Mamu mu odsúdili za obranu kňaza, nakoniec sa ním potajme sám stal – páter Hilár

Jeho otca odsúdili na tri mesiace väzenia za neodovzdanie kontingentov, mamu za obranu miestneho kňaza na 20 mesiacov, hoci už mala doma tri malé deti. Jozef Štefurik, hoci to nemohol povedať ani svojej rodine, nakoniec sa v tajnosti kňazom sám stal.

S pátrom Hilárom sme sa stretli 8. októbra 2013. Privítal nás na pôde Dominikánskeho kláštora v Košiciach, na Mäsiarskej ulici č. 6. Vysvetlil nám, na akom symbolickom mieste je naše stretnutie. Dýchla na nás skutočná história, prešli nám zimomriavky po chrbte, pocítili sme bázeň, radosť, rešpekt, ale tak trochu asi aj strach. Stretli sme sa na mieste, kde v noci z 13. na 14. apríla roku 1950 začala akcia na likvidáciu mužských reholí. Priamo z miesta, kde sme sa stretli, boli ôsmi rehoľníci transportovaní do pracovného tábora v Podolínci.

Páter Hilár, civilným menom Jozef Štefurik, sa narodil 9. marca 1956 v Zborove, okres Bardejov. Pochádza z početnej rodiny, má sedem súrodencov, štyroch bratov a tri sestry. Na svoje detstvo rád spomína, vníma ho ako šťastné obdobie svojho života. Behal po lúkach, lozil po stromoch a venoval sa svojej najväčšej záľube, čítaniu. Odmalička ho v kresťanskom duchu vychovávali „tri mamy“, stará mama, mama a krstná mama.

Kňazstvo mu vymodlila mama

Tvrdé päťdesiate roky 20. storočia neobišli ani rodinu Štefurikovú. Z rozprávania svojich rodičov sa páter Hilár dozvedel o ich väznení. Jeho otec bol cholerikom, a keď sa mu niečo nepáčilo, hneď to aj dal najavo. Protestoval proti kolektivizácii, ale takmer vždy sa to skočilo dohováraním, až raz, keď odmietol odovzdať kontingenty, došla štátnym zložkám trpezlivosť a odsúdili ho na tri mesiace.

"Proti odvlečeniu miestneho kňaza protestovala aj Jozefova mama. Po zásahu polície bola obvinená aj z tajného počúvania Vatikánskeho rozhlasu. Rozsudok znel: 'Odsudzuje sa na 20 mesiacov väzenia.'"

Zdieľať

2. decembra 1953 prichádzal do Zborova nový kňaz, tesne pred dedinou auto s kňazom zastavili agenti štátnej bezpečnosti a kňaza odviezli preč. Vo farnosti nastal veľký rozruch. Miestne ženy sa rozhodli, že pôjdu protestovať do Bardejova. Protestu sa zúčastnila aj matka Jozefa Štefurika. Po zásahu polície voči demonštrantom bola obvinená aj z tajného počúvania Vatikánskeho rozhlasu. Rozsudok znel: „Odsudzuje sa na 20 mesiacov väzenia.“

V tom čase už mala doma tri malé deti, odvolala sa, trest jej znížili na 12 mesiacov. Prvých šesť mesiacov si odsedela v Štátnej väznici v Prešove. Ešte aj keď po rokoch na to spomínala, tisli sa jej do očí slzy. Zvlášť v Prešove používali tvrdé praktiky. Keď jej povolili návštevu, veľmi sa tešila. Pri návšteve manžela s deťmi jej však zaviazali oči, svojich blízkych nemohla vidieť, mala byť vraj vďačná aj za to, že ich môže počuť. Bolo to drastické, deti plakali a ani ona sa nezdržala, hoci práve kvôli deťom chcela byť silná. Druhú polovicu trestu si odsedela v Košiciach. Z väzenia ju prepustili skôr. Zaujímavé, že práve jej skoršie prepustenie jej spôsobilo traumu aj po páde totality.

Pád komunistického režimu priniesol aj odškodnenie nespravodlivo stíhaných. Keď o odškodnenie požiadala pani Štefuriková, dostala odpoveď, že nespĺňa kritéria, lebo odškodnenie patrí len tým, ktorí boli vo väzení najmenej rok. Jej chýbali tri mesiace, presne tie, ktoré jej „veľkodušne“ odpustili. Väzenie pani Štefurikovej prinieslo aj niekoľko znamení, ale na tie si spomenula až oveľa neskôr. Z okna väznice v Prešove mala výhľad na Kostol sv. Mikuláša. Čo je na tom zvláštne? Práve tu o 40 rokov neskôr pôsobil ako kňaz jej najmladší syn Pavol. Je to takmer neuveriteľné, ale z väzenia v Košiciach mala výhľad na Kostol dominikánov, a tu teraz pôsobí jej syn Jozef, náš nenápadný hrdina.

"Narodil sa presne do roka a do dňa od návratu svojej matky z väzenia. Už počas tehotenstva často myslela na to, že pre kňaza ju zavreli, a preto, keď sa jej narodí chlapec, bola by rada, keby sa stal kňazom."

Zdieľať

Páter Hilár nám uviedol, že kňazskú cestu mu vymodlila jeho mama. Narodil sa presne do roka a do dňa od návratu svojej matky z väzenia. Už počas tehotenstva často myslela na to, že pre kňaza ju zavreli, a preto, keď sa jej narodí chlapec, bola by rada, keby sa stal kňazom. Pri krste, 2. apríla 1956, zobrala svojho syna Jozefa a pred oltárom ho obetovala Bohu. Čakala na to symbolických tridsaťtri rokov.

Páter Hilár uvádza, že stať sa kňazom bolo jeho osudom. Odkedy sa pamätá, vždy to cítil ako svoju prioritu. Keď začal miništrovať, miestny kňaz raz po omši poznamenal: „Toľko rodín žije v Zborove, a žiaden kňaz z tejto dediny.“ Keď malý Jožko prišiel domov, vyzliekol si kabát a zahlásil: „Ja budem kňazom.“ 3. septembra 1962 nastúpil do prvej triedy ZDŠ v Zborove. Veľmi si obľúbil náboženstvo, ich kňaz sa staral, aby mali rozsiahle vedomosti. Raz, keď ho otec skúšal, už ako desaťročnému mu povedal: „Ty si hotový kňaz!“ A nemýlil sa, z jeho syna sa skutočne kňaz stal. Otec sa to však nikdy nedozvedel. Skôr, ako mu to mohol syn oznámiť, zomrel. Páter Hilár spomína, že to bolo veľmi ťažké. Keď zomieral jeho otec, bol už necelé dva roky tajne vysväteným kňazom. Pri otcovej smrteľnej posteli strávil šesť hodín, ale povedať mu to nemohol.

"Keď zomieral jeho otec, bol už necelé dva roky tajne vysväteným kňazom. Pri otcovej smrteľnej posteli strávil šesť hodín, ale povedať mu to nemohol."

Zdieľať

Počas povinnej školskej dochádzky na Jozefa Štefurika obzvlášť zapôsobili dvaja miestni kňazi, Kamil Jankech a Jozef Tandara, neskôr dominikán páter Hyacint. Aj oni dvaja mu pomohli vykročiť na duchovnú dráhu.

Jozef Štefurik, študent-terciár

Ako 13-ročný prečítal Jozef Štefurik knihu o Dominikovi Sáviovi. Stal sa jeho vzorom, dal si rovnaké predsavzatie ako jeho vzor. Dominik ešte ako chlapec napomínal ľudí, ktorí hrešili a Jozef si dal rovnaký cieľ. Svoje skutky si zapisoval do kalendára. S úsmevom nám uviedol, že on už ako trinásťročný robil v Zborove misie, keď apoštoloval. A nebolo to vždy jednoduché, keď napomenul staršieho muža, veru sa aj bál, že dostane. Ale bol pevne presvedčený, že v tom musí pokračovať. Keď si do kalendára zapísal, v ktorý deň napomenul niekoho a ktoré prikázanie bolo porušené, pocítil veľkú radosť a taký pokoj v duši.

Po skončení základnej školy sa rozhodol pre štúdium na Gymnáziu v Bardejove. Jeho rozhodnutie bolo jasné, musí to byť gymnázium, aby potom mohol ísť do seminára, aby sa mohol stať kňazom. Život to však trochu zamiešal. Ešte pred gymnaziálnym štúdiom spolu smiestnym kňazom navštívili kostol v Petrovanoch, kde pôsobili dominikáni. Niečo už o reholi vedel, a tak sa tešil, že uvidí, ako to vlastne je.

Prečítajte si aj ďalšie príbehy nenápadných hrdinov

Zdieľať

Na tomto mieste páter Gregor rozhodol, že dominikánska rehoľa by mala byť obnovená a budú ju šíriť „v podzemí“, do svojich plánov zasvätili aj Jozefa Štefurika. Vzali ho so sebou na výlet do Poľska. Pobudol tu sedemnásť dní a navštívil miesta späté s dominikánskou rehoľou v meste Krakow a Poznaň. Zistil, aké je to byť dominikánom, pozoroval život mníchov Poľsku, navštívil ich kláštory a zúčastňoval sa aj na programe, ktorý mali mnísi. Aj takouto situáciou sa dostával do hlbších sfér dominikánskej rehole.

Niekedy okolo roku 1972 mu kňaz Jozef Šesták navrhol, či by nechcel vstúpiť do laického bratstva - k terciárom. Súhlasil, prišli do Prešova na ulicu 29. augusta č. 5 (dnešná Floriánska ulica). Tu býval páter Gregor spolu so svojou sestrou, Magdalénou Hajdukovou, ktorá ho opatrovala. Páter Hilár spomína, že ju všetci oslovovali teta Lenka, bola to osoba, ktorá sa vždy o všetkých starala, varila im, poskytovala nocľah. Stretávali sa u nej raz do týždňa, páter Gregor im dlho do noci vysvetľoval a v sobotu odchádzali domov. Preberali témy ohľadom náboženstva, rehoľného života, ale aj problémy každodenného života. 13. januára 1973 Jozef Štefurik vstupoval do tretieho rádu, dostal meno Hilár.

Zlomovým rokom bol rok 1975, Jozef bol v maturitnom ročníku. Prišla otázka, či ísť na teologickú fakultu do Bratislavy. Páter Gregor si ho zavolal a povedal mu: „Vieš, Hilár, uvidíme, ako to bude. Dnes chceme obnoviť činnosť rehole. Začal si ako terciár, sám porozmýšľaj a uvidíš. Nechceš vstúpiť do rehole? Ja by som ti neodporúčal vstupovať do seminára, sú tam ‘špicli’ a idú po tých, ktorí sú tajne v reholi.“ Prišla maturita a Jozef prihlášku na vysokú školu nepodal. Počúvol pátra Gregora. Povedal si: „Boh to zariadi.“

Páter Hilár, tajný dominikán

Po maturite na Gymnáziu v Bardejove odišiel na Knihovnícku nadstavbu v Košiciach. Páčilo sa mu to, bol takým „knihomoľom“. Túžba byť kňazom ho viedla do rehole. 15. februára 1976 u pátra Gregora tajne vstúpil no noviciátu. V ten deň jeho veľký vzor páter Hyacint Tandara zložil doživotné sľuby a Jozef Štefurik prijal rehoľnú obliečku. Zaujímavé je, že Jozefovi nezmenili meno. Na príhovor pátra Gregora mu zostalo meno, ktoré dostal ako terciár, Hilár.

O svojom vstupe do rehole nemohol nikomu povedať, ani doma to neoznámil. Povedal to jedine svojej krstnej mame, ktorá ho často posilňovala vo viere a zároveň bola aj františkánskou terciárkou.

Páter Gregor im povedal, že vstupom do rehole si musia odvykať od mnohých vecí. Už nemohli chodiť tak často domov, ako to bolo predtým. Pre pátra Hilára to nebolo ťažké, dokázal sa nad to povzniesť. Kruté to bolo pre jeho rodičov, ktorým nemohol povedať celú pravdu. Doma nastali problémy, pretože im nemohli presne vysvetliť, kto sú a čím sú. Pre vlastných príbuzných sa stávali čudákmi. To bol ich kríž, kríž, ktorí niesli v dobe nenormálnych podmienok.

"V deň vysviacky cestovali do Bratislavy spôsobom akoby vystrihnutým z komédie. Všetko sa to odohrávalo v úplnej tajnosti."

Zdieľať

Stretnutia tajných dominikánov prebiehali v skvelej bratskej atmosfére. Páter Gregor ich priúčal rehoľnému životu. Počas štúdia na knihovníckej nadstavbe začal s tajným štúdiom teológie (práve cez pátra Gregora), ktoré bolo prerušené jeho odchodom na vojenskú službu v rokoch 1977 až 1979. Po skončení vojenčiny začal opäť systematicky študovať a stal sa knihovníkom v Knižnici pre mládež v Košiciach. Pracoval ženskom kolektíve, mal 25 rokov a bol slobodný. Samozrejme, že prišli aj otázky: „Prečo sa neženíš?“ Páter Hilár bol v ťažkej situácii. Pravdu povedať nemohol a zo zásady neklamal.

Páter Hilár, tajne vysvätený kňaz

Po slede rôznych udalostí, kedy sa Štátnej bezpečnosti dostal do rúk zoznam františkánskych rehoľníkov na Slovensku, nasledovali súbežne razie v Košiciach a Bratislave na adresách, ktoré boli v zozname. Uväznili niekoľkých rehoľníkov a kňazov za slúženie tajných svätých omší. A tak prišla požiadavka vysvätiť niekoľkých dominikánov za kňazov.

Jedným z prvých kandidátov bol páter Hilár. Podmienkou pre kňazstvo boli doživotné rehoľné sľuby. Až potom mohol byť vysvätený za kňaza. Rozhodlo sa, že páter Hilár bude tieto sľuby skladať v auguste 1983 na prešovskom sídlisku Solivar, a že o dva týždne bude vysvätený za kňaza. Páter Hilár nám uviedol, že toho sa zľakol. S tajným svätením súhlasil, ale nie o dva týždne. Protestoval: „...veď na to nie som pripravený. Treba to aj prežiť, pripraviť sa.” Páter Akvinas sa nakoniec dohol s biskupom Korcom na termíne 21. október. Všetko sa to odohrávalo v úplnej tajnosti. Všetky potrebné údaje si po prečítaní museli zapamätať a papiere zlikvidovať, aby nezostali dôkazy. Po prečítaní si zapálili sviečku a papier spálili.

V deň vysviacky cestovali do Bratislavy spôsobom akoby vystrihnutým z komédie. Podľa presných inštrukcií, ktoré dostali od pátra Akvinasa, sa mali dostaviť do bytu, v ktorom ich mal čakať kardinál Korec. V piatok, 21. októbra 1983 o 14:17 dorazil ich vlak z Popradu do Bratislavy. Po príchode ich na stanici čakal páter Akvinas, s ktorým išli v rozostupe asi tridsiatich metrov pešo k trolejbusu, v ktorom už mal byť brat Rafael, ktorého poznali. Ten ich doviedol až k dohodnutému autu, ktoré im nenápadne ukázal, čím jeho úloha skončila.

"Kardinál Korec bol oblečený v hnedom obleku s kravatou a ešte tesne pred vysviackou povedal, že neverí ani stenám. Zapol rádio a pustil vodu, lebo predpokladal, že má nasadené odpočúvacie zariadenie."

Zdieľať

Pred autom mali dilému, nastúpiť, nenastúpiť. Nakoniec do auta nastúpili a všetko pokračovalo podľa plánu. Vodič ich poznal, počkali ešte na jedného pána a vyrazili. Práve on im poradil, aby si kúpili noviny, a aby sa tvárili ako domáci. Kľúčom bolo nevyzerať ako cudzinci, alebo turisti. Podľa ďalších inštrukcií mal ísť ten pán päťdesiat metrov pred nimi, až dôjdu na istú ulicu, na ktorej budú rôzne vchody do bytových domov. Mali vojsť do toho istého domu, do ktorého vstúpi on, a vojsť do bytu na treťom poschodí. Pred bytom bolo mnoho ľudí a veľká vrava. Nakoniec, keď odtiaľ odišiel posledný, čo bol na chodbe, vstúpili do bytu a v ňom ich už čakal kardinál Korec.

Kardinál bol oblečený v hnedom obleku s kravatou a ešte tesne pred vysviackou povedal, že neverí ani stenám. Zapol rádio a pustil vodu, lebo predpokladal, že má nasadené odpočúvacie zariadenie. Nadišla dôležitá chvíľa: bratia dominikáni Henrich Štefan Kuľha a Hilár Jozef Štefurík prijali diakonskú a následne kňazskú vysviacku z rúk biskupa Jána Chryzostoma Korca. Počas celého tohto procesu bolo zapnuté rádio, v ktorom hrala klasická hudba. Keď bol Jozef Štefurík vysvätený za kňaza, pozrel sa na hodinky, bolo presne 16:45. Pýtal sa sám seba, čo bude nasledovať a čo ho čaká.

Po vysviacke im kardinál zdôraznil dve veci: mali pozorne sledovať Svätého Otca, čo robí, čo odkazuje kňazom; mali byť čo najmenej viditeľní. Tajné sväté omše páter Hilár celebroval vo svojom byte na sídlisku Nad jazerom v Košiciach. Pri svätej omši nepoužíval liturgické predmety, ale na odporúčanie kardinála Korca bežné kuchynské predmety. Tanierik namiesto patény; pohár namiesto kalicha; bielu vreckovku namiesto korporálu. Tieto veci po odslúžení omše odložili do skrine a vôbec nevyzerali nápadne.

Na Velehrade interview pre ARD

Už ako vysvätený kňaz sa páter Hilár zúčastnil púte na Velehrad. 5. - 7. júla 1985 sa tam zišlo, ako páter spomína, okolo 250 000 ľudí. Tu na vlastné oči videl, že komunizmus sa začína otriasať. Napriek všemožným „zmarovacím aktivitám“ si ľudia našli spôsob, ako sa tam dostať. Vrcholom malo byť vystúpenie ministrov kultúry. Slovenský minister Válek nevystúpil. Asi vycítil, že to neskončí dobre. Český minister kultúry Klusák prejav prečítal. Počas jeho prejavu ľudia pískali, pokrikovali. Policajti, ktorí stáli dookola sa len prizerali, neodvážili sa zasiahnuť.

Keď sa dominikáni zberali domov, prišli k nim redaktori západonemeckej televízie ARD. S dominikánmi urobili krátke interview. Ešte v ten večer to odvysielala televízia. Doma ich privítal s miernou výčitkou páter Duka. Vyčítal im, že ohrozili celé hnutie. Ale našťastie žiadne protiakcie štátnej moci z toho neboli. Páter spomínal, že na Velehrade ostro svietilo slnko a on sa opálil.

Prišiel ďalší problém. Keď prišiel do práce, hneď sa začalo s otázkami: Kde to len bol cez víkend? Keď už nedali pokoj tak odpovedal, že sa bol opaľovať. Ale jeho kolegyne vyzvedali ďalej: A kde? Ani sám nevie, ako ho napadla odpoveď, pri ktorej sa ešte aj dnes usmieva. Povedal: „Na tráve.“ Pomohlo to, viac sa nevyzvedali.


Púť na Velehrad v roku 1985 režimu skrížila plány.

"Ešte dnes zavolám prezidentovi"

O dva roky po púti na Velehrad, v roku 1987, sa zúčastnil púte do Levoče. Keď vychádzali zo Spišského Podhradia, zastavili ich dvaja ľudia. Pýtali od nich občianske preukazy a začali im šmátrať v taškách. Našli tam cyklostylované breviáre a už sa to začalo. Spustili: „Od koho to máte? Poďme! Nasadnúť do auta!” Boh im pomohol. Vnukol im nápad, páter Hilár úplne bez zachvenia hlasu spustil: „A vy ste v službe? Nehnevajte sa, ale takto s nami zaobchádzať nebudete! Pamätajte si, že ešte dnes sa budem sťažovať na najvyšších miestach. Ešte dnes zavolám prezidentovi.“ Páter si spomína, že dotyčný pán odrazu nevedel, s kým ma do činenia. Ostal v rozpakoch a začal cúvať. Nakoniec im len zakričal, že on si ich nájde priamo v Levoči. Našťastie sa tam už nestretli.

"V deň mamkiných narodenín v októbri 1989 povedal: 'Mamka, ja som bol tajne vysvätený!' Usmiala sa a povedala: 'Tridsaťtri rokov som po tom túžila.'“

Zdieľať

21. októbra 1989, v deň mamkiných narodenín, sa v Zborove zišla celá rodina Štefurikových, žiaľ otec už chýbal. V roku 1985 zomrel. Aj páter Hilár bol svojej mamke blahoželať. Večer, keď zostal s mamou sám, povedal, že jej musí oznámiť niečo dôležité. Spomína, že mu stislo hrdlo, nemohol rozprávať, ledva zo seba dostal: „Mamka, ja som bol tajne vysvätený!“ Usmiala sa a povedala: „Tridsaťtri rokov som po tom túžila.“ O štyri týždne nato prišla revolúcia. 25. februára 1990 mal primície. Koncom apríla dal výpoveď v knižnici a oficiálne začal žiť v Dominikánskom kláštore v Košiciach, kde sa opäť vrátil l. septembra 2010 a zostal tu dodnes.

Rozhovor s pátrom Hilárom sme robili asi mesiac po pohrebe Silva Krčméryho. Boli sme zvedaví, či s ním prišiel do osobného kontaktu. Silvestra Krčméryho poznal len z rozprávania pátra Akvinasa, občianskym menom Juraja Gabura. Oni dvaja sa poznali, aj sa osobne stretávali. Páter Akvinas sa momentálne nachádza v Konvente vo Zvolene a má 98 rokov. Do osobného kontaktu však s Krčmérym prišiel brat pátra Hilára, Marián. Keď sa vrátil z Bratislavy, povedal pátrovi Hilárovi, že navštívil veľkého človeka. Táto návšteva v ňom zanechala silný dojem. Svojmu bratovi, nášmu nenápadnému hrdinovi, uviedol, že to je človek, ktorý žije pre večnosť; človek, z ktorého vyžaruje pokoj a láska.

Na pátrovi Hilárovi nás hneď zaujali jeho vlasy. Zo začiatku sme nemali odvahu sa ho na to opýtať, ale ako pokračoval náš rozhovor, nabrali sme odvahu a pýtali sme sa, či predstaveným neprekážajú jeho dlhšie vlasy. Páter Hilár sa usmial a povedal: “..aaaa, toto sa ma pýtajú veľmi často.“ Vysvetlil nám, že dlhé vlasy už akosi patria k nemu, aj keď to nebolo, ale ani teraz nie je jednoduché. Strihá sa len vtedy, keď mu to prikážu, pretože rešpektuje poslušnosť. Uviedol, že aj dnes už emeritný arcibiskup Sokol bol veľmi alergický na jeho vlasy. Ale on sám si myslí, že nie je dôležité, aké má človek vlasy, ale ako žije, ako vychádza s ľuďmi.

Záver

Cez projekt Nenápadní hrdinovia sme spoznali zaujímavého človeka a získali veľkého kamaráta. Spoznali sme kňaza - rehoľníka pátra Hilára, ktorý vo voľnom čase športuje, chodí na turistiku a počúva hudbu (šokoval nás svojou obľúbenou skupinou Deep Purple). Jeho prioritou je služba Bohu cez veriacich vysluhovaním sviatostí Eucharistie a pokánia. Dáva duchovné cvičenia, káže na odpustových slávnostiach. V kláštore vedie kroniku konventu, pomáha pri zriaďovaní konventnej knižnice. Študuje Sväté písmo v súčinnosti s jeruzalemskou bibliou v anglickom jazyku. Venuje sa histórii Svätej zeme.

Za najdôležitejšiu hodnotu považuje lásku, potom vzájomnú dôveru, spravodlivosť, pravdu, úctu a taktnosť. Ako kňaza - rehoľníka ho najviac boli kríza. No nie hospodárska, či finančná, ale kríza ľudských sŕdc. Mladej generácii odkazuje, že ak má niekto vo svojom srdci Boha, má aj lásku. A láskou sa dá riešiť všetko. Ak sú schopní ľudia sa vzájomne milovať, všetky problémy sa dajú riešiť.

Juraj Kasarda, Matúš Ličko, Ján Murdzik
Autori sú študentmi na Gymnáziu v Stropkove.

Práca bola prezentovaná na záverečnej konferencii 5. ročníka projektu Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom dňa 15. novembra 2013 v Banskej Bystrici. Text je krátený. Zdroj fotografií: archív autorov a pátra Hilára.

Projekt organizujú Nenápadní hrdinovia, o.z. a Konfederácia politických väzňov Slovenska. Viac informácií o projekte je možné nájsť na webstránke www.november89.eu. Nenápadní hrdinovia, o.z. predstavuje a zachytáva príbehy nenápadných hrdinov v Múzeu zločinov a obetí komunizmu, viac na www.muzeumkomunizmu.sk.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo