Nová vláda Svet, na ktorý v prezidentskom paláci zabudli

Prezidentka Zuzana Čaputová včera menovala novú úradnícku vládu. Ak sa pozrieme na profily jej členov, tak je zrejmé, že prezidentka si dala pozor na to, aby minimalizovala kritiku, že postupovala jednostranne a uprednostnila jeden ideový prúd. Konkrétne sa na verejnosti objavovali obavy, že by to mohol byť progresívny prúd, z ktorého prezidentka vzišla. 

V novej vláde sú ľudia s konzervatívnejšími názormi, ako minister vnútra Ivan Šimko či ministerka práce Soňa Gáborčáková, ale aj ľudia, ktorí majú blízko k progresívnym liberálom, ako ministerka spravodlivosti Jana Dubovcová.

Zároveň sú v nej technokrati, o ktorých politických či hodnotových postojoch sa toho zatiaľ veľa nevie.

Celkovo sa však dá povedať, že nová vláda bude hodnotovo konvenovať dvom voličským skupinám. Progresívcom a voličom, ktorí sa svojimi názormi radia k pravému stredu politického spektra.

Nová vláda bude hodnotovo konvenovať dvom voličským skupinám. Progresívcom a voličom, ktorí sa radia k pravému stredu.Zdieľať

V novej vláde však nie je nikto, kto by reprezentoval ľavicu. Nie tú novú, progresívnu, ale klasickú, pokojne ju označujme ako „starú ľavicu“.

Ide o politický prúd, ktorý neoslovuje voličov LGBTI agendou či zelenými témami, ale snaží sa ich mobilizovať skôr odmietaním ekonomického liberalizmu a prísľubmi sociálnych istôt. Jeho cieľovou skupinou sú najmä dôchodcovia a ľudia v robotníckych profesiách, pričom v kultúrnych a spoločenských témach je tento politický smer skôr konzervatívny.

Hoci tento názorový prúd má na Slovensku pomerne veľkú podporu, veď Smer a Hlas by podľa prieskumov volilo okolo štyridsať percent voličov, v novej vláde zastúpený nie je. Nejde o to, že by v nej mali byť priamo nominanti týchto dvoch strán, to ani nebolo možné. Ale nesedí v nej nikto – žiaden odborár, ľavicový akademik či bývalý politik, kto by tento názorový svet aspoň čiastočne reprezentoval.

Medzi novými ministrami tak nie je nikto, s kým by spájal kritický názor na globalizáciu alebo na fungovanie finančného kapitálu, či presvedčenie, že iba silný národný štát dokáže čeliť veľkým nadnárodným hráčom. Či už politickým, alebo ekonomickým.

Bolo by naivné si myslieť, že ak by v Ódorovej vláde niekoľko takýchto ľudí bolo, postoj Smeru k nej by bol iný. Určite nie. Smer ani Hlas by vládu ani v takomto prípade v parlamente nepodporili a s veľkou pravdepodobnosťou by sme sledovali aj rovnako drsné útoky Roberta Fica na prezidentku Čaputovú, ako vidíme dnes.

Platí aj to, že úradnícka vláda nie je vládou Národného frontu a nemusia v nej byť zastúpené všetky názorové a politické prúdy. Tiež treba vziať do úvahy, že nie je jednoduché nájsť ľudí do vlády, ktorá bude trvať niekoľko mesiacov a nič zásadné nemôže vykonať.

Napriek tomu sa v budúcnosti môže ukázať ako chyba, že si v prezidentskom paláci nedali viac záležať na politickej reprezentatívnosti novej vlády. A nesnažili sa do nej nájsť aspoň jedného, dvoch ľudí, ktorí by názorovo reprezentovali aj tú časť spoločnosti, kde politicky operujú Hlas a Smer.

Táto skutočnosť má svoj symbolický význam aj výpovednú hodnotu smerom k verejnosti.

Menovanie úradníckej vlády bolo doteraz najvýznamnejším politickým krokom Zuzany Čaputovej. To, že v takejto dôležitej chvíli prezidentský palác prehliadol momentálne najsilnejší názorový prúd v slovenskej spoločnosti, je tiež verejným signálom toho, ako prezidentka a jej okolie rozmýšľajú o politike a krajine.

Netreba to preceňovať, ale nie je vylúčené, že sa im takýto prístup ešte môže vypomstiť. Napríklad pri prípadnej obhajobe prezidentského kresla.