom LT-38 a LT vz.35 (LT-35) pochádzal až z polovice tridsiatych rokov. Slovenská armáda ho používala v podstate už len k výcvikovým účelom.

V symbolickom počte päť kusov na Slovensko v júli 1944 dorazila z Nemecka zásielka stredných tankov PzKfw III Ausf. N. Tiež nešlo o najnovšie modely tankov, ale predsa len mali vyššiu bojovú hodnotu. Teda až na to, že pri vykladaní sa ukázalo, že jeden z nich má zadrený motor. Významnejšou posilou bola dvadsiatka stíhačov tankov Marder III Ausf. H. O ostatnej obrnenej technike v mobilizačných skladoch (tanky PzKfw II, obrnené autá vz.30 a tančíky vz.33) nemá zmysel ani hovoriť, lebo jej bojová hodnota bola mizivá.

Väčšina slovenskej obrnenej techniky (59 tankov a 18 marderov) bola od jari 1944 dislokovaná pri tzv. Východoslovenskej armáde. Išlo o zbor zložený z dvoch najlepšie vyzbrojených a vycvičených slovenských divízií, ktoré sa pripravovali k obrane karpatských priesmykov pred blížiacou sa Červenou armádou. S oboma divíziami mali svoje plány aj dôstojníci pripravujúci povstanie. Podľa ich plánov mali útokom do tyla nemeckého frontu, naopak, Červenej armáde cestu cez Karpaty otvoriť.

Lenže vypuknutie SNP sprevádzal chaos, v ktorom sa Nemci zorientovali lepšie. Rýchlou akciou obe divízie odzbrojili. Nemeckému zajatiu sa vyhla len necelá tretina vojakov 1. divízie pod velením rozhodného plukovníka Markusa. Z obrnenej techniky sa podarilo zachrániť iba 13 tankov a 2 stíhače Marder z roty nadporučíka Jána Achimského. Aj tak však povstalecká armáda nemala na začiatku povstania k dispozícii viac než 27 tankov.

Nápad postaviť pancierové vlaky

Nedostatok tankov bol popri minimálnych bojových skúsenostiach povolaných záložníkov hlavným problémom, s ktorým sa povstalecké velenie muselo vyrovnať. Dnes už sa nedá zistiť, kto prišiel s nápadom nedostatok obrnenej techniky aspoň čiastočne kompenzovať stavbou improvizovaných pancierových vlakov. Bol to však po všetkých stránkach skvelý nápad. Stredné Slovensko má pomerne hustú železničnú sieť, ktorá sa vejárovite rozbieha zo železničného uzla Zvolen, kde sa nachádzali aj pomerne dobre vybavené železničné dielne. V tejto časti Slovenska bolo množstvo železničných tunelov a trať bola často vedená v terénnych zárezoch. Najväčšie nebezpečenstvo pre pancierové vlaky predstavovalo letectvo a práve tunely a terénne zárezy umožňovali pancierovému vlaku prestáť aj letecký útok.

Rozkaz k výstavbe prvého improvizovaného pancierovaného vlaku vydal brigádny generál Ján Golian už 4. septembra 1944. Technickou stránkou výstavby bol poverený talentovaný inžinier Hugo Weinberger (po vojne si zmenil priezvisko na slovenskejšie znejúce Velan).

Inžinier Weinberger mohol stavať na predchádzajúcich skúsenostiach s pancierovými vlakmi. Československá armáda tejto zbrani venovala pomerne veľkú pozornosť. Už počas vojny o Slovensko v roku 1919 obrnené vlaky veľmi intenzívne používali obe bojujúce strany. Za prvej ČSR bolo vo výzbroji udržiavaných šesť stálych bojových súprav a v prípade hrozby vojnového konfliktu sa predpokladala stavba tucta improvizovaných pancierových vlakov. Jeden takýto vlak počas mobilizácie v septembri 1938 vznikol aj vo zvolenských opravovniach a práve inžinier Weinberger bol pri jeho stavbe.

Improvizovaný pancierový vlak č. 40 prežil koniec ČSR a v marci 1939 sa už pod bojovým menom „Bernolák“ zapojil do tzv. Malej vojny s Maďarskom. V roku 1941 bol síce deaktivovaný a rozobratý, ale už nasledujúci rok si slovenské jednotky nasadené na východnom fronte postavili nový vlak. Ten dostal bojové meno Orol a slúžil na zabezpečenie komunikačných línií a podporu Zaisťovacej divízie. Na jeho predbehový plošinový vozeň bol umiestnený ukoristený nepojazdný sovietsky tank BT-5. Zrejme práve za touto skúsenosťou stál nápad doplniť povstalecké pancierové vlaky o tzv. tankové vozne, ktoré pôvodné československé predpisy pre stavbu improvizovaných pancierových vlakov nepoznali.

Keď hovoríme o pancierovom vlaku, je reč vlastne o vlakoch dvoch. Okrem bojovej pancierovanej súpravy bola integrálnou súčasťou tejto bojovej jednotky (na úrovni roty) aj ubytovacia súprava. Tá slúžila na logistické zabezpečenie činnosti bojovej súpravy.

Ubytovacia súprava mala nepancierovanú lokomotívu a tvorili ju ubytovacie vagóny prerobené z osobných a lôžkových vozňov, v ktorých posádka vlaku odpočívala medzi jednotlivými bojovými akciami. Okrem nich súčasťou súpravy boli kuchynský, kancelársko-štábny a sanitný vagón. Veľmi dôležitými boli muničný a dielenský vozeň. Takáto konfigurácia zabezpečovala pancierovému vlaku pomerne veľkú autonómiu. Ubytovacia súprava sa na boji nezúčastňovala a zostávala v najbližšej železničnej stanici. Ako ukázali bojové skúsenosti, bolo veľmi užitočné mať v zálohe ďalší, hoci nepancierovaný rušeň.

Základný koncept pancierového vlaku bol pripravený v priebehu pár dní a následne schválený náčelníkom referátu útočnej vozby plk. útv. (plukovníkom útočnej vozby) Štefanom Čánim. Na pancierových vlakoch pracovali dve skupiny robotníkov rozdelené do zmien. Skupinu zodpovednú za prípravu lokomotív viedol majster Ondrej Trnka a neskôr Jozef Dubaj. Stavbu vozňov mal na starosti majster Ondrej Mozola.

Bojová súprava bola zložená z delového vozňa vyzbrojeného za čelnou stenou umiestneným 8 cm poľným kanónom vz. 05. Išlo o pôvodne ešte rakúsko-uhorské delo, ale pre použitie v pancierových vlakoch plne vyhovovalo. Delo malo nedelenú lafetu, ktorej rydlo sa po nainštalovaní dela do vozňa opieralo o železničný podval. V bočných stenách vozňa sa nachádzali dve uzatvárateľné strieľne pre ťažké guľomety. V delovom vozni mal svoje stanovisko aj veliteľ pancierového vlaku, ktorý sledoval bojisko cez periskopový ďalekohľad umiestnený na trojnožke tak, aby sa objektív ďalekohľadu nachádzal nad úrovňou strechy vozňa v pozorovacej kupole.

Veľkým problémom bol nedostatok vhodného pancierového plechu. Vo zvolenských opravovniach mali k dispozícii iba kotlový plech na opravy rušňových kotlov. Problém bol vyriešený tak, že dovnútra vozňa bola z drevených hranolov a fošní postavená vnútorná skriňa, ktorá bola od vonkajších fošňových stien vzdialená 15 centimetrov. Priestor medzi stenami bol vyplnený kamenným štrkom a vonkajšia stena vozňa bola pokrytá už spomínaným 10 mm kotlovým plechom. Vzniklo to, čomu sa dnes hovorí kompozitový pancier. Išlo síce o improvizáciu, ale veľmi účinnú. Počas celého bojového nasadenia všetkých troch povstaleckých pancierových vlakov nebol zaznamenaný priamy priestrel takto vytvorenej balistickej ochrany.

Za delovým vozňom nasledoval predný tankový vozeň. Išlo o úplne originálnu konštrukciu a pri jeho návrhu preukázali tvorcovia obrovskú dávku invencie. Realizáciu myšlienky posilniť pancierové vlaky o tankové vozne umožnila včasná evakuácia vyše 40 nepojazdných tankov prevažne typu LT-35 z martinských kasární v noci z 12. na 13. septembra pred tým, než Martin obsadili Nemci.

Na dvojnápravový plošinový vozeň bol umiestnený nepojazdný tank LT-35, v ktorého veži sa nachádzalo delo kalibru 37 mm a s ním spriahnutý guľomet. Tank bol zafixovaný k podlahe pribitými drevenými klinmi. Okolo korby tanku boli až po úroveň jej vrchnej časti pripevnené oceľové pláty poskytujúce tanku dodatočnú ochranu. Z vnútrajška tanku bolo odstránené všetko nepotrebné vybavenie, aby sa zvýšilo množstvo vezenej munície. Vozeň bol dlhší ako tank, a tak na oboch koncoch vznikli plošiny, na ktorých sa umiestňovali protilietadlové guľomety alebo prevážal výsadok.

Na rozdiel od pôvodných československých predpisov, ktoré predpokladali pre pohon vlaku posunovaciu lokomotívu typu 310, inžinier Weinberger radšej zvolil výkonnejšiu „nákladnú“ lokomotívu typu 320. Weinberger po dohode s majstrom Trnkom tiež zavrhol pôvodné československé riešenie balistickej ochrany postavené na vreciach piesku a vertikálne zavesených reťaziach. Radšej sa rozhodli využiť skutočnosť, že vo zvolenských opravovniach mali zvládnutú technológiu oblúkového zvárania.

Stredná a zadná časť rušňového kotla, podvozok a kabína rušňovodiča boli obložené oceľovými plechmi, ktoré boli na kritických miestach (predovšetkým steny kabíny, dvierka a priezory) zdvojené. Na prvom a čiastočne ani na druhom vlaku sa nepodarilo úplne vyriešiť ochranu prednej časti kotla (dymníka s komínom) pre jeho zložitejšie tvarovanie. Tento problém bol uspokojivo vyriešený až pri treťom vlaku. Hmotnosť pancierovania si vynútila zosilnenie odpruženia lokomotív pridaním dodatočných listových pier.

Za lokomotívou bol pripojený druhý tankový vozeň, ktorý na prednej plošine viezol dodatočnú zásobu uhlia. Súpravu uzatváral guľometný vozeň postavený analogickou metódou ako delový. Guľometný vozeň bol vyzbrojený piatimi ťažkými guľometmi umiestnenými v strieľňach s posuvnými krytmi. Po dva guľomety strieľali do strán a jeden dozadu. Aby sa posádka vozňa nepriotrávila povýstrelovými splodinami, vedľa každej strieľne bola namontovaná perforovaná krabica s vápnom, ktoré malo jedovaté splodiny pohlcovať. Pri paľbe všetkých zbraní to však nestačilo a musel byť otvorený strešný poklop a niekedy aj dvere vozňa, ktoré sa nachádzali na mieste brzdárskej búdky. V guľometnom vozni mal svoj post zástupca veliteľa pancierového vlaku, tiež vybavený periskopickým ďalekohľadom.

Pred súpravu bol na štvormetrovej tyči pripojený tzv. tykadlový plošinový vozeň. Jeho hlavnou úlohou bolo priviesť k predčasnému výbuchu míny, ktorými mohla byť trať podmínovaná, aby nebola poškodená samotná súprava. Na tykadlovom vozni boli naložené náhradné koľajnice a náradie potrebné k oprave trate. Pôvodne mal byť za súpravu pripájaný aj druhý tykadlový vozeň, ale pri skúškach sa zistilo, že to už obmedzuje manévrovateľnosť súpravy, preto sa od toho upustilo.

Všetky vozne navzájom aj s lokomotívou boli spojené linkou poľného telefónu a každý vozeň mal v podlahe núdzový únikový otvor. Vzhľadom na to, že vlaky operovali v horskom prostredí s pomerne veľkými prevýšeniami trate, bola veľká pozornosť venovaná funkčnosti bŕzd. Posádku vlaku tvorilo 70 až 75 mužov a skladala sa z vojakov obsluhujúcich zbrane a mobilizovaných železničiarov starajúcich sa o chod samotného vlaku.

V polovici septembra 1944 vykonal generál Golian inšpekciu stavby pancierového vlaku. Tým, čo videl, bol nadšený a na mieste nariadil výstavbu ďalších pancierových vlakov. Dokopy boli postavené tri.

Vlaky v boji

Prvý pancierový vlak bol dokončený 18. septembra po 14 dňoch stavby. Získal označenie IPV-1 (Improvizovaný pancierový vlak číslo 1) a krátko nato aj bojové meno „Štefánik“. Vlak s označením IPV-2 dostal bojové meno „Hurban“. Na výstavbu druhého pancierového vlaku už stačilo len 11 dní. Za rýchlu stavbu oboch vlakov dostali zvolenskí železničiari od generála Goliana osobné poďakovanie. Posledný IPV-3 „Masaryk“ bol postavený za desať dní. Postaviť tri pancierové vlaky v bojových podmienkach a prakticky bez technickej dokumentácie za šesť týždňov sa nedá označiť inak ako skvelý výkon.

Po skúšobných jazdách na úseku Sása – Pliešovce a krátkych ostrých streľbách bol IPV-1 vyhlásený za bojaschopný. Organizačne boli vlaky pričlenené k práporu útočnej vozby „Vojtech“, ktorému velil kpt. útv. František Ploskuňák. Operačne boli pancierové vlaky podriadené priamo veleniu 1. československej armády na Slovensku.

Bojovým krstom prešiel IPV-1 pri Starej Kremničke, kde podporoval úsilie jednotiek III. taktickej skupiny (plk. Pavol Kuna) zastaviť nemecký postup údolím Hrona. Objavenie sa mohutného pancierového vlaku na bojisku bolo pre Nemcov prekvapením. Delostrelcom pancierového vlaku sa podarilo zničiť nepriateľský oporný bod a zastaviť jeho postup . Následný protiútok bol síce úspešný len čiastočne, ale situácia na tomto úseku frontu sa aj prispením pancierového vlaku zlepšila.

Mapa nasadenia pancierových vlakov v SNP.

Prvé boje ukázali, že vlak potrebuje niektoré zlepšenia. Pôvodne aplikovaná československá trojfarebná kamufláž (zelená + hnedá + slonovinovo okrová) bola nevhodná. Kamufláž najmä zo vzduchu vlak nechránila, ale, naopak, demaskovala. Preto bol „Štefánik“ pretretý jednotónovým khaki náterom. Ostatné vlaky vyšli s jednofarebným náterom už priamo z dielní. Pre zvýšenie maskovacieho účinku sa lokomotíva aj vozne pokrývali čečinou. To je tiež dôvod, prečo je ťažké zrekonštruovať presný vzhľad pancierových vlakov „Hurban“ a „Masaryk“, keďže na väčšine fotografií sú oba vlaky pokryté hrubou vrstvou čečiny. Z výkresov ani dielenskej dokumentácie sa dodnes nedochovalo nič – pokiaľ v tom chvate, v akom vlaky vznikali, boli vôbec nejaké technické výkresy vytvorené.

Aby bola lepšie pohlcovaná energia spätného rázu 8 cm dela, bol podval, o ktorý sa opieralo rydlo lafety, odpružený listovými perami. Ďalším významným zlepšením bolo zdokonalenie ochrany podvozkov vozňov. Podľa pôvodného technického riešenia oceľové pláty kryli iba samotné podvozkové súkolia, ale po tom, čo pod guľometným vozňom vybuchol granát, ktorého črepiny prenikli fošňovou podlahou a bolestivo zranili jedného z guľometníkov (vraj do sedacej časti tela), boli krycie oceľové pláty namontované pozdĺž celej spodnej časti všetkých vagónov.

Inzercia

Toto mohla oceniť posádka „Štefánika“ v boji 7. októbra pri Hronskej Dúbrave. Nemcom sa podarilo zasiahnuť tykadlový vozeň, ktorý sa po výbuchu granátu vykoľajil a vzpriečil. Vozeň však tyčou zostal spojený s pancierovým vlakom a tým ho zablokoval. Strojvodcovi sa popod vlak podarilo dostať až k prednej časti súpravy, tyč rozpojiť a vlak mohol pokračovať v boji. V nasledujúcich dňoch sa vlaku za prispenia povstaleckého letectva a v spolupráci s čerstvo nasadenou 2. paradesantnou brigádou podarilo front na tomto úseku na najbližšie dva týždne stabilizovať a dokonca aj časť územia pri Jalnej dobyť späť.

Bolo očividné, že už len samotná prítomnosť pancierového vlaku povzbudzuje bojovú morálku povstaleckých vojakov. Ešte dlho po vojne veteráni spomínali na veliteľa vlaku kpt. útv. Františka Adama, ktorý si na tykadlovom vozni vozil motorku so sajdkárou a na nej pred akciou jazdieval na rekognoskáciu trate.

Velitelia  pancierových vlakov František Adam, Martin Ďuriš-Rubanský a Ján Kukliš. Fotografie boli uverejnené v publikácii Vojenské osobnosti Slovenska  1939 – 1944 (František Cséfalvay a kol., vydal VHU) a Pluk útočnej vozby v 1944 (Marian Uhrin, Múzeum SNP).

IPV-2 „Hurban“ bol dokončený 30. septembra a pri jeho stavbe už boli plne využité skúsenosti z bojového nasadenia vlaku „Štefánik“. „Hurban“ mal výrazne zdokonalenú delovú strieľňu. Pri IPV-1 kanón strieľal cez jednoduchý lichobežníkový otvor vyrezaný v čele vagónovej steny a delostrelcov spredu chránil len štít ich dela. Ten bol však schopný zachytiť iba povýbuchové črepiny granátov a nebol odolný voči priamej paľbe. Preto pri druhom vlaku bola strieľňa prekrytá zosilneným oceľovým plátom, v ktorom bol vyrezaný len úzky otvor v rozsahu námeru (vertikálneho pohybu hlavne) dela. Odmer, t. j. horizontálny pohyb, bol riešený tak, že plát sa pohyboval do strán spolu s hlavňou.

Nie nepodstatným zlepšením tiež bolo, že „Hurban“ dostal aj tretí tankový vozeň, ktorý sa pripájal na koniec súpravy. „Hurban“ bol nasadený na kritický úsek Horná Štubňa – Čremošné v operačnej oblasti I. taktickej skupiny (plk. Jozef Tlach) brániacej západné prístupy k Banskej Bystrici. V boji pri Čremošnom popoludní 4. októbra utrpel „Hurban“ najvážnejšie poškodenie za celé bojové nasadenie. Koordinovanou akciou s práporom kpt. Haluzického sa vlaku podarilo Nemcov vytlačiť z priestoru čremošnianskeho tunela a paľbou dokonca zapáliť budovu, v ktorej Nemci zriadili oporný bod a veliteľský post.

Bojový zápal strhol aj posádku lokomotívy. Napriek výslovnému zákazu si strojvodca aj s kuričom otvorili dvierka a samopalmi pálili na nepriateľa. Lenže či už pre chybu v koordinácii, alebo preto, že veliteľ vlaku kapitán Martin Ďuriš-Rubanský sa nechal strhnúť úspechom, vlak predbehol pechotu o viac než kilometer a za zákrutou vošiel do terénneho zárezu, ktorého svahy boli obsadené Nemcami.

Lokomotíva vzápätí dostala zásah. Nemecká pechota z vyvýšených postavení zaútočila na vlak granátmi a pancierovými päsťami. V priebehu pár minút bola veža jedného z tankových vozňov prestrelená skrz-naskrz a druhému tankovému vozňu explózia časť veže dokonca odtrhla. Zahynuli obaja velitelia vozňov a ďalší štyria vojaci boli zranení. Zostávajúci tretí tankový vagón spolu s delovým a guľometným vagónom zúrivo paľbu opätoval. Nepriateľskou paľbou bolo poškodené aj telefonické spojenie delového vozňa s lokomotívou, preto sprievodca Juraj Trnavský odvážne preliezol popod vlak a odovzdal rušňovodičovi rozkaz zaradiť spätný chod a vyviesť vlak z paľby. To sa napokon posádke rušňa aj podarilo a vlak ustúpil do relatívneho bezpečia stanice v Harmanci.

To bezpečie bolo skutočne len relatívne, lebo stanica sa stala vzápätí cieľom náletu. Časť posádky pancierový vlak v panike opustila a dôstojníci museli vyvinúť nemalé úsilie, aby obnovili disciplínu. „Hurban“ nálet prežil bez ďalšieho poškodenia a bol odtiahnutý do Zvolena k opravám. Zvolenskí železničiari sa činili a v priebehu niekoľkých hodín bol vlak opäť bojaschopný. Vozne dostali nové veže. Po neblahých skúsenostiach bolo ich pancierovanie na bokoch a zadnej stene zosilnené prizváranými 10 mm oceľovými plátmi. Toto zlepšenie bolo v čo najkratšom čase aplikované aj na tankové vozne „Štefánika“.

12. októbra bol dokončený pancierový vlak IPV-3, ktorý dostal meno „Masaryk“. Tento vlak mal aplikované všetky zlepšenia svojich predchodcov a navyše mal najdokonalejšiu balistickú ochranu. Železiarne v Podbrezovej na jeho stavbu dodali odolnejšie plechy. Stále ešte nešlo o klasický pancier, ale plechy, ktoré boli odvodené od ocele používanej na tlakové trupy nemeckých ponoriek.

Na „Masarykovi“ sa tiež konečne podarilo zvládnuť vytvarovanie a uchytenie oceľových plechov na dymník lokomotívy. Balistickú ochranu mal tak celý kotol, ktorý mal navyše dokonalejšie tvarovanie pancierovania parného dómu (zariadenie nad kotlom, kde sa zhromažďuje vytvorená para). Tretí vlak bol nielen najlepšie pancierovaným, ale aj najlepšie vyzbrojeným z povstaleckých vlakov. Okrem tretieho tankového vozňa mal ešte aj rezervný štvrtý. Podľa niektorých zdrojov bol dokonca delový vozeň vlaku vyzbrojený výkonnejšou 10 cm húfnicou vz. 14/19.

Koniec povstania, zrod legendy

Nemci 18. októbra spustili masívnu generálnu ofenzívu na všetkých frontoch. Hlavný nápor smeroval z juhu na Tisovec a Krupinu. Ku Krupine bol zo stredného Pohronia okamžite stiahnutý „Štefánik“ a „Masaryk“ velenie povstaleckej armády nasadilo v operačnej oblasti II. taktickej skupiny (plk. Michal Širica) v priestore Pohorelská Maša – Červená Skala.

Kritická situácia panovala najmä v priestore Revúca – Tisovec, kde sa Nemcom podarilo preraziť povstalecký front. IPV-3 však prenasledovala smola. 20. októbra krátko pred poludním spolu s práporom „Chryzantéma“ uskutočnil výpad na Červenú Skalu s cieľom preraziť obkľúčenie jednotky štábneho kapitána Jána Staneka. Nemecká guľometná paľba však pribila pechotu k zemi a vlak pokračoval v útoku sám. Dosiahol okraj Červenej Skaly, kde paľbou zničil niekoľko protivníkových oporných bodov a staničnú budovu. Vzápätí však podvozok delového vozňa dostal zásah a vlak sa s poškodenými brzdami musel stiahnuť. Stanekovi sa podarilo z obkľúčenia prebiť, ale Červená Skala bola stratená.

Po poškodení „Masaryka“ a prielome povstaleckého frontu pri Tisovci hrozila II. taktickej skupine katastrofa. Preto bol od Čremošného k Breznu okamžite presmerovaný IPV-2 „Hurban“. Po rýchlej oprave sa vrátil do boja aj „Masaryk“. Celú noc a dopoludnie 24. októbra vyrážal zo stanice Nová Maša do protiútokov smerom na Valkovňu. Krátko popoludní pri doplňovaní munície bol vlak v stanici napadnutý mínometnou paľbou. Nakrátko sa stiahol k Pohorelej. Po doplnení munície vyrazil spolu s práporom „Ruža“ do protiútoku na Pohorelskú Mašu. Krátko po 15:00 lokomotíva dostala dva priame zásahy, ktoré poškodili parovod a kabínu.

Kurič a vlakvedúci boli v bezvedomí. Rušňovodičovi Jánovi Garajovi sa napriek popáleninám od prehriatej (vyše 200 °C) pary podarilo zaradiť pomalý spätný chod, aby vyviedol vlak z najhustejšej paľby. V rozpálenej kabíne však pre sálajúcu horúčavu nemohol zostať, preto najskôr z vlaku vystrčil svojich zranených kolegov a následne vyskočil sám. Zranených odtiahol mimo trate a sám sa vydal hľadať pomoc. Vlakvedúceho Jána Pavlíka aj kuriča Juraja Krkošku sa síce s pomocou povstaleckých vojakov podarilo dostať do lazaretu, ale tam obaja svojim zraneniam podľahli.

Veliteľ vlaku kpt. útv. Ján Kukliš po márnych pokusoch nadviazať spojenie s lokomotívou pochopil, že pohyb vlaku nikto neriadi a z obavy, aby vlak nevykoľajil na výhybke, súpravu radšej zastavil brzdou delového vozňa. Vlak zastal pri Heľpe v zemi nikoho, kde vyše dvoch hodín odrážal pokusy Nemcov zničiť ho. Až o pol šiestej večer sa práporu „Ruža“ podarilo podniknúť úspešný protiútok. Poškodený vlak následne odtiahla lokomotíva ubytovacej súpravy do Zvolena. Vážne poškodený pancierový rušeň pre rýchly kolaps povstania ale už nestihli opraviť.

„Štefánik“ medzitým na trati Zvolen – Krupina zasahoval proti prenikajúcej SS-Kampfgruppe Schill. Krupinu sa udržať nepodarilo a nemecký útok sa vďaka zásahu pancierového vlaku a letectva podarilo zastaviť až pri Dobrej Nive. Nemeckému letectvu sa 19. a 20. októbra dvakrát podarilo poškodiť trať za vlakom. „Štefánik“ sa vždy dokázal skryť v zárezoch trate pri Podzámčoku, ale zostal odrezaný. Trať sa v oboch prípadoch v noci podarilo opraviť a IPV-1 si mohol od ubytovacej súpravy doplniť zásoby munície vyčerpané celodennými bojmi. „Štefánik“ v súčinnosti s povstaleckým letectvom pomáhal 2. paradesantnej brigáde a ďalším povstaleckým jednotkám nasadeným na tomto úseku úspešne odrážať nemecké útoky do 23. októbra.

V ten deň bol prevelený na trať Zvolen – Lučenec, k Vígľašu, proti 18. SS-divízii Horst Wessel. To už však hrozil bezprostredný pád Zvolena. Vlak sa preto stiahol k Banskej Bystrici a následne k tunelu pri Ulmanke (dnes Uľanka). Tam 26. októbra kapitán Adam vydal rozkaz z vlaku demontovať všetku použiteľnú výzbroj. Čo sa nedalo odmontovať, bolo znehodnotené. Posádka vlaku nasledujúci deň odišla na Donovaly a odtiaľ do hôr.

„Hurban“ v tom čase kryl ústup jednotiek II. taktickej skupiny od Brezna. 25. októbra paľbou svojich zbraní zadržiaval nápor Nemcov pri Predajnej. V tom čase na trati medzi Predajnou a Dubovou došlo k zrážke dvoch evakuačných vlakov a trať na Banskú Bystricu bola zablokovaná. Na počudovanie, napriek chaosu, ktorý rýchly ústup vždy nevyhnutne sprevádza, v povstaleckej armáde logistika stále fungovala. Zo Zvolena promptne dorazila havarijná čata a trať včas uvoľnila. „Hurban“ následne ustúpil k Slovenskej Ľupči.

26. októbra po vydaní rozkazu k evakuácii Banskej Bystrice sa vlak presunul na svoje pôvodné stanovisko k Harmancu. Už deň predtým sa tam zo Zvolena presunul aj poškodený „Masaryk“. Ten pri Hornom Harmanci ako posledný z povstaleckých pancierových vlakov 26. októbra popoludní zasiahol do bojov. Keďže jeho lokomotíva bola poškodená, na koniec súpravy bol pripojený nepancierovaný rušeň a „Masaryk“ podnikol svoj posledný výpad v súčinnosti s práporom kpt. pech. Jozefa Čambalíka.

Oba vlaky boli odstavené v stanici Horný Harmanec. Tam boli odzbrojené a znefukčnené a ich posádky prešli k partizánom. Nemci lokomotívu Masaryka a niektoré vozne dokázali opraviť.

Za pozornosť určite stojí skutočnosť, že hoci IPV-1 „Štefánik“ mal zo všetkých troch povstaleckých pancierových vlakov najnedokonalejšie pancierovanie a prešiel najdlhším bojovým nasadením, na rozdiel od „Hurbana“ a „Masaryka“ v boji prakticky neutrpel vážnejšie poškodenia a jeho pôsobenie možno hodnotiť ako najúspešnejšie.

Z povstaleckých pancierovaných vlakov sa do dnešného dňa zachovali dva originálne vozne: jeden tankový a jeden guľometný. Obidva vozne sú súčasťou expozície Múzea SNP v Banskej Bystrici. V roku 2009 pri príležitosti 65. výročia SNP bolo možné na viacerých železničných staniciach Slovenska vidieť zrekonštruovaný pancierový vlak „Štefánik“ s oboma originálnymi vozňami a replikami delového a tykadlového vozňa.

Pancierový vlak, ktorý stojí pred zvolenskou železničnou stanicou, nie je pôvodný. Znalcom vojenskej techniky určite neušlo, že jeho veže nie sú z tankov LT vz.35, ale T-34/85. Je to replika postavená v roku 1974 pre účinkovanie vo filme „Deň, ktorý neumrie“. Tvorcovia filmu sa v duchu vtedy povinného socialistického realizmu toporne pokúsili „naštepiť“ pancierový vlak na legendu vytvorenú KSČ (Komunistická strana Československa) o tom, ako SNP vybojovali výhradne partizáni túžiaci po nastolení komunizmu.

Možno povedať, že pancierové vlaky sa stali do značnej miery symbolom SNP. O ich bojovom nasadení si veteráni pri svojich každoročných stretnutiach na konci augusta s veľkým zanietením rozprávali legendy. Faktom je, že už len samotná prítomnosť pancierového vlaku na bojisku mala na morálku povstalcov veľmi povzbudzujúci efekt. Tam, kde sa zjavili, boli pancierové vlaky vďaka svojej palebnej sile schopné zvrátiť priebeh boja a aspoň dočasne strhnúť taktickú iniciatívu na stranu povstalcov.

V histórii Slovenského národného povstania, ktoré samotné skončilo vojenskou porážkou, je stavba a bojové nasadenie troch pancierových vlakov príkladom veľmi invenčného a najmä úspešného príbehu. Napriek zraniteľnosti zo vzduchu, nedokonalej pancierovej ochrane a mnohým vážnym zásahom a poškodeniam nebol ani jeden z vlakov zničený v boji.


 

Odporúčame