Komentáre a názory 10. júl 2019

Kto zadefinuje „nárok“ v zdravotníctve?

Martin Vlachynský
Martin Vlachynský
A prečo to asi bude musieť byť človek s psychopatickými črtami?
A prečo to asi bude musieť byť človek s psychopatickými črtami?
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Martin Vlachynský

Kto zadefinuje „nárok“ v zdravotníctve?
Nárast výdavkov na zdravotníctvo môže v nasledujúcich desaťročiach celý systém priviesť na pokraj kolapsu. Ilustračné FOTO TASR – Radovan Stoklasa

Odkaz od redakcie POSTOJA: Potrebujeme vás!

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. 

Ďakujeme!

 

Vždy keď v diskusii o slovenskom zdravotníctve padne magické slovné spojenie „definícia nároku pacienta“, všetky hlavy naokolo sa súhlasne rozkývajú. „Áno, nárok treba zadefinovať! Bez toho sa nepohneme!“ Ale nárok ostáva schovaný v jaskyni ako snežný muž.

Tri spôsoby rozdeľovania zdrojov

Ako sa môžu rozdeľovať zdroje v zdravotníctve? Metódy sú v princípe tri.

Prvou, najmenej používanou, je komerčný systém. Či už priamy nákup služieb pacientom, alebo skutočný poistný systém. Teda taký, kde podľa svojho rizikového profilu a zaplateného poistného dostanete finančný limit, v ktorého rámci môžete čerpať zdravotné služby.

Čiastočne to funguje v USA. No aj tam už zhruba polovicu (obrovských) výdavkov na zdravotníctvo financuje verejný sektor.

Väčšina rozdeľovania zdravotných zdrojov vo vyspelom svete prebieha vo verejnom sektore a deje sa dvoma zvyšnými metódami. Jednu by sme mohli nazvať vedeckou.

Spočíva vo výpočte, koľko zdravých rokov života zdravotná intervencia prinesie. Ak ste niekde zachytili skratky ako HTA (Health technology assesment) či QUALY (Quality-adjusted life year), tak ste na správnej ulici. Na Slovensku je nákladová efektivita na kategorizáciu liekov stanovená na necelých 40 000 eur. Štandardy a indikačné obmedzenia následne povedia, v akých prípadoch má byť táto nákladovo efektívna intervencia použitá.

S trochou preháňania by sme mohli povedať, že taká je úradná hodnota roku života z pohľadu slovenskej zdravotnej politiky. Vlastne – s dosť veľkým preháňaním. Táto metóda má svoje nedostatky.

Po prvé, je veľa dát pre lieky, no už menej dát pre iné intervencie. Zistiť, koľko rokov zdravého života prinesie nejaká komplexná liečba, je veľmi zložité a často ovplyvnené lokálne.

Nie vždy sa dajú univerzálne použiť dáta napríklad z Veľkej Británie (kde je HTA venovaný rozsiahly program). Navyše, cena lieku či technológie klesá s rastom jeho používania a prví „drahí“ pacienti dláždia cestu znižovaniu ceny.

Ostáva tak posledná, najčastejšia metóda rozdeľovania – živelná, alebo aj „metóda nedostupnosti“. Starostlivosť je poskytnutá podľa aktuálne dostupných zdrojov, čo znamená neskôr alebo aj vôbec. Rozhodcom v takomto prípade je niekedy poisťovňa, niekedy poskytovateľ, ale najčastejšie je ním anonymný „systém“, v ktorom sú niektoré spojenia popretŕhané.

Pacient so širokými lakťami a ešte širším telefónnym zoznamom si vie cestu prešliapať, iný nie. Prejavom sú najmä čakacie lehoty a „strácanie“ sa v systéme.

Nejasné pravidlá

Bohatneme, starneme, sme informovanejší, chceme spotrebovávať kvalitu. V sedemdesiatke chceme robiť hrebeňovky a potápať sa v Egypte. Inými slovami, význam zdravotníctva ako sektora v ekonomike bude rásť.

Európska komisia v roku 2018 predstavila 12 scenárov verejných výdavkov na zdravotníctvo, v ktorých nárast podielu zdravotníctva na ekonomike Slovenska do roku 2070 dosahuje až 78 %. Bez jasnejšie zadefinovaného nároku pacienta máme zarobené na kolabujúci systém, v ktorom každoročne budú miznúť miliardy, ale jeho výsledkom bude nespokojnosť.

Prečo teda už 15 rokov o definícii nároku rozprávame, ale nevidíme ju? Lebo ako si v INESS interne hovoríme, treba na to psychopata. Niekoho, kto sa postaví pred kamery a povie, že tu je hranica verejného zdravotného poistenia. Niekoho, kto si tým pravdepodobne ukončí politickú kariéru a nič za to nedostane okrem uznania analytikov zo zle vetraných kancelárií.

Zažili sme, akou rozbuškou bol nedávny pokus o revíziu úhrad liekov. Ale v princípe presne o to ide. Povedať, že dodatočných 14 mesiacov života (prakticky nikdy nejde o „vyliečenie“) už verejné zdravotníctvo neuhradí. Že od určitého veku drahý zákrok neuhradí, lebo smrť sa aj tak blíži. Že za lepšiu šošovku či epidurálku sa priplatí.

Ťažko sa to už len číta. Predstavte si, že by ste to mali presadiť ako oficiálnu politiku. Bez toho však pacient ostane odsúdený na čakacie lehoty, zháňanie kontaktov a naťahovačky s poisťovňami.

Aj v súčasnom systéme tak nedostanú všetci všetko, akurát sa tak deje podľa nejasných pravidiel. Na revolúciu neverím, psychopata nenájdeme. No pri obmedzených zdrojoch nejaká forma diskriminácie pacientov bude existovať. Čím viac poriadku v nej bude, tým lepšie pre všetkých.

Akou sumou podporíte POSTOJ vy?

Veľká časť našich čitateľov nás pravidelne podporuje. Pridajte sa k nim a pomôžte tvoriť POSTOJ. Ďakujeme!

 

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0

Najčítanejšie

Deň Týždeň

Najčítanejšie

Deň Týždeň
Diskusia 0