Sladkosti zakázať, na prídel alebo otvorený bar?

Sladkosti zakázať, na prídel alebo otvorený bar?

Foto Flickr/Don Hankins

Ako v deťoch cvičiť sebaovládanie.

Ako deťom dávkovať sladkosti? Ako pracovať so sebaovládaním detí pri téme sladkosti? Sú rôzne výchovné postupy. Niektorí rodičia zo strachu pred cukrom deťom nedávajú nič s pridaným cukrom, umelé sladkosti od malička zakazujú. Povoľujú len ovocie. Deti sú zvyknuté sladkosti odmietnuť aj na návšteve alebo v škôlke. 

Niektorí rodičia idú inou cestou, deti majú sladkosti na prídel, napríklad jednu sladkosť na desiatu alebo po obede a dosť. Všetko regulujú rodičia.

V iných rodinách majú overenú tzv. „skrinku na sladkosti“, kde je vždy dosť dobrôt a deti si môžu zobrať, keď majú chuť. Údajne táto metóda spôsobuje, že deti si samy regulujú príjem sladkostí a v neskoršom veku nie sú závislé od sladkého, pretože im to v detstve nezakazovali.

Aký je váš názor? Ako ísť správne na deti a sladkosti, aby sa v dospelosti neodmeňovali sladkým a vedeli ovládať svoje chute? 

Denisa Zlevská, psychologička, Centrum pre tréning a rozvoj

Čo sa týka sladkostí, dotýkajú sa viacerých tém. V prvom rade ide o zdravie detí. Efekty nadmernej konzumácie cukru sú zreteľné. Cukor prispieva ku stále zvyšujúcemu sa výskytu obezity u detí, kazovosti zubov, súvisí aj s kvalitou vylučovania, keďže často je príčinou vzniku zápchy. Zvýšený príjem cukrov súvisí s manažmentom energie, keďže vplýva na aktivitu-hyperaktivitu, môže spôsobiť zhoršený spánok, čím ovplyvňuje telesnú i emocionálnu regeneráciu.

Druhou témou je, že sladkosti často súvisia so schopnosťou ovládať sa, rešpektovaním pravidiel, hraníc a schopnosťou čakať. Sebaovládanie je schopnosť vedieť organizovať seba samých tak, aby sme dosiahli nami vytýčené ciele. Kdesi som čítala, že úroveň sebakontroly u štvorročných predpovedá našu sebadisciplínu v dospelosti. Náš postoj k sladkostiam teda samotný „cukríkový problém“ zďaleka prekračuje.

To, akým spôsobom so sladkosťami vo vzťahu k deťom zaobchádzame, je podľa mňa vecou rodinnej výchovy, stravovacích návykov. Dôležitejšie než hľadanie „správnej“ cesty vidím to, nakoľko sme dôslední v dodržiavaní pravidiel narábania so sladkosťami a ako sme v rodine v tejto téme jednotní (ak dovolíte, malá poznámka – tým nemyslím iba rodičov, no najmä starých rodičov, s ktorými bývajú často urputné boje v tejto oblasti).

Sladkosti sa používajú ako odmena pre deti a hrozí sa nimi, že budú deťom odobraté, keď budú neposlúchať. Aj týmto postojom z nich robíme akési „lukratívne zboží“ a učíme deti tomu, že súvisia so správaním, morálkou a emóciami. Myslím si, že je dôležité nachádzať aj iné odmeňovacie spôsoby ako sladkosti a variovať ich. Dajme si preto námahu odmeňovať deti aj inými spôsobom ako sladkosťami – verím, že potom sa ich spotreba rapídne zníži.

Katarína Winterová, doktorka pedagogiky, mediátorka, vedie internetové poradenstvo pre rodičov.

Hoci by sme to nečakali, aj téma „sladkosti“ dokáže rozdeliť rodičov na niekoľko táborov, z ktorých každý si dokáže obhájiť, prečo deťom dáva alebo prečo nedáva sladkosti. To, koľko sladkostí sa spotrebuje doma, nezáleží len na apetíte dieťaťa a dovolenia rodičmi. Prečo? Istotne poznáte vtip: „Som zlá matka, už pol hodiny hľadám so synom čokoládu, ktorú som mu včera zjedla.“ Áno, tak presne to, koľko my rodičia sladkostí pojeme, udáva akýsi trend a nastavenie detí a vlastne celej domácnosti k sladkostiam. Ak budeme hovoriť, nejedz sladké a dieťa nás vidí jesť sladkosti, nemá to žiadny efekt. Dôležitý je tu tak ako vo všetkom – vzor rodiča.

Nájsť zlatú strednú cestu vnímam ako to, čo pomôže deťom aj v iných oblastiach. Ovládať sa, vedieť prečo a za akých podmienok… Pri tejto téme mi napadol jeden psychologický experiment, ktorý sa robil so štvorročnými deťmi.

Tento experiment má príznačný názov „Marshmallow experiment“. Prebiehal tak, že deti posadili za stôl a pred každým dieťaťom bol položený cukrík marshmallow. Deti dostali od psychológa pokyn, že on teraz musí na chvíľočku odísť a keď chcú, môžu zjesť cukrík. Ak však počkajú – vydržia a zjedia svoj cukrík, až keď príde naspäť, ako odmenu dostanú dva cukríky.

Viete si predstaviť, čo robili deti? Skúste sa vcítiť do štvorročného dieťaťa, ktoré sedí samo v miestnosti a pred sebou má celkom veľký a lákavý cukrík. Bojuje s myšlienkami zjesť hneď jeden cukrík alebo čakať a dostať dva cukríky? Pre čo by ste sa rozhodli vy? Zjesť či počkať? A čo deti? Poniektoré sa pustili do cukríka, ešte ani psychológ nezavrel za sebou dvere, iné cukrík olizovali, ovoniavali, snažili sa uspokojiť svoje chute vôňou. Iné deti radšej vstali od stola, začali si spievať, počítať, pozerať sa von oknom. Snažili sa nájsť iný podnet, ako bol cukrík.

O niekoľko rokov si psychológ pozval tieto už odrastené „marshmallowské“ deti a zistil zaujímavú vec. Deti, ktoré dokázali odolať cukríku, ktoré premohli svoju chuť, ktoré sa ovládli, vykazovali v živote a v štúdiu väčšiu mieru sebaovládania, ovládania emócií a najmä – oveľa ľahšie sa dokázali vyrovnať s frustráciou. Naopak, deti, ktoré sa pustili do cukríka, vykazovali problém s napĺňaním dlhodobých cieľov. Chýbala im vytrvalosť, zvládanie frustrácie a ľahko sa rozptyľovali nepodstatnými vecami.

O čom v skutočnosti hovoria výsledky tohto experimentu? Tento marshmallow test ukazuje na silu a potrebu sebaovládania, ktorá je v živote v každej oblasti dôležitá. Ovládať svoje myšlienky, ovládať svoje slová, skutky.

Ak naučíme deti ovládať sa, možno budú chvíľu smutné (však áno, nedostali sladkosť a okamžité uspokojenie je len krátkodobé), ale sebaovládanie prináša dlhodobé výhody vo všetkých oblastiach života. Aj prostredníctvom sladkostí tak môžeme deti podporovať v trpezlivosti a sebaovládaní.

Albín Škoviera, špeciálny pedagóg, Katolícka univerzita v Ružomberku a Univerzita Pardubice

Necítim sa byť odborníkom v stravovaní. Zdravú výživu však chápem v dvoch rovinách. V tej prvej ide o istú mieru pestrosti stravovania. Do tej pre mňa patrí aj rezeň aj džatky (Spišiaci vedia, o čom hovorím), špagety aj dusená zelenina, ale aj žemľovka. Druhou rovinou je vyvážený stav medzi príjmom energie a jej výdajom. Problém sladkostí vidím oveľa viac v tej druhej ako v prvej rovine. V reálnom blahobyte, v ktorom žijeme, prestali byť totiž maškrty maškrtami, stali sa súčasťou temer každodennej stravovacej dávky. Dnes však vďaka výskumom vieme, že napríklad výskyt prejavov ADHD je u detí, ktoré pijú energetické nápoje, oveľa vyšší ako u tých, ktoré pijú vodu.

Som presvedčený o tom, že k vlastnému stravovaniu i k stravovaniu detí treba pristupovať racionálne. To znamená: ak nie som schopný regulovať sa sám, má prísť vonkajšia regulácia. Ak si dieťa nie je schopné povedať „nie“, mal by to zaň povedať rodič. Spomínam si na prekvapenie viacerých mamičiek, ktoré prichádzali do diagnostického centra na návštevu za svojimi deťmi (so sklonom k obezite) s „energetickými bombami“ sladených nápojov, čokolád, tyčiniek a ďalších pochutín, a my sme urobili selekciu toho, čo a koľko dieťaťu môžu nechať.

To, že máme dosť peňazí na to, aby sme každému dieťaťu dali napríklad čokoládu, neznamená, že by sme nemali mať aj dosť rozumu na to, aby sme našim dvom-trom deťom dali jednu čokoládu a ony sa o ňu spravodlivo podelili. Mať každý deň sladkosť nepatrí (zatiaľ) medzi detské práva.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo