Jozef Kuciak Fico vie vytiahnuť z ľudí najhoršie emócie. Mám veľké obavy z ďalšieho vývoja

Jozef Kuciak, brat novinára Jána Kuciaka, ktorého 21. februára 2018 spolu s jeho priateľkou Martinou Kušnírovou zavraždili, cíti pri výročí bezmocnosť. „Stále nie je odsúdený objednávateľ vraždy. A pomaly strácam nádej, že ho niekedy odsúdia,“ hovorí.

Ospravedlňuje sa mu za všetko to, čo sa deje v spoločnosti. „A že sme nedokázali spraviť viac,“ hovorí Jozef Kuciak. Premiéra Roberta Fica vníma ako zručného politika, ktorý, „žiaľ, dokáže vytiahnuť z ľudí tie najhoršie emócie“. Podľa neho dobre pracuje s mysľou ľudí, ktorí nesledujú, čo sa deje. „Na nič si nevytvárajú názor, povie im to Fico.“

Čo ti po siedmich rokoch napadne ako prvé?

Beznádej alebo skôr bezmocnosť. Pri každom výročí mám pocit, akoby sme to všetko prežívali odznova. A tak ako sme s tým nevedeli nič spraviť vtedy, tak s tým nevieme nič spraviť ani teraz.

Prečo bezmocnosť? Prípad je vyšetrený, aj súdny proces sa síce pomaly, ale predsa len niekam posúva.

Stále nie je odsúdený objednávateľ vraždy. A pomaly strácam nádej, že ho niekedy odsúdia.

K tomu sa ešte dostaneme. V minulosti si povedal, že na Jana myslíš prakticky denne. Platí to aj po siedmich rokoch?

Áno. Myslím najmä na situácie, ktoré sme spolu kedysi prežili. A pýtam sa ho, čo by teraz spravil na mojom mieste. Predsa len, bol to starší brat. (Úsmev.)

Zhováraš sa s ním aj na cintoríne?

Tam sa chodím zaňho spolu s rodičmi pomodliť. Bývam vo vedľajšej dedine, vyzdvihnem ich cestou z práce. S Jankom sa rozprávam hlavne pred spaním.

Jozef Kuciak na cintoríne v Štiavniku. Foto: archív J. K.

Upokojuje ťa to?

Ako kedy. V poslednom čase sa mu skôr ospravedlňujem.

Za čo?

Za to, čo sa deje v spoločnosti. A že sme nedokázali spraviť viac.

Zo svojej pozície ste urobili dosť. Stále verejne vystupujete a apelujete na ľudí, aby nezabudli.

Napriek tomu sa neviem zbaviť pocitu, že sme mohli spraviť viac.  

V roku 2019 si v rozhovore pre Aktuality.sk povedal, že si nemal kedy ten žiaľ prežiť „sám so sebou“. Už si to spracoval?

S odstupom času je to lepšie. Z prvých mesiacov po vražde si skoro nič nepamätám, ako keby to hlava vytesnila. Dnes mám viac času sa zastaviť, aj si poplakať a celé to spracovať. Ale stále to veľmi bolí.

Stretávate sa ako rodiny pri príležitosti narodenín Jana a Martiny alebo iných sviatkov?

To nie. Ale vždy, keď má Janko nejaký sviatok, rozmýšľam, čo by som mu kúpil. Teraz mu nosím na cintorín aspoň nejaký pekný svietnik.

V spomínanom rozhovore si takisto povedal, že cítiš veľké prázdno. Platí to aj po siedmich rokoch?

Stále cítim prázdno. Čiastočne to zmenilo narodenie syna Tomáša, z ktorého máme s manželkou obrovskú radosť. Keď sme však nedávno oslavovali jeho prvé narodeniny, automaticky mi napadlo, aké by to bolo, keby mu prišiel zagratulovať strýko Janko.  

Aj tvoj brat mal celkom rád deti.

Veľmi. Pamätám si, ako sme ich spolu naháňali. Aj deti ho mali rady, lebo sa s nimi vedel zahrať, zabaviť. Janko bol milý ku všetkým.

Pomohlo psychicky narodenie vnuka aj tvojim rodičom?

Cez rok to ako tak zvládajú, ale s blížiacim sa výročím Jankovej smrti sa to najmä u mamy vždy zhorší. Keď sa začne február, nedokáže poriadne na nič iné myslieť. Vtedy chodí často kočíkovať nášho syna a potom sa s ním veľmi ťažko lúči.

Foto: archív J. K.

Martinina mama Zlatica je z vás asi najradikálnejšia, respektíve navonok najbojovnejšia. Na sociálnych sieťach aj na protestoch. Stále ste s ňou v kontakte?

Tak je to rázna východniarka. (Úsmev.) Stretávame sa tak často, ako sa len dá. Naposledy sme boli u nej v decembri, keď oslavovala šesťdesiatku. Ani ona nemá času nazvyš, ako profesionálka matka sa stará o malé dieťa.

Pokračujú ešte novinári v odkaze Jána a Martiny?

Sú takí aj onakí. Tí, s ktorými sme od začiatku v kontakte, však stále napĺňajú ich odkaz.

Množstvo káuz, ktoré odhalil tvoj brat, začala vyšetrovať polícia. Niektoré sú vo fáze obžaloby, synovec Pavla Pašku bol dokonca právoplatne odsúdený. Kým Jano žil, veľa ľudí si jeho prínos neuvedomovalo alebo sa im zdali jeho zistenia príliš zložité. Aj ty si sa vyjadril, že ti to musel viackrát vysvetľovať. Ako vnímaš jeho prácu s odstupom času?

Som naňho neskutočne hrdý. Práca na investigatívnych kauzách, ktoré ste spolu otvárali, bola veľmi náročná. V tom čase bolo navyše nepredstaviteľné, že niekto skončí pred súdom alebo ho čo i len obvinia. Aj preto som rád, že aspoň niektoré boli dotiahnuté do konca. Je to veľká vec.

Po novele trestných zákonov však skončia viaceré v koši.

Pretože boli ušité pre kriminálnikov a nie pre dobro národa.

S akým reakciami sa dnes stretávate? Vyjadrujú vám ľudia stále podporu alebo prevažujú hejty? 

Dnes je už tých reakcií minimum. Pre istotu som sa však stiahol zo sociálnych sietí, kde som bol predtým dosť aktívny.

To je pravda. Často si tam pomerne ostro komentoval aj politiku a spoločenské dianie. Prečo si sa stiahol?

Nerobilo mi to dobre. Pozitívnych reakcií bolo čoraz menej a začali prevažovať hejty. Nechcel som už byť súčasťou facebookového sveta.

Prečo strácaš nádej, že nebude odsúdený objednávateľ vraždy? Aj Alena Zsuzsová bola po prvom verdikte súdu z obliga, no napokon dostala 25 rokov.

Vyšetrovanie prebehlo dosť rýchlo, čo bolo príjemné prekvapenie. Ale odvtedy ubehlo sedem rokov a stále nie sme na konci. Moja skepsa súvisí aj s tým, ako sa zmenila politicko-spoločenská situácia.

Z čoho máš obavy?

Zachytil som šumy, že rozhodovanie na Najvyššom súde sa úmyselne zdržiava, aby mohli vymeniť predsedu senátu, keď dosiahne zákonný  vek – a dosadiť tam svojho človeka. Súčasného predsedu (Petra Paludu – pozn. red.) navyše zavalili väzobnými vecami.

Dnes je opäť pri moci Robert Fico, ktorý bol po vražde prakticky odpísaný. Čím to je, že je znovu späť?

Nielen výsledok posledných parlamentných, ale aj prezidentských volieb sme niesli veľmi ťažko. Neviem si vysvetliť, prečo sme znovu spadli do toho istého blata. Fico je zručný politik, ktorý, žiaľ, dokáže vytiahnuť z ľudí tie najhoršie emócie.

Ján Kuciak s bratom Jozefom. Foto: archív J. K.

Do akej miery môže za jeho návrat predchádzajúca vláda?  

Svoj podiel zodpovednosti majú všetci politici bývalej koalície. Ale najviac za to môžu ľudia, ktorí ho znovu zvolili. Pochádzam z dediny, kde sa politika až tak nesleduje. Ľudia nemajú čas, venujú sa záhrade a podobne. Na nič si nevytvárajú názor, povie im to Fico.

Vyčítali vám niekedy niečo zoči-voči?

To nie. Ale niekedy stačí pohľad – akoby sme im spravili niečo zlé, že nám zabili brata. Keďže táto udalosť mala veľký spoločenský dosah, vnímajú nás ako súčasť politiky, čo je, samozrejme, nezmysel. Vraj sme sa nasilu tlačili do médií a chceli na seba strhávať pozornosť.

Ako vnímaš, že Fico dodnes nevie prísť Jánovi a Martine na meno? Celých sedem rokov o nich hovorí len ako o novinárovi a jeho snúbenici. 

Veľmi zle znášam, keď o nich vôbec začne niečo hovoriť.  

Spolu s Kaliňákom dokonca tvrdia, že vraj vedia, kto ich v skutočnosti zabil – a že raz to povedia.

Úplný nonsens, že si niečo také dovoľujú povedať. Okrem toho, keby niečo vedeli, nemajú žiadny dôvod to tajiť.

Na Slovensku sú už niekoľko týždňov protivládne protesty – ako reakcia na zaťahovanie Slovenska do sféry ruského vplyvu a možný nástup autokratického režimu. Nie si z toho nervózny?

Pred voľbami sme si mysleli, že určité veci si nedovolia – a oni si dovolili všetko. Zmenili Trestný zákon, skrátili premlčacie lehoty, zrušili špeciálnu prokuratúru, rozpustili NAKA. A teraz sa ešte klaňajú a podávajú si ruky s masovým vrahom, respektíve s vojnovým zločincom. Mám veľké obavy z ďalšieho vývoja.

Čo by si odkázal ľuďom na Slovensku sedem rokov po vražde Jána a Martiny?

Aby sa vrátili v čase a spomenuli si, čo sa stalo 21. februára 2018. Keď zabúdame, stále opakujeme tie isté chyby.