S rozhovorom súhlasila, pretože nejde o jej príbeh, ale o osudy iných žien, ktoré si niečím podobným prechádzajú. Prekvapuje ju, že aj v dnešnej dobe ešte čítame o prípadoch matiek s popôrodnou depresiou, ktoré sa končia tragicky. Mia Lukáčová však svoj príbeh nechce paušalizovať, lebo ľudská psychika je veľmi krehká a individuálna, no chce prelomiť tabu, ktoré okolo témy popôrodnej depresie stále existuje.

Popôrodná depresia u nej naplno prepukla po pôrode tretieho dieťaťa a nebyť zásahu osvieteného lekára, jej prípad sa mohol tiež skončiť inak. 

Už vyše mesiaca sa hľadá nezvestná Nadežda z Rusoviec, mamička troch detí, ktorá podľa slov jej manžela trpela popôrodnou depresiou a jedného dňa len tak zmizla z domu, pričom svoje bábätko nechala ležať v postieľke. Aj prípady samovrážd čerstvých mamičiek sú realitou, len vo svojom okolí známych poznám dva konkrétne prípady, ktoré sa skončili takto tragicky. Táto téma je však stále spoločenským tabu, rodina chráni deti pred krutou pravdou, hoci ide o chorobu, nie o zlyhanie matky. Ako vás osobne zasiahol prípad zmiznutej Nadeždy?

V prvom rade mi bolo ľúto detí a manžela. Nepoznáme presné dôvody, prečo odišla. Popôrodná depresia postihuje toľko situácií a ťažkostí, že sa neodvážim hodnotiť, či sa to stalo z dôvodu popôrodnej depresie.

Náznaky z vyjadrení manžela máme, vieme, že sa liečila na popôrodnú depresiu u psychiatričky…

Pripúšťam, že svoju situáciu mohla riešiť aj odchodom z domu. Ale neviem sa vžiť do jej situácie, tých podôb, ako ženy vnútorne prežívajú popôrodnú depresiu, je toľko, že tu od stola nemôžeme posúdiť, čo sa stalo.

Mali by sme si teda dávať pozor, aby sme z témy popôrodnej depresie urobili nejakú šablónku?

Doteraz som si nemyslela, že tento problém je potrebné verejne otvoriť a pomenovať. Ale keď sa objavujú medializované prípady nešťastí týchto žien a aj vy hovoríte o prípadoch, ktoré sama poznáte, vidím, že je to potrebné. Myslela som si, že hádam to už vnímame ako chorobu, ktorú treba liečiť, a že to nie je niečo tajné, čo treba diskrétne schovať doma.

Vy ste si popôrodnou depresiou prešli osobne pred dvadsiatimi piatimi rokmi pri svojich deťoch.

Áno, vtedy to bolo tabu. My sme ani netušili, že túto ťažkosť treba riešiť medicínsky a že ide o chorobu. Naivne som si myslela, že odvtedy sme pokročili.   

Keď si zlomenú nohu liečim v sadre, a nie hrdinským prekonávaním bolesti, tak si ťažkosti v duši a v hlave musím tiež liečiť u lekára, nielen u spovedníka. Tento postoj asi stále nie je samozrejmý.

Vy ste prežili popôrodnú depresiu v deväťdesiatych rokoch, po pôrode svojho tretieho dieťaťa. Predtým ste dve deti porodili bez ťažkostí?

Spätne to hodnotím tak, že príznaky som mala už pri prvých dvoch deťoch, ale dokázala som ich prechodiť a prekonať. Už vtedy som bola veľmi precitlivená. Dnes už viem, čo to bolo, ale stále to nebol ešte stav, ktorý by bolo treba zachraňovať a liečiť.

Bola som vtedy mladšia a výkonnejšia, moje telo to asi lepšie spracovalo. Po treťom pôrode bol však nápor tých ťažkostí taký zjavný, že som nevedela, ako sa z toho dostať von. Zjavné to však bolo iba mne.

Môžete to pomenovať? O aký stav išlo?

Nespavosť, ustráchanosť, neuchopiteľná úzkosť. Mala som paniku z toho, čo sa stane, keď sa dieťa zobudí. Pýtala som sa stále dookola, čo budem robiť a ako to bude ďalej. Mala som už tridsaťpäť rokov.

My sme ani netušili, že túto ťažkosť treba riešiť medicínsky a že ide o chorobu. Zdieľať

Moja dcéra sa narodila veľká, zdravá a krásna, po spontánnom pôrode.

Postupne, plazivo sa však začalo prejavovať, že žijem v neustálom strachu, obavách, bez spánku, v spleene, v neustálej melanchólii s ťaživými myšlienkami. Pýtala som sa seba, čo by sa udialo, keby som zomrela.

Konkrétne ste si predstavovali svoju smrť?

Nechcela som, ale stávalo sa to samo od seba. Pristihla som sa pri tom, že sa pozerám z okna z ôsmeho poschodia a vnútri som sa pýtala, čo by sa stalo, keby som z toho okna skočila. Neplánovala som to, ale takéto myšlienky sa odniekiaľ vynárali.

Keď mi dcérka nechcela spať, tak som pýtala, prečo nespí, koľko bude spať, čo jej je. A to som už bola pritom skúsenou matkou. Donútila som sa chodiť von s kočíkom, ale nevedela som, či ja tlačím kočík alebo kočík drží mňa, aby som nepadla.

Prejavovalo sa to vyčerpanosťou?

Áno, lebo ja som nevedela spať ani v noci, ani cez deň.

No žiadna žena po pôrode nespí dobre…

... ale u mňa išlo o úzkosť. Dcérka pritom bola zdravým dieťaťom, ktoré normálne spalo aj sa budilo. Ja som však bdela, lebo som nedokázala zaspať, bála som sa, čo bude ďalej s mojou dcérou a ako budem ďalej žiť.

Mala som paniku z toho, čo sa stane, keď sa dieťa zobudí. Zdieľať

Až teraz to viem nejako sformulovať, vtedy som si nevedela odpovedať na svoje vnútorné otázky. Bola to neznesiteľná situácia, ktorú okolie chápalo vzhľadom na môj skutočný stav tým najhorším možným spôsobom.

Ako?

Slovami ako nefňukaj, veď máš zdravé dieťa, pomodli sa, vzchop sa, nepreháňaj, nedramatizuj. Môj dobrý muž situácii nerozumel, nič mi nevyčítal, ale nevedel mi pomôcť.

Ako teda okolie vnímalo váš stav?

Nerozumeli, čo sa deje. Veď ani ja som tomu nerozumela. Videli ma neschopnú, unavenú, pasívnu a smutnú. Len z posledných síl som udržiavala domácnosť v prevádzke, len z nutnosti.

Chodila som na prechádzky, takisto len z posledných síl, lebo som mala dobrú skúsenosť, že pri prvých dvoch deťoch mi to robilo dobre. Lenže pri treťom mi to už nepomáhalo. Bála som sa odísť ďalej od domu, aby som sa nezrútila.

Kde boli vaše staršie deti?

Už v škole a v škôlke. My máme veľké vekové rozdiely, teda pol dňa som bola sama. Stále bola u nás moja mama, ktorá mi veľmi pomáhala, ale nechápala, aký mám vlastne problém.

Môj dobrý muž situácii nerozumel, nič mi nevyčítal, ale nevedel mi pomôcť. Zdieľať

Až neskôr sme došli na to, že niečím podobným si prešla jej mama. Povedala mi, že moja babka mala takú silnú formu popôrodnej depresie, že moja mama musela ísť žiť do inej rodiny, lebo sa o ňu nevládala starať. Babka doma plakala z úzkosti, že kto jej dcére zapletie copy.

U nás sa to teda prenieslo cez generáciu, u mňa sa to prejavilo plazivo a pomaly. Nebolo to tak, že by som jedného dňa vstala s tým, že sa chcem zabiť. Dialo sa to postupne. Ani ja ani môj verný a starostlivý manžel sme nechápali, čo sa deje.

Ako reagoval manžel? Predsa len vás videl cez deň aj v noci.

Bol bezmocný. Videl, že sa veľmi trápim a stále sa ma len pýtal, čo má urobiť. Vždy ma miloval, aj naše deti, bol stopercentne nasadený, ale nevedel, čo má urobiť, lebo nikto nám nevedel povedať, že ma treba liečiť.

Musel robiť takmer všetko za mňa, staral sa o domácnosť, o staršie deti. Ja som postupne všetko vypustila, len som prežívala. Potácala som sa z denného do nočného stavu úzkosti.

A keď deti prišli zo školy?

Tak manžel už bol doma. Naozaj to bol statočný a verný muž. Stál pri mne, len chudák nevedel, čo so mnou robiť.

Staršie deti tieto vaše stavy vnímali?

Nie alebo si to nepamätám. Ale ono sa to neprejavovalo dramaticky, nerobila som žiadne hysterické scény a drámy. A keď som sa v noci budila s úzkosťou, ony pri tom neboli.

Vládali ste sa starať o novorodeniatko? Príznakom popôrodnej depresie býva aj odmietanie dieťaťa.

Horko-ťažko. Dojčenie som zanechala, lebo som mala problém prežiť. Ja som sa o ňu panicky bála, no citovo som si ju vedela pritúliť. Môj stav sa však tak zhoršoval, že okolo malej som robila len to najnutnejšie, aby prežila.

O svojich myšlienkach o samovražde ste povedali manželovi?

Ja som to vedome nespájala so samovraždou, to boli len také myšlienky, ktoré sa vynárali, ale mala som toľko vôle, aby som to nezvažovala a neurobila.

Nebolo to tak, že by som jedného dňa vstala s tým, že sa chcem zabiť. Zdieľať

No stále znova sa mi vynárala myšlienka, aké by to bolo ukončiť toľké trápenie. Napríklad som krájala zeleninu a rozmýšľala som, ako sa dá zabiť nožom. Nikdy som sa však, ani v tomto období, neodvrátila od Boha.

Ale bolo vám jasné, že toto nie je vierou riešiteľná situácia?

Jasné, že som to cítila. Vytáčali ma vtedy rady typu, že dôveruj Bohu a pomodli sa. Budeme ľudí so strelnou ranou alebo zlomenými nohami posielať na duchovné cvičenia?

Ja som už ani nechodila medzi ľudí, lebo som sa hanbila, že som troska. Manžel raz urobil taký pokus, navrhol, aby sme išli na ples. Stála som pred PKO a bála som sa vstúpiť dovnútra. Mali sme lístky, môj muž mi hovorí, že povedz, čo chceš, a ja to urobím. Problém bol, že ja som nevedela, čo chcem. A on nevedel, že ja som chorá. Vtedy to bolo naozaj tabu, nikto o depresii po pôrode nehovoril a nevedel.

Až nakoniec moja dobrá mama, ktorá ma stále vyzývala, že sa mám vzchopiť, sa našťastie zmienila nášmu rodinnému priateľovi – psychiatrovi, že stále fňukám a som nejaká divná. Ten okamžite spozornel a povedal, nech mu hneď zavolám.

Ozvala som sa mu a on ma hneď hospitalizoval.

Hospitalizoval?

Áno, išla som ležať do nemocnice na psychiatrické oddelenie. A hovorím, našťastie, bolo to o päť minút dvanásť. Žiadne kecy, ako sa máš, ako sa cítiš, na základe pár viet pochopil, že stav je akútny a mohol sa skončiť fatálne. Bola to objektívne ťažká situácia, ktorú sme my amatéri nevedeli správne vyhodnotiť.

Zavolal môjmu mužovi, nech ma pobalí a okamžite nech ma dovezie do nemocnice. Poznali sme sa s ním roky, takže som mala dôveru.

Vytáčali ma vtedy rady typu, že dôveruj Bohu a pomodli sa. Zdieľať

A môj statočný muž sa šesť týždňov staral o naše tri deti, pričom najmladšie malo tri mesiace. Bol živnostník, robil z domu, ale ako robil svoju prácu popri deťoch, netuším. Vždy mu budem za to vďačná a milujem ho, hoci on už prežíva Lásku v Božom náručí.

V nemocnici vám pomohli?

Po nasadení liekov prišla okamžitá úľava, bolo to až neuveriteľné. Môj psychiater mi zachránil život. Hneď vedel, o akú diagnózu ide, a sľúbil mi, že sa skončí úplným vyliečením. Chcem však zdôrazniť, že to nešlo o žiadnu laktačnú psychózu, ktorú si mnohí zamieňajú a hádžu do jedného vreca s popôrodnou depresiou.

Po nasadení liekov som cítila obrovskú úľavu a chcela som iba spať, akoby to celé napätie zo mňa opadlo.

Počas pobytu v nemocnici ste už začali analyzovať, čo sa vám vôbec stalo?

Nie. Ja som po nasadení liekov vyzdravela a nemala som potrebu nič riešiť, medzi tými pacientkami som si tam pripadala ako najzdravšia. Až to vyzeralo, že tam nemám čo robiť. Ale nechceli ma pustiť domov, čo bolo logické. Občas ma pustili na víkend s tým, že sa musím vrátiť.

Náš amatérsky pohľad na liečbu sa celkom líši od toho medicínskeho, hoci ja som si myslela, aká som úžasne zdravá, vyliečená, nebola to pravda. Chcelo to čas, veľa času. Môj psychiater si ešte dlhé roky nemyslel, že som vyliečená. Pravidelne som sa preto musela aj po odchode z nemocnice hlásiť na ambulancii, takže som bola ešte roky po pôrode sledovaná.

Vysvetlil vám lekár, ako sa to spustilo a prečo práve pri treťom pôrode?

To je záhada, ako sa tak namiešal ten kokteil hormónov, že niečo v hlave sa pokazilo. Ale určite to nesúviselo s dojčením alebo nedojčením. Išlo o stav, ktorý sa dal zvládnuť iba medikamentózne.

Dnes je preferované dlhodobé dojčenie, spanie v jednej posteli či nosenie detí v šatke, čo je fajn, ale toto celé je pekné v prípade, ak je žena pri tom šťastná.

Môj psychiater mi zachránil život. Zdieľať

Robiť to nasilu, len kvôli vonkajšiemu tlaku, nemá zmysel. Najvyšší ideál je predsa láska, dobro manželov a ich detí. Preto ženy potrebujú počuť a uveriť, že sú nádherné, milované a nenahraditeľné ako matky. 

Na druhej strane si každá žena po pôrode prejde obdobím, keď sa cíti neschopná alebo si poplače, že to nezvláda, má aj obavy o dieťa, hlavne pri prvom dieťati. Ako si nezameniť tieto dve veci, normálnu frustráciu s depresiou?

Rozdiel je asi v tom, ako veľmi ju to ovláda. Ak to dokáže ustáť, tak ako som to ja zvládla pri prvých dvoch deťoch, to nie je asi depresia. Táto diagnóza má ešte tú vlastnosť, že sa môže zhoršiť každým ďalším pôrodom. Problém nastane, keď to nepriznáme a neliečime.

Mne sa to prejavilo takou silou, ktorú som už sama nevedela zvládnuť. Hoci som to pred mužom nepomenúvala, on to videl. My sme si tiež najskôr mysleli, že príčinou je moja citlivejšia povaha. Ale bola to objektívna diagnóza, a nie charakterová črta.

Muži by mohli byť pozorní na príznaky choroby, ale sú v tom nevinne. My ženy sme také zložité, že je problém porozumieť aj zdravým ženám, nieto ešte chorým. Ale láska im napovie, že sa treba poradiť.

Keď ste sa vrátili z nemocnice, bolo všetko inak, už ste zvládali starostlivosť o deti?

Áno, ale ja som stále brala lieky, asi aj vyše roka. Potom mi ich postupne vysádzali. Až prišlo úplné vyliečenie. My sme však chceli ďalšie dieťa, preto sme sa pýtali, či je to možné. Môj psychiater mi povedal, že to je možné, ale pod podmienkou, že ma bude sprevádzať. A tak to aj bolo.

Keď ste spomínali, že intenzita popôrodnej depresie sa môže zvyšovať každým ďalším pôrodom, väčšina žien by si povedala, že to nebudú riskovať. Vy ste sa rozhodli mať ďalšie dieťa. Nebáli ste sa?

Mali sme špičkového lekára, priateľa, ktorý nás podporil a sľúbil nám sprevádzanie. Nechcem hovoriť za každý jeden prípad popôrodnej depresie, lebo je to naozaj individuálne. Ale náš psychiater povedal, že môžete mať ďalšie dieťa a určite to bude dobré.

Keďže svojmu lekárovi dôverujem a mala som úplnú istotu a podporu vo svojom manželovi, nemali sme strach. Nevedeli sme si predstaviť, že už budeme riešiť len prácu, deti už chodili do školy, zdalo sa nám, že tri deti sú málo, že sa nám to čaro rodiny s malými deťmi vytráca.

Takže sa vám aj prirodzene vrátila túžba po deťoch?

Ja som rýchlo zabudla na všetky ťažkosti, lebo vyzdravenie prišlo rýchlo. Štvrté dieťa sme mali až po šiestich rokoch od posledného.

To je záhada, ako sa tak namiešal ten kokteil hormónov, že niečo v hlave sa pokazilo. Zdieľať

Medzi všetkými deťmi máme takýto rozdiel, lebo sme vyznávači primeraného rozmaznávania, aby každé dieťa malo zážitok, že je pre maminku a ocka najdôležitejšie na svete. Nehovorím, že je to dobrý model, je to náš model.

Takže po šiestich rokoch sme čakali naše štvrté dieťa, syna, to už som mala 41 rokov. Počas tehotenstva som nemala žiaden problém.

Ani tesne predtým ste nemali obavy z toho, že sa to celé vráti?

Nie, lebo som vedela, čo urobíme, keby sa to stalo. Posledný syn sa narodil päťkilový, vytúžený a krásny, všetko išlo hladko. Keď som prišla domov, po čase som cítila, že začínam byť mierne depresívna a úzkostlivá, takže mi okamžite nasadili lieky. Ja sama som to už hlásila a pýtala som si lieky, lebo som chcela byť zdravá.

Dojčenie bolo pre mňa v tej chvíli úplne nepodstatné. Bolo mi jedno, že mal fľašu, podstatnejšie bolo, že ja som kompletná. Podstatné bolo, aby som bola naplno pre svoje dieťa a svoju rodinu. Tie lieky pritom neboli už ani také silné, lebo ich stihli nasadiť skôr, než sa depresia naplno prejavila.

Dnes sú medializované prípady, keď sa popôrodná depresia skončí zle, buď žena odíde z domu, alebo sa to skončí samovraždou. Je známy aj prípad, keď žena v Taliansku skončila do Tiberu v Ríme aj spolu s dieťaťom, ktoré mala opásané okolo tela. Prečo sa to dnes ešte končí takto fatálne?

Šokuje ma to. Veď dnes už všetci chodia k všelijakým poradcom, koučom, psychológom, každú somarinu dnes už môžeme skonzultovať. To, že sme to my nevedeli, sme pripisovali roku 1994, keď som mala tretie dieťa. Ale to, že je to ešte stále tabu, ma prekvapuje.

Samotná žena je mimo, ona to nedokáže riešiť. Vie, že sa zle cíti, ale nemá v sebe toľko bojovnosti, aby si vypýtala pomoc lekára. To by malo riešiť jej okolie.

Nie je problém v tom, že matka dnes to okolie často ani nemá? Matky alebo svokry nie sú vždy poruke alebo ich k tomu už ani neprizývame. Tým, že ženy rodia staršie, starí rodičia už sú starší ako jednu generáciu dozadu, nemajú toľko síl pomáhať. Nie sme ako matky zraniteľnejšie než generácia pred nami?

Je pravdou, že mňa zachránila moja mama, ktorá nám celý svoj život veľmi pomáhala. Na samotnú diagnózu to nemá vplyv, ide o nevyspytateľnú chorobu. Ale je pravdou, že jej odhaleniu to môže pomôcť, lebo medzigeneračná solidarita dokázala kedysi prekryť ťažkosti, ktoré vyžadovali potom zásah lekára. Keď sa nevládala postarať matka, postarala sa babka.

Ale medzigeneračná solidarita mne nepomohla a myslím si, že by nepomohla ani iným ženám v podobnom patologickom stave.

V prvom rade by však pomohlo odtabuizovanie tejto témy, aby sme zvýšili všímavosť k ženám matkám. Musíme ich hýčkať, starať sa o ne, vyzdvihovať ich materstvo, aby sme si všimli, ak majú nejakú ťažkosť. A ženy, ktoré si tým prešli, by mali o tom hovoriť, aby sme zo žien, ktoré skončili na psychiatrii, nerobili bláznov.

Musíme ich hýčkať, starať sa o ne, vyzdvihovať ich materstvo, aby sme si všimli, ak majú nejakú ťažkosť. Zdieľať

Ja to neberiem ako nejakú celoživotnú stigmu vo svojom živote, chcem, naopak, povzbudiť ženy, aby sa nebáli ísť na psychiatriu, ani v období, keď sa očakáva, že žena má byť najšťastnejšia v živote.

Až po rokoch som sa dozvedela, že niektoré moje kamarátky mali podobné problémy, ale nikdy o tom nehovorili. Ani ja som o tom vtedy nikomu nehovorila. Ozvali sa mi až vtedy, keď sa dozvedeli, že, aha, Mia bola predsa kvôli tomu v nemocnici.

Nie je v kresťanskom prostredí tento predsudok ešte o to silnejší, že sa očakáva, že poslaním ženy je materstvo, ktoré ju musí napĺňať šťastím, a keď má problém, tak to znamená neprijatie svojej roly?

Keď ide o chorobu, tam pomôže len liečba. Treba vedieť, že to nie je nedostatok viery alebo nedostatok pevnej vôle, či zanedbaný vzťah s Bohom či manželom. Nebojme sa pýtať si pomoc. Ja som to nevedela, preto o tom hovorím dnes, aby to druhé ženy vedeli.

Ja som takto zachránila niekoľko kamarátok, ktoré sa mi neskôr zdôverili. Pýtala som sa ich, na čo čakajú, či chcú dopadnúť ako ja.

Chcem, naopak, povzbudiť ženy, aby sa nebáli ísť na psychiatriu, ani v období, keď sa očakáva, že žena má byť najšťastnejšia v živote. Zdieľať

Niektoré sa aj liečili a liečba nezaberala, tak som na ne okamžite apelovala, aby zmenili lekára. Ak jedny lieky nezaberajú, je potrebné zmeniť liečbu a keď lekár nie je ochotný, tak treba ísť k inému. Veď tu ide o život. Manželia, partneri by mali zakročiť.

Čo však v prípade, ak žena odmieta ísť do nemocnice?

Neviem. Láskyplne jej treba asi vysvetliť, že ju potrebujete vy aj vaše deti, preto chcete vyhľadať lekársku pomoc. Treba robiť osvetu medzi ženami, ale aj medzi mužmi, budúcimi otcami. Lebo mužská logika veľa problémov zľahčuje, čo chápem. Ale láska otvára oči.

A manželia alebo príbuzní žien, kde sa to skončilo tragicky, by dnes mali biť na poplach, robiť prednášky a kampane, organizovať konferencie a podporné skupiny, aby sa to už ďalším matkám nestalo. Aj keď opakujem, každý prípad je individuálny a to, že niektorý sa skončí tragicky, ešte neznamená, že bezprostredné okolie tej matky zlyhalo.

Vaše deti dnes vedia, čím ste prešli?

Áno. Moja dcéra, pri ktorej mi depresia naplno prepukla, je dnes úžasnou mladou ženou a nijako ju to nepostihlo. Aj ostatné deti sú úžasné. Otvorene sme o tom hovorili. A aj keby deťom aj chvíľu čosi chýbalo, čo je to oproti tomu, keby mali mamu navždy stratiť. Precitlivenosť o deti treba obmedziť, sú chvíle, keď treba bojovať o zdravie a šťastie žien. Zaslúžia si to.

 

Foto: Andrej Lojan

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo