Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Tac Spoločnosť
08. máj 2020

Rady ruského biskupa ku Covid-19

Prijmime túto situáciu ako prísne milosrdenstvo a nestaňme sa davom, ktorý búcha na dvere kláštora a dožaduje sa svojich práv.
Rady ruského biskupa ku Covid-19

Biskup Pitirim (Tvogorov) z ruskej Pravoslávnej cirkvi. Foto: Pravoslavie.ru

Biskupa Pitirima (Tvorogova) z ruskej Pravoslávnej cirkvi hospitalizovali pre ochorenie Covid-19, z ktorého sa už uzdravil. Biskup ponúkol svoje zamyslenie, ako reagovať na túto pandémiu. Žije v Trojicko-sergijevskej lavre (kláštore), kde sa koronavírusom nakazilo veľa kňazov a mníchov. 

Vysvetľuje, ako sa to stalo:

Kňazi sa vystavovali a vystavujú veľkému riziku pri spovedaní. Najväčšie riziko podstupujú tí, ktorí sa ľuďom nevyhýbajú a pokorne sa ponúkajú za obeť chorobe v slabej nádeji, že nakazení farníci zostanú doma. Tá sa však nenaplnila.

Pondelokno Veľkého týždňa. Brány Trojicko-sergijevskej lavry sú zatvorené. Pred nimi stojí nahnevaný dav, ktorý sa dožaduje, aby lavru otvorili. Protestujúci sa správajú veľmi agresívne, nadávajú a preklínajú. Vladyka Paramon lavru otvorí na celé obdobie Svätého týždňa a Paschy.

Nákaza vypukla na Veľký piatok. Naši najlepší kňazi ochoreli, niektorí vážne. Vladyka Paramon (opát lavry) tiež ochorel; ochorel som aj ja a ďalší mnísi, tiež jeden z našich v teologickej akadémii. Príhodne, na Veľký piatok, nás všetkých pribili na kríž. A rovnako príhodne pod krížom stál dav, ktorý žiadal zázrak. A zázrak sa nestal.

Kritizovali nás, že sme opustili ľudí. Nie je to pravda. Mohli sme odpovedať iba jediným spôsobom – tým, že sme ochoreli sami. Aby ľudia, vidiac naše utrpenie, mali súcit s tými, ktorí zostali zdraví; so svojimi biskupmi, kňazmi a kantormi.

Viete si predstaviť, akí kresťania stoja pred bránami kláštora, ktorý je uzavretý pre pandémiu, a preklínajú mníchov, pretože ich nevpustili dnu a nedali im to, čo považujú za právoplatne svoje? Ja áno – pretože správanie v podobnom duchu sme videli u kresťanov v Amerike.“ 

Biskup Pitirim pokračuje:

Musíme mať pochopenie, trpezlivosť a pokoru. Nuž, a čo je najdôležitejšie – pokánie. Moji priatelia, v poslednej dobe sme sa stali rozmaznanými; zabudli sme na živého Boha, nahradili sme ho pravidelnou Eucharistiou, sviatkami a príjemnými pôstmi, obradmi, krížovými sprievodmi a púťami. To všetko je, samozrejme, veľmi dobré, ale čo je ich cieľom? Cieľom je naša spása. Preto nás dnes Pán obrátil naspäť k jedinému cieľu, o ktorý by sme sa mali usilovať.“

Prečítajte si celý text (v angličtine).

Tento posledný odsek je výnimočný. Biskup nám v ňom pripomína, že všetky veci, ktoré sa zdajú byť podstatou nášho náboženského života, sú v skutočnosti iba znameniami, čo nás vedú ku spáse. Pre ortodoxných kresťanov spása znamená theosis – stretnúť sa so živým Bohom, byť naplnený a premenený Svätým Duchom. Biskup Pitirim tým hovorí, že výnimočnou výzvou, pred ktorou dnes kresťania stoja, je pokračovať na našej ceste obrátenia a premeny, ako sme aj povolaní, bez toho, že by nám na našej púti pomáhali naše obvyklé pomôcky. Toto je skúška našej viery. 

Táto skúsenosť mi objasnila hlavný dôvod Benediktovej voľby. Keď som na knihe pracoval, hovoril som o tejto myšlienke otcovi Kasiánovi Folsomovi, ktorý bol vtedy priorom kláštora v Norcii. Povedal mi, že rodiny, ktoré nebudú žiť istú verziu Benediktovej voľby, nezvládnu to, čo prichádza. 

Predpokladal som, že tým myslí vlnu sekularizmu, ktorá sa dvíha; a možno aj myslel. No dnes, keď je tu vírus, vidím, že priorovo varovanie celkom určite platí aj pre túto situáciu. Ak ste si nezvnútornili kresťanstvo ako spôsob života, ktorý nesiete vo svojom srdci, aj keď na istý čas nemôžete žiť normálnym kresťanským životom, nezvládnete to. Toto mizerné obdobie je povolaním ku hlbšej konverzii.

Inzercia

Nedávno ma redaktor Wall Street Journal pozval zapojiť sa do sympózia, na ktorom mali účastníci napísať 600-slovnú reč, ktorú by predniesli tomuto ročníku absolventov univerzít, ktorí promujú počas pandémie. Noviny tieto príhovory minulý víkend uverejnili. Všetky sú za platobnou bránou; tu je môj príspevok, ktorý pozýva absolventov, aby išli študovať životy a príklady kresťanských hrdinov, ktorí sa postavili komunizmu a ktorí pravde a dobru obetovali veľa. Úryvok:

Jeden mladý muž sa zveril svojmu duchovnému sprievodcovi, že má strach z náročných časov, v ktorých žije. Starec mu povedal, že je to prirodzené, no tieto veci nemáme vo svojich rukách: „Môžeme sa iba rozhodnúť, ako naložíme s časom, ktorý nám bol daný.“

V skutočnosti týmto ustráchaným mladým mužom nebol nikto iný ako hobit Frodo Baggins; duchovným sprievodcom bol čarodejník Gandalf, ktorému Frodo povedal o svojom strachu na ceste do Mordoru, ríše zla. O týchto hrdinoch z Tolkienovej ságy „Pán prsteňov“ sme sa pred dvoma rokmi v Prahe rozprávali s Kamilou Bendovou, jednou z hlavných osobností českého protikomunistického disentu. 

Napriek neustálemu tlaku zo strany Štátnej bezpečnosti, vychovali Kamila Bendová a jej zosnulý manžel Václav Benda svoje deti počas totality a naučili ich, ako byť vernými katolíkmi. Ako sa im to podarilo? Hovorila o mnohých knihách, ktoré deťom čítala. Veľkým pokladom bol práve Tolkien. „Prečo Tolkien?“ spýtal som sa. „Pretože sme vedeli, že Mordor existuje,“ odpovedala. 

Mordor, ktorého sa stanete súčasťou, keď zložíte štátnice, nemá žiadne hory osudu ani politické väzenia, orkov ani Štátnu bezpečnosť. Ale pre pandémiu je to tiež desivé miesto. Neprosili ste, aby ste žili práve v týchto časoch – ste však tu. Čo urobíte?

Odvaha a vízia obyčajných ľudí, ktorí čelili sovietskemu komunizmu dokáže osvetliť cestu vpred naprieč tmou. Keď som minulý rok cestoval krajinami, ktoré kedysi žili pod sovietskym jarmom, stretol som mnoho ľudí, ktorí žili svoje životy navzdor temným dobám. Nikto z nich neočakával, že by komunizmus padol ešte počas ich života. Odolávali aj preto, že kresťanská viera ich naučila prijať utrpenie ako príležitosť prejaviť lásku Bohu a blížnym. 

A ďalej:

Vaše poslanie nie je ich poslanie, teda nie presne. Ale ročník 2020, veriaci aj neveriaci rovnako, má svoje poslanie. Je ním byť zdrojom svetla vo svete, ktorý náhle zatemnila tma pandémie, byť zdrojom tepla vo svete, ktorý zasiahla studená ruka strachu. Preto sa spýtajte sami seba radikálnu otázku, ktorú vyvoláva nezištná práca týchto kresťanských disidentov: Čo ak tento náročný čas skúšky, ktorý vám bol daný, nie je prekliatím, ale požehnaním – v skutočnosti je prísnym milosrdenstvom?

Som presvedčený, že jediný spôsob, ako sa môžeme my, obyčajní kresťania, dostať cez túto koronavírusovú skúšku, je, ak ju prijmeme ako prísne milosrdenstvo. Možno je náš strach a dokonca aj náš hnev z nedostupných bohoslužieb diagnózou, ktorá odhaľuje chorobu našich duší. Sám som musel čeliť odhaleniu, ako som sa spoliehal na nedeľnú liturgiu, že ponesie môj duchovný život. Je to zložitá otázka, pretože je dobré urobiť z liturgie centrum svojho života, duchovného aj bežného. Ale ako pripomína biskup Pitirim, liturgia (a všetko ostatné) nie je živý Boh; všetky tieto veci sú prostriedky, ktoré nás vedú k celoživotnému a životpremieňajúcemu stretnutiu s Ním: k theosis alebo, použijúc výraz, ktorý je na Západe bežnejší: k posväcovaniu. Pre nás kresťanov je zmyslom nášho života na zemi zomrieť sami sebe, aby sme mohli žiť večne v Kristovi. Večný život nie je niečo, čo začne po našej smrti; začína teraz, keď začneme zomierať sami sebe. Ako tvrdí biskup Pitirim, kresťania by mali považovať koronavírusovú krízu za výnimočnú príležitosť zomrieť sami sebe. Je prísnym milosrdenstvom. 

Poznám ľudí v rôznych cirkvách – obzvlášť v Ortodoxnej a Katolíckej, ktorí sú nahnevaní na duchovných, že nerobia dosť, aby podporili náboženský život laikov v tomto náročnom čase. V niektorých prípadoch môžu mať pravdu (napr. zatvorenie kostolov na účely súkromnej modlitby), ale pri celkovom pohľade pevne verím, že my laici by sme práve teraz mali preukazovať svojim duchovným vodcom veľa milosrdenstva. Musia sa vyrovnať s niečím skutočným a hrozným, čo ešte nikdy nemusel nikto v našej živej pamäti riešiť. Moja žena je členkou farskej rady v našom misijnom kostole a podľa toho, čo mi hovorí, viem, že pravoslávni biskupi v našej jurisdikcii sa snažia prísť na spôsob, ako kostoly bezpečne otvoriť. Čítala mi z jedného z posledných dokumentov, ktoré farnostiam poslal biskup. Nemôžem z neho citovať, pretože to nie je verejný dokument, ale nikto, kto si ho prečítal, nemôže spravodlivo obviniť nášho biskupa, že je ľahostajný k potrebám veriacich. Pre mňa je zjavné, že on a ďalší, ktorí tento plán pripravovali, brali mimoriadny ohľad na duchovné potreby aj zdravotné hľadiská. 

Predstavujem si, že niečo podobné sa deje vo všetkých cirkevných kruhoch zodpovedných za vedenie. My, kresťanskí laici, nesmieme dovoliť, aby sme sa stali oným drzým zástupom, ktorý stojí pred bránami kláštora, nadáva a dožaduje sa svojich „práv“. Ak sa tak budeme správať, odsúdime sami seba. Je to zložité, ale pravdivé: Božská liturgia je najvzácnejším darom, ktorý máme, ale ak sa naša pripútanosť k liturgii stala prekážkou k theosis, potom musíme činiť pokánie.   

Copyright: The American Conservative, pôvodný text: Russian Bishop's Covid-19 Advice. Uverejnené so súhlasom redakcie, preložila S. Gajdošová. Viac článkov z The American Conservative nájdete tu.

Odporúčame