Mediálne hody a ich odvrátená tvár

Už niekoľko mesiacov sme svedkami masívneho úniku informácií z vyšetrovania vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej a ich následnej medializácie. V podstate každý deň čítame o tom, kto koho sledoval, o utajenom svedkovi, o „maznákovi“, o „obočiaroch“. Intenzita je taká vysoká, že otázke, či to takto má byť, sa naozaj už dá len ťažko ubrániť.

No mediálne hody majú aj svoju odvrátenú stranu.

Poukazujú na to, že na strane inštitúcií, ktoré sú do tohto vyšetrovania zapojené (policajti, prokurátori) alebo majú o ňom informácie (advokáti) je problém. O osobe utajeného svedka si síce môžeme myslieť svoje, ale dá sedliacky rozum, že keď jeho identitu pozná do pár hodín celá krajina, vyšetrovaniu to príliš nepomôže. Naopak, dá sa priamo hovoriť o jeho marení.

Nejde však len o toto konkrétne vyšetrovanie, je to zlý signál pre celý systém. Jeden príklad za všetky.

O osobe utajeného svedka si síce môžeme myslieť svoje, ale dá sedliacky rozum, že keď jeho identitu pozná do pár hodín celá krajina, vyšetrovaniu to príliš nepomôže.Zdieľať

Mnohí s nadšením vítajú, že štát chce posilňovať ochranu whistleblowerov, teda oznamovateľov korupcie a inej protispoločenskej činnosti. Dokonca má kvôli tomu vzniknúť aj špeciálny úrad. Fajn, len je otázkou, ako to celé bude fungovať, keď nikto nebude veriť, že štátne inštitúcie dokážu garantovať kľúčovým svedkom anonymitu.

Z nedostatku diskrétnosti a profesionality štátnych inštitúcií ťažia hlavne médiá. Tie sú, samozrejme, v chúlostivej situácii, keďže ich kľúčovou úlohou je informovanie verejnosti. Lenže v ostatnom čase to už vyzerá tak, že nad potenciálnym konfliktom medzi právom verejnosti na informácie (niektoré o sledovaní politikov a novinárov sú naozaj dôležité) a verejným záujmom v zmysle ochrany identity dôležitého svedka a nemarenia vyšetrovania sa už v niektorých slovenských redakciách nikto ani nezamýšľa. Žeby to v čase slobodných médií bola úplne kacírska otázka?

Trochu to tak vyzerá, keďže na tému zverejnenia totožnosti utajeného svedka v tejto kauze som v mediálnom svete nezaznamenal žiadnu verejnú debatu.

Z vyšetrovania tiež uniká množstvo informácií, ktoré s vraždou priamo nesúvisia, ale ukazujú, že osoba, ktorá je v tejto kauze obvinená, sa špecializovala na provokatívnu komunikáciu s dôležitými ľuďmi naprieč celým spektrom. Politickým aj inštitucionálnym. Pričom sa nedá vylúčiť, že táto komunikácia mala neskôr slúžiť na kompromitáciu či vydieranie. To, že je niekto vydierateľný, najmä ak ide o politika alebo prokurátora, je, samozrejme, dôležitá informácia.

Len aj tu treba byť opatrný a mať na zreteli tiež toto: Je celkom pravdepodobné, že dotyčná mala z tejto činnosti živnosť a šteklivej konverzácie môže mať plný archív. Novinári sa k týmto informáciám nedostávajú vlastnou detektívnou činnosťou, ale tak, že im ich posúva niekto z okruhu ľudí, ktorí nimi disponujú. Čo tým sleduje? Nevyberá z červenej knižnice Aleny Zsuzsovej selektívne? Nevyužíva to na politické ciele? To všetko sú otázky, ktoré sa nedajú len tak ľahko odbiť.

Takéto pochybnosti sa, samozrejme, pri takýchto závažných kauzách a informovaní o nich vynárajú vždy. Len pri vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej ich v ostatných týždňoch bolo naozaj príliš veľa.

Až tak, že ak by úniky takýmto tempom mali pokračovať aj ďalej, tak by to pre dôveryhodnosť vyšetrovania vôbec nebola dobrá správa.