Čierna kapela a atentát na Hitlera

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čierna kapela a atentát na Hitlera

Nemecká kancelárka Angela Merkelová stojí pred fotografiou členov odboja Clausa Schenka von Stauffenberga (vľavo) a Albrechta Mertza (vpravo) počas otvorenia stálej expozície Nemeckého múzea odboja v Berlíne 1. júla 2017. FOTO TASR/AP

Ako sa pred 75 rokmi skupina nemeckých dôstojníkov, aristokratov a kresťanov pokúsila odstrániť Adolfa Hitlera.

Odkaz od redakcie POSTOJA: Potrebujeme vás!

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. 

Ďakujeme!

 

Pred nami je výročie najvýznamnejšieho pokusu o atentát na vodcu nacistického Nemecka Adolfa Hitlera. Ten pokus sa udial 20. júla 1944. Vykonávateľom atentátu a motorom s ním spojeného pokusu o štátny prevrat bol plukovník generálneho štábu Claus Philipp Maria Justinian Schenk, gróf von Stauffenberg. Tento čin zavŕšil dielo hnutia odporu proti nacizmu, ktoré Gestapo pomenovalo Čierna kapela.

Červená a čierna kapela

Medzi najvýznamnejšie hnutia odporu proti nacistickému režimu v Tretej ríši patrili Červená a Čierna kapela. Členovia oboch skupín v boji proti jednej z najhorších diktatúr v dejinách ľudstva preukázali veľké hrdinstvo a mnohí priniesli tú najvyššiu obeť. Svojimi životmi napísali príbehy odvahy, na ktoré by sme nemali zabudnúť.

Pôvod známejšej Červenej kapely možno sledovať k rezidentovi sovietskej vojenskej rozviedky GRU Leopoldovi Trepperovi. Ten v rokoch 1939 až 1942 organizoval v Nemeckom okupovaných krajinách západnej Európy skupiny komunisticky a protinacisticky zmýšľajúcich občanov, ktorí popri iných aktivitách posielali dôležité informácie do Moskvy. Názov Červená kapela implikuje predstavu Gestapa o sieti operátorov, ktorí ako klaviristi na klávesnici vyťukávajú morzeovkou depeše do tajných vysielačov. Gestapo v roku 1942 tieto skupiny zlikvidovalo. Popravených bolo viac než 50 osôb.

História Čiernej kapely sa paradoxne začína v Abwehri, teda v nemeckej vojenskej rozviedke. Pomenovanie „Schwarze Kapelle“ pochádza z názvu spisu, ktorý založilo Gestapo na sledovanie skupiny. Druhý význam slova „die Kapelle“ v nemčine je „kaplnka“. V tomto zmysle názov pre SS naznačoval zapojenie kresťanských a cirkevných kruhov do sprisahania. Po neúspešnom pokuse o atentát na Hitlera a štátny prevrat v júli 1944 bolo popravených približne 5 000 osôb.

Claus von Stauffenberg a Tajné Nemecko

Gróf Claus von Stauffenberg sa narodil 15. novembra 1907 v južnom Švábsku v aristokratickej rodine, ktorá mala neprerušenú líniu predkov až do 14. storočia. Jeho detstvo a mladosť boli poznačené étosom vysokých mravných hodnôt odovzdávaných v rodinnom kruhu, ale aj prvou svetovou vojnou, porážkou, reparáciami, politickým chaosom, hyperinfláciou a hospodárskym úpadkom.

Peter Hoffmann vo svojej precízne napísanej knihe Stauffenberg – A Family History 1905-1944 (vyšla v roku 1995) zaznamenáva málo známu skutočnosť o vplyve Stefana Georgeho, rodinného priateľa a populárneho básnika, na Clausa a jeho súrodencov. Claus sa vyjadril, že jeho „učiteľom bol najväčší básnik súčasnosti“. Celý svoj život zvykol recitovať jeho básne.

Poézia Stefana Georgeho v chaose Weimarskej republiky volala po „novej ríši“ a silnom „vodcovi“, ktorý by zachránil vlasť pred úpadkom. George a národní socialisti používali podobnú terminológiu a symboly, no často v odlišnom chápaní. No niektorí členovia básnikovho kruhu považovali Hitlera a národný socializmus za stelesnenie básnikových ideálov, kým iní sa profilovali ako zanietení bojovníci proti nacizmu.

Básnik zložil aj báseň Tajné Nemecko a jeho kruh priateľov o tomto pojme živo diskutoval. Jeden z nich, Ernst Kantorowicz, ho definoval ako v transcendentnej rovine existujúci „tajný zväzok básnikov a mudrcov, hrdinov a svätcov... ktorý predsa predstavuje pravú tvár Nemecka“.

Na členstvo v Tajnom Nemecku nebola potrebná príbuznosť krvi, ale ušľachtilosť ducha. Radili do neho aj osobnosti, ako boli Platón, Dante či Shakespeare. Kantorowicz, ktorý sám bol Žid, i ostatní členovia kruhu vrátane Stauffenberga sami seba považovali za duchovnú súčasť tohto zväzku. Stauffenberg neskôr navrhoval Tajné Nemecko ako názov sprisahania proti Hitlerovi.

Dozrievanie a vojenská kariéra

Versaillská zmluva koncipovaná s úmyslom ponížiť a oslabiť Nemecko vyvolávala v jeho obyvateľoch depresiu, pocity krivdy a túžbu po odplate. V januári 1923 francúzske a belgické oddiely obsadili Porúrie pod zámienkou, že Nemecko naschvál meškalo s dodávku dreva. Nemecké úrady zareagovali nevpustením inšpektorov a mladí Nemci sa v húfoch hlásili na zakázaný výcvik rezervistov.

Boli medzi nimi i súrodenci Stauffenbergovci. Claus sa následne rozhodol pre vojenskú kariéru. Od spolužiakov na vojenskej akadémii sa odlišoval šľachtickým pozadím, praktizovaním katolicizmu a intelektuálnymi záujmami.

V roku 1933 spolu s ostatnými profesionálnymi vojakmi vítal vládnu podporu na obnovu nemeckých ozbrojených síl. V roku 1938 vítal nenásilné pripojenie Rakúska a Sudet. V roku 1940 prejavoval profesionálnu hrdosť nad bleskovou vojnou v západnej Európe. Počas nej prejavil veľký organizačný talent pri logistickom zásobovaní svojej divízie a vyslúžil si Železný kríž 1. triedy. S povesťou brilantného dôstojníka ho prevelili na Organizačný odbor Generálneho štábu.

Niektoré skutočnosti však pomaly menili jeho zmýšľanie. Kriticky vnímal Hitlerovo uzurpovanie moci. Bol zhnusený z vyčíňania počas Krištáľovej noci. Bol zhrozený zo správ o vykonávaní masových popráv v Poľsku a neskôr na východnom fronte.

Je pravda, že v čase svojej mesačnej účasti na vojne proti Poľsku sa Stauffenberg vyjadril veľmi nelichotivo na adresu miestneho obyvateľstva. Je pravda, že jeho názory sa časom v mnohých ohľadoch vyvíjali, ale ani pred smrťou sa nedostali na dnes požadovanú úroveň korektnosti. Veril napríklad v prirodzené hierarchie. Podobné názory ho však nepripravili o elementárnu ľudskosť a zmysel pre spravodlivosť. Dôstojníka svojej divízie, ktorý v prvé dni poľskej kampane na základe slabo podloženého podozrenia bez vyšetrovania  zastrelil dve poľské ženy, dostal pred vojenský súd napriek priateľským vzťahom s ním.

Od leta 1942 sa o Hitlerovi stále častejšie vyjadroval ako o „hlupákovi a zločincovi“, ktorý musí byť odstránený. Jednému z kolegov povedal, že „zaobchádzanie so Židmi a ďalšími civilmi dokázalo, že Hitlerova vojna je monštruózna, že Hitler klamal vo veci dôvodov vojny a preto musí byť odstránený“. O zabití tyrana hovoril takmer pri každej vychádzke na koni s kamarátmi dôstojníkmi a citoval náuku Tomáša Akvinského.

I za oveľa miernejšie prejavy nesúhlasu bolo len v roku 1942 vojenskými súdmi odsúdených a následne popravených viac ako 1 000 Nemcov. Svedkom takýchto prejavov v prípade ich nenahlásenia hrozil ten istý trest ako páchateľom. Možno v snahe ochrániť Stauffenberga ho vo februári 1943 nadriadení vyslali do Tunisu vystriedať zraneného vyššieho dôstojníka tankovej divízie.

V apríli bol Stauffenberg pri spojeneckom nálete ťažko zranený a museli mu amputovať pravú ruku nad zápästím, malíček a prstenník na ľavej ruke a aj ľavé oko. Po zranení v Tunisku veril, že jeho život bol zachovaný preto, lebo mal vykonať svoje poslanie. 

Abwehr a oprávnená vražda tyrana

Viacerí čelní predstavitelia Abwehru, nemeckej vojenskej rozviedky, vrátane jej náčelníka admirála Wilhema Canarisa, jeho zástupcu Hansa Ostera, riaditeľa politickej sekcie Hansa von Dohnanyiho, a ďalších nenávideli režim a jeho vodcu, ktorému mali slúžiť. Od roku 1938 spolu so špičkami Wehrmachtu pripravovali atentát na Hitlera a štátny prevrat.

Hoci sprisahanci vo vedení Abwehru boli protestanti so silnou tradíciou poslušnosti voči svetským vrchnostiam, naliehavosť situácie v Nemecku ich doviedla k štúdiu náuky svätého Tomáša Akvinského o možnosti oprávneného zabitia tyrana.    

Prvé z kritérií svätého Tomáša hovorí o zneužívaní moci tyranom mimoriadne zhubným spôsobom. Canaris ako šéf rozviedky z vlastnej skúsenosti vedel, že inštrukcie k nacistickým beštialitám v Poľsku a na východnom fronte pochádzali priamo od Hitlera. Právnik Hans von Dohnanyi bol poverený dokumentovať systematickú elimináciu poľskej inteligencie, kňazov, Židov vrátane žien a detí. Tieto svedectvá mali po atentáte presvedčiť nemeckú a svetovú verejnosť a poskytnúť dôkazy na budúci súd o vojnových zločinoch.

Atentátnici boli tiež podľa Akvinského najprv povinní vyčerpať všetky miernejšie možnosti na odstránenie tyrana. Tie však neexistovali, pretože Hitler zrušil demokratický proces.

Ďalším kritériom bol dostatočný predpoklad, že smrťou tyrana sa situácia zlepší. To znamenalo eliminovať pravdepodobnosť občianskej vojny alebo možnosť vystriedania zabitého tyrana iným podobným, napríklad šéfom SS Heinrichom Himmlerom.

Sprisahanci preto v záujme splnenia uvedenej podmienky plánovali prevzatie vlády silnou protinacistickou skupinou a čo najrýchlejšie uzatvorenie čestného mieru. Oster od roku 1938 precizoval plány na vojenské prevzatie moci: obsadenie kľúčových bodov, ako bola polícia, rádiové vysielače, ministerstvá a neutralizovanie SS. Popri plánovaní nového vládneho kabinetu a jeho politiky sa rozhodli nadviazať rokovania s britskou vládou.

Pápež a Čierna kapela

Pravdepodobne najfascinujúcejším dokumentom o Čiernej kapele je mimoriadne dobre dokumentovaná kniha Marka Rieblinga Cirkev špiónov – Tajná vojna pápeža proti Hitlerovi (vyšla v roku 2015), ktorej slovenské vydanie pripravuje vydavateľstvo Don Bosco na jeseň tohto roku. Kniha na základe svedectiev z prvej ruky dokladá účasť pápeža Pia XII. na sprisahaní proti Hitlerovi a vyvracia médiami predkladaný obraz „Hitlerovho pápeža“, ako ho svojho času v rovnomennej a kontroverznej knihe vykreslil britský novinár John Cornwell.

Admirál Canaris poznal a obdivoval pápeža Pia XII. ešte z čias, keď v 20. rokoch pôsobil v Nemecku ako pápežský nuncius Eugenio Maria Giuseppe Giovanni Pacelli. Obaja sa spriatelili a občas si vyšli zajazdiť na koňoch i s Hansom Osterom a s ďalším z neskorších sprisahancov, generálom Ludwigom Beckom. Sprisahanci v Abwehri zverbovali k spolupráci i mníchovského katolíckeho právnika Josefa Müllera, o ktorom vedeli, že ako tajný kuriér nemeckých biskupov často navštevoval Pacelliho.

Znalci Hitlerovho života nedospeli k jednoznačnému názoru, či bol Hitler ateista alebo veril v nejakú transcendentálnu existenciu. Zhodujú sa však na jeho bytostnej nenávisti voči kresťanstvu a osobitne voči Katolíckej cirkvi. Pokiaľ Hitler musel súťažiť o verejnú podporu, cynicky sa prezentoval ako kresťan. V súkromí však kresťanskú vieru označoval za slabošskú, absurdnú a nevedeckú a želal si ju zničiť. Albert Speer okrem iného zaznamenal jeho slová, že islam by bol pre Nemcov oveľa vhodnejší ako kresťanstvo.

Nicholas Goodrick-Clarke v knihe The Occult Roots of Nazism: Secret Aryan Cults and Their Influence on Nazi Ideology (z roku 1992) píše o myšlienkovom pozadí najvyšších nacistických pohlavárov, z ktorých viacerí sa utiekali k okultizmu, teozofii, astrológii či pohanstvu. Hitler nimi obsadzoval najdôležitejšie mocenské miesta, hoci sám týmto predstavám neholdoval.

Nacistický režim po prevzatí moci decimoval cirkevné školstvo, jeho prívrženci ničili náboženské tlačiarne a znesväcovali bohoslužobné miesta. Cirkevní aktivisti boli šikanovaní, ba i vraždení. Müller prinášal Pacellimu dokumentáciu o hrubom porušovaní konkordátu, ktorý Pacelli ako kardinál a vatikánsky štátny sekretár dohodol. Pacelli následne poslal do Berlína 55 protestných nôt. Viacerí nemeckí biskupi na Pacelliho pokyn v 30. rokoch zakázali katolíkom členstvo v NSDAP.

Pápež súhlasil, že sa stane prostredníkom sprisahancov v Abwehri. V januári 1940 na konšpiračnom stretnutí odovzdal ich posolstvo britskému veľvyslancovi pri Svätej stolici Francisovi D’Arcy Osbornovi. Ten bol skeptický, podobne ako jeho minister zahraničných vecí Lord Halifax. Najmä keď pápež odmietol prezradiť mená protihitlerovských generálov. Zanietenie pápeža však Britov presvedčilo. V marci dostal britské stanovisko k rokovaniu s potenciálnymi posthitlerovskými predstaviteľmi, ktoré obsahovalo podmienky mieru.

Nastal čas nemeckých oslnivých víťazstiev na západe i východe a Hitlerova popularita vrcholila. Prípravy na atentát ustávali pre frustráciu sprisahancov a následne i pápeža a Britov.

Bonhoeffer a koniec centra v Abwehri

Najznámejším protestantským teológom v Čiernej kapele bol Dietrich Bonhoeffer. Bol švagrom Hansa von Dohnanyiho a synovcom vojenského veliteľa Berlína Paula von Hase, ktorý bol taktiež jednou z kľúčových postáv sprisahania. Bonhoeffer bol významnou osobnosťou Vyznávačskej cirkvi. Tá sa oddelila od nacistickým štátom manipulovanej Reichskirche po tom, čo táto takzvaným Árijským paragrafom vyžadovala vylúčenie každého člena židovského pôvodu.

Podrobný opis Bonhoefferových aktivít v rámci príprav Abwehru na odstránenie Hitlera, ale i jeho náboženských myšlienok možno nájsť v knihe Erica Metaxasa Bonhoeffer: Pastor, Martyr, Prophet, Spy (z roku 2011). Jeho úlohou bolo prostredníctvom protestantských lídrov mimo Nemecka získať zahraničnú podporu pre mierové plány sprisahancov po prevzatí moci.

Bonhoeffer v kontexte vtedajšej reality akceptoval Akvinského teóriu o možnosti zabiť tyrana a odmietal koncept „lacnej milosti“, ktorá je v protiklade so skutočným nasledovaním Ježiša Krista. Predstavil novú paradigmu učeníctva, ktoré pre mnohých protestantov i katolíkov dodnes predstavuje najvernejšiu formu kresťanskej spirituality. Bonhoeffer napriek relatívne mladému veku v čase svojej popravy je považovaný za jedného z najväčších protestantských teológov 20. storočia. 

Bonhoeffer bol zapojený do jednej z operácií Abwehru na záchranu skupiny Židov, ktorých mali dostať do Švajčiarska. Operácia bola prezradená a v apríli roku 1943 viedla k postupnému zatknutiu Bonhoeffera, Müllera, Dohnanyiho, Ostera, Canarisa a ďalších. Gestapu ešte nejaký čas trvalo, kým objavilo skutočný protištátny charakter skupiny.

Ďalšie skupiny

Iniciatívu príprav postupne prevzal generálmajor Henning von Tresckow, náčelník veliteľstva Armádnej skupiny Stred. Od marca 1941, keď Hitler vyšším veliteľom Wehrmachtu nariadil, že ťaženie proti ZSSR nemá byť vedené civilizovanými pravidlami vojny, Tresckow okolo seba zhromažďoval podobne zmýšľajúcich štábnych dôstojníkov. V najbližších troch rokoch vykonali dva bombové pokusy o atentát, ktoré však neboli úspešné.

Okolo grófa Helmutha von Moltke sa v roku 1940 sformovalo zoskupenie zložené najmä z pruských aristokratov, v rámci ktorého protestantskí a katolícki účastníci diskutovali o posthitlerovskom usporiadaní Nemecka. Stalo sa známym ako Kreisauský krúžok. Peter Graf von Wartenburg, jeden zo zakladateľov krúžku, bol bratrancom Clausa von Stauffenberga. Neskôr bol popravený s Helmuthom von Moltke v súvislosti s atentátom 20. júla 1944.

Nový život do prípravy sprisahania vnieslo zapojenie katolíckych štruktúr, najmä jezuitského a dominikánskeho rádu. Ich nemecké vedenia 26. mája 1941 vytvorili sedemčlennú Rádovú komisiu, ktorá zložila sľub „zachovať si katolícku česť vo svojom svedomí, pred ľudom, históriou, Cirkvou a Bohom“. Činnosť Komisie bola pre prípravu atentátu dôležitá. Jej kňazi sa zapojili do práce Moltkeho Kreisauského krúžku i do spolupráce so Stauffenbergom.

Jedna zo skupín, ktorá síce priamo nepatrila do Čiernej kapely, ale mala s ňou kontakty cez Josefa Müllera a jezuitu Alfreda Delpa, bola skupina mníchovských študentov známa pod názvom Biela ruža. Skupina sa sformovala okolo súrodencov Hansa a Sophie Schollových. Nádhernú knihu o Bielej ruži napísal Richard Hanser pod názvom A Noble Treason: The Revolt of the Munich Students against Hitler (z roku 2012).

Hitler na začiatku vojny s Poľskom vydal pokyn na eutanáziu telesne alebo duševne nevyliečiteľne chorých. Na základe programu Aktion T4 bolo v krátkom čase zabitých 70 000 ľudí „nehodných života“, medzi ktorými boli i deti. Dá sa povedať, že z programu Aktion T4 neskôr vyrástol holokaust.

Správy o eutanázii sa dostali do uší katolíckeho biskupa Münsteru, grófa Clemensa von Galena, ktorý zo svojej kazateľnice prudko zaútočil na program a žiadal, aby zodpovední boli obvinení z vraždy. Vo svojich kázňach okrem iného varoval, že „neproduktívnym“ vojnovým invalidom podľa tejto filozofie hrozí ten istý osud.

Cyklostylované kázne biskupa Galena sa začali objavovať v schránke Schollových. Hádzal ich tam syn miestneho evanjelického duchovného. To bola inšpirácia pre mladých ľudí, čo majú robiť. V rámci skupiny mladých kresťanov oboch vyznaní začali tlačiť a distribuovať letáky proti nacizmu. Inokedy popísali protištátnymi heslami celý Mníchov.

Súrodencov Schollovcov chytili a popravili 22. februára 1943 a s nimi ešte niekoľko ďalších členov skupiny. Cez Čiernu kapelu sa letáky dostali do zahraničia a následne boli vysielané cez BBC a zhadzované z lietadiel po státisícoch. Príklad hrdinov Bielej ruže vyvolal ohlas v hnutí odporu a povzbudil i Clausa von Stauffenberga.

20. júl 1944

Pokus o atentát na Hitlera a o prevrat je dobre spracovaný napríklad v knihe Nigela Jonesa Countdown to Valkyrie: The July Plot to Assassinate Hitler (vyšla v roku 2009).

Stauffenberg sa v auguste 1943 zoznámil s Tresckowom, s ktorým pracoval na úprave plánu svojho nového šéfa a tiež sprisahanca na veliteľstve armády, generála Olbrichta. Operácia Valkýra bola určená pre prípad potreby potlačenia povstania robotníkov na nútených prácach. Sprisahanci ju upravili tak, aby bola využiteľná pri štátnom prevrate. Po prevelení Tresckowa na východný front sa Stauffenberg stal čerstvou hnacou silou plánovania atentátu a prevratu.

Stauffenberg vo svojich nových funkciách (a definitívne po 1. júli, keď bol povýšený na plukovníka a potvrdený ako náčelník štábu veliteľa vojsk v zázemí) získal prístup na porady s Hitlerom. Ten sa na adresu jeho hlásení o stave záložnej armády dokonca vyjadril: „Konečne dôstojník generálneho štábu s inteligenciou a predstavivosťou.“

Naopak, Claus z prvého stretnutia s nacistickými top pohlavármi 7. júna 1944, deň po vylodení Spojencov v Normandii, nadobudol katastrofálny dojem. Manželke Nine hovoril o duchom neprítomnom Hitlerovi s trasúcimi sa rukami. Všetci nacistickí lídri – s malou výnimkou Speera – mu pripadali ako psychopati.

V júli Stauffenberg dvakrát niesol na poradu s Hitlerom tašku s výbušninou, ale rada sprisahania rozhodla o odklade atentátu pre neprítomnosť Göringa a Himmlera. Tretíkrát 15. júla k atentátu v Rastenburgu vo východnom Prusku nedošlo z nie celkom jasných dôvodov, hoci Stauffenberg bol pripravený. Niektoré predbežné opatrenia týkajúce sa pohybu vojsk však už boli vykonané a bolo ich treba s ťažkým vysvetľovaním odvolávať. Sprisahanci začali na krku cítiť dych Gestapa. Ďalšia porada s Hitlerom bola zvolaná na 20. júla.

Sprisahanci horúčkovito robili prípravy. Na konci dňa 19. júla Claus požiadal svojho šoféra, aby zastal pred zatvoreným katolíckym kostolom, do ktorého ho vpustil otec Wehrle. Stauffenberg s ním predtým diskutoval o otázke morálnej prípustnosti atentátu, podobne ako s celým radom priateľov a cirkevných autorít. Nakoniec dospel k názoru, že Hitlera považuje za vtelené Zlo a že je s pripravovaným skutkom vyrovnaný. Pred sprisahancami krátko pred atentátom recitoval báseň Stefana Georgeho „Antikrist“.

20. júla po prílete do Hitlerovho Vlčieho brlohu v Rastenburgu požiadal Claus o izbu na prezlečenie spotenej košele. V skutočnosti mu išlo o zaktivizovanie bomby, ktoré si predtým s tromi zostávajúcimi prstami na ľavej ruke nacvičoval. Napriek tomu stihol zapojiť iba jednu z dvoch častí trhaviny, keď poňho prišli na poradu. To Hitlerovi zachránilo život spolu s rozhodnutím o preložení porady z bunkra do dreveného baraku.

Ďalším faktorom bolo preloženie Stauffenbergovej aktovky s bombou, ktorú položil len asi meter od Hitlera. Jeden z účastníkov ju odložil za dvojitú podperu masívneho dubového stola po tom, ako Claus vyšiel z miestnosti pod zámienkou, že si potrebuje súrne zatelefonovať. O chvíľu bomba s desaťminútovou rozbuškou vybuchla. Účinky boli skazonosné. Štyria účastníci porady zahynuli, viacerí boli zranení, zariadenie domčeka bolo zničené, ale Hitler s ľahkými zraneniami prežil. Stauffenberg však bol presvedčený, že Hitlera zabil.

Stauffenberg odštartoval operáciu Valkýra, ktorá sa v Nemecku, ale i v niektorých okupovaných krajinách s rozličnou intenzitou dala do pohybu. Plnému rozbehnutiu bránila najmä skutočnosť, že z Rastenburgu neustále prichádzali správy o tom, že Hitler pokus o atentát prežil. Rádio, ktoré sa nepodarilo vypnúť, tieto správy šírilo ďalej.

Na druhej strane, na základe správ prichádzajúcich do Rastenburgu si tamojšie osadenstvo uvedomilo, že atentát nebol izolovaná záležitosť, ale bol súčasťou oveľa väčšieho sprisahania. Okamžitým opatrením bolo menovanie Himmlera za veliteľa záložnej armády namiesto vzbúrenca Olbrichta. Ďalším bolo vysielanie, že Vodca sa zakrátko cez rozhlas prihovorí národu. Sprisahanci si za tejto situácie udržali iniciatívu už len niekoľko hodín.

Asi hodinu pred polnocou lojalisti vtrhli do budovy Benderblocku, z ktorej operovali sprisahanci. Stauffenberg bol v prestrelke ranený do ľavého pleca. Naposledy si dal spojiť veliteľstvo v Paríži, kde Valkýra fungovala ako hodinky a príslušníci SS a SD boli pod zámkom. Plukovníkovi Linstowovi oznámil: „Všetko je stratené, moji vrahovia sú za dverami.“

Následne boli sprisahanci zatknutí a odzbrojení. Niektorí z nich spáchali samovraždu. Necelú polhodinu po polnoci boli Olbricht a Stauffenberg s dvomi najbližšími spolupracovníkmi na dvore budovy pri osvetlení nákladných áut popravnou čatou zastrelení. Stauffenberg podľa svedkov zomrel s výkrikom: „Nech žije sväté Nemecko!“

Myšlienky majú dôsledky

Hitler v rádiovom príhovore z Rastenburgu prisahal pomstu „veľmi malej klike ambicióznych, podlých, obmedzených a zločinných dôstojníkov“, s ktorými si „vyrovná účty spôsobom, ako je to zvykom u národných socialistov“.

Šéf SS Himmler 3. augusta ohlásil nový nacistický koncept spravodlivosti Sippenhaft s odvolaním sa na prax germánskych kmeňov pred prijatím kresťanstva. Títo podľa Himmlera v prípade zrady aplikovali princíp: „V tejto rodine je zlá krv, a preto celá rodina musí byť zničená.“ Takýto osud mal postihnúť rodinu Stauffenbergovcov i ostatných pučistov.

Už 7. augusta boli prví sprisahanci postavení pred Ľudový súd Rolanda Freislera, Hitlerovho neslávne známeho sudcu, ktorý takmer nikdy nevyniesol verdikt „nevinný“. Hitler osobne inštruoval aj berlínskeho sadistického kata Wilhema Roettgera, ako má zaobchádzať s odsúdenými pučistami: „Chcem, aby viseli... ako porazený dobytok na bitúnku.“

Objavenie Dohnanyiho spisov v septembri 1944, ktoré dokumentovali zločiny nacistov, ale i prípravy na prevrat a účasť Vatikánu či nájdenie väčšej časti Canarisovho denníka 4. apríla 1945 svojím obsahom privádzali Hitlera do nepríčetnosti. Osudy Canarisa, Ostera a Bonhoeffera a tisícov ďalších boli spečatené. Zatknutých bolo okolo 7 000 ľudí. Väčšinu z nich popravili. Popravy boli dokumentované a Hitler si zábery s potešením pozeral.

Josef Müller bol Gestapom kruto mučený, ale nič neprezradil. Zajatý britský spravodajský dôstojník kapitán Payne Best opísal Müllera ako „jedného z najstatočnejších a najodhodlanejších mužov, akého si len možno predstaviť“. Müller bol vyslobodený spod šibenice, vojnu zázračne prežil a vydal o činnosti Čiernej kapely svedectvo.

Vojnu a väzenie takmer zázračne prežil i provinciál jezuitov, hlava Rádovej komisie a jeden z najaktívnejších sprisahancov Augustinus Rösch. Keď sa ho v jednej chvíli vyšetrovateľ spýtal, aký je jeho vzťah k národnému socializmu, Rösch odpovedal, že má k nacizmu taký istý vzťah ako nacizmus k Cirkvi: „Odmietam ho na 100 percent.“ Zrkadlovým obrazom tohto výroku môže byť výrok Goebbelsa, že existuje „nepreklenuteľný protiklad medzi kresťanským a hrdinským nemeckým svetonázorom“. 

Vzbura ľudí z Čiernej kapely bola svedectvom, že aj počas vlády Hitlera existovalo aj slušné Nemecko a to dobre vedelo, že skutočné kresťanstvo je absolútne nekompatibilné s nacizmom či fašizmom. Kiež by si toto poučenie vzali k srdcu kresťania, nacisti, fašisti a liberáli aj u nás.

Akou sumou podporíte POSTOJ vy?

Veľká časť našich čitateľov nás pravidelne podporuje. Pridajte sa k nim a pomôžte tvoriť POSTOJ. Ďakujeme!

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo