Čo očakávame od učiteľov a škôl? A kedy toto bude najvzrušujúcejšia téma?

Čo očakávame od učiteľov a škôl? A kedy toto bude najvzrušujúcejšia téma?

OTO TASR – Juraj Gerda

Zaoberáme sa teraz políciou, súdmi, Threemou, kto by sa teda bavil o školstve?

Bez našich podporovateľov by tento článok nevznikol. Viac ako dve tretiny našich darcov nás podporujú pravidelne.

>>PRIDAJTE SA AJ VY.<<

Zistenie, že v tomto štáte nefungovala celkom normálne spravodlivosť, že jeden bezcharakterný človek dokázal manipulovať políciou, prokurátormi aj súdmi, má rôzne dôsledky. Ale v dnešný deň, keď sa deti po prázdninách vracajú do škôl, má zmysel pripomenúť si najmä ten, ktorý sa týka vzdelávania a výchovy.

Téma, ako dobre vzdelávať a vychovávať deti v školách, ako nastaviť školský systém, ako pritiahnuť do škôl dobrých učiteľov, ako ich rozvíjať a odmeňovať – je zase nepodstatná. Prebila ju téma spravodlivosti.

Iste, potrebujeme mať istotu, že žijeme v štáte, kde polícia ochráni obete, že prokurátor pripraví dobrú obžalobu, advokát poctivo obháji obvineného a sudca spravodlivo posúdi vinu. A že v tomto štáte nikto nebude vraždiť novinárov. To sú elementárne veci fungujúceho štátu.

Teraz treba v týchto veciach urobiť výraznú zmenu, ktorá môže znamenať výrazný krok pre celú krajinu. Ale, žiaľ, aj preto sa opäť raz témy vzdelávania, školského systému, ale aj zdravotníctva, nemocníc, dostávajú do úzadia. Hoci práve toto sú oblasti, ktoré môžu pre civilizačný pokrok v tejto krajine urobiť najviac.

Čo však s deťmi, a tých je ešte stále veľmi veľa, ktorým rodičia neposkytujú dobré prostredie pre to, aby využili svoj potenciál? Zdieľať

Ministerka školstva je osoba, ktorá ani nemá ambíciu veľkých reforiem. V súvislosti s jej ministerstvom sa hovorí najmä o eurofondoch a občas o malých vylepšeniach systému. Jej ambíciou je zrejme už len to, aby si už do volieb neurobila ďalšiu hanbu. A aby si po odchode z politiky našla slušný flek.

Dobre, veď podnet pre zmenu systému nemusí prísť zhora. Veľké vzopätie učiteľov sme zažili pred pár rokmi. Išlo vtedy najmä o ich lepšie odmeňovanie a dôstojnejšiu pozíciu. Aby školy neopúšťali mladí učitelia a neodchádzali kvôli lepšej mzde radšej za pokladníkov v Lidli či za taxikárov. Lebo aj také sa dialo.

Lenže tá skutočne vzrušujúca debata by sa mala u nás viesť ešte o čomsi inom: ako premeniť náš školský systém tak, aby v ňom každý žiak využil svoj potenciál a aby úspech žiaka nebol v prvom rade závislý od toho, z akej rodiny pochádza. Lebo už roky vďaka rôznym štúdiám vieme, že v tom je naša Achillova päta.

Deti z rodín, kde je vzdelanie chápané ako hodnota, kde sú motivované učiť sa, môžu aj v slabších školách dosiahnuť veľa. Lebo ich potiahne rodina, ktorá dobre nastaví motiváciu. Čo však s deťmi, a tých je ešte stále veľmi veľa (nielen v rómskych osadách), ktorým rodičia neposkytujú dobré prostredie pre učenie a osobný rast? Tieto deti svoj potenciál zúfalo premrhajú a ochudobnia tak nielen seba, ale aj celú spoločnosť. Ako im pomôcť?

To je vzrušujúca téma, lebo odpoveď vôbec nie je jasná. Naopak, stále je to veľká výzva aj možnosť pre veľké hľadanie a experimenty. Hoci tu je každé experimentovanie veľmi citlivou záležitosťou. Pamätám si, ako po páde komunizmu školy dlho zostávali akoby zakonzervované. Celá spoločnosť sa pritom rýchlym tempom menila, okrem škôl. Lebo školský systém je ťažkopádny, bráni sa zmenám. Je to jeho nevýhodou a výhodou zároveň. Neprijíma ľahko nové prístupy, ale nenaletí preto tak ľahko na rôzne pedagogické úlety.

Po páde komunizmu netrpezliví rodičia, nespokojní s existujúcimi školami, zúfalo hľadali niečo iné, nové, s inými prístupmi. Dookola sa opakovala jedna mantra: naši školáci sú na tom z hľadiska vedomostí výborne, ale chýba im sebavedomie. A tak rodičia hľadali školy, ktoré neznámkujú, nedávajú domáce úlohy, ktoré preferujú, aby deti robili projekty, prezentovali ich a veľa diskutovali. A aby učiteľov brali ako partnerov, nie autority. Občas sa niektoré mamy pyšne chválili: naše deti si v škole s učiteľom tykajú.

Zatracovalo sa memorovanie, ale aj predmety ako matematika či fyzika. Dôležitejšie ako samotné vzdelávanie sa zdalo „scitlivovanie“ detí na rôzne témy: ochrana prírody, ľudské práva, triedenie odpadu... Niektoré alternatívne školy pripomínali už sekty. Napríklad škola inšpirovaná ruským modelom, ktorá sa nakrátko objavila na Spiši, oddelila deti od rodičov, žilo sa v prírode a deti si napríklad samy piekli chlieb, šili šaty. Nevedno, čomu ich tu vôbec učili.

No potom prišla nová mantra, lebo medzinárodné testy PISA ukázali, že sme žili v ilúzii a naši študenti nie sú vraj až také esá. Nejdú im ani prírodné vedy, ani čítanie s porozumením. A tak sa rozbujneli osemročné gymnáziá, kam sa z ambicióznych rodín dostali aj menej talentované deti, a začali upadať tie obyčajné základné školy na druhom stupni.

To postihlo nielen deti z menej podnetného prostredia, ale aj chlapcov, ktorým sa nechcelo chodiť na doučovania, hoci inteligenčne boli na tom dobre. Úplným úletom bol boom škôl pre mimoriadne nadané deti. Toto už hraničilo až s istým snobizmom, v spoločnosti sa rodičia radi chválili, že ich deti chodia do škôl pre mimoriadne talentované deti, hoci tie školy nemuseli dať deťom žiadnu veľkú pridanú hodnotu.

Deti vychované počítačmi majú problém s disciplínou, s koncentráciou, sú hyperaktívne, závislé od mobilov. Zdieľať

Medzi ambicióznymi matkami pred pár rokmi letela kniha Číňanky Amy Chua Bojová pieseň tigrej matky. Podľa nej čínski rodičia vraj vedia lepšie vychovať deti ako rodičia zo západných krajín, preto čínski študenti dnes na amerických univerzitách tak excelujú. Deťom podľa čínskych matiek netreba nechať žiadnu vlastnú vôľu a treba im toho na plecia naložiť čo najviac. A tak deti lietali medzi umeleckou školou, doučovaním, športovými klubmi či jazykovými školami.

Lenže začal sa objavovať iný problém. Deti vychovávané viac počítačmi ako zaneprázdnenými rodičmi majú vážny problém s disciplínou, s koncentráciou, sú hyperaktívne, závislé od mobilov, nerešpektujú žiadnu autoritu. A tak rodičia začali hľadať školy, ktoré by v prvom rade ich deti vychovali, keďže oni sami to nezvládli. Tým trpeli najmä cirkevné školy, kam dávali svoje ťažko zvládnuteľné deti aj rodiny nepraktizujúce vieru. Verili, že prísne cirkevné školy ich deti zvládnu.

Popritom sa rozbehli aj domáce školy, ktoré praktikujú nielen ambiciózne matky nespokojné so systémom, ale často skôr zúfalé matky, ktorých deti s rôznymi hendikepmi súčasný školský systém nevie prijať ani vzdelávať. Buď môžu dať deti do drahých súkromných škôl, alebo si ich nechať doma. Handrkovanie sa, či školy budú mať zdroje na asistentov, je smutný príbeh, pretože v zásade nejde o žiadne veľké peniaze. Pomer cena – výkon je tu veľmi priaznivý.

Odkaz od redakcie POSTOJA: Potrebujeme vás!

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. 

Ďakujeme!

Ak si odmyslíme okraje, teda výrazne alternatívne školy, ktoré tu fungujú len ako experimenty, alebo domáce vzdelávanie, ktoré sa týka malého počtu detí, otázne je, ako by mal vyzerať mainstream. Zdá sa, že objednávka rodičov je v tomto období trochu iná ako bola pred dvadsiatimi či desiatimi rokmi.

Mnohí rodičia už nie sú až takí nadšení, keď ich deti namiesto vyučovania trávia celé dni zbieraním peňazí na rôzne dobré účely, vysedávaním v počítačových učebniach či účasťou na rôznych debatách a workshopoch – raz o drogách, raz o utečencoch, inokedy o globálnom otepľovaní, potom o sexuálnom zdraví... Niektoré školy milujú tento druh aktivizmu a prijmú každú ponuku mimovládnych organizácií, aby spravili prednášku, workshop, diskusiu. Lenže potom niet času na klasické vzdelávanie. A ak chcú ísť šikovné deti študovať na zahraničné školy, potrebujú aj normálne vedomosti, nielen to správne presvedčenie či ideologické nastavenie.

Škola by dnes mala naučiť deti aj vystúpiť z virtuálneho sveta, komunikovať so spolužiakmi, byť súčasťou tímu. Zdieľať

Mnohí rodičia dnes chcú, aby deti mali dobré vzdelanie, dokonca chápu, že aj tá matematika je dôležitá, ale zároveň potrebujú pomôcť s výchovou. Nestoja o digitálne tabule a počítačové učebne, ale o učiteľa s autoritou a láskavosťou. Budú vďační, ak škola ich deti naučí vystúpiť z virtuálneho sveta, normálne komunikovať so spolužiakmi, byť súčasťou tímu, vedieť sa v ňom slušne presadiť, plniť si svoje povinnosti, pestovať sebadisciplínu, byť zdvorilý a k učiteľom prejavovať úctu a rešpekt.

A tieto „zručnosti“ môžu pomôcť aj deťom, ktoré doma nenachádzajú podporu či motiváciu. Ony, žiaľ, musia prevziať na seba celú zodpovednosť za svoj osobný rast, vzdelávanie a to je ťažká úloha aj pre dospelého. Preto potrebujú obzvlášť veľkú pomoc a podporu. A dobré školy by im ju mali dať. Máme dnes také školy? A kedy príde tá chvíľa, že toto bude pre spoločnosť tá najvážnejšia téma?

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo