Odporučiť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
06. marec 2020

Keď chlapec nemá na futbal, nepošleme ho domov

Rozhovor s predsedom futbalového klubu SDM Domino Radovanom Rumanovičom.
Keď chlapec nemá na futbal, nepošleme ho domov
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovor s predsedom futbalového klubu SDM Domino Radovanom Rumanovičom.

Vo futbalovom klube SDM Domino u saleziánov na bratislavskej Trnávke hrá približne 500 detí, väčšina je neveriacich. K akým hodnotám ich vedú tréneri a saleziáni? Je možné deti cez futbal priviesť k Bohu a je to vôbec cieľ? Čo znamená hrať prvú ligu s klubmi ako Slovan či Spartak? Aj tieto veci vysvetľuje šéf klubu a salezián Radovan Rumanovič. 

Zohral futbal rolu vo vašom saleziánskom povolaní? 

V Trnave, odkiaľ pochádzam, sme mali veľké trávnaté ihrisko, kde som trávil veľa času. Venovali sa nám starší chalani. Po prevrate som ich zrazu videl ako kňazov v kostole. Chodil som tam naďalej a oslovilo ma to. Raz som hľadal jedného z nich, ku ktorému som mal blízko, no povedali mi, že odišiel. Pochopil som to tak, že odišiel do mesta, ale oni ho preložili. (úsmev) Tento moment ma zasiahol, uvedomil som si, že aj ja by som chcel robiť niečo podobné pre druhých. 

Koľko ste mali vtedy rokov? 

Bol som piatak na základnej škole. V tej dobe bolo veľmi atraktívne chodiť k saleziánom. Spravili napríklad basketbalový kôš, hrali sme bejzbal, to vtedy u nás vôbec neexistovalo.

Zrejme logicky ste išli na saleziánske gymnázium do Šaštína...

V Trnave sme hrávali futbal na celkom dobrej úrovni, našimi hlavnými súpermi v rámci saleziánskych súťaží boli najmä Šaštín a bratislavská Miletička. Takže keď som po ôsmej triede nastúpil na internát do Šaštína, ani som to nebral tak, že idem na školu, ale že som vlastne na futbalovom hosťovaní (smiech).

K téme:
Vyrastal v ňom Volko, nesmie sa tam nadávať. Aký je saleziánsky klub Domino Zdieľať

 V Šaštíne ste určite hrali futbal. 

Jasné. V jednom roku sa nám dokonca podarilo vyradiť Senicu, ktorá hrala v danej kategórii prvú ligu. Ich tréner bol z toho nadšený a napokon prišiel učiť k nám telesnú aj nás trénoval. 

Kam viedli vaše kroky po maturite?

Išiel som do noviciátu. Nasledovali dva roky štúdia v Žiline, potom som šiel do Námestova, odtiaľ do Banskej Bystrice, kde som bol sedem rokov. Potom som sa vrátil do Žiliny, kde som bol vedúci výchovy na internáte, a od roku 2013 som na Trnávke. Hneď na druhý rok po príchode som mal na starosti prípravu medzinárodných saleziánskych hier PGS, konali sa u nás dvakrát. 

Ste salezián, ale nie kňaz. Čo robí koadjútor? 

Čo treba (smiech). 

Takže kňazi majú na starosti omše a pastoráciu a vy musíte „odmakať“ všetko ostatné? 

Nie celkom. Pôvodne som chcel byť kňazom, až po noviciáte som si uvedomil, že omša je v pohode, spovedanie o. k. ,ale pochovávať nikoho nechcem. Hľadal som, aké sú možnosti. Kňaz má viac-menej jasne dané, čo má robiť, u koadjútora je to iné. 

V čom? 

Koadjútor má široké pole pôsobnosti. Každý robí niečo iné. Ja mám skončenú sociálnu pedagogiku, niekto si vybral koučing, ďalší išli do školstva. Najmä v Žiline, kde je saleziánske odborné učilište, máme viacero koadjútorov. Pozícia koadjútora je v niečom revolučná, lebo hoci sme rehoľníci, môžeme si vyberať, čo budeme robiť. Iste, predstavení nás môžu usmerniť, ale tá sloboda je fajn. Tu som predseda futbalového klubu. 

Okrem toho, kým kňaz má množstvo povinností pre vysluhovanie sviatostí, my koadjútori môžeme viac evanjelizovať v teréne, lebo sme viac medzi ľuďmi. Keď som organizoval PGS, išiel som za prezidentom, za županom. 

Keď ste už mali jasnú predstavu, že chcete byť koadjútorom, mali ste sen robiť niečo s futbalom, športom? 

Bavilo ma hrať futbal, takže som si vedel predstaviť, že sa moja práca bude točiť okolo športu. Ale vyslovene ambíciu som nemal a vlastne až teraz, po viacerých rokoch, robím niečo s futbalom. 

Má klub Domino obdobu v inom saleziánskom stredisku? 

Máme futbalový klub v Trnave aj Žiline, ale nie takýchto rozmerov. Domino hrá s mládežou prvú ligu, čiže s Trnavou, Slovanom či Dunajskou Stredou.

V čom spočíva vaša práca? 

Je to hlavne o manažmente. Organizačné veci typu vyprané dresy a vyzbierané členské, to už ja síce neriešim, ale práce je veľa. Nemáme žiadneho veľkého sponzora. Svojpomocne, vďaka ľuďom okolo klubu i farnosti, ste vybudovali nové ihrisko, čím sme ušetrili asi 150-tisíc eur. 

Ako vyzerá štruktúra klubu?

Máme 19 hráčskych kategórií. Dvaja rodičia z každého družstva chodia na radu Domina, kde sú podelení do oblastí ako ekonomika či vízia. Pravidlá klubu sme vymýšľali spolu s rodičmi.

Koľko máte trénerov? 

Máme 44 trénerov a veru, je výzva ich udržať. Až na dvoch či troch ich totiž neplatíme na full-time. Väčšinou sú dobrovoľníci, čo k nám prídu po robote. A keďže hráme prvú ligu, nemôžeme zobrať hocikoho. Na druhej strane, štyri tréningy do týždňa a cez víkend zápas za nejakých sto eur – to nikto nechce robiť, jedine z presvedčenia. Naši tréneri majú zväčša nejakú spojitosť s nami, buď tu majú deti, alebo nám fandia, niektorí tu ešte hrávali. 

„Mnohí rodičia chcú, aby ich deti vedeli pozdraviť, aby nenadávali. Chcú mať deti v prostredí, kde sú hodnoty, hoci nie sú katolíci.“  Zdieľať

Naším cieľom nie je dosahovať výsledky 15:0, ale snažiť sa o to, aby boli chalani spokojní, aby dávali zo seba všetko. My sme jednoducho „makali“ a zrazu sme sa ocitli v prvej lige. Samozrejme, chceme sa tam udržať. 

Aká kategória presne hrá prvú ligu?

Od 8-ročných po 14-ročných chlapcov hráme prvú ligu s veľkoklubmi. 

Zvyšok? 

Starší hrajú druhú západoslovenskú ligu. Novinkou sú u nás kategórie U-X, U-Y. 

Tie sú pre koho? 

U-X je pre vek 9- až 11-ročných, nižšie je U-Y. Ide o deti, ktorým by sa dalo povedať: niečo v tebe je, futbal to asi nebude, ale keď chceš hrať, tak hraj. Nechceli sme hovoriť, že ideš do B-čka, alebo do C-čka. Takto to znie lepšie – sú „x-meni“. (úsmev)

Takýto prístup je bežný? 

Inde je bežné, že si nechajú najlepších povedzme 30 hráčov a ostatných pošlú preč. My sme to vymysleli inak. Stane sa, že chlapec chce začať hrať futbal v desiatich rokoch – čo je dosť neskoro...

...inde by ho nevzali?  

Ak máte deväť- či desaťročného syna, ktorý vám povie, že chce hrať futbal, tak nehrozí, že by ho niekde zobrali do prvého mužstva. Tí chlapci trénujú od šiestich rokov, pri troch tréningoch týždenne majú množstvo nabehaného a natrénovaného. Chlapci, ktorí začnú neskoro, idú väčšinou do nejakej štvrtej, piatej ligy alebo vyskúšajú nejaký futbalový krúžok. 

Čo teda spravíte, ak za vami príde otec s desaťročným chlapcom? 

Skúsime dať dieťa do jeho ročníkovej kategórie, no len dvakrát sa nám stalo, že sa chytilo. Zväčša ide do spomínaného X-ka či Y-ka. Tam sa môže rozbehať, získavať návyky. To, že chlapec chce hrať futbal, ešte neznamená, že sa jeho očakávania stretnú s realitou. Raz do roka nastávajú posuny a ak sa ukáže, že na to má, môže ísť do hlavnej kategórie. U nás sa nevyhadzuje pre kvalitu alebo nekvalitu, ale za správanie. 

Stáva sa to? 

Veľmi ojedinele.

Je ťažké vysvetliť rodičom, že ich dieťa bude hrať napríklad v spomínanom X-ku?

Áno, a býva to nepríjemné. Samozrejme, môže sa tiež stať, že trebárs proti Nitre si chalan nekopne ani raz do lopty, ale hrá druhú alebo tretiu ligu a je z neho líder, dáva góly.  

Rodičia často tieto veci prežívajú horšie ako treba, ale deťom ide najmä o to, aby si zahrali, nie aby mali diplom z prvej ligy. Chcú hlavne hrať. Keď máte sedem rokov, je vám v princípe jedno, či ste v prvej alebo ktorej lige – chcete hrať. 

Čo ak rodičia z nich chcú mať Messiho? 

Dvakrát do roka sa s rodičmi stretávame a vysvetľujeme im, o akých hodnotách je klub. Organizujeme rôzne prednášky, najbližšie k nám príde Adam Truhlár, ktorý robil kampaň pre hokejový zväz „Nechajte nás hrať sa“. Bude rozprávať o tom, ako funguje mozog dieťaťa pri športe. 

Inzercia

Úspešnosť v Anglicku, že sa dieťa bude živiť futbalom, je na úrovni 0,012 percenta. Aj to treba povedať rodičom, že z ich detí budú bežní ľudia, ktorí budú mať zamestnanie, prácu, rodinu, a preto ich treba viesť k dôležitým hodnotám. 

Akými spôsobmi to robíte? 

Pred zápasom púšťame hráčom nahrávky, máme tzv. výchovné vreckovky – sú polepené rôznymi nápismi, napríklad: Ak otec bude trénerom, kto bude otcom? Aby otec nedirigoval, nekričal na dieťa. Otec je na to, aby ho po zápase pohladkal, pochválil a môžu ísť trebárs do „mekáču“. Ak niečo urobil zle, na to je tréner. 

„U nás sa nevyhadzuje pre kvalitu či nekvalitu, ale skôr za správanie.“  Zdieľať

Pre hráčov máme tiež stretká. V kategóriách od U12 až po U19 si raz týždenne po tréningu na päť minút sadneme a povieme si nejakú myšlienku. Témy sú vopred pripravené, od kresťanských až po čisto ľudské, ako napríklad: rozmýšľal si, ako bude vyzerať tvoja žena a podobne. Na konci je jeden Zdravas.

Nie všetci chalani sú veriaci, ako to berú? 

Asi dve tretiny sú neveriaci. Máme aj omše a pre mnohých je to úplná novinka. Niektorí prídu a pozerajú, kde to sú? 

Neodradí ich to? 

Nie. Každý vie, že ide do saleziánskeho klubu. Máme slogan Bojujeme o dušu, na ihrisku aj v živote. Nikoho nejdeme nasilu krstiť, ale povieme: seď a vydrž, veď je to pár sekúnd. V takomto kolektíve sa časom naučia prežehnať a aj ten Zdravas. Debatky, ktoré máme, sú celkom zaujímavé. Napríklad o niečom, čo videli na Youtube alebo trailer na film. 

Nikto sa voči tomu nebúri? 

Toto nie je robota – kto chce, je tu. V rade Domina nemáme len veriacich, mnohí rodičia chcú, aby ich deti boli vychované, aby vedeli pozdraviť, aby nenadávali. Chcú mať deti v prostredí, kde sú hodnoty, hoci nie sú katolíci. 

Dá sa cez spomínané krátke stretká pritiahnuť deti k Bohu? Asi to nie je plán...

Je aj nie je. Nie som salezián preto, že robím futbal...

...nemysleli sme plán v zmysle, že si po sezóne vyhodnotíte nielen počet gólov, ale aj katolíkov.

Nie (smiech). V dnešnej dobe je to o vzťahu. Keď je človek normálny, vie sa prihovoriť, vzbudí v druhom otázku, či to má niečo spoločné s vierou. Tým, ktorí sú zapojení do klubu Domina, hovoríme, že k dispozícii majú celé saleziánske dielo na Trnávke, čiže aj kostol, aj oratko, aj nízkoprahové centrum, rodinné centrum i skautov.

Raz mesačne posielam rodičom informačné maily s tým, že keď je príprava na prvé sväté prijímanie alebo birmovku, tak ponúkam: zapojte sa, ak chcete. Keď z jedného tímu ide desať či jedenásť chalanov, tak niekedy sa ozvú aj ďalší, že chcú ísť, a nakoniec sa stane, že aj rodičia chodia na prípravu. Mali sme prípad, že chodili aj rodičia, a nakoniec sa rozhodli pre krst alebo dokončiť si birmovku.

Čiže evanjelizácia dosť závisí od celkovej atmosféry. Ak je rodinná, pozitívna s hodnotami, tak ich to spontánne láka. 

Keď sa stretnete s inými klubmi, nepočúvate narážky typu katolíci, farári?

Dávnejšie sa to stávalo. Lenže teraz sme v prvej lige, takže už nie sme na smiech. Je zaujímavé ísť k nám hrať. Skôr majú ľudia predsudky v zmysle, tam sa asi len modlia, alebo sa pýtajú, čo je to katolícky klub? Aj mnohí neveriaci tréneri, čo k nám prišli, spočiatku hovorili: No, ja ale tie modlitby moc neviem... (úsmev)

Hrajú u vás aj dievčatá? 

Tým, že sme UTM – Útvar talentovanej mládeže, musíme mať aj dievčenský tím ako staršie žiačky, čiže do 15-rokov. V mladších kategóriách sú dievčatá zmiešané s chalanmi. 

Majú vaši futbalisti veľké sny? 

Sny vyplávajú na povrch vo veku okolo 14 až 15, keď sa môže ukázať záujem veľkých klubov. Naši chalani skôr snívajú, že vyhrajú zápas, dajú pekný gól, nesnívajú o nejakej kariére alebo že sa budú živiť futbalom. 

Riešite krízové situácie, ak sa niekto psychicky zosype, lebo ho povedzme nevzal Slovan? 

Nestalo sa nám, že by bol niekto extrémne zničený. Inak, aj my niekedy ponúkneme hráča. Stalo sa nám aj také, že chalan dostal ponuku z Trnavy, ale radšej zostal tu. 

Deti u vás tykajú trénerom, nenarúša to disciplínu? 

V dvoch tímoch si vykajú, ale inak tykajú. Nenarúša to poriadok. Aj mne všetci tykajú a som predseda klubu. Aj s rodičmi si tykám. Beriem to tak, že som doma, prečo by som mal niekomu vykať? 

Koľko máte aktuálne v klube detí?

Okolo 500 detí. V prvej lige sme tretí rok, čo znamená, že najlepší neodchádzajú. Plus nastáva príval nových. Väčšina je z Ružinova, ale máme deti aj z iných častí Bratislavy a tiež z okolitých dedín. 

„Už iba na príklade nášho oratka vnímam, že šport chalanov reálne formuje. Vidím, že sú zocelenejší po vôľovej a povahovej stránke.“ Zdieľať

V dnešnej dobe tabletov a smartfónov sa hovorí, že je problém deti prinútiť športovať. Ako to vidíte?  

Nie som tu tak dlho, aby som dokázal porovnať, ako tento fenomén ovplyvnil deti a mládež. Faktom však je, že nám v klube deti pribúdajú. Keď sme otvárali najmenšiu kategóriu U6 pred dvoma rokmi, prihlásilo sa osem detí. Naposledy prišlo 40 detí. Neviem, čo sa deje. 

Čo sa týka mobilov, tieto zariadenia deťom na sústredeniach berieme. Dostanú ich na vymedzený čas, aby zavolali domov. 

Stáva sa, že rodičia k vám nasilu niekoho dotlačia?

Ale áno, dotlačia. U niekoho to cítiť a u niekoho vôbec. V jednej kategórii u starších je chalan, ktorý povedal, že končí. Na druhý deň prišila jeho mama aj s ním a povedala: bude tu hrať, kým bude u nás bývať. Vôbec to však na ňom nevidieť. 

Iné je to v malých kategóriách. Stáva sa, že sa narodí niekomu chlapec, má päť rokov a otecko chce mať z neho futbalistu, tak ho dá na futbal. Pritom všetci vidia, že chlapec to nechce. 

Čo poviete takémuto rodičovi?

Počkáme pol roka, rok a povieme mu: pozrite sa, myslíte si, že je to o. k., že ho to baví? Väčšinou sú ľudia rozumní a pochopia to. Lebo takýmto prístupom sa deti v prvej lige neudržia. 

Vidíte rozdiely medzi deťmi, ktoré športujú a ktoré nie?

Áno, už iba na príklade nášho oratka vnímam, že šport chalanov reálne formuje. Musia prísť štyrikrát do týždňa na tréning, v utorok je kondičný tréning, kedy sa 90 minút len behá. A to nikto nechce. Oni však musia zaťať zuby. 

Do oratka buď prídeš, alebo neprídeš. Tam sa hrá. Futbal ich vychováva k praktickým spoločenským hodnotám ako byť v kolektíve, vnímať autoritu, počúvať. Vidím, že sú zocelenejší po vôľovej a povahovej stránke. Lebo ak nehrá šport, čo robí? Veľakrát sa ide prechádzať do Avionu... 

Jedna z najväčších osobností z Domina je šprintér Ján Volko. Pamätáte si ho? 

Spomínam si na skromného chlapca, ktorý sedel v rohu a rozprávali sme sa o živote – a zrazu pozerám v televízii, že vyhral (smiech).

Čo si na Domine najviac ceníte?

Je tu veľa ľudí – 500 detí, tisíc rodičov. Máme pretlak. Nemusíme nikoho naháňať. Vážim si tiež ochotu trénerov a pomoc rodičov. Neviem, koľko peňazí by som musel mať, aby som reálne ohodnotil trénerov a rodičov. Zažívame štedrosť ľudí a ochotu sa zapojiť, nadšenie. 

Výhodou je tiež prepojenie Domina a farnosti – aj v týchto chvíľach najmenší majú tréning v telocvični v rodinnom centre. My sa neseparujeme, ľudia sa u nás navzájom poznajú. 

Vraj sa tu varilo aj pivo.  

(úsmev) Išlo o pokus nášho podpredsedu, nebol to veľký objem. Ale mali sme po tri roky za sebou zabíjačky, dokopy šesť svíň. 

Foto – Pavol Rábara

Odporúčame