Čo sledovať na YouTube Ako sa prestať bičovať kvôli chátrajúcim slovenským kaštieľom

Drevársky magnát Peter Grant bol pred dvomi dekádami pokladaný za 87. najbohatšieho Kanaďana s majetkom v odhadovanej výške asi 300 miliónov dolárov. V roku 2005 začal v 9-tisícovom mestečku Temiskaming Shores, ktoré sa nachádza vyše 400 kilometrov severne od Toronta a 500 kilometrov severozápadne od Montrealu, stavať luxusnú rezidenciu a súčasne firemnú centrálu s rozlohou vyše 6-tisíc štvorcových metrov.

Súčasťou komplexu mala byť napríklad krytá garáž pre jachtu, vonkajšia fontána s vodopádom, obrovský krytý bazén a golfové ihrisko. Budova bola dokončená do štádia, keď jej múry dostali vonkajší a čiastočne vnútorný obklad, okná a namontovaná bola aj časť technického zariadenia.

No finančná kríza v roku 2008 dostala drevársku firmu do bankrotu a odvtedy nedokončený dom jej majiteľa, fakticky moderný palác, chátra. Navštevujú ho urbexeri, youtuberi a vandali. Mamutia budova sa nachádza ďaleko od kanadských veľkomiest a na jej dokončenie by boli potrebné milióny, takže sa len ťažko predá.

YouTube je plný kanálov (zahraničných i slovenských), ktoré sa špecializujú na „urbex“, teda na „urban exploration“. Doslova ide o „mestský prieskum“ opustených sídel, tovární, hotelov, starých ozdravovní, bývalých väzníc či krytov civilnej ochrany. Stačí dať do vyhľadávača slovo „urbex“ a pripojiť meno krajiny, ktorá vás zaujíma.

Aj keď toto „hobby“ hraničí s nedovoleným vstupom na cudzí pozemok a môže predstavovať nebezpečenstvo pre vlastné zdravie, urbexeri sa zaklínajú vlastným etickým kódexom, podľa ktorého je zakázané čokoľvek z miest prieskumu brať alebo ničiť. Čaro urbexu má spočívať práve v tom, že na mnohých takýchto opustených miestach akoby zastal čas. Ponúkajú náhľad do doby, keď ešte spĺňali svoju funkciu. V iných prípadoch stavby zostali nedokončené a zostávajú len svedectvom toho, čo mohlo byť. Pozdravuje nemocnica Rázsochy!

Urbexové videá, ako napríklad to vyššie z nedokončenej rezidencie Petra Granta, môžu fungovať aj ako meditácia pre diváka nad životným cyklom budov. Koľkokrát ste v televízii alebo pri potulkách Slovenskom videli napríklad starobylý kaštieľ, ktorý chátra, a neveriacky ste nad tým pokrútili hlavou?

Iste, naša krajina je príliš malá a mladá, než aby sme si mohli dovoliť nechávať ľahostajne zaniknúť stavebné pamiatky, ktoré môžu fungovať ako lákadlo pre turistov, kým miestnym skrášľujú prostredie, ktoré obývajú, dávajú mu jedinečný ráz a spájajú ich s minulosťou. Na druhej strane, jedna vec je dom postaviť, iná ho udržiavať v obývateľnom stave.

Platí to nielen pre bežné domy, ale ešte viac pre veľkolepejšie kaštiele, zámky či paláce. Na Slovensku mnohé kaštiele chátrajú, lebo ako niekdajšie vidiecke sídla feudálnej šľachty stratili svoje hospodárske zázemie. Komunisti ich zmenili na detské domovy či liečebné ústavy, no po revolúcii ich pôvodné inštitúcie často nedokázali dlhodobo udržiavať.

Nie všade sa ich podarilo premeniť na butikový hotel či exkluzívnu reštauráciu. Nie všade sa našiel bohatý mecén alebo partia nadšencov, ktorí by sa pustili do obnovy.

Niekde pomohli eurofondy. Napríklad youtubový kanál Zastúpenie Európskej komisie na Slovensku má niekoľko videí, v ktorých prezentuje, ako fondy EÚ pomohli obnoviť kaštieľ v tej či inej obci:

Na etatistickom Slovensku je príznačné, že pod videami o spustnutých kaštieľoch vždy niekto narieka, že prečo sa „štát“ o pamiatku nepostará. Úrad vlády sa pritom dlhé roky trápi s obnovou kaštieľa v Rusovciach, ktorý sa nachádza na území hlavného mesta. Čo desiatky kaštieľov, ktoré sú v podobnom stave a nachádzajú sa v dedinách po celej krajine?

Hoci chátranie okázalých historických sídiel je u nás často dôvodom na národné sebabičovanie, s takýmito objektmi si nie vždy vedia poradiť aj bohatšie krajiny. V posledných mesiacoch som začal sledovať pozoruhodný kanál s názvom This House, ktorý sa sústreďuje na výstavné sídla predovšetkým na území Spojených štátov amerických.

V Európe panuje predstava, že pokiaľ ide o dejiny v podobe múzeí, galérií či kaštieľov, zámkov a palácov, treba zostať na starom kontinente, kým Amerika so svojimi národnými parkmi je, naopak, dobrá pre fanúšikov divokej a nespútanej prírody. V skutočnosti je to trochu inak.

USA sú síce relatívne mladou krajinou, ale ich ekonomika od 19. storočia produkuje bohatých magnátov, ktorí nakupujú umenie po celom svete a po smrti ho často odkazujú verejným galériám a múzeám. A tak napríklad v Metropolitnom múzeu v New Yorku nájdete egyptské múmie, rímske sochy či obrazy od Rembrandta a Caravaggia – všetko umelecké predmety podobné tým, aké nájdete v parížskom Louvri či v madridskom Prado.

Do Los Angeles sa starí Rimania nikdy nedostali, no naftový magnát J. Paul Getty tu v polovici 20. storočia postavil napodobeninu antickej rímskej vily. Vystavujú tu jeho zbierku 44-tisíc predmetov gréckeho, etruského a rímskeho starovekého pôvodu. 

No tým sa to nekončí. Najmä priemyselní magnáti druhej polovice 19. storočia si tiež pre seba stavali honosné sídla, ktoré sa vyrovnajú aj mnohým európskym kaštieľom či šľachtickým palácom. A práve o nich sú jednotlivé videá kanála This House.

V niektorých prípadoch si ten-ktorý americký boháč nekúpi len obraz nejakého dávno mŕtveho európskeho majstra, aby si ho doma zavesil nad kozubom, ale si na starom kontinente kúpi dokonca celé starobylé šľachtické sídlo, rozoberie ho a nanovo si ho nechá postaviť v Spojených štátoch. Takýmto príkladom je Virginia House, kedysi tudorovské panské sídlo zo 16. storočia, ktoré v Anglicku v 20. rokoch 20. storočia kúpil americký diplomat Alexander Wedell a nechal ho znovu postaviť v štáte Virgínia:

Väčšina videí má do desať minút. Na úvod stručne predstavia život magnáta spojeného s tým-ktorým sídlom, ukážu jeho exteriér, potom prevedú diváka interiérom budovy na starých fotografiách a napokon načrtnú jej ďalší osud.

Väčšina rozoberaných sídiel sa viaže k takzvanému „pozlátenému veku“ veľkého priemyselného rozvoja v USA počas druhej polovice 19. storočia. S menami ako Astor, Vanderbilt, Carnegie, Rockefeller a s množstvom menej známych priemyselníkov, obchodníkov či finančníkov.

Ich paláce majú s niektorými slovenskými zámkami viac spoločného, než by sa zdalo. Napríklad prvá písomná zmienka o hrade v Bojniciach je zo začiatku 12. storočia. To je vek, ktorému americké rezidencie nemôžu konkurovať. No súčasný neogotický vzhľad Bojnického zámku je výsledkom prestavby z prelomu 19. a 20. storočia. Uhorskí šľachtici často patrili v našej časti k priekopníkom podnikania. Gróf Ján František Pálfi sa takto angažoval v ťažbe uhlia v Handlovej. Bojnický zámok prestavoval ako miesto, kde mali byť vystavené jeho bohaté umelecké zbierky z celej Európy. No po smrti grófa na začiatku 20. storočia sa väčšina z nich rozpredala v dôsledku súdnych sporov jeho príbuzných.  

Každá stavba je iná, no vo videách kanála This House sa niektoré vzorce často opakujú: na začiatku je self-made man, ktorý sa zo skromných začiatkov vypracoval a dosiahol úspech v biznise. V nejakom bode svojho života si chce vybudovať okázalé bydlo, ktoré sa má stať jeho pomníkom a azda aj rodinným sídlom na mnohé ďalšie generácie. Pár rokov si ho užije, zomrie, no deti už chcú bývať inde.

Sídlo predajú, často inému magnátovi, alebo ho v druhej-tretej generácii odkážu nejakému cirkevnému semináru, prípadne rádu. Po pár desaťročiach cirkev už nemá peniaze na udržiavanie historickej stavby, ktorá si žiada čoraz viac opráv. Okázalá budova teda skončí vo verejnom vlastníctve a premení sa na múzeum…

Aj tam, kde sídlo zostalo v rodinnom vlastníctve po niekoľko generácií, často rodinné imanie zničila alebo aspoň stenčila Veľká hospodárska kríza. A pôvodní majitelia zrazu nemajú dosť peňazí, aby okázalé sídlo udržiavali v chode. Prepúšťajú služobníctvo, predávajú umelecké predmety a napokon nezriedka budovu samotnú. Niekedy je sídlo natoľko pompézne, že je nad možnosti samosprávy, v ktorej rukách napokon skončí – zvlášť ak sa nachádza v nejakom malom mestečku, ďaleko od veľkomiest.

Čo však na osude amerických palácov asi najviac udivuje, je, s akou ľahkosťou boli mnohé krásne stavby po pár desaťročiach zbúrané. Youtubový kanál This House predstavuje aj príbehy milionárskych uličiek v mnohých amerických mestách – teda bulvárov, na ktorých stáli okázalé sídla miestnych boháčov. V 20. storočí často celé takéto ulice zanikli, aby uvoľnili priestor diaľnici alebo kancelárskym budovám. Takmer sa zdá, že bez sentimentu.

Keď slovenský divák vidí, v koľkých prípadoch sa to stalo, zrazu ho prejde sebabičovanie kvôli tým mnohým našim rozpadávajúcim sa kaštieľom. Iste, ak skočia Američania do studne, my ich nemusíme nasledovať. Netvrdím, že pamiatky sa nemajú chrániť. No tá americká skúsenosť ukazuje, že asi nikdy sa nepodarí uchovať z minulosti všetko. A hoci konzervačné úsilie má zmysel, architektonické hodnoty na nejakom území nie sú raz a navždy dané. Cenné diela síce zanikajú, ale zároveň vznikajú nové.

Kanál This House má celú sériu videí venovaných domom architekta Franka Lloyda Wrighta, ktorého najznámejším dielom je Fallingwater, v podstate moderný dom z roku 1935, postavený v Pensylvánii nad vodopádom. Napriek modernému vzhľadu ho s veľkým záujmom navštevujú turisti. Je to podobný príklad ako vila Tugendhat v Brne – nemusí to byť len starobylý zámok, čo pritiahne záujemcov. 

K starým domom patria aj hrôzostrašné historky. Strašidelné príbehy a vražedné drámy sa nevyhýbali ani domom americkej smotánky.

Frank Lloyd Wright si pre seba postavil sídlo s názvom Taliesin vo Wisconsine. V roku 1914 tu jeden zo sluhov sekerou zavraždil architektovu milenku, jej dve deti a ďalších štyroch ľudí. Rezidenciu tiež podpálil. Keď sa Wright z tragédie spamätal, Taliesin postavil znovu…

Hoci chátranie architektonických pamiatok netreba brať na ľahkú váhu, v krajnom prípade sa ešte môžeme utešovať tým, že v posledných rokoch máme na Slovensku aj pozoruhodné príklady obnovy: zámok v Pezinku, zrekonštruované kaštiele v Modre, Borši či v Ostrej Lúke alebo postupná obnova vyhoreného zámku Kunerad.

Ešte nie je všetkým dňom koniec. Aj budovy, ktoré sa dnes bezúčelne rozpadávajú, si zajtra môžu nájsť majiteľa, ktorý ich obnoví a vdýchne im nový život. A ak uvažujete nad tým, že si postavíte pomník v podobe úplne novej okázalej rodinnej nehnuteľnosti (ako kanadský podnikateľ Peter Grant), myslite nielen na stavebné náklady, ale tiež na schopnosť vašich potomkov financovať prevádzku, aj keď rodinné imanie vyschne.