Čakanie na správu MUDr. Kotlára Ak vecne nezhodnotíme zly­ha­nia koronapolitiky, skončíme všetci veľmi zle

Ja však netrpezlivo čakám na správu, ktorú splnomocnenec slovenskej vlády pre preverenie procesu riadenia a manažovania zdrojov počas pandémie COVID-19 MUDr. Peter Kotlár pravdepodobne zverejní na budúci týždeň.

Stále neverím, že covid bol „pandémiou“ nejakých tmárskych zaoceánskych sprisahancov – prečo by sa na tom boli zúčastnili tí najhorší politickí protivníci, ktorých v Európe máme?

Skôr vychádzam z toho, že pandémia náhodou odhalila neschopnosť, preťaženosť, idiotizmus a autoritarizmus národných európskych vlád, ktoré celkom nekoordinovane robili tie isté blbosti.

Následok je však taký, že práve dva štáty, v ktorých žijem a pracujem, sú dnes hlboko zranené spoločnosti.

V Rakúsku i na Slovensku sa stali zdravotníci terčmi útokov, v Rakúsku i na Slovensku stratili nezaočkovaní ľudia na dlhé mesiace časť svojich občianskych práv.

Ak ste už zabudli, čo sme na začiatku tohto stále mladého desaťročia zažili: nevinní navrátilci do vlasti boli zvážaní do táborov a ľudia v kolískach európskej civilizácie nesmeli opustiť svoj dom bez priepustky alebo bez SMS odoslanej správe civilnej obrany alebo bez psa na vôdzke.

Čo bolo ešte horšie: milióny detí boli počas dlhého obdobia uzavretých škôl ohlúpnuté a traumatizované, masy starých, chorých a zraniteľných zomreli izolované v samote a milióny zdravých nezaočkovaných Európanov si vychutnali, aké je to byť černochom v novej verzii apartheidu.

Ja som iba umiernene prošvédsky očkovanec, ktorý raz bez najmenších symptómov prekonal covid; ktorý si dva razy dal pichnúť mRNA vakcínu Comirnaty a ktorý našťastie netrpí long covidom ani long Pfizerom.

Mne sa nič zlé nestalo.

Tam vonku sú však masy ľudí, ktorí boli ponížení.

A nemôžu na to zabudnúť.

Posledným sudcom sa tak stal volič.

Títo ľudia nestratili dôveru iba vo svoju vládu, no často aj vo vedu, v štát, v demokraciu. Takmer tretina (31,4 percenta) Rakúšanov už zásadne nedôveruje správam. Analogické číslo pre Slovensko ani nechcem vedieť.

Podľa mňa musí niekto za chyby a zločiny z doby korony prevziať zodpovednosť.

No kto to má posúdiť?

Naprieč Európou už prebehlo mnoho súdnych konaní, ústavné súdy a iné súdne dvory rozhodli o mnohých opatreniach covidovej politiky.

Súdy v niektorých krajinách aj plošne zrušili niektoré opatrenia, zväčša však menej závažné, ako pokuty za nedodržiavanie predpísaného rozostupu na lavičke v parku.

Súdy zakročili prakticky vždy po funuse – a podľa mojich vedomostí zatiaľ ešte nikde neodsúdili zodpovedného politika, hygienika alebo odborníka.

Posledným sudcom sa tak stal volič.

Jeho súdy nie sú jednoznačné, máloktorá európska vláda padla priamo pre svoju pandemickú a očkovaciu politiku.

Znevažovanie významnej časti občanov stredoeurópskymi vládami asi prispelo k tomu, že ten váš Andrej Babiš v Česku prehral voľby, že matovičovci, hegerovci, ódorovci a ich spojenci na Slovensku boli priam zdecimovaní a že ľudovecko-zelená vláda Rakúska 29. septembra stratila svoju väčšinu.

Prudký prepad popularity odchádzajúcej rakúskej vlády sa začal totiž práve počas prekliatej zimy, keď sa vláda pod vedením terajšieho kancelára Karla Nehammera rozhodla, že ako jediný členský štát EÚ zavedie plošnú očkovaciu povinnosť – po odznení vírusu vďaka variantu omicron.

Koncom roka 2021 nesúhlasila takmer polovica sympatizantov ľudovej strany ÖVP s tvrdením, že koronapolitika rakúskej vlády je správna, nesúhlasili s ním viac ako dve tretiny sympatizantov Zelených a 95 percent voličov pravicopopulistických Slobodných, ktorí 29. septembra napokon voľby vyhrali.

Vláda s tým musela niečo spraviť.

Nie je udržateľné, keď tretina alebo polovica národa zotrvá v zatrpknutej antisystémovej opozícii a prepadne konšpiráciám.

Nehammer u nás ohlásil vo februári 2023 veľký spoločenský „proces zmierenia“. Ten chvályhodný zámer vyústil do zverejnenia písomnej správy, o ktorej ešte dačo poviem.

Nový slovenský premiér Robert Fico rozhodol, že súd o slovenskej koronapolitike bude vynášať presvedčený antivaxer z TV Slovan, novopečený poslanec SNS Peter Kotlár.

Ten pred troma týždňami na tlačovke nezverejnil závery svojho vyšetrovania, iba o nich rozprával. V relácii slovenského extrémistu Bombica priznal, že je to netradičný postup: „Politicky som nezvolil ideálny postup, je to skôr prefíkané.“

Nádeje, ktoré vkladám do Kotlárovej správy, sú dnes takmer nulové.

Kotlár pripustil, že vládu viac zaujímali „ľudské práva a slobody“ počas pandémie, „ekonomická trestná činnosť a Mikasove vyhlášky“, no sú to vraj veci, ktoré „môžu chvíľočku počkať“.

Zdôraznil, že svoju misiu vidí v tom, aby vláde odporúčal zákaz očkovania mRNA vakcínami a odmietnutie dokumentov Svetovej zdravotníckej organizácie. Tým vraj môže na Slovensku osloviť 2,5 milióna obyvateľov – „však to nie je málo“.

Tieto Kotlárove témy sú určite legitímnou agendou pre politický planktón, ale hrozné na tom je, že vládny splnomocnenec nateraz očividne rezignoval na svoju kľúčovú úlohu – preveriť pandemickú politiku.

Možno tlak z liberálneho krídla vládnej koalície povedie ešte k tomu, že MUDr. Kotlár v poslednej chvíli napíše do svojej správy niečo o tom, akým spôsobom opatrenia Matovičovej a Hegerovej vlády „prispeli alebo neprispeli k vyššiemu počtu úmrtí“.

Takto aspoň opísal minister Hlasu Tomáš Drucker náplň práce splnomocnenca. Odkázal Kotlárovi: „Buď dodá to, čo má, alebo nech ide preč.“

Nádeje, ktoré vkladám do Kotlárovej správy, sú dnes takmer nulové.

Buď tam bude tárať o hrozbe technológií mRNA, alebo tam narýchlo šupne dačo o údajnej korupcii Matoviča alebo Mikasa.

S pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou tam však nebude to, čo Slovensko a krajiny v podobnej situácii potrebujú ako soľ: vecná, prísna, vedecká, kritická a konštruktívna evalvácia všetkých pandemických opatrení.

Na to sa pán doktor asi nehodí.

Vyzerá to na premárnenú šancu – s tragickými následkami na ďalší vývoj slovenskej spoločnosti.

Na obhajobu vedcov a vedkýň môžem povedať, že dlhý text pôsobí celkom vecne a vedecky.

V Rakúsku to chvíľu vyzeralo sľubnejšie.

Kancelár Nehammer prekvapil vo februári 2023 veľkolepým vystúpením, v ktorom oznámil „proces zmierenia“.

Povedal: „Nazvime veci pravými menami: korona bola pre našu spoločnosť určitým druhom traumy, ktorú by sme teraz mali spoločne prekonať. Kritická a neúprosná analýza je preto povinnosťou a zároveň predpokladom na zahojenie týchto spoločenských rán a prekonanie traumy.“

Spoluautor vtedy už dávno zrušeného zákona o očkovacej povinnosti chcel osloviť „i všetkých tých, ktorí sa v dôsledku pandémie a jej dôsledkov už necítia vítaní v strede spoločnosti“. Avizoval široký dialóg aj s prominentnými politickými odporcami jeho koronapolitiky.

Ja som Nehammerovu vládu nenávidel za to, ako v zime 2021/22 zbytočne štvala Rakúšanov proti Rakúšanom, kancelárovo vyhlásenie veľkého zmierenia ma však dojalo.

Chcel som sa ihneď zmieriť.

Potom trištvrte roka nebolo nič počuť.

Takmer nikto si už nevšimol, že Nehammer tri dni pred Vianocami oznámil vybavenie úlohy. Vystúpil v podstate sám, ani minister zdravotníctva neráčil prísť na tlačovku o úspešnom zmierení rozoštvaného Rakúska.

Kancelár prezentoval 176-stranovú správu z Rakúskej akadémie vied. Autori pod vedením sociológa Alexandra Bognera jej dali názov PO KORONE. REFLEXIE PRE BUDÚCE KRÍZY.

Kvôli tomuto komentáru som sa pokúsil správu si prečítať.

Na obhajobu vedcov a vedkýň môžem povedať, že dlhý text pôsobí celkom vecne a veľmi vedecky. Čitateľ, ktorý sa prebrodí až do stredu správy, vycíti medzi riadkami aj niečo ako nepriama kritika vlády, ktorá správu objednala, zaplatila a organizovala.

Kriticky znie napríklad porovnanie s diskusiou o povinnom očkovaní v susednom Švajčiarsku: „Keď sa pozrieme na Švajčiarsko, vidíme, že hodnoty individuálnej slobody a osobnej zodpovednosti sa v politickej rétorike presadzovali aj v čase, keď väčšina (obyvateľstva v prieskumoch) hlasovala za povinné očkovanie. Týmto spôsobom sa zachoval rešpektujúci prístup k nesúhlasiacim aj v období akútnej krízy.“

Tu sa moja chvála končí.

Správa, ktorú nik nečítal, však nemohla zahojiť rany.

Správa Rakúskej akadémie vied je totiž nečitateľná. Obsedantne používa genderovo citlivý jazyk, hemží sa anglicizmami, s ktorými som sa ani ja ako cestovateľ s univerzitným diplomom nestretol, a ešte aj tá nemčina je zvláštne abstraktná a pôsobí sčasti ako nevydarený preklad z angličtiny.

Slovom, 95 percent Rakúšanov túto správu nedokáže prečítať.

To by bolo ešte znesiteľné, keby autori nedali od začiatku najavo, že hodnotenie plusov alebo mínusov pandemickej politiky nie je v náplni ich práce.

Jasne to vyjadrujú: „Štúdia nie je zúčtovaním s politikou alebo s médiami“, „nasledujúci text nie je hodnotením všeobecného povinného očkovania“ alebo “cieľom nie je identifikovať jednotlivých vinníkov“.

Citujem kľúčové posolstvo: „Základná perspektíva procesu dialógu bola orientovaná na budúcnosť. Inými slovami: Čo sa dá v ďalšej kríze urobiť lepšie?“

Nuž, to je určite pekné: rakúski vedci dnes už vedia, na čo si treba dávať pozor v ďalšej pandémii.

Čo sa týka tej poslednej, správa, ktorú nik nečítal, však nemohla pomôcť zahojiť rany.

Aj táto šanca bola premárnená.

A nevraživosť sa naďalej rozpína.