Takmer dokonalý podvod

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Takmer dokonalý podvod

Decembrové vydanie Spiegla, ktoré noviny priznali vlastné zlyhanie a priniesli prvé zistenia o podvodoch Claasa Relotia. Foto Profimedia.

Pred Vianocami otriaslo Nemcami odhalenie, že niektoré z najlepších reportáží v Spiegli aj iných novinách boli celkom vymyslené. Škandál sa tým nekončí.

Na to stredajšie poludnie, 12. decembra, zhromaždení novinári týždenníka Der Spiegel, medzi nimi aj najväčšie esá nemeckej žurnalistiky, nikdy nezabudnú: vedenie redakcie im v átriu hlavného sídla magazínu oznámilo, že ich kolega Claas Relotius je v skutočnosti podvodník, ktorý si viaceré svoje reportáže celkom vybájil a všetkých roky klamal.

Redaktori Spiegla zmeraveli v šoku, niektorým stekali aj slzy. Relotius nebol len jedným z reportérov, bol jedným z najlepších, ak nie priamo najlepším. Hoci mal len 33 rokov, bol ovenčený toľkými reportérskymi cenami, že mu nemohli konkurovať ani o generáciu starší reportéri.

Relotius nebol len jedným z reportérov, bol jedným z najlepších, ak nie priamo najlepším. Hoci mal len 33 rokov, bol ovenčený toľkými reportérskymi cenami, že mu nemohli konkurovať ani o generáciu starší reportéri. Zdieľať

Vďaka rozprávačskému a literárnemu talentu sa stal ikonou svojej generácie. Len pár dní predtým, začiatkom decembra, získal hlavnú reportérsku cenu za text o chlapcovi, ktorý mal pred rokmi svojimi graffitmi rozpútať masové demonštrácie proti Asadovi a tým vlastne celú občiansku vojnu. Porotcovia Relotiusa ocenili za „bezprecedentnú ľahkosť, hutnosť a relevantnosť, ktorá nikdy nenecháva na pochybách, z akých zdrojov čerpá“.

Ako sa ukázalo, aj v tomto príbehu Relotius fabuloval, a to s bezprecedentnou ľahkosťou.

Vymyslená Trumpova Amerika

V Nemecku asi nejde o najväčší mediálny škandál v moderných dejinách. V roku 1983 časopis Der Stern postupne zverejňoval údajne novonájdené Hitlerove denníky, popritom prudko zvýšil cenu aj náklad, aby na novinárskej senzácii ešte aj slušne zarobil. Vtedajší šéfredaktor triumfálne ohlasoval, že dejiny Tretej ríše musia byť čiastočne prepísané, pretože denníkové zápisky v niečom revidujú pohľad na Hitlera, no onedlho sa ukázalo, že išlo o falzifikát a Stern hanebne naletel podvodníkovi.

Tento príbeh je menej spektakulárny, v najcitlivejšej dobe však podkopáva dôveryhodnosť mediálneho mainstreamu, ktorému alternatívna scéna predhadzuje, že chráni establišment a zastiera problémy spojené s multi-kulti, s migrantmi či islamom v Nemecku. A že tradičné médiá nie sú nič iné než „Lügenpresse“ (lžinoviny).

Spiegel musel priznať, že sa cíti zahanbený zlyhaniami vlastného kontrolného systému, vďaka ktorému má spolu s americkým týždenníkom The New Yorker povesť najvyššej serióznosti.

Prípad Relotiusa a jeho podvodných reportáží je preto vodou na mlyn alternatívnej scény, pretože pôsobí ako extrémny dôkaz toho, čo sa bežne deje v malom meradle.

Stačí spomenúť témy niektorých Relotiusových sfalšovaných reportáží: V texte Posledná svedkyňa (Die letzte Zeugin) opísal príbeh 59-ročnej Američanky, ktorá sa ako zástupkyňa občanov zúčastňuje na popravách odsúdených zločincov.

Relotius vysvetľuje, že jeho hlavná postava nechce prezradiť vlastné meno, volá ju preto Gayle Gladdis. Gayle je hrdá na trest smrti, pričom Relotius pôsobivo približuje jej mentálny svet: pôvodne vraj bola odporkyňou trestu smrti, pretože ho považovala za nekresťanský, ale po tom, čo jej syna a vnuka zastrelila akási banda na benzínovej pumpe, sa v nej všetko zrútilo a svoj pohľad prehodnotila.

Odvtedy chodí na popravy a keďže zákon predpisuje, že v Pennsylvánii musia byť počas výkonu trestu smrti prítomní šiesti občania, usilovne zháňa ďalších dobrovoľníkov. Relotius ju sprevádza na jednu popravu, zachytáva jej myšlienky aj to, ako si Gayle krátko pred vykonaním hrdelného trestu číta z Biblie a podľa Tretej knihy Mojžišovej si so zadosťučinením nahlas opakuje, že kto zabije človeka, musí tiež zomrieť.

Pôvodne vraj bola odporkyňou trestu smrti, pretože ho považovala za nekresťanský, ale po tom, čo jej syna a vnuka zastrelila akási banda na benzínovej pumpe, sa v nej všetko zrútilo a svoj pohľad prehodnotila. Zdieľať

„Pomsta je slovo, ktoré znie strašne, ale azda je pomsta tým jediným, čo pomáha,“ hovorí Gayle s južanským akcentom.

Dnes vieme, že Relotius si všetko vymyslel. Žiadna žena, ktorú by ako reportér sprevádzal na popravy a ktorá by mu predtým predčítavala z Biblie, neexistuje.

Inú veľkú a opäť veľmi farbistú reportáž priniesol Relotius z mestečka Fergus Falls v Minnesote (Spiegel ju medzičasom na webe zablokoval a nahradil iným textom, aj v angličtine). Obyvatelia Fergus Falls volili v prezidentských voľbách s jasnou prevahou Trumpa, takže vedeniu v Spiegli napadlo, že práve cez obyvateľov tohto mestečka sa možno pozrieť na Ameriku, ktorá miluje Donalda Trumpa. Relotiusa tam teda redakcia vyslala na veľkorysé tri týždne, aby mal dostatok času na dobrý materiál.

Relotius však najskôr svojim kolegom do domovskej redakcie písal, že sa mu v mestečku nedarí a nevie nájsť nijakých vhodných respondentov. Možno aj to bola súčasť jeho dlhodobej podvodnej stratégie, vzbudzovať dojem poctivca, ktorý sa niekedy v teréne trápi a hrozí mu, že sa nevráti s ničím zaujímavým. V Spiegli sa preto rozhodovali, či ho odtiaľ nestiahnu. Výhodou tohto týždenníka je, že má veľké zdroje a keď sa občas novinárovi stane, že napriek nákladom na cestu nič zaujímavé nenašiel, tak sa to akceptuje.

Reportér Relotiusovho rangu nemal preto dôvod na veľké obavy, že by mu to v redakcii ublížilo. No Relotius to napokon nevzdal a po troch týždňoch priniesol strhujúci opis mestečka, na hraniciach ktorého vraj stojí uvítacia tabuľa „Mexicans keep out“ (Mexičanov nechceme).

Samozrejme, teraz už nemeckí čitatelia vedia, že žiadna taká tabuľa tam nestojí.

Vymyslené sú aj mikropríbehy viacerých obyvateľov Fergus Falls, napríklad istého Andrewa Bremsetha, ktorý naozaj existuje a Relotius sa s ním aj naozaj stretol. V reportáži však správne uviedol len jeho vek, úplne si vymyslel, že nemá ženu, že nikdy nebol pri mori, do práce chodí so zbraňou a že v kancelárii má vypchaté divé prasa.

Relotius to napokon nevzdal a priniesol strhujúci opis mestečka, na hraniciach ktorého vraj stojí uvítacia tabuľa „Mexicans keep out“ (Mexičanov nechceme). Zdieľať

Ako spätne priznáva Der Spiegel, najgrotesknejšou lžou tejto reportáže bolo, keď Relotius zobrazil návštevu jednej strednej školy, kde mali žiaci za úlohu nakresliť vzory ľudí, cez ktorých si predstavujú americký sen. „Nenamaľovali ani jeden obraz ženy. V jednej triede nakreslili Baracka Obamu, v dvoch Johna D. Rockefellera. Väčšina kreslila Donalda Trumpa,“ písal Relotius a čitatelia mľaskali, že presne takto zadubene si predstavovali trumpovskú Ameriku.

Lenže aj toto si Relotius jednoducho vymyslel.

Boží služobník-potratár

Jeho ďalšia obdivovaná a ocenená reportáž Boží služobník (Gottes Diener) na tom nie je oveľa lepšie. Relotius tu vylíčil postavu lekára, ktorý ako posledný v Mississippi vykonáva potraty, keďže protipotratová loby všetkých ostatných zastrašovala. Willie Parker, tak sa volá Relotiusov hrdina, rozpráva, ako bol aj on kedysi rozhodným odporcom potratom, až sa Šavol obrátil na Pavla. Dnes koná viac potratov než väčšina lekárov v USA, robí to aj ako kresťan z „lásky k blížnemu“, podľa toho, čo „by mal dobrý kresťan na mojom mieste robiť“.

Spiegel predpokladá, že aj tento text je do veľkej miery manipuláciou a obsah tejto a desiatok ďalších reportáží v týchto dňoch preveruje špeciálna komisia.

Relotius nebol žiaden reportér-ideológ, písal o mnohých atraktívnych témach z rôznych častí sveta, okrem USA aj z Blízkeho východu. Ale ako povedal jeden nemecký novinár, dôvod, pre ktorý mohol Relotius celé roky klamať všetkých editorov aj kolegov, bol i v tom, že písal to, čo chceli všetci čítať.

Aj novinári z iných médií potvrdzujú, že Relotius bol nadmieru príjemný aj pokorný človek, ktorý nemal žiadne maniere a brali ho za jedného z najväčších poctivcov v brandži. Zdieľať

Magazín Spiegel sa k svojej kauze postavil na jednej strane veľmi otvorene aj transparentne: venoval mu jedno vydanie, všetky sebaobnažujúce texty sprístupnil bez poplatku na internete, dal slovo kritikom z iných novín a zriadil zmienenú komisiu, ktorá detailne preskúma všetko, čo Relotius v Spiegli za posledných sedem rokov napísal.

Inými slovami, Spiegel upratuje po svojej najväčšej reputačnej katastrofe a zachraňuje nielen vlastnú značku, ale aj povesť celej žurnalistiky. Vlastné zlyhanie priznáva, ale súčasne i ospravedlňuje tým, že mnohé Relotiusove podvody sa nedali odhaliť ani nadštandardne nastavenými mechanizmami. A preto je tento škandál aj príbehom kolosálneho sklamania z reportéra, z ktorého sa vykľul patologický podvodník, ktorý zneužil akúkoľvek dôveru medzi ním a redakciou.

Aj novinári z iných médií potvrdzujú, že Relotius bol nadmieru príjemný aj pokorný človek, ktorý nemal žiadne maniere a brali ho za jedného z najväčších poctivcov v brandži. Skrátka, mnohým sa javil ako ten posledný, ktorý by mal vymýšľať celé postavy a príbehy.

Takmer dokonalý systém

No aj tak sa natíska otázka, či systémové zlyhanie Spiegla nie je predsa len o niečo väčšie, než ho dosiaľ magazín pripúšťa aj s ohľadom na ľudí, ktorý ten systém dlhé roky reprezentujú.

Ako je známe, Spiegel má mimoriadne prepracovaný kontrolný systém, volá sa Dokumentation, pracuje v ňom 60 novinárov, ktorí každý text preklepávajú zo všetkých strán. Hovorí sa tomu aj „fact-checking“, na Slovensku si ho v tejto podobe nevedia predstaviť novinári ani v tých najväčších redakciách s najlepšími editormi.

Spieglovskí editori sa s autorom textu bavia o každej pasáži, ich úlohou je byť nepriateľom novinára a nachytať ho pri najbanálnejšej chybe, zároveň sú aj autorovými najbližšími spolupracovníkmi, ktorí majú z nedokonalého diela urobiť bezchybný text. Pomocou otvorených zdrojov, v digitálnom archíve a dátových bankách tak preverujú každé slovo v ekonomickej analýze, investigatívnom texte či v reportáži.

Iste, pri reportážach, ktoré sú postavené na príbehoch ľudí aj z tých najzapadnutejších koncov sveta, je editorská práca len veľmi limitovaná. Ale títo kontrolóri Spiegla z oddelenia Dokumentation neraz pomocou Google Earth aj samotného Relotiusa upozornili, že má v texte faktickú chybu. A Relotius sa chytil za hlavu a chyba sa opravila.

V Spiegli však nejdú tak ďaleko ako v The New Yorkeri, kde editori – pokiaľ je to možné – telefonicky kontaktujú aj samotných respondentov, ktorí vystupujú v reportáži a pred finálnou verziou textu spresňujú ich citované vyjadrenia. V americkom časopise by tak Relotius sotva mohol uverejniť článok o americkej žene, ktorá sa zúčastňuje na popravách, ak by editorovi nevedel na ňu poskytnúť kontakt.

Ak v priebehu siedmich rokov prešlo týmto povestným editorským sitom Spiegla 60 Relotiusových reportáží, z ktorých boli mnohé sčasti či celkom vymyslené, je celkom legitímne sa pýtať, ako je to vlastne možné.

V rozhovore pre Spiegel podstatu problému vyjadril aj šéfredaktor konkurenčného týždenníka Die Zeit Giovanni di Lorenzo, ktorý mal vraj v súvislosti s Relotiusom už dávnejšie isté pochybnosti. Nikdy mu síce nenapadlo, že by si mimoriadne talentovaný reportér vymýšľal celé príbehy, ale bolo mu podozrivé, s akou pedantnosťou opisuje, ako niekto dychčí, akou rýchlosťou trieli po ulici, aké pesničky si pohvizduje alebo čo si v konkrétnej situácii myslí.

Ak v priebehu siedmich rokov prešlo týmto povestným editorským sitom Spiegla 60 Relotiusových reportáží, z ktorých boli mnohé sčasti či celkom vymyslené, je celkom legitímne sa pýtať, ako je to vlastne možné. Zdieľať

To bol aj podľa di Lorenza dôvod, prečo poroty inej prestížnej novinárskej ceny, Nannen-Preis, Relotia nikdy neocenili. Jednoducho im na tom niečo nesedelo.

Di Lorenzo si preto myslí, že táto kauza, ktorá inak poškodzuje novinársku obec a zvlášť žáner reportáže, je v niečom aj očistná. Jeden kolega-reportér mu vraj po prevalení škandálu bez akejkoľvek škodoradosti povedal, že cíti až úľavu, „pretože už má konečne vysvetlenie, prečo sa nám (v Die Zeit) nikdy nedarili takéto príbehy. Relotius v každej situácii premenil jedenástku, lenže – a to vieme až teraz – nikdy nestrieľal zo značky pokutového kopu“.

Ako si Spiegel prikryl oči

Lenže voči Spieglu je tu ešte vážnejšia výčitka. Začiatkom roku 2017 zverejnil Relotiusovu reportáž o dvoch bratoch zo severného Iraku, ktorých regrutoval Islamský štát a vycvičil ich za samovražedných atentátnikov. Jeden z nich sa odpálil do vzduchu, kým ten druhý atentát v poslednej chvíli prerušil a vzdal sa polícii.

O niekoľko týždňov sa vydali po stopách tejto pozoruhodnej story reportéri zo Spiegel TV, ktorí ju chceli nafilmovať. S prekvapením však zisťovali, že viaceré veci vôbec nesedia a že údajní bratia vôbec neboli bratmi.  

Keď sa reportéri Spiegel TV vrátili domov, svoje výhrady predniesli v Spiegli, Relotius sa im potom sám prihlásil a dôrazne sa hájil. Spiegel TV napokon reportáž odvysielal, ale vyhol sa rozporom, ktorými by spochybnil reportáž z tlačeného Spieglu.

V tom čase bol mladý Relotius ešte novinárom na voľnej nohe. A keďže prinášal skvelé a cenami ovešané príbehy, onedlho ho Spiegel zamestnal napevno.

Nemenej kritické svetlo vrhá na nemecký magazín aj muž, ktorý všetko spustil, 46-ročný Juan Moreno. Tohto reportéra na voľnej nohe oslovila redakcia Spiegla, aby spolu s Relotiom napísali spoločnú reportáž k migrantom v Trumpovskej Amerike. Moreno mal písať z Mexika o takzvanej karaváne s migrantmi, Relotius z hraničného pásma medzi USA a Mexikom, kde číhajú hliadky aktivistov z domobrany na hranici.

Morenovi sa však do spolupráce vôbec nechcelo, ako sám neskôr uviedol, z Relotiusových textov mal akýsi nedobrý pocit. Minimálne odvtedy, čo sa v jednej jeho reportáži o údajne prvom daňovom poradcovi na socialistickej Kube dočítal, že ho masívne vyhľadávajú aj pouliční čističi topánok. Morenovi sa zdala predstava kubánskych čističov topánok vyhľadávajúcich služby daňového poradcu absurdná, ale nikomu sa s tým v Spiegli nezveril a nechal to tak. Len na hviezdneho reportéra hľadel s istou skepsou – a možno aj s nemalou žiarlivosťou, keďže on sám také strhujúce príbehy nedodával.

Len z rozprávania iných počul, že je to „asi najmilší kolega na planéte“. Zdieľať

Moreno spätne hovorí, že jeho najväčšou výhodou bolo, že si k nemu zachovával skepsu aj preto, že sa s Relotiusom osobne nepoznali. Len z rozprávania iných počul, že je to „asi najmilší kolega na planéte“.

Teraz však spolupracovali na jednej reportáži, obaja napokon dodali svoje časti a v Spiegli ich spojili do jedného celku. No keď Moreno videl výsledný text, prepadli ho pochybnosti a editora upozornil, že niektoré veci v Relotiusovej časti pôsobia podozrivo. Moreno totiž vedel, že iným kolegom-reportérom trvalo celé týždne, kým si dokázali získať dôveru podozrievavých aktivistov z pohraničnej domobrany. Tiež sa mu nezdalo, prečo Relotius tak zdôrazňuje, že nikto z uvedených členov domobrany sa nechce dať fotografovať, hoci jeden z nich je známou verejnou postavou.

V deň, keď mal ísť ich spoločný text do tlače, Moreno telefonoval do redakcie editorom so svojimi pochybnosťami, nemal však nič rukolapné. Len veľmi zlý pocit.

Krátko po zverejnení reportáže v novembrovom vydaní Moreno opäť telefonuje do redakcie Matthiasovi Geyerovi, šéfovi rubriky „spoločnosť“, pod ktorú patria aj reportáže. Otvorene mu povie, že Relotiusa podozrieva z falšovania, Geyer ho požiada, aby svoje výhrady spísal. Keď ich pošlú Relotiusovi, ten sa bráni mimoriadne rafinovane, niektoré podozrenia svojou výrečnosťou vyvráti, inde prizná nedostatky, priloží však aj e-maily, z ktorých jasne vyplýva, že bol v osobnom kontakte s aktivistami domobrany. Aj s tými, o ktorých si Moreno myslí, že sú vymyslení.

Zrazu je Moreno ten, kto bezdôvodne upodozrieva svojho poctivého, hoci omylného kolegu. Nikomu ešte ani nenapadne, že Relotius je typ bezškrupulózneho podvodníka, ktorý dokáže nafingovať aj e-mailovú komunikáciu s neexistujúcimi respondentmi.

Priznanie

Moreno práve prežíva svoje najhoršie obdobie. Obáva sa, že príde o prácu, keďže Geyer mu naznačí, že s ním Spiegel vypovie spoluprácu, ak sa jeho podozrenia nepotvrdia. Nebol by to však príliš prísny trest, aj keby sa ukázalo, že Moreno v tejto internej debate s nadriadeným jednoducho mýli? Aj túto otázku dnes kladú niektorí znepokojení čitatelia Spiegla, ktorí najlepší nemecký (a azda aj európsky) magazín zďaleka nepovažujú len za obeť.

Moreno sa obáva, že príde o prácu, keďže Geyer mu naznačí, že s ním Spiegel vypovie spoluprácu, ak sa jeho podozrenia nepotvrdia. Zdieľať

V každom prípade, Moreno naďalej Relotiusovi neverí a vďaka tomu, že je stále v USA, kde pracuje na ďalšej reportáži, rozhodne sa navštíviť tých jeho chlapíkov z domobrany, ktorí majú z pasie strieľať po migrantoch.

Na cestu si ako svedka vezme aj jedného fotografa a navštívi dvoch reálne existujúcich členov domobrany, s ktorými mal Relotius prednedávnom stráviť celé dni a noci. Obaja mu na video potvrdia, že nemeckého reportéra nikdy v živote nestretli.

Keď to Moreno následne pošle vedeniu redakcie, vypukne tam poplach. Lenže Relotius trvá na svojej verzii, tí dvaja možno teraz stretnutie s ním popierajú z dôvodu, že on, hviezdny reportér, strhujúcim spôsobom odhalil ich polokriminálne praktiky. Relotius dokonca narýchlo založí falošný facebookový profil jedného z ozbrojencov domobrany, ktorý má potvrdiť vierohodnosť príbehu. Ale už sa to príliš zamotáva a vedenie mu prestáva veriť.

Počítačový technik, ktorému musí Relotius sprístupniť svoje e-mailové konto, zisťuje, že reportér s e-mailami údajných odosielateľov manipuloval a už žiadne výhovorky nestačia.

Claas Relotius sa priznáva, že celé roky časť svojich reportáži prikrášľoval, alebo si ich celé vymýšľal, že je chorý a potrebuje odbornú pomoc. V redakcii sú dnes Morenovi mnohí vďační za to, že nepostavil lojalitu ku kolegovi nad pravdu a že so svojou nedôverou vydržal až do konca.   

Pred Spieglom stoja ďalšie týždne vysvetľovania, zrejme dôjde aj k personálnym zmenám v redakcii a istotne sa ohlásia verejnosti ďalšie vylepšenia už i tak v Európe bezkonkurenčného editorského systému.

Na stole je už aj debata, či reportáže a iné texty nemajú viac odzkradľovať komplikovanú a niekedy aj menej záživnú realitu než dychtiť po vzrušujúcich a literárne dokonale kompaktných príbehoch, ktoré tak ako v prípade Relotiusa zapadajú do predsudkového a zážitkového sveta čitateľov či redakcie. A už nejde o žurnalistiku, ale o akési kino, ktoré má emocionálne nadchnúť.

Najlepší nemeckí novinári tak do nového roku vstupujú s otázkou, čo s nimi urobí tento šok a čo sú tie správne poučenia. Ako uviedol bývalý šéfredaktor Spiegla Georg Mascolo, sú to práve mnohé médiá mainstreamu, ktoré svojím každodenným úsilím o nepretržité vzrušenie vytvárajú predpoklady pre úspech dobových populistov.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo