Ľudská prirodzenosť a politika: Kde je Reinhold Niebuhr, keď ho potrebujeme?

Na pokraji bezprostredne blížiacej sa druhej svetovej vojny začal Reinhold Niebuhr sériu prestížnych Giffordových prednášok, ktoré boli neskôr rozšírené do jeho magnum opus The Nature and Destiny of Man, nasledovne: „Človek bol vždy svojím vlastným najnepríjemnejším problémom. Ako by mal rozmýšľať sám o sebe?“

V Niebuhrovom teologickom myslení je doktrína o ľudskej prirodzenosti ústrednou  a práve tu leží jeden z jeho hlavných prínosov pre sociálnu a politickú teóriu. Človek je „najnepríjemnejším problémom“, pretože každý jeho pokus o zodpovedanie fundamentálnej otázky „Kto sme?“, vedie explicitne alebo implicitne do paradoxných protirečení. Na jednej strane je človek „dieťaťom prírody“ a ako taký je subjektom biologických a sociálnych impulzov, potrieb a rizík súvisiacich s touto jeho podstatou, avšak zároveň je „duchom“ a ako taký je schopný transcendovať prírodu i samého seba. Ľudská prirodzenosť pozostáva z oboch týchto základných zložiek a podľa Niebuhra je kresťanský pohľad na ňu adekvátnejší a presvedčivejší ako rivalizujúce klasické alebo moderné teórie.

Kresťanská antropológia

Niebuhrova kresťanská antropológia vychádza z dvoch základných prameňov: biblického zjavenia a ľudskej skúsenosti, ktorá podľa neho pravdivosť tohto zjavenia potvrdzuje. Človek bol stvorený ako vzájomná jednota duše a tela na „obraz Boží“ a preto má ako jedinečné stvorenie v univerze inter alia schopnosť uvedomenia si vlastného „ja“ a z toho vyplývajúcu možnosť slobodne sa rozhodovať. Napriek tomu, že ľudská sloboda nie je v Niebuhrovom myslení chápaná absolútne – nakoľko človek na rozdiel od Boha nie je len „duchom“, ale tiež „dieťaťom prírody“ – je reálna a preto všetky formy striktného determinizmu musia byť odmietnuté. Človek hoci je slobodný, nie je schopný prekonať svoju konečnosť a toto uvedomenie v ňom vyvoláva pocit úzkosti a strachu, ktorý sa môže stať buď predpokladom k hriechu (manifestujúcom sa v rôznych formách „pýchy“ „zmyselnosti“) alebo viesť človeka k dôvere v Boha.  

Biblický naratív však neprezentuje človeka len ako súčasť dobrého Božieho stvorenstva, ale tiež ako „padlého“ a poznačeného „hriechom“ – toto je podľa Niebuhra jediná kresťanská doktrína, ktorá nemusí byť prijatá iba vierou, ale je tiež verifikovateľná históriou ľudskej skúsenosti. Či interpretujeme teologický koncept „dedičný hriech“ doslovne, symbolicky alebo od jeho používania úplne upustíme – ako sa deje v prípade mnohých liberálnych protestantských cirkví, či ho dokonca úplne zavrhneme, nič to nezmení na univerzálne pozorovanej skutočnosti, že žiadny človek neprichádza na tento svet ako nepopísaná doska a morálne zlo je súčasťou každej ľudskej spoločnosti. Napriek tomu, že hriech negatívne ovplyvňuje celú štruktúru ľudskej bytosti, neeradikuje Imago Dei v človeku a práve preto je človek nielen schopný dopúšťať sa ukrutných činov, ale má tiež unikátnu kapacitu veriť, nádejať sa a milovať. Paradoxnosť a prínos kresťanského chápania ľudskej prirodzenosti spočíva podľa Niebuhra v „domáhaní sa vyššieho postavenia pre človeka a serióznejšieho brania do úvahy pohľadu na jeho zlo, než iné antropológie“.  

Implikácie pre politické myslenie

Biblicky informovaná antropológia má seriózne implikácie pre Niebuhrove politické myslenie, vedúc ho k nasledujúcemu dôležitému presvedčeniu, ktoré je zároveň hlavnou tézou diela The Children of Light and the Children of Darkness: „Slobodná spoločnosť najlepšie prosperuje v kultúrnej, náboženskej a morálnej atmosfére, ktorá nepovzbudzuje ani príliš pesimistický, ale tiež ani príliš optimistický pohľad na ľudskú prirodzenosť“, pretože, ako pokračuje Niebuhr vo vysvetľovaní, „oboje – morálna sentimentalita v politike aj morálny pesimizmus, podporujú totalitné režimy, prvé pretože povzbudzuje názor, že nie je dôležité kontrolovať vládnu moc a druhý pretože verí tomu, že iba absolútna politická autorita môže držať pod kontrolou anarchiu, spôsobenú konfliktnými a konkurenčnými záujmami“.

"Ľudská schopnosť pre spravodlivosť robí demokraciu možnou, ale ľudský sklon k nespravodlivosti robí demokraciu nevyhnutnou."

Zdieľať

Napriek svojím obmedzeniam a rizikám je v Niebuhrovom chápaní demokracia politickým systémom, ktorý najlepšie zohľadňuje komplexnú podstatu prirodzenosti človeka, berie vážne nebezpečenstvá anarchie i tyranie a najlepšie zaručuje aproximáciu spravodlivosti v ľudskej spoločnosti. Ak by sme Niebuhra požiadali o zosumarizovanie jeho politického myslenia do jednej vety, možno by odpovedal známym epigramom: „Ľudská schopnosť pre spravodlivosť robí demokraciu možnou, ale ľudský sklon k nespravodlivosti robí demokraciu nevyhnutnou“.

Koncept spravodlivosti je sine qua non Niebuhrovho politického myslenia. Zatiaľ čo náboženskú dimenziu hriechu reprezentuje pre Niebuhra snaha človeka uzurpovať miesto patriace Bohu,  jeho morálnou a sociálnou dimenziou je nespravodlivosť. Usilovanie o spravodlivosť, ktorú Niebuhr na jednom mieste definuje ako „aproximáciu bratstva za podmienok hriechu“, by malo byť najvyšším cieľom politického života. Ustanovenie dokonale spravodlivej spoločnosti nie je možné – nedokonalé ľudské bytosti nie sú schopné vytvoriť dokonalý spoločenský poriadok. Avšak len preto, že dokonalá spravodlivosť je tu a teraz nedosiahnuteľná, človek by nemal podľahnúť cynizmu a apatii, ktoré znemožňujú ustanovenie spravodlivejšej spoločnosti, pretože ako Niebuhr uvádza, „ľudské šťastie je v bežnom vzťahu determinované rozdielom medzi trochu väčšou a trochu menšou spravodlivosťou, trochu väčšou a trochu menšou slobodou“.

Niebuhr kritizuje kresťanských moralistov, ktorých perfekcionistické tendencie a politický idealizmus majú mnohokrát paralyzujúci efekt na ich schopnosť stať sa transformujúcim agentom pri premene súčasného sveta v spravodlivejší. Zlyhali v tom, že dostatočne nepochopili, že žijeme v „padlom svete“, v ktorom je politický i morálny konflikt reálny a nevyhnutný, vo svete, kde človek väčšinou nestojí pred jednoduchou voľbou medzi dobrom a zlom, ale je nútený rozlišovať medzi väčším dobrom a menším zlom a akceptovať, že čiastočná spravodlivosť je vždy lepšia ako spravodlivosť žiadna. Niebuhr si zároveň akútne uvedomuje, že implementácia (komparatívnej) spravodlivosti a zachovanie poriadku bude vždy zahŕňať určitý stupeň nátlaku a v niektorých prípadoch i použitie vojenskej sily.

"„Žijeme v „padlom svete“, v ktorom je politický i morálny konflikt reálny a nevyhnutný, vo svete, kde človek väčšinou nestojí pred jednoduchou voľbou medzi dobrom a zlom, ale je nútený rozlišovať medzi väčším dobrom a menším zlom a akceptovať, že čiastočná spravodlivosť je vždy lepšia ako spravodlivosť žiadna."

Zdieľať

Príliš optimistický pohľad na ľudskú prirodzenosť vedie k idealizmu, ktorého stelesnením sú rôzne – viac či menej nebezpečné – utopické politické projekty. Slogany a snahy o „vykorenenie vojny“, „porazenie rasizmu“ alebo „odstránenie chudoby“ vychádzajú z presvedčenia, že prirodzenosť človeka je možno radikálne reformovať. Biblické zjavenie, potvrdené miléniami ľudskej skúsenosti, nás však privádza k opačnému záveru. Realistické chápanie ľudskej prirodzenosti a histórie samozrejme neznamená – a toto je potrebné opäť zdôrazniť – že kresťania a všetci ľudia dobrej vôle by sa nemali zmysluplne usilovať o spravodlivý mier, odmietať rasovú diskrimináciu alebo sa podieľať na odstraňovaní extrémnej chudoby. Na jednej strane „chudobní nevymiznú z krajiny“, na strane druhej Boh svojmu ľudu prikazuje „ochotne otvárať ruku núdznemu a chudobnému bratovi“ (Deut 15:11).

Kresťanský realizmus

Niebuhr je najvýznamnejším moderným predstaviteľom myšlienkového smeru označovaného „kresťanský realizmus“, ktorý zdieľa s ďalšími teóriami spadajúcimi pod rubriku politického realizmu niekoľko dôležitých spoločných východísk a styčných bodov. Zároveň existujú medzi nimi aj dôležité rozdielnosti, ktoré vyplývajú práve z odlišného porozumenia ľudskej prirodzenosti, ktoré má Niebuhrov realizmus – výrazne ovplyvnený myslením Sv. Augustína – robustnejšie ako napríklad Machiavelli. Ten charakterizuje ľudí ako „nevďačných, nestálych, klamárov a podvodníkov, vyhýbajúcim sa nebezpečiu a chamtivých po zisku“ a redukuje politiku na súboj o získanie a zachovanie moci, alebo Hobbes, ktorý interpretuje človeka cez prizmu materialistickej filozofie. Jeho excesívne pesimistický pohľad ho vedie k záveru, že v prirodzenom stave bez prítomnosti silného štátu by spoločnosť degradovala na „vojnu všetkých proti všetkým“.

Niebuhrov kresťanský realizmus je na rozdiel od iných politických realizmov pevne ukotvený v morálnom realizme. Niebuhr na jednej strane verí, že oddeľovať etiku od politiky je chybou, avšak na strane druhej odmieta aplikovať etiku morálneho perfekcionizmu na život spoločnosti. Ako kresťanský teológ, nepovažuje Ježišovu etiku za „jednoduchú možnosť“ priamo aplikovateľnú na spoločenský, politický a ekonomický život – evanjelium nemôže byť jednoducho chápané ako príručka pre organizovanie moderného života a každý pokus o spravovanie sveta podľa evanjelia by viedol ku katastrofálnym dôsledkom – nie je ťažké si predstaviť ako by asi vyzeral svet, ak by ekonomický život bol organizovaný napríklad na základe Ježišovho podobenstva O robotníkoch na vinici (Mt 20:1-17), alebo vojenská stratégia bola založená na Ježišovom učení v Reči na vrchu o láske k nepriateľom (Mt 5:38-48).

Hoci Niebuhr rozoznáva ambiguitu a paradoxy sprevádzajúce morálne uvažovanie obzvlášť vo vzťahu k politickému životu, nie je morálnym relativistom. Pravdivosť alebo nepravdivosť morálnych tvrdení môže byť podľa neho preukázaná nezávisle od všeobecne zastávaných presvedčení v konkrétnom historickom období alebo kultúrnom kontexte a tieto tvrdenia sú vždy viac ako len prejav subjektívneho postoja konkrétneho jednotlivca. Napriek tomu, že život spoločnosti nemôže byť riadený podľa literalisticky interpretovaného Ježišovho učenia, etické ideály, ktoré nachádzame v evanjeliu, hrajú dôležitú úlohu v kresťanskom morálnom uvažovaní, slúžiac ako „regulačný princíp“, na pozadí ktorého môžu ľudia hodnotiť svoje myšlienky, slová a skutky. Niebuhr je presvedčený o dôležitosti a relevantnosti Ježišovho „neuskutočniteľného etického ideálu“ („zákona lásky“), ktorý ak je braný seriózne, môže zásadne formovať proces a výsledok nášho rozhodovania a tento prístup je jedným z prvkov, ktoré ho odlišujú od mnohých klasických politických realistov.

Prorok pre dnešok

Na záver nemožno zabudnúť na to, že Reinhold Niebuhr bol kresťanským mysliteľom a napriek tomu, že o svojich záväzkoch viery sa obzvlášť vo verejnej sfére nevyjadroval vždy explicitne, intenzívne informovali jeho etické a politické myslenie. Preto nie je príliš prekvapujúce, že sa do politickej arény snažil priniesť koncepty, ktoré zvyčajne nie sú politickými mysliteľmi a praktikmi vyzdvihované napriek tomu, že sú nenahraditeľnými pre budovanie decentnej ľudskej komunity. Nakoľko si bol Niebuhr hlboko vedomý rôznych foriem ľudskej pýchy, nie je prekvapujúce, že jeden z týchto konceptov bola pokora.

Dialektický mysliteľ par excellence Niebuhr veril, že autentická pokora dáva ľudským bytostiam schopnosť uznať svoju konečnosť a zároveň neprepadnúť sebaponižovaniu a zúfalstvu, poučiť sa z minulosti a nezačínať utopické projekty, ktoré v konečnom dôsledku vedú do gulagov a koncentračných táborov, prijať konkrétnu zodpovednosť za tento svet s nádejou zlepšenia alebo aspoň zabránenia zhoršenia jeho stavu, rozpoznať potenciál i limity politiky, vyhnúť sa agresívnemu imperializmu a zároveň nezodpovednému izolacionizmu v medzinárodných vzťahoch, osvojiť si taký druh patriotizmu, ktorý by vytvoril priestor pre lásku ku krajine a zároveň rozpoznal nebezpečenstvá chorobných foriem nacionalizmu.

"Autentická pokora dáva ľudským bytostiam schopnosť uznať svoju konečnosť a zároveň neprepadnúť sebaponižovaniu a zúfalstvu, poučiť sa z minulosti a nezačínať utopické projekty, ktoré v konečnom dôsledku vedú do gulagov a koncentračných táborov..."

Zdieľať

Niebuhra nie je možné považovať za typický príklad akademického teológa a on sám sa za teológa ani nepokladal, uprednostňujúc radšej označenie „učiteľ kresťanskej sociálnej etiky“„apologét kresťanskej viery“.  Napriek jeho mimoriadnej erudovanosti ho neoslovovali príliš abstraktné teologické  a etické systémy, nerealistické sociálne a politické teórie a zvláštny záujem nejavil ani o epistemologické a metafyzické otázky. Jeho životným projektom bolo ukázať ako je „prorocká viera“ relevantná pre moderný sekulárny svet, obzvlášť v čase zdanlivo neprekonateľných kríz.

Jeden z jeho posledných študentov na Union Theological Seminary Ronald H. Stone, označil medzi prvými Niebuhra za „proroka“ a nasledovali mnohí ďalší, ktorí rozpoznali v Niebuhrovom hlase prorocké posolstvo adresované nielen cirkvi, ale i svetu.  Niebuhra, ktorého sociálna etika bola hlboko ovplyvnená hebrejskými biblickými prorokmi, by toto – v súčasnosti mnohokrát misaplikované – označenie určite potešilo, hoci je pravdepodobné, že by ho kvôli svojej povestnej skromnosti odmietol prijať.

Ak chápeme pod pojmom „prorok“ osobu, ktorá je obdarovaná výnimočnými schopnosťami kriticky a konštruktívne nahliadnuť do reality náboženského, spoločenského a politického diania, ktorá dokáže predvídať a varovať pred rôznymi krízami zachovávajúc realistickú nádej, že tieto môžu byť odvrátené, ktorá demonštruje pokoru a odvahu pri konfrontovaní duchovných a morálnych otázok svojej doby, má potrebnú mieru sebakritiky a zároveň dokáže čeliť kritike druhých s nadhľadom, ktorú láska naproti Bohu a blížnemu motivuje k prijatiu konkrétnej zodpovednosti za tento svet a učeniu tejto zodpovednosti aj iných a ktorá chápe demokraciu ako „metódu nachádzania približných riešení neriešiteľných problémov“ – potom Reinhold Niebuhr patril k jedným z najvýznamnejších prorokov 20. storočia a jeho odkaz obsiahnutý vo viac ako dvadsiatich knihách a stovkách článkov si zasluhuje našu pozornosť aj v 21. storočí.

Ľubomír Martin Ondrášek
Autor je doktorandom na University of Chicago. V minulosti externe prednášal na Gordon-Conwell Theological Seminary v Bostone a odborne spolupracoval s Ústavom pre vzťahy štátu a cirkví a Cirkevným odborom Ministerstva kultúry SR. Je prezidentom a spoluzakladateľom neziskovej organizácie Acta Sanctorum, Inc. so sídlom v Chicagu, IL, USA.

Text je skrátenou a revidovanou verziou autorovho príspevku: „Reinhold Niebuhr: renesancia zabudnutého proroka“, in Moravčíková M. & E. Valová (eds.), Ročenka Ústavu pre vzťahy štátu a cirkví 2009 (Bratislava, SK: Ústav pre vzťahy štátu a cirkví, 2010), s. 294-304.

Ilustračné foto: greatthoughtstreasury.com 

Vybraná bibliografia:

Gilkey, L., On Niebuhr: Theological Study (Chicago, IL: University of Chicago Press, 2001).
Lovin, R. W., Reinhold Niebuhr and Christian Realism (Cambridge, UK: Cambridge University Press, 1995).
McKeogh, C., The Political Realism of Reinhold Niebuhr: A Pragmatic Approach to Just War (New York, NY: St. Martin’s Press, 1997).
Niebuhr, R., The Nature and Destiny of Man, I & II (Louisville, KY: Westminster John Knox Press, 1996). Niebuhr, R., The Children of Light and the Children of Darkness (New York: Charles Scribner’s Sons, 1960).
Niebuhr, R., An Interpretation of Christian Ethics (New York: Seabury Press, 1979).
Niebuhr, R. & D. B. Robertson (ed.), Love and Justice: Selections from the Shorter Writings of Reinhold Niebuhr (Louisville, KY: Westminister/John Knox Press, 1957).
Kegley, CH. W. and R. W. Bretall, (eds.), Reinhold Niebuhr: His Religious, Social, and Political Thought (New York, NY: The Macmillan Company, 1956).
Stone, R. H., Reinhold Niebuhr: Prophet to Politicians (Nashville, TN: Abingdon Press, 1972).
Rice, D. F. (ed.), Reinhold Niebuhr Revisited: Engagement with an American Original (Grand Rapids, MI: Wm. B. Eerdmans Publishing Co., 2009).

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo