„Houston, máme problém,“ zvykli sme si s kolegami povedať, keď prišiel nahnevaný email. Alebo keď vznikol konflikt v tíme, ale aj keď niekto rezervoval letenky na nesprávny dátum. Tento krátky seriál venujeme rozhovorom, ktoré môžu pomôcť, keď niečo vybuchne – ako kyslíková nádrž misie Apollo 13, odkiaľ pochádza táto filmová fráza. 

Je viacero miest, kde hľadáme odpovede na svoje otázky a ťažkosti, najmä ak cítime, že svoje témy chceme riešiť v kontexte svojej kresťanskej viery a mimo okruhu rodiny či priateľov.

V prvej časti seriálu sme hovorili o spovedi. Keďže je sviatosťou, v ktorej naprávame svoj vzťah s Bohom a odpúšťajú sa v nej hriechy, potrebujeme jej vyhradiť špeciálne miesto. Aj keď môže a má spolupracovať s duchovným vedením, koučingom, psychologickým poradenstvom či psychoterapiou. 

V spovedi takisto môžeme hovoriť o svojich ťažkostiach, pýtať sa a radiť. Niekedy je pre nás záhadou, ako napriek tomu, že nás spovedník pozná len málo, vie prísť s tým správnym slovom. Po dobrej spovedi dokážeme odísť s hlbokou vnútornou motiváciou pre zmenu, novým smerovaním a môže byť uzdravujúcou aj pre naše emócie.

Keď však chceme pátrať po koreňoch svojich tém či dlhodobých nastaveniach, môže byť čas na duchovné vedenie. Teda vybrať si duchovného sprievodcu a pravidelne sa s ním stretávať. Tam budeme mať viac času na otázky a vzájomnú výmenu, pretože duchovné vedenie je viac rozhovorom.

Františkánsky kňaz Filip Andrej Čierny hovorí, že v spovedi sa najmä očisťujeme od hriechov, aby sme sa vo svojich duchovných krízach, pochybnostiach a frustráciách neprepadali hlbšie. Pri duchovnom vedení môžeme zažiť pravý opak, teda duchovný rast. Duchovné vedenie by mohlo znamenať: „Haló, uvedom si, že v tvojom duchovnom prežívaní to nemusí byť vždy tak, ako je to teraz.“ 

„Miesto stretnutia“ – socha v centre Dublinu. Foto: Flickr/William Murphy

Vladimír Škerko sprevádza veriacich v Opus Dei. Vysvetľuje, že duchovné vedenie už v názve predpokladá duchovnú dušu a nadprirodzeno, teda zachádzame aj mimo rozumového či zmyslového poznania. Ide v ňom o náš kresťanský život a jeho napredovanie. Nedá sa povedať, kedy je naň ten správny čas. Môžeme si ho zvoliť v ťažkých chvíľach, keď potrebujeme, aby nám Boh aj cez duchovné vedenie ukázal správny smer alebo nás uistil o svojej blízkosti. Rovnako tak v „pokojných časoch“, keď nám hrozí, že upadneme do priemernosti a prestaneme si dávať vysoké méty, ako je svätosť, apoštolát či služba. Dokonca po ňom môžeme siahnuť aj v časoch „duchovného úspechu“. Lebo keď sa veľa modlíme, postíme, slúžime či pracujeme, môže sa nebadane do nášho života vkradnúť pýcha, pocit sebestačnosti či povýšenosti.

Aj podľa skúsenosti brata Filipa je čas na duchovné vedenie vždy, keď niekto pochopí a spozná, že chce od života viac, že chce ísť na duchovnej ceste vyššie a hlbšie. Zväčša nás však k nemu „doženie“ osobná kríza, prázdnota, povrchnosť či akási opustenosť od Boha a ľudí.

Na ceste k svätosti

Ako si duchovného sprievodcu vybrať, keď nás naša duša vyzve? Druhý vatikánsky koncil posilnil pôsobenie laikov v Cirkvi, ktoré je prítomné aj tu. Duchovným sprievodcom nemusí byť kňaz, môže ho vykonávať aj laik, muž či žena. 

Motivační spíkri tvrdia, že sme priemerom piatich ľudí, s ktorými sa najviac stretávame. Možno tým mysleli práve duchovné vedenie. Mojou osobnou skúsenosťou je, že jedným z najsilnejších momentov takýchto rozhovorov je možnosť byť blízko človeka, ktorý žije s Bohom, počuť, ako rozmýšľa, a vidieť, ako koná. Človeka, ktorý sa modlí za nás a s nami, cez ktorého máme možnosť zažiť Božiu lásku a starostlivosť.

Je preto dôležité, koho oslovíme. V prvom rade by sme mali hľadieť na to, do akej miery náš možný sprievodca každodenne hľadá Boha, či je človekom modlitby. Brat Filip hovorí, že ide o to, či sa v tomto človeku „duchovný život natoľko zrkadlí, že to sprevádzaný môže jasne vnímať. Nemal by to robiť niekto, kto má sklon k manipulácii, ani ten, čo chce sprevádzať prísne podľa svojej cesty, a ani človek, ktorý by rád strihal človeka na mieru šiat, ale práve opačne - symbolicky povedané, šiť (duchovné) šaty na mieru človeka.“

Prirodzene budeme hľadať človeka, ktorý má emocionálnu zrelosť a múdrosť i trpezlivosť a ktorému môžeme dlhodobo dôverovať. Vyberáme si totiž niekoho, komu budeme odhaľovať aj miesta, na ktoré sa nám pozerať veľmi nechce a „ktorý mi z toho, čo uvidí, daruje pravdu ucelenú a neprifarbenú“. 

Ak je laik, je veľmi dobré, ak má teologické vzdelanie, formáciu v tejto oblasti a sám chodí na duchovné vedenie a najmä, aby bol v čase duchovného sprevádzania vždy v stave milosti posväcujúcej.

Krstiteľnica v katedrále v Salisbury, navrhnutá ako umelecké dielo, ktoré na vode odráža architektúru aj rozhovory. Foto: Profimedia

Nie iba obyčajné rady

Dôvod, prečo by sme si mali svojho duchovného sprievodcu dobre zvážiť, slobodne vybrať a osloviť sami, je ten, že môže hovoriť do nášho života spôsobom, ktorý je bez daru viery nepochopiteľný. 

„Netreba stratiť zo zreteľa, že v danom momente nepočujeme rady a povzbudenia iba zo strany človeka, ale že práve vtedy počujeme ,závany Ducha Svätého‘. Preto je namieste otvorenosť a poddajnosť týmto podnetom,“ hovorí Vladimír. 

Duchovné vedenie sa teda začína momentom, v ktorom o vedenie osobne požiadame, pretože skutočne hľadáme – a nie preto, že na duchovné vedenie chodí sused alebo sa patrí, aby ho kresťan mal. „Som za to, aby sa duchovné vedenie neponúkalo iba tak lacno a už vôbec nie nanucovalo. Verím totiž, že veľkú hodnotu v živote človeka má až to, pre čo sa v plnosti času rozhodne sám,“ upozorňuje brat Filip. 

Ako vlastne v praxi vyzerá duchovné vedenie? Môže mať podobu stretnutia na káve, prechádzky v parku, ale aj spoločného sedenia v prázdnom kostole. Čo sa deje na samotnom rozhovore, sa však dá priblížiť len ťažko. 

Na rozdiel od spovede, ktorá je liturgiou, alebo od štruktúrovaného rozhovoru s koučom je duchovné vedenie oveľa voľnejšie a spontánnejšie. Na stretnutí často rozhoduje duchovná intuícia toho, čo sprevádza. Svoje slová aj celkový prístup si volí podľa vlastnej skúsenosti. 

Aj duchovný sprievodca Vladimír pozná, že pri duchovnom vedení platí ,sto ľudí, sto spôsobov‘. Skôr je teda namieste otázka, ako spoznať, že sprevádzanie ide dobrým smerom. „Správne duchovné vedenie je zdrojom veľkej milosti. A milosť je zdrojom pokoja a vnútornej radosti, a to aj napriek možným vnútorným či vonkajším problémom a ťažkostiam,“ hovorí.

Duchovné vedenie môže mať rôzne formy – aj rozhovor pri káve. Foto: Flickr/CJS*64

Čo môžem na duchovné vedenie priniesť a čo tu nehľadať

Do duchovného vedenia môžeme priniesť všetky otázky, ktoré súvisia s naším kresťanským životom. Je to napríklad modlitba a naše cnosti či neresti a všetky morálne otázky. S duchovným vedúcim môžeme riešiť otázku povolania do rodiny či zasväteného života, alebo kňazstva a naše pochybnosti. Patria sem aj témy, ktoré sa týkajú života v rodine, farnosti a Cirkvi, služba druhým, ale aj prežívanie nášho života či slová ako strach, radosť či lenivosť. 

Čo by sme však v duchovnom vedení hľadali márne, sú „konkrétne riešenia“, ako napríklad akú školu alebo zamestnanie si vybrať. Duchovný vedúci s nami nebude riešiť konkrétny problém v práci či rozhodnutie o kúpe domu a ani to, koho voliť. 

Práve pri dizajnovaní našej budúcnosti a rozhodovaní o jednej z pracovných ponúk či hľadaní konkrétneho riešenia môže prísť na radu koučing. A ak chceme tieto rozhodnutia riešiť v kontexte svojej viery, môžeme využiť štruktúrovaný rozhovor pod názvom kresťanský koučing. Tomu sa budeme venovať v ďalšej časti nášho seriálu. 

Je dôležité, aby sa vo všetkom, čo sa týka duchovného vedenia, v plnej miere rešpektovala sloboda človeka.  Zdieľať

Podobne ako pri spovedi, aj duchovný vedúci nám môže odporučiť psychologické poradenstvo či terapiu, teda domény odborníkov, ktorí sa roky venovali štúdiu ľudského myslenia, prežívania, správania aj ich neurologických základov – a ich liečenia. 

Brat Filip, ktorý je zároveň kňazom v psychoterapeutickom výcviku, už ozrejmil, že je to napríklad vtedy, keď sa v našich rozhovoroch neustále vracia tá istá téma, keď si z minulosti nesieme traumu a tiež, ak duchovný vedúci rozpozná prejavy niektorej zo psychologických porúch. 

Mário Schwarz, psychológ a odborný asistent na Trnavskej univerzite, dopĺňa, že „signály sú veľmi široké, napríklad keď človek nevie zvládať svoje emócie, nevhodne rieši konflikty s inými, má problémy komunikovať s inými, cíti znížené sebavedomie, má ťažkosti s učením, so zapojením sa do kolektívu, so šikanou, má manželské problémy, sexuálne ťažkosti, výchovné problémy aj psychosomatické problémy, úzkostné poruchy, depresie či syndróm vyhorenia“. Teda situácie, v ktorých nestačí získať len nadhľad, ale kde je potrebná aj psychologická intervencia. 

Pri odporúčaní navštíviť psychológa no nielen tam, „je dôležité, aby sa v tejto oblasti ako vlastne vo všetkom, čo sa týka duchovného vedenia, v plnej miere rešpektovala sloboda človeka. Človek chodí na duchovné vedenie a dá si v ňom poradiť preto, lebo sám chce a vidí v tom zmysel,“ zakončuje Vladimír.

Poslednou otázkou teda zostáva, kde dobrého duchovného vedúceho „zohnať“, ak sa pre duchovné vedenie rozhodnem. Jednoduchou, no veľmi účinnou metódou je spýtať sa priateľov a známych, ktorí často majú tipy na skúsených sprievodcov, o ktorých sme ani netušili. Ďalšou možnosťou je osloviť jedného zo spovedníkov, s ktorým máme skúsenosti, či kazateľov, ktorých duchovný život nás oslovuje alebo ich poprosiť o odporúčanie. 

Aj keď sú často zaneprázdnení, ak uvidia náš ozajstný záujem, mnohí budú našu dušu ochotne sprevádzať, koľko nás vyzýva.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo