Ani Stalin, ani Hitler! Chorvátsky kňaz Kolakovič uprostred SNP

Tomislav Poglajen, s krycím menom Kolakovič, prišiel na Slovensko v septembri 1943. Tisov štát považoval za „nekresťanský“ a už o rok sa zapojil do Povstania.

Jozef Majchrák, Jaroslav Daniška

Vďaka tomuto Chorvátovi a niektorým jeho žiakom (napríklad Vladimírovi Juklovi, Václavovi Vaškovi či Silvestrovi Krčmérymu), ktorí v temnej hodine našich dejín našli odvahu a postavili sa proti Tisovmu režimu, sa neskôr počas komunizmu nemusel slovenský katolícky disent bolestivo vysporiadavať s tým, že je ľudáckym pohrobkom. Niektorí Kolakovičovi kritici donedávna tvrdili, že Kolakovič išiel do Povstania z romantických predstáv a kvôli snu dostať sa do Ruska, nie kvôli svojmu protifašistickému presvedčeniu. Opak je však pravdou. Dôkazom sú texty samotného Kolakoviča.

V prvom rade kniha, ktorá pred časom vyšla v Chorvátsku pod názvom Kresťanský personalizmus. Obsahuje texty, ktoré vznikli na prelome tridsiatych a štyridsiatych rokov a Kolakovič v nich okrem komunizmu jednoznačne odsúdil aj nacizmus. „Viem, že u vás na Slovensku je známy skôr ako zakladateľ podzemnej cirkvi, ktorá bojovala proti komunizmu, v Chorvátsku sa však na neho pozeráme aj ako na intelektuála, ktorý z pozícií katolíckej cirkvi jednoznačne odmietol nacionálny socializmus. Niektoré jeho protifašistické kázne si ľudia pamätali aj po dvadsiatich rokoch,“ povedal o Kolakovičovi jeho chorvátsky znalec a vydavateľ páter Horvat.

Stjepan Tomislav Kolaković, rodným menom Poglajen, bol chorvátsky kňaz a jezuita. Bol profesorom sociológie a morálnej teológie. Dostal sa do problémov s gestapom a počas vojny prišiel na Slovensko. Tu sa zaoberal najmä pastoráciou študentov, ktorých pripravoval na život v komunizme, o ktorom predpovedal, že príde. Jeho žiaci, napríklad Vladimír Jukl, Václav Vaško či Silvester Krčméry neskôr vytvorili základy podzemnej cirkvi na Slovensku. Foto - Wikimédia.

Kolakovič v rokoch 1937 až 1941 pracoval ako redaktor časopisu Život, ktorý bol v tom čase najvplyvnejším katolíckym periodikom v krajine.  Podľa novinára Gorana Andrijaniča nebolo v tom čase v Chorvátsku veľa katolíckych kňazov, ktorí by sa tak otvorene a kriticky  vyjadrovali o politike. Niektoré z Kolakovičových kázní boli dokonca odvysielané v rozhlase. „Bol pod ochranou záhrebského arcibiskupa Aloisa Stepinaca, ktorý bol veľkým podporovateľom Katolíckej akcie, hnutia, ktoré sa snažilo aktivizovať katolíckych laikov. Stepinac síce podporil vznik nezávislého chorvátskeho štátu v roku 1941, ustašovcov, ktorí ho riadili, však neskôr za ich politiku kritizoval. Najmä za perzekúcie voči Srbom. Na hrozbu fašizmu a komunizmu mal Kolakovič veľmi podobné názory ako Stepinac, preto sa tešil jeho osobitej priazni,“ vysvetľuje Andrijanič.  

V roku 1941 však už Kolakovičovi nedokázal zaručiť bezpečnosť ani arcibiskup, a tak musel zo Záhrebu odísť do Splitu, ktorý bol vtedy pod správou talianskych fašistov. Tu pôsobil až do roku 1943, keď mu opäť hrozilo nebezpečenstvo, a tak sa vďaka iniciatíve slovenského diplomata Jozefa Ciekera presunul na Slovensko. Ani v Splite si totiž vo svojich kázňach nedával servítku pred ústa.

Vyzýval napríklad Chorvátov, aby zabudli na staré spory a solidarizovali sa so Srbmi v ich boji proti Nemcom. Jeho kázne v Splite boli verejnou udalosťou a okrem katolíkov na ne chodili, ako píše sám Kolakovič, aj Židia, sociálni demokrati, či dokonca komunisti.  Tak na to Kolakovič spomína v knihe Božie podzemie, s ktorou síce nebol chorvátsky jezuita napokon spokojný a za isté nepresnosti, ktorých sa v nej dopustil, ho kritizovali aj viacerí jeho žiaci, ale kniha súčasne zachytáva povahu a akčnosť profesora Kolakoviča.

Predvídal sklamanie

Jedným z najsilnejších Kolakovičových textov zo Záhrebu je text Padla noc, ktorý vyšiel v časopise Život v roku 1939. Kolakovič v ňom reaguje na uzatvorenie paktu Molotov-Ribbentrop. Píše, že pakt má aj jednu dobrú stránku, ktorou je koniec jednej veľkej lži. Pakt by mal preto priniesť vytriezvenie pre všetkých tých, ktorí verili, že Hitler môže zastaviť expanziu komunizmu, ako aj pre tých, ktorí sa na komunizmus pozerali ako na systém stojaci na ušľachtilých ideáloch. „Krajiny, ktoré nevidia iných bohov ako Hitlera a Stalina, budú rovnako zlé, ako sú ich bohovia. Nepriatelia Boha, ktorí doteraz žili v dvoch rôznych domoch, zničili stenu, ktorá ich oddeľovala. Alebo skôr múr sa sám rozpadol, pretože bol nadbytočný,“ napísal Kolakovič.

Téme pomýlených očakávaní, že totalitné systémy vyriešia veľké problémy doby, sa venoval už v roku 1938 v eseji Nebezpečné lavírovanie. V tomto texte zároveň kritizoval časť chorvátskej elity za to, že nechce rezolútne odmietnuť Hitlerov národný socializmus. Toto lavírovanie môže mať podľa neho pre chorvátsky národ osudový význam. „Viacerí sa na nacizmus pozerajú ako na bariéru proti komunizmu a zabúdajú, že Hitler má s Kominternou rovnakého menovateľa. Zabúdajú, že Scylle sa nedá vyhnúť objatím Charybdy a veľké sociálne a kultúrne problémy nemožno riešiť ich negáciou. Diabla nemožno vyháňať pohanským Bálom a militantný ateizmus neporazí militantná mytológia, medzeru medzi človekom a spoločnosťou nemôžu vyplniť polobôžikovia ani Vodca, ale len jediný pravý Boh“.

K téme:
Kolakovič rozpráva: Cez povstanie sme si robili iglu zo snehu.

V eseji Koniec Rakúska: Epilóg, alebo Prológ?, ktorou reagoval na nemecký anšlus Rakúska, Kolakovič s veľkou presnosťou predpovedal aj následné udalosti týkajúce sa Československa. Podľa neho Československo anšlusom Rakúska stratilo schopnosť sa efektívne vojensky brániť a bolo vydané na milosť Hitlerovi. Kolakovič tiež varoval, že ak sa Európa nebola schopná postaviť Nemecku v prípade Rakúska, neurobí tak ani vtedy, keď pôjde o Československo. „Československá severná a západná hranica sú českou Maginotovou líniou opevnené, južná hranica s Rakúskom však nie.

Keď sa nikto v Európe neozval pri okupovaní Rakúska, neurobí tak ani pri Československu. Len ďalej napred, tak ako v roku 1914, na Paríž, na Paríž... Potom však príde – Versailles!“ predpovedal Kolakovič už v roku 1938 výsledok nemeckého ťaženia Európou.

Kolakovič sa o plánovaní povstania podľa vlastných spomienok dozvedel ešte v Chorvátsku od slovenského diplomata Ciekera. Malo to svoju logiku, v roku 1943 už boli spojenci na juhu Talianska, Červená armáda vyhrala pri Stalingrade a front sa približoval k strednej Európe. V roku 1943 padlo rozhodnutie aj o povstaní v Poľsku a generál Čatloš a guvernér Slovenskej národnej banky Karvaš, každý po svojom, pripravovali zázemie pre budúce povstanie.

Kolakovič sa na Slovensku rýchlo udomácnil, vybudoval si tu silné zázemie a – ako sa malo ukázať o pár rokov – aj nezanedbateľný vplyv. Snažil sa ovplyvniť myslenie o dvadsať rokov staršieho prezidenta Tisa, ten ho však ignoroval. Kolakovič sa potom radšej sám vyhýbal kontaktom s ľuďmi, ktorí boli až príliš prepojení s Tisovým režimom a ktorých podozrieval z nekritického vzťahu k Berlínu.

Neznamenalo to však, že sa utiahol. O pár mesiacov medzi bratislavskými  študentmi vybudoval organizáciu s názvom Rodina, ktorá okrem vzdelávania čoraz viac pôsobila ako konšpiračná skupina. Dôležití členovia dostali pseudonymy a pripravovali sa na prípadný útlak a pôsobenie v represívnejších podmienkach. To všetko neskôr viedlo k vzniku slovenskej podzemnej cirkvi, ktorá bola azda najúspešnejšou organizáciou svojho druhu v komunistických krajinách.

Najdôležitejšie politické rozhodnutie profesora Kolakoviča však prišlo 29. augusta 1944. Keď sa dozvedel o vypuknutí Povstania, okamžite sa zbalil a cez Nitru, Zlaté Moravce a Hronský Beňadik sa dostal do Banskej Bystrice. Jeden z jeho najbližších študentov bol dvadsaťtriročný Václav Vaško. Jeho matka bola sestrou Mirka a Milana Veselovcov, dôstojníkov, ktorí boli aktívni v Povstaní. V dome Vaškovcov sa konalo zasadnutie novovyhlásenej Slovenskej národnej rady a istý čas tu pobýval aj Kolakovič. Ako spomína vo svojej knihe Václav Vaško, Kolakovič sa obával, že „slovenský katolicizmus, hlavne klérus, bude po vojne silno skompromitovaný prílišnou spätosťou so slovenským štátom“ a preto Kolakovič chcel, aby sa katolíci čo najaktívnejšie zapojili do Povstania.

Volali ho báťuška

Na povstaleckom území sa snažil získať medzi kňazmi pre Povstanie podporu, prípadne na kňazov vplývať, aby mu nebránili. Mal v tomto tichú podporu biskupa Škrábika, u ktorého neskôr býval. Chorvátsky kňaz sa usiloval zohrať čo najvýznamnejšiu rolu, rokoval – ako píše historik Jozef Jablonický – s komunistami Šmidkem a Husákom z vedenia SNR aj so sovietskym partizánskym veliteľom Alexejom Jegorovom. Husákovi išlo o to, aby obchádzal kňazov a snažil sa získať ich podporu a zázemie (na čo mu udelil špeciálne povolenie) a Kolakovičovi išlo o zabezpečenie náboženskej slobody, najmä slúženia omší a bohoslužieb, pre povstalcov. Rusov si získal svojou úrovňou ruštiny a neskôr aj rozhovormi o Bohu a politike. Volali ho „báťuška“ a cenili si, že práve vtedy čítal Tolstého a Marxa, obidvoch v ruštine.  

Spoločnosť povstalcov si užíval aj Kolakovič: „Uvedomil som si, že sme získali jednu z najlepších vecí, ktorú život môže dať: druhov, ktorí sú pripravení podeliť sa o poslednú kôrku... a bezpečnosť pred Nemcami, aspoň na čas. A právo vznášať sa ponad naše malé úbohé kasárne s milovanou vlajkou slobody,“ napísal neskôr v pamätiach.
Keď bolo v októbri 1944 povstanie vojensky porazené a prezident Tiso začal s prípravou „oslavy“ víťazstva v Banskej Bystrici (Škrábik bol najskôr proti, neskôr sa im snažil aspoň vyhnúť), Kolakovičova skupina sa skrývala už v horách.

Útočisko – či skôr úkryt – našli na istý čas neďaleko Ľubietovej v chate na Hrbe pod Veprom. Aj tu prejavil Kolakovič zdravý úsudok včas: vedel, že Nemci ich úkryt objavia, preto si súčasne pripravovali ďalší úkryt vyššie v horách. Našli pritom zásoby, ktoré tu pre potreby povstania dal skryť Imrich Karvaš a žili z nich až do februára 1945, kým prišla Červená armáda. Kolakovič sa nepodieľal na žiadnych vojenských akciách.

V širšom okruhu – z obáv pred ruskými komunistami – tajil aj svoju kňazskú identitu a vystupoval ako lekár. Neskôr, keď v Slovenskom rudohorí prežívali vďaka podpore dedinčanov a zásobám v tajnom bunkri, si dal záležať, aby obchádzal širšie okolie a pomáhal Židom, ktorí sa skrývali v horách. Zima z roku 1944 na rok 1945 bola tuhá, v horách bývalo aj mínus 30 stupňov a mnohí partizáni Židmi pohŕdali. Kolakovičovi, ako píše Vaško, sa však spolu s Juklom podarilo partizánov presvedčiť, aby sa s nimi podelili o časť jedla a nevyhnutných liekov.

Mravný étos profesora Kolakoviča, kde sa spájal jasný politický postoj a aktívna pomoc blížnemu v núdzi si osvojili aj jeho slovenskí žiaci okolo Vladimíra Jukla a Silvestra Krčméryho. Naplno ho neskôr - v čase komunizmu – vo väzení aj na slobode, realizovali. Ale to je už iný príbeh.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo