Kolakovič cez povstanie: Stavali sme iglu zo snehu

Prinášame úryvok z knihy Božie podzemie, ktorá vznikla nahovorením spomienok profesora Kolakoviča americkej novinárke Grette Palmerovej. Kolakovič v tomto úryvku spomína na svoju účasť v Povstaní.

Jeden z mojich študentov, ktorého brat pre nás pracoval na pronemeckom vládnom úrade, ma varoval, že moja predstieraná totožnosť doktora bola skompromitovaná. Nacisti požiadali miestne úrady o moje zatknutie. Nebolo času nazvyš.

V robotníckych šatách, sprevádzaný svojimi dvoma študentmi, som sa zaraz vydal do Nitry. Do mesta sme dorazili v tom najhoršom období. Prvý priateľ, s ktorým sme sa dostali do kontaktu, len zádumčivo zapískal.

“To ste si vybrali deň! Gestapo prehľadáva dom po dome v snahe nájsť židov! Akýchkoľvek cudzincov, čo sa im dostanú pod ruku, určite zatknú. Musíte utiecť.”

Uvedomil som si, že dni, keď som mohol byť užitočný v mestách, dospeli ku koncu. Prenasledovanie bolo príliš intenzívne. Nacistickí agenti mi nepríjemne dýchali na krk. Musím sa pridať k našim priateľom partizánom. Musím si nasadiť vojenskú uniformu a stať sa členom lesných makistov.

Na podlahe lesa

V tú noc sme sa my traja vydali pešo po chodníčku cez húštie, ktoré sa nemeckí vojaci neobťažovali strážiť. Pomáhal nám mesiac, ktorý kvôli nám láskavo zašiel, aby naše vyčnievajúce siluety nezbadali hliadky postavené pred bránami mesta. Na pleciach som si niesol jediný majetok, ktorý ma mal sprevádzať mnoho nasledujúcich mesiacov. Jedlo, ktoré sa mi podarilo zohnať, hygienické pomôcky, niekoľko párov ponožiek do zásoby, čistú košeľu a moju vzácnu lekársku súpravu.

Stjepan Tomislav Kolaković, rodným menom Poglajen, bol chorvátsky kňaz a jezuita. Bol profesorom sociológie a morálnej teológie. Dostal sa do problémov s gestapom a počas vojny prišiel na Slovensko. Tu sa zaoberal najmä pastoráciou študentov, ktorých pripravoval na život v komunizme, o ktorom predpovedal, že príde. Jeho žiaci, napríklad Vladimír Jukl, Václav Vaško či Silvester Krčméry, neskôr vytvorili základy podzemnej cirkvi na Slovensku. Foto - archív Postoy.sk.

Trvalo nám šesť nocí chôdze, kým sme sa dostali na miesto v lesoch, ku ktorému sme putovali. Počas dní sme spali v kopách jesenného sena alebo, ku koncu, na podlahe samotného lesa. Smerovali sme k územiu skupiny partizánov neďaleko Banskej Bystrice. Keď sme napokon dorazili k našim priateľom, hodili sme sa k ohňu a hltavo jedli zo zásob, o ktoré sa s nami podelili. Uvedomili sme si, že sme získali to najcennejšie, čo môže život ponúknuť: priateľov, ktorí by sa s vami podelili o poslednú omrvinku a posledný náboj… dočasné bezpečie pred Nemcami… a právo vyvesiť nad našou malou, nehostinnou chatrčou milovanú vlajku slobody.

Mesiace strávené v lese koncom roka 1944 sú nezabudnuteľné z mnohých dôvodov. Oživili sme staré priateľstvá. Stretli sme sa totiž s niektorými francúzskymi robotníkmi, ktorým sme pomohli uniknúť z fabriky riadenej Nemcami. Oni, samozrejme, vedeli že som kňaz. Aby som si udržal anonymitu, musel som ich po jednom zaprisahať k mlčanlivosti. Vedel som totiž, že územie čoskoro navštívi ruská armáda. V prítomnosti červených, ktorých ateistické učebnice viedli k nedôvere ku kňazom, by som nemohol byť natoľko osožný.

V našej tridsaťtisícovej lesnej armáde sa okrem Francúzov nachádzalo mnoho iných národností. Boli tu Slováci, Česi a Poliaci, Srbi a Chorváti, Slovinci, Maďari, Ukrajinci a Rakúšania a čosi neskôr aj mnohí Rusi. V tejto cudzineckej légii, napriek svojej rôznorodosti, vládla príjemná jednota. Medzi lesnými bojovníkmi neboli žiadne hádky. Svoju nenávisť sme zamerali proti diabolskému učeniu našich nepriateľov. Medzi nami bolo miesto iba pre priateľstvo.

Náročný život lesného partizána umožňoval málo času na štúdium alebo meditáciu. Zvyčajne sme sa nachádzali pomerne blízko nemeckých línií. Ak by naše hliadky neboli v strehu, mohlo sa ľahko stať, že by nás obkľúčili a zajali. Naším vojenským cieľom bolo brániť nemeckej komunikácii, zbierať informácie o ich pohybe a vykonávať celú plejádu malých, ale celkovo životne dôležitých úloh, ktoré by strpčili život akejkoľvek armáde okupujúcej cudzie územie.

Ako lekár (moja oficiálna totožnosť) som mal kopec práce. Naši muži nežili život, ktorý by prispieval k zdraviu. Jedlo sme získavali od súcitných roľníkov, ktorých polia sa nachádzali blízko nás, no nebolo ho nadostač. Obyčajne sme od nich dostávali zásoby v podobe zemiakov a čierneho chleba. Ak sme náhodou dostali kravu, ktorú sme mohli zarezať, bola to neskutočná udalosť. Kvôli mäsu sme niekedy dokonca zabili svoje vyhladované vojenské kone.

Mnohých trápili vredy ako dôsledok nevyhovujúcej stravy a vyskytli sa aj obete bojov. Našich vyzvedačov, ktorých postrelili nemecké hliadky, priviedli domov na improvizovaných nosidlách, ktoré ich spoločníci vyrobili z vetiev a kabátov. O rany som sa im staral chabou lekárskou výbavou, ktorú som mal so sebou.

Život v iglu

Niektoré choroby spôsobila krutá zima. Zima na ruských hraniciach nie je žiadna sranda. Pretrpieť si jej vyčíňanie bez poriadneho úkrytu a s nedostatočnými telesnými zásobami tuku je zážitok, ktorý by som nedoprial nikomu. Omrzliny boli u zle oblečených robotníkov a študentov úplne bežné. Mestský život ich nikdy nepripravil na život, aký sme obvykle viedli táborením na voľnom priestranstve.

Ako sme vlastne žili? Do zamrznutej zeme sme vykopali veľkú dieru, ktorú sme vystlali vetvami, aby sme sa vyvarovali vlhkosti. Na vonkajšej strane diery bola séria kanálikov, ktoré odvádzali vodu. Na takomto základe sme sa naučili vyhotoviť akési iglu z utlačeného snehu, ktoré podopierali ťažké konáre, a malým otvorom v strope, ktorý odvádzal dym táborových ohňov. V týchto útulných domčekoch sme strávili mnoho nocí na posteliach z jedlí a borovíc alebo sena.

Počas prvých mesiacov sme boli sami. Boli sme armáda, ktorú materiálom,alebo zbraňami nezásoboval žiaden z veľkých spojencov. Titovi muži nám nedôverovali, pretože sme neboli komunisti. A žiaden partizán, ktorého Tito neschvaľoval, nedostal od Anglicka či Ameriky nijakú pomoc. Iróniou osudu bolo, že naše malé ošarpané slovenské oddiely mali napokon dostať pomoc z toho najneočakávanejšieho miesta - z komunistického Ruska. V tom momente sa náš stav výrazne zmenil. Pridelili nám zbrane, uniformy a zásoby, ktoré Rusko dostalo od Ameriky. Zásoby typu K (vojenský prídel jedla na osobu na prežitie), typu C (predvarené konzervované jedlo) a takzvaný balíček Desať v jednom (vojenský prídel pre desať ľudí) sa pre nás stali prepychom vyplývajúcim z politiky pôžičky a prenájmu. A zdravotný stav ľudí sa neuveriteľne zlepšil.

K téme:
Ani Hitler, ani Stalin. Málo známy príbeho jezuitu Tomislava Kolakoviča z obdobia SNP.

Zdieľať

Táto pomoc sa nám dostala až vo februári 1945. Počas dlhých zimných mesiacov pred príchodom Rusov sme za pomoci dedinčanov robili, čo sme mohli. Títo súcitní roľníci nás nielenže zachránili od hladovania, no vystríhali nás zakaždým, keď sa nemecké jednotky príliš priblížili. Naše životy záviseli od kontaktu s dedinčanmi, od ktorých nás delili rozsiahle, snehom pokryté kopce, na ktorých sme sa neodvažovali nechať odtlačky stôp alebo lyží, pretože by mohli nemeckým hliadkam pomôcť zistiť polohu nášho tajného tábora.

Počas tej strašnej zimy v kopcoch nás samotný pohyb stál polovicu našich energií. Cestu závejmi sme si prekopávali lopatou. Potom sme ich museli kvôli bezpečnosti zasypať a metlou alebo jedľovými vetvami povrch zahladiť. Takto úmorne sme putovali zimou, vedomí toho, že výstrel nás môže kedykoľvek poslať k zemi.

V našej armáde nepôsobilo nič také ako americká nezisková organizácia USO, nemali sme žiadne filmy, žiadne kurzy orientácie či iné aktivity na zlepšenie morálky, ktoré boli súčasťou dobre vybavených síl mocností. Zábavu sme si museli zadovážiť sami. Rozprávali sme si životné príbehy. Navzájom sme sa učili cudzie jazyky - a v našom medzinárodnom oddiele by mali lingvisti o zábavu postarané do konca života. V tábore sme mali akordeóny a fúkacie harmoniky a niektorí z chlapcov z hôr mali dobré hlasy a poznali mnoho starých ľudových piesní. Vymieňali sme si zopár kníh, ktoré do lesa v kapsách priniesla táto divná zmes mužov. V lese som čítal Tolstého a Marxa v ruštine, Toma Sawyera od Marka Twaina v gréčtine, Marcela Prousta po nemecky a Nasledovanie Krista po francúzsky.

Každý den omša

V lese som denne slúžil omšu v jednom z našich bunkrov - spomínanej diere v zemi, čiastočne pokrytej jedľovými vetvami a snehom. Účasť sa menila. Niekedy nás bolo len zopár, niekedy aj päťdesiat. No keďže sa to celé odohrávalo vo veľkej tajnosti, neodvážili sme sa pozvať mnoho tých, ktorí by sa bezpochyby chceli zúčastniť. Životy všetkých záviseli od udržania veľkého tajomstva, že sa medzi nimi nachádza kňaz, pred Rusmi. Politruk by si to automaticky preložil slovom “špión”.

Naše omše sme si veľmi cenili. Ako orgán nám často slúžil zvuk nemeckého delostrelectva. Namiesto sviečok sme mali zatienené baterky. Obyčajne sa konali hodinu po polnoci, kedy to bolo najbezpečnejšie. Prechovával som dobre ukrytý misál. Z neho som prednášal a kázal o Božom slove na daný deň vo francúzštine a ruštine. Každý z nás hovoril jedným alebo druhým jazykom. Za miništranta som mal francúzskeho makistu.

Najväčší problém bolo zaobstarať hroznové víno, bez ktorého nie je možné slúžiť omšu. Podarilo sa mi so sebou doniesť iba malé množstvo. Napokon mi ostalo len toľko, aby som naplnil malú fľaštičku od jódu, ktorú som ukrýval medzi svojou lekárskou výbavou. Na každú omšu som k premeneniu spotreboval jedinú kvapku, za použitia pijavého papiera. Namiesto kalicha som používal obyčajnú lekársku fľaštičku.

Američania mi povedali: “Po tom, čo v Rusku vyhlásili “náboženskú slobodu”, nemohli by ste jednoducho priznať, že ste kňaz?”

Odpoveďou bolo nie. Sovieti nepovolili otvoriť katolícke kostoly ani počas vojnovej tolerancie. Výučba mládeže pravoslávnymi kňazmi bola prísne zakázaná. Za mojím nie sa ukrývala fantastická história sovietskej pretvárky a ľsti, počatá v roku 1919. Kto by chcel pochopiť, prečo som nechcel, aby dôstojníci červenej armády vedeli, že partizáni majú medzi sebou kňaza, by musel trochu poznať aj tento príbeh.

Tomislav Poglajen Kolakovič bol chorvátsky jezuita, ktorý v rokoch 1943-1946 pôsobil na Slovensku a v Československu. Ovplyvnil generáciu mladých slovenských katolíkov, ktorí neskôr vytvorili slovenský katolícky disent. Tento rok si pripomíname 25. výročie smrti profesora Kolakoviča.

Publikovaný text je úryvkom z knihy Božie podzemie, ktorá vyjde na jeseň tohto roku v slovenskom preklade Stanislava Gazdu, (medzititulky Postoy.sk). Hoci Kolakovičovi sa finálne znenie knihy celkom nepozdávalo, kniha zohrala na prelome 40. a 50. rokov v Amerike významnú rolu a darí sa jej zachytiť Kolakovičovho ducha a všestrannú činorodosť.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo