Čo nás naučila pandémia Umenie stroskotania

V chladných uliciach Milána zaznieva hlasný pozdrav jedného mladíka všetkým okoloidúcim: „Dobrý deň!“ Ľudia ho vo svojom zhone ignorujú, až na jedného pána, ktorý sa ho opýta, prečo ho pozdravil, keďže sa vôbec nepoznajú. Mladík mu s úsmevom odpovedal: „Aby som vám poprial naozaj dobrý deň.“ No ten pán ho na to vrúcne pošle do teplých krajín. Ide o scénu z filmu Zázrak v Miláne, krásny film Vittoria De Sica z roku 1951. Tam kdesi, medzi chlapcovým dobrým dňom a zahromžením okoloidúceho, sa nachádza naša krajina, tá vonkajšia aj tá vnútorná: tam, kde svojou prítomnosťou zlepšujeme alebo zhoršujeme životy ostatných.

Tým, že nás pandémia pripravuje o zbytočné veci, na ktorých sme lipli, akoby boli nevyhnutné, nám ukazuje, čo definuje hodnotu života: celistvosť lásky, ktorá vie prijímať a dávať. Môžeme sa zaobísť bez futbalu, ale nie bez matiek, dokážeme sa zaobísť bez toho, aby sme večerali vonku, ale nie bez zdravotných sestier, možno sa zaobísť bez učební, ale nie bez učiteľov. Je potrebné, aby sme uvoľnili priestor vo svojom vnútri tomu druhému a dovolili mu existovať o niečo viac: s dobrým ránom či telefonátom, úprimným „ako sa máš“ (čo znamená povedať po tom, čo sme si vypočuli odpoveď: „Porozprávaj mi prečo“).

Ako sa teda môžeme viac otvoriť ľuďom a situáciám, ako môžeme uvoľniť tvorivé energie uväznené ľahostajnosťou, zvykom alebo smútkom?

Existuje jeden podivný román z roku 1912, ktorý nám o tom čosi napovie: Muž nažive (Manalive) od anglického spisovateľa G. K. Chestertona. Innocent Smith, hlavný protagonista, je mužom, ktorý má moc vzbudiť každého jedného z veľkých nepriateľov života (nudu, smútok, zvyk, lenivosť, strach...), pretože de facto hatia život. No on je až bláznivo „nažive“, pretože vie, ako si užiť všetky veci, z ktorých sa mnohí prestali radovať, lebo už nerozpoznávali pramene šťastia, ktoré sú na dosah ruky.

A ako sa mu to darí robiť? Jednoducho tak, že každú situáciu vníma z perspektívy stroskotanca: „Iba vtedy, keď niekto naozaj stroskotá, môže nájsť to, po čom skutočne túži. Ak sa ocitnete na opustenom ostrove, uvedomíte si, že vôbec nie je opustený, keďže ste tam vy. Alebo keby sme sa napríklad ocitli v našej záhrade v obkľúčení, objavili by sme stovky druhov vtákov a bobúľ, ktoré sme si nikdy nevšimli. A ak by sme ostali zabarikádovaní v dome kvôli snehu, ponáhľali by sme sa prečítať knihy, ktoré sú na policiach a ktoré sme si doteraz nevšimli.“

Vďaka umeniu stroskotania sa Innocent každý deň zamiluje do svojej ženy a je ohromený všetkým, čo má a čo sa mu udeje. Jeho tajomstvom je „prijať“ (z lat.: recipere – zložené z re- a capere, čo znamená vziať znovu, tzn. ako niečo nové) všetko ako darček alebo, ako hovorievala moja stará mama, „prezent“. Ale aby sme dokázali prijať „prezent“ ako niečo nové, musíme ho prevziať: v zatvorenej škatuli.

To, čo nás robí živými, je riskantná a dôverujúca otvorenosť voči ľuďom a situáciám, pretože život vyviera a uvoľňuje sa iba vtedy, keď si ho zvolíme bez toho, aby sme sa obmedzovali len na jeho pasívne znášanie. Innocent objaví život, keď má 18 rokov. Stane sa tak na hodine filozofie, počas ktorej sa vzbúri proti svojmu milovanému profesorovi, ktorý mu predostrie tézu, že smrť je oslobodením od tohto nešťastného života.

Chlapec ihneď pochopí, že ak je to pravda, potom bude musieť spáchať samovraždu z dôslednosti: ak je život samé nešťastie, prečo ďalej žiť? Tak sa teda rozhodne preveriť tézu svojho učiteľa, ktorého privedie k oknu a núti ho vybrať si: skočiť dole, čo by bolo v súlade s tým, čo učiteľ tvrdil, alebo urobiť vyznanie viery v život, vrátane bodkovaných závesov, ktoré profesor považoval za dôkaz ohavnosti života. Keď ho takto Innocent dostane do kúta, profesor sa rozhodne pre život: v porovnaní s ničotou sa všetko ihneď stáva krásnym, a ak to tak nie je, je na nás, aby sme zmenili svoj pohľad a urobili niečo: možno pomôže tiež len zmena záclony...

Innocentov recept nás chráni pred pesimizmom (všetko pôjde zle) a optimizmom (všetko pôjde dobre), ktoré zahmlievajú náš pohľad a paralyzujú naše konanie. Nie je naivný, vie, že život je aj únava a úzkosť, ale namiesto toho, aby utiekol, vzbúril sa proti slovám alebo aby sa zbytočne sťažoval, Innocent re-aguje, to znamená, koná kreatívne: bojuje o to, aby prijal a opravil svet hoci aj bláznivým spôsobom, ako keď namieri zbraň na muža zbaveného všetkých ilúzií, ktorý už nechce oslavovať svoje narodeniny. Pre Innocenta je tento muž už mŕtvy a vystreliť na neho by mohlo mať opačný účinok: otvoriť mu oči, aby uvidel to, čo už nevidí, a tak ho znovu priviesť k životu...

Vírus prevzal na seba úlohu Muža nažive: je to určité stroskotanie, ktoré otvorilo naše oči smerom k balkónom, kuchyniam či k rituálom a ku každodenným vzťahom a ukazuje nám ich ako miesta pristátia či ako naše prístavy. Len ak sa ich chopím ako stroskotanec na pustom ostrove, prítomnosť sa stáva miestom konkrétnych podarovaných možností, z ktorých môže život prekvitať. Nie je to iluzórne „myslím pozitívne“, ale odvážne zaujatie postoja: potenciál ukrytý v daných situáciách je možné odhaliť iba vtedy, ak ich „prijímame“ tak, ako sa to robí s darčekmi. Hovoriť a dávať „dobrý deň“ všetkému je riziko schopné zmeniť všedný deň na „prezent“, rovnako ako to urobil ten mladík vo filme, ako to robieval aj majster Bosso, ktorý dobre poznal umenie stroskotania, tajomstvo toho, ako byť skutočne nažive.