Kotleba, mladí a naše mantry

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kotleba, mladí a naše mantry

Foto: Profimedia.sk

Niekoľko poznámok k výskumu o mladých a extrémizme.

Minulý týždeň vyvolal rozruch výskum Rady mládeže Slovenska, ktorý zisťoval volebné správanie v skupine mladých ľudí od 18 do 29 rokov. Najviac zaujal fakt, že v tejto skupine má najsilnejšiu podporu Kotlebova ĽSNS, ktorú by volilo 18,9 percenta týchto voličov. Teda približne pätina z tých, ktorí sú rozhodnutí ísť voliť.

Tomu zodpovedali aj titulky v médiách, ktoré sa niesli v takomto duchu: „Ak by vo voľbách volili len mladí ľudia do 30 rokov, vyhral by Kotleba“ alebo „Mladí ľudia by volili Kotlebu“, či „Mladých láka Kotleba“.

Tieto titulky vecne sedia, len v ich tieni zanikla jedna podstatná skutočnosť, ktorá zo spomínaného výskumu tiež vyplýva. Pomerne slušnú podporu v tejto skupine majú aj neextrémistické opozičné strany, len je rozložená medzi viacero subjektov.

Strana Za ľudí mala medzi mladými výsledok 12,8 percenta, PS/Spolu takmer 12 percent, OĽaNO skoro 10 percent a Sme rodina 11,8. Čiže tento výskum sa dá interpretovať aj tak, že keby hlasovali iba mladí ľudia, Smer, SNS a ĽSNS by vládu nezostavili a strany, ktoré si hovoria demokratická opozícia, by spolu so Sme rodina mali pohodlnú väčšinu v parlamente.

Cieľom tohto textu nie je relativizovať vyššiu podporu ĽSNS medzi mladými voličmi. Tá je faktom. No keď to podávame tak, že Kotleba medzi mladými valcuje, tak to vyznieva, akoby podpora ĽSNS bola čisto generačnou záležitosťou, čo celkom nezodpovedá realite. Na jar tohto roku publikovala agentúra Focus údaje, podľa ktorých sa sociálna štruktúra voličov ĽSNS oproti voľbám v roku 2016 mení a približuje sa k ostatným štandardným stranám. Jedným z prejavov tejto zmeny je aj to, že medzi voličmi kotlebovcov pribúdajú staršie ročníky.

Sociálne siete a málo informácií?

Druhá poznámka: Aj interpretácia spomínaného výskumu niektorými expertmi ukázala, ako sa v diskusii o ĽSNS, náraste extrémizmu a populizmu točíme stále v tých istých mantrách. Takých, ktoré síce niečo osvetľujú, ale zároveň kĺžu po povrchu a utekajú od hlbších súvislostí.

Stále dookola sa v súvislosti s príčinami nárastu extrémizmu spomínajú vysvetlenia ako nedostatočná informovanosť a popularita sociálnych sietí, ktorými sa šíria nezmysly a konšpirácie.

Napríklad keď denník Pravda v reakcii na tento výskum oslovil politologičku Anetu Világi, dostal nasledujúcu odpoveď: „Mladí ľudia okolo 18 rokov ešte nie sú v rámci bežného života zaťažení nejakou starostlivosťou, zabezpečovaním ekonomických či iných benefitov pre svoje okolie. Sú sústredení na svoje prežívanie, najbližšie okolie, rodinu a kamarátov. Zároveň sú veľmi málo informovaní o politike, nebaví ich, nezaujíma ich do takej miery, aby si každý deň pozreli nejaké mainstreamové médiá, správy v televízii. Selekcia informácií, ktoré sa k nim dostávajú, je veľmi zúžená,“ vysvetlila politologička a pripomenula, že správy sa k nim dostávajú najmä cez sociálne siete.

Rovnakých alebo veľmi podobných vysvetlení tohto fenoménu by sa z našich médií dali citovať desiatky.

V poriadku. Lenže to, že mladí sú sústredení najmä na seba a o politiku sa nezaujímajú, platilo aj pred desiatimi rokmi. Pričom v podpore politického radikalizmu napríklad v podobe KSS či Slotovej SNS sa to vtedy nijako zvlášť neodrazilo. V roku 2006 si zo skupiny prvovoličov po viac ako dvadsať percent hlasov odkrojili Smer a SDKÚ a v roku 2010 bola medzi nimi jasným šampiónom SaS, ktorej dali viac ako 25 percent hlasov.

Poďme teraz k faktoru sociálnych sietí. Tie, samozrejme, fungujú ako katalyzátor šírenia extrémistických názorov a bludov či konšpirácií, ktoré ich živia. To však platilo o každom novom komunikačnom prostriedku od vynálezu kníhtlače. Iste, sociálne siete sú oveľa ťažšie kontrolovateľné a regulovateľné ako rozhlas či televízia. Čo je problém a väčšia regulácia je téma hodná úvahy.

Lenže každý, kto pozná dejiny, vie, že politický radikalizmus sa dokázal šíriť rýchlosťou požiaru aj v dobách, keď o internete nikto ani nechyroval.

Po povrchu

Na tému nárastu extrémizmu a populizmu sa dnes vedie intenzívna akademická debata. Vychádza množstvo kníh, ktoré sa tomuto fenoménu venujú v širších súvislostiach, z pohľadu štrukturálnych spoločenských zmien a globálnych trendov.

Na ilustráciu len dva príklady. Známy bulharský politológ Ivan Krastev vo svojej knihe Čo príde po Európe? píše o zmene politiky, v ktorej staré triedne a ekonomické identity prestávajú hrať zásadnú úlohu a určujúcou témou sa stáva konflikt medzi globalistami a nativistami. Kariérne úspešnými elitami, ktoré svet vnímajú „odvšadiaľ“, a ľuďmi, ktorí ho vnímajú „odniekiaľ“ a sú miestne oveľa silnejšie zakorenení a citliví na zmeny vo svojom najbližšom priestore.

Alebo Francis Fukuyama vo svojej knihe Identita ukazuje, ako sa v obdobiach prudkých technologických skokov a následných spoločenských pohybov masy ľudí zmietajú v neistote a vo víre týchto zmien prepadávajú pocitu, že je ohrozená ich dôstojnosť. Čo má, samozrejme, veľké politické dôsledky.

Ozveny tohto diskurzu sú však v našej mediálnej debate prítomné len skromne. Prím udáva téma sociálnych sietí a boj proti hoaxom či fake news ako kľúčový nástroj pri eliminácii extrémizmu. Z grantmi na skúmanie tejto problematiky sa roztrhlo vrece, analýzy a rozhovory sú v médiách skoro na dennej báze a bez panela s touto témou sa už pomaly nezaobíde žiaden seminár či konferencia o politike.

V poriadku, aj to je dôležitá vec. No keď zostaneme len na tejto úrovni, uvaríme sa v šťave vlastnej povrchnosti a časom polezieme všetkým na nervy.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo