Vladimír Palko: Západ nezvládol svoje víťazstvo nad komunizmom

Mal to byť jeden z najvýznamnejších summitov NATO. Konal sa vo vypätej atmosfére výrokov politikov i žurnalistov o obrovskej ruskej hrozbe, ktorá sa týka nielen Ukrajiny, ale celej Európy. Summit vo Walese však priniesol iba ďalšie silné slová a neveľká významnosť prijatých rozhodnutí nekorešpondovala so silnými slovami.

Ani to inak nemohlo byť. To podstatné nebolo vypovedané a ani to nikto z prítomných vypovedať nechcel. A síce, že definitívne stroskotal veľký projekt politickej expanzie Západu ďaleko za civilizačné hranice Západu, projekt začlenenia Ukrajiny do NATO a EÚ. Že to bol projekt, ktorý zúčastnené krajiny a politici podporovali a ktorý skončil tragédiou a zmarenými ľudskými životmi. Preto, lebo bol založený na bohorovnosti a ignorovaní reality.

Stroskotanie je ich zlyhaním, ktoré si nemôžu priznať. Sankcie proti Rusku sú skôr figovým listom zakrývajúcim zlyhanie.

Vzťahy Západ – Rusko po páde komunizmu

V roku 1989 zvíťazil Západ v studenej vojne a v Európe padol komunizmus. Západ tým zvíťazil vo veľkej morálnej kauze. Prirodzeným spôsobom sa začala integrácia bývalých komunistických krajín strednej Európy a Pobaltia do EÚ, keďže tam jednoducho civilizačne patria. Zároveň tie isté krajiny vstupovali do NATO. Tento proces už taký samozrejmý nebol, pričom sa uvádzajú záväzky Západu Michailovi Gorbačovovi, že NATO sa nebude rozširovať na východ. Presné znenia takých záväzkov neboli známe s výnimkou prejavu nemeckého ministra zahraničných vecí Hansa Dietricha Genschera 31. januára 1990 v Tutzingu. Dnes, s odstupom času po zverejnení rôznych dokumentov sa ukazuje, že o nerozširovaní NATO bola medzi západnými politikmi začiatkom roku 1990 zhoda, ktorá bola tlmočená i sovietskym predstaviteľom. Presnejšie, začiatkom roku 1990 bolo také rozširovanie za hranicou predstavivosti. Rozširovanie NATO o štáty, kultúrne patriace k Západu, vrátane Slovenska, prebehlo síce za protestov Ruska, ale neznamenalo v praxi vyhrotenie vzťahov.

Diametrálne odlišná situácia vznikla vtedy, keď USA a jeho spojenci začali presadzovať rozšírenie o Gruzínsko a Ukrajinu. Stačí si prečítať pár riadkov z Huntingtonovej „Zrážky civilizácií“ a na príklade Ukrajiny človek pochopí, čo je to civilizačne rozdelená krajina. Ona sa takou nestala, ona bola tak vytvorená ešte ako zväzová republika komunistického Sovietskeho zväzu a potom ako samostatný štát. Tieto slová nie sú vyjadrením neúcty alebo neprajnosti voči Ukrajine a Ukrajincom. Škoda, že Ukrajina nemala dosť času, aby sa stala vnútorne jednotnou. Treba však uviesť fakty, ktoré nám umožnia pochopiť, prečo sa jej toho času nedostalo.

Západní Ukrajinci s východnými nezdieľajú žiadny tisícročný historický príbeh. Tí na západe boli stáročia vo vlastných stredovekých útvaroch, potom v Poľsko-litovskej únii, do ruského vplyvu sa dostali pred dvesto rokmi po delení Poľska alebo po roku 1945. Mnohí východní zdieľajú v podstate svoju identitu s Rusmi. Predstava, že títo by politicky mohli byť vedení Washingtonom alebo Bruselom a nechať sa kultúrne, ekonomicky a vojensky oddeliť od Ruska, je odtrhnutá od reality. Treba to dnes ešte dokazovať?

Napriek tomu Amerika chce Ukrajinu v NATO. Zoči-voči súčasnej vojne na Ukrajine občas počúvame, že členstvo v NATO predsa nehrá rolu, keďže na summite v roku 2008 to bolo zamietnuté. Pravdou je presný opak. Summit v roku 2008 skonštatoval bohorovne v záverečnom dokumente, že členské štáty sa zhodujú v tom, že Ukrajina a Gruzínsko sa stanú členmi NATO. Zdržanlivé Nemecko a Francúzsko si len vymohli, že prístupový proces ešte nezačne. Prezident Ukrajiny bol hlavným hosťom na waleskom summite.

Členstvo Ukrajiny v NATO je stále v hre Západu. Tohto roku ho potvrdil ako otvorenú opciu generálny sekretár NATO Rasmussen, pred pár dňami sa ho dožadoval ukrajinský predseda parlamentu Turčinov i premiér Jaceňjuk.

Tváriť sa, že politika začleňovania Ukrajiny do NATO nie je voči Rusku nepriateľská, by bolo pokrytectvom.

Sevastopolské poviedky

Koncom 18. storočia dobyli Rusi Krym, kde sa rozprestieral krymský chanát, vazalský štát Osmanskej ríše, živiaci sa obchodom so slovanskými otrokmi. Intenzita tohto obchodu bola na úrovni tej transatlantickej, z Afriky do Ameriky. V krymskom Sevastopole vznikla námorná základňa Ruskej čiernomorskej flotily so strategickou významnosťou. V 19. storočí Rusi ubránili Sevastopol v krymskej vojne pred koalíciou Angličanov, Francúzov a Turkov. Zahynulo pritom stotisíc Rusov.

Koncom roka 1991 skončil rozhodnutím prezidentov Ruska, Bieloruska a Ukrajiny Sovietsky zväz a vzniklo Spoločenstvo nezávislých štátov. Vo chvíli, keď história uháňala, nebolo kedy riešiť absurdnosti, ktoré tým vznikali. Samostatné štáty mohli vzniknúť iba v tých hraniciach ako existovali vo forme sovietskych republík v ZSSR. A Rusko to dve desaťročia akceptovalo, aj keď tak bolo poškodené vďaka Chruščovovmu podarovaniu Krymu Ukrajine.

Objavil sa však problém Sevastopola a námornej základne čiernomorskej flotily. Snažme sa poctivo odpovedať na otázku, či to mohol Boris Jeľcin na stretnutí so Stanislavom Šuškevičom a Leonidom Kravčukom myslieť takto: Milí Ukrajinci, keďže ste teraz samostatní a Sevastopol sa ocitol v rámci vašich hraníc, tak nás kedykoľvek môžete vyhodiť z námornej základne, ktorá vznikla za cenu toľkej preliatej ruskej krvi a ktorá patrí do ruskej a nie ukrajinskej histórie.

Veď je jasné, že to tak nemohol myslieť. Dohody, podobne ako zákony, majú okrem litery aj ducha. Kto to myslel v tej chvíli dobre so spoluprácou do budúcnosti, nemohol spochybniť, že Rusov nemožno zo Sevastopola vyhadzovať. Rusko v tej chvíli nebola vojensky porazená krajina. Boris Jeľcin už v nasledujúcich mesiacoch otváral otázku Sevastopola ako takú, čo treba doriešiť.

Avšak práve toto spochybňovanie zo strany Ukrajiny nastalo. Boris Jeľcin sa chcel dohodnúť. Ponúkol delenie flotily medzi Ukrajinu a Rusko v pomere 1:1 a čelil hrozbe vzbury ruských námorníkov, ktorí vyvesovali na lodiach ruské georgievské vlajky a dávali najavo: Sme Rusi. Nepodporil separatistické snahy prezidenta Krymu Meškova. Dohodu o pobyte Rusov na základni v Sevastopole dosiahol až v roku 1997 zmluvou zaručujúcou pobyt do roku 2017. Treba povedať, že bez historickej Jeľcinovej úlohy by nedošlo k vzniku samostatnej Ukrajiny v jej sovietskych hraniciach. Vďaky sa nedočkal. Keď ešte len niekoľko dní po rozpade ZSSR ruskí poslanci upozorňovali na absurdnú situáciu, ktorá vznikla v Sevastopole, ukrajinský prezident Kravčuk to označil za „chorobu imperializmu“. Aparatčik, ktorý sa tridsať rokov živil ako agitátor a propagandista oblastného a potom ústredného výboru Komunistickej strany Ukrajiny, zrazu objavil ruský imperializmus. Alebo skôr čaro ukrajinského nacionalizmu?

Spochybňovanie ruského užívania sevastopolskej základne zo strany Ukrajiny však trvalo dvadsať rokov. Samozrejme, angažovali sa v tom najmä tie sily, ktoré majú voličskú základňu najmä na ukrajinskom západe, ktorý historicky s Krymom nemá nič spoločné. Za prezidenta Juščenka Ukrajina vyhlasovala opakovane, že ruská flotila musí po roku 2017 odísť. Keď v roku 2010 už za prezidenta Janukovyča parlament ratifikoval predĺženie zmluvy o pobyte do roku 2042, na predsedu parlamentu Lytvyna hádzali vajcia, poslanci sa bili a za aj proti demonštrovali tisíce ľudí.

Sily, ktoré najviac vyháňali Rusov zo Sevastopola, sa vždy tešili podpore USA a Západu vôbec. Ako by to dopadlo so základňou po vstupe Ukrajiny do NATO, je každému jasné. Rok 2014 dal na otázku, či Rusov zo Sevastopola vyhodia, či nie, definitívnu odpoveď.

Britský premiér David Cameron a generálny tajomník NATO Anders Fogh Rasmussen

Západ predstiera falošnú morálnu kauzu

Politická elita Západu a s ňou spriaznená mediálna elita tvrdia, že akokoľvek je Rusko nespokojné s integráciou Ukrajiny do Západu, nemôže sa proti nej stavať a už vôbec nie za použitia násilia. Keď raz Ukrajina chce ísť na Západ, tak Rusko jej nesmie brániť. Lenže v tomto Západ hrá falošne. Jednak si členstvo Ukrajiny v NATO neželá podľa prieskumov ani väčšina Európanov, ani väčšina Ukrajincov. A najmä: dokedy sa budeme tváriť, že proti takýmto integračným snahám neprepuklo na Donbase povstanie? To povstanie prebieha pred našimi očami. Najprv vo forme politickej vyhlásením samostatnosti doneckej a luhanskej republiky a konaním referend s veľkou účasťou ľudí, potom bohužiaľ aj vo forme ozbrojeného povstania.

Zlyhajúca elita vie, že toto je jej slabé miesto. Ak chce zakryť spoluzodpovednosť za vojnu, musí popierať akúkoľvek spontánnu revoltu a všetko vydávať iba za dielo Ruska. Na Ukrajine nie je žiadne domorodé povstanie, tvrdil Barack Obama pár dní pred summitom. „Vráťte sa do Ruska!“ vyzýval separatistických bojovníkov prezident Porošenko, ako keby na východe bojovali proti ukrajinskej armáde iba Rusi z Ruska. Všetko by vraj prebiehalo úplne dobre, nebyť jedinej osoby – Putina.

Ale veď to sú trápne nepravdy. Rovnako trápne, ako keď Rusko tvrdí, že na Ukrajine na strane separatistov nebojujú žiadni vojaci z Ruska.

Spoluzodpovednosť Západu za vznik občianskej vojny podčiarkuje i to, že táto revolta sa dala a mala predvídať. Nemálo politológov to predvídalo a varovalo. Rusi z Donbasu nikdy neuznajú Washington a Brusel za svojich politických lídrov. Kto napriek tomu plnou parou podporuje integráciu na Západ, nevdojak pripravuje vojnu.

Západ nenachádza svoju morálnu kauzu ani vtedy, keď stavia svoju argumentáciu na neporušiteľnosti hraníc. Rusko tento princíp porušilo a bola by to zo strany Západu dobrá argumentácia, keby ten princíp Západ neporušil v prípade Kosova. V prípade Krymu i Kosova veľmoc odňala menšiemu štátu územie vojenským zásahom proti jeho vôli. Na rozdiele, že po odňatí územia Rusi väčšinovo ruský Krym pripojili k Rusku, kým USA z kosovských Albáncov neurobili Američanov, sa morálna kauza postaviť nedá.

Prozápadné médiá sa pokúšajú postaviť morálnu kauzu na vykresľovaní vzbúrencov v najhoršom svetle. Niežeby sa títo nedopúšťali rôznych hrozných vecí, pre vojnu typických. Avšak i keby sme pripustili, že na škále od ušľachtilých Robinov Hoodov až po obyčajnú bandu kriminálnikov sa vzbúrenci nachádzajú na tej druhej menovanej pozícii, neodbytne vzniká otázka: A keď sa v niekoľkomiliónovom regióne Donbasu, kde pôsobili tisíce policajtov, tak ľahko dostali k moci títo ozbrojenci, prečo má byť takýto región v NATO? Prečo má byť v EÚ?

No a napokon Západ morálne stráca ignorovaním skutočností, ktoré by zdôrazňoval ako podstatné, keby sa to netýkalo Ruska. Západ bol vždy citlivý, keď videl, ako armáda zakročuje proti civilnému obyvateľstvu a keď šlo o utláčanie menšín. Preto šiel tvrdo proti Slobodanovi Miloševičovi, vyháňajúcemu kosovských Albáncov a takmer zakročil proti Bašarovi Asadovi v Sýrii. V prípade Ukrajiny Západ mlčí o tom, že na väčšine Ukrajiny je pokoj, ale krváca ruskojazyčný Donbas, že štyri pätiny z milióna utečencov pred vojnou našli útočište v Rusku, ktoré Západ vydáva za jedinú príčinu ich nešťastia. Mlčí o tom, že prezident Porošenko sa ocitol v nebezpečnej blízkosti pozície Miloševiča, ktorý predsa tiež čelil ozbrojenej revolte albánskej UCK a odvolával sa na obranu územnej celistvosti štátu.

Západ však musí mlčať. Veď na začiatku reťaze udalostí vedúcich k najväčšej migračnej vlne v Európe od konca druhej svetovej vojny stála jeho nekompetentná politika.

Kto to vidí, je putinovec?

Každý kto zlyhanie Západu pomenuje, je označovaný za putinovca. Ako keby nesúhlas so Západom znamenal súhlas so všetkým, čo robia vzbúrenci v Donbase alebo Rusko. Autor tohto článku bol politicky odchovaný Sviečkovou manifestáciou a nežnou revolúciou. Prečo by som mal podporovať to, že vzbúrenci siahli tak rýchlo po zbrani alebo to, že ich Rusko vojensky podporuje? Pokojné politické prostriedky predsa neboli vyčerpané. Vysvetlenie, ako jednotlivé akcie spôsobovali reakcie druhej strany, nie je automaticky ospravedlnením tých reakcií.

Nemienime obhajovať ruskú politiku a jej postupy. Ak kritizujeme Západ, nie sme automaticky na ruskej pozícii. Naopak, aj my sme predsa Západ a táto kritika je súčasťou vnútornej diskusie v rámci Západu.

Nezvládnuté víťazstvo v studenej vojne

Západ mal po roku 1989 všetky tromfy na ruke. Za posledných desať rokov sa však stalo neuveriteľné: Západ svojou politikou napomohol rozvrátiť dve veľké krajiny, Irak a Ukrajinu. Vari najlepšie symbolizuje súvislosť medzi oboma krajinami osoba generálneho tajomníka NATO. Anders Fogh Rasmussen ako dánsky premiér v roku 2003 tvrdil: „Irak má zbrane hromadného ničenia. To nie je niečo, čo si myslíme. My to vieme.“ A Dánsko vyslalo do Iraku vojenskú jednotku po boku USA. Dánska vojenská spravodajská služba v správe z 30. januára 2003 (viac ako mesiac pred inváziou do Iraku) hovorila, že nie sú žiadne jednoznačné dôkazy, že Irak disponuje takýmito zbraňami. Pracovník služby major Frank Grevil túto informáciu neskôr vyniesol na verejnosť, a za tento únik bol odsúdený na štyri mesiace väzenia.

Rasmussen sa stal šéfom NATO v roku 2009, v čase, keď už bolo jasné, do akej katastrofy uvrhla Irak invázia z roku 2003. Svedčí to o úplnom nedostatku sebareflexie západných politických elít. Po skončení summitu vo Walese informoval Rasmussen svetovú verejnosť, ako bude riešiť NATO problém démonického Islamského štátu Iraku a Levanty, ktorého vznik umožnil práve rozvrat Iraku Rasmussenom podporovanou inváziou. Bol to absurdný obrázok.

Na jar 2014 na prahu občianskej vojny opakuje Anders Fogh Rasmussen floskulu, že Ukrajina v NATO je stále opciou. A to je dnešný mentálny svet Západu. Nikto z elity nepovie na summite NATO, že členstvo Ukrajiny v NATO je nezmysel. Nereálne uznesenie so summitu 2008 ostáva v platnosti zoči-voči občianskej vojne.

Západ po roku 1989 nezvládol svoje víťazstvo nad komunizmom a jeho elitám v dôležitých kauzách uniká realita. Iste to bude téma mnohých diskusií.

Vladimír Palko
Autor je bývalý minister vnútra a predseda KDS. Napísal knihy Boj o moc a tajná služba a Levy prichádzajú.

Ilustračné foto: nato.int, flickr.com (licencia CC)

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo