Ako sa z muža túžiaceho po umeleckej sláve stal predobraz Antikrista?

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Ako sa z muža túžiaceho po umeleckej sláve stal predobraz Antikrista?

Bola to práve Nerova matka Agrippina, kto mal na neho rozhodujúci a treba povedať, že veľmi negatívny vplyv.

Cisár Nero sa narodil 15. decembra 37. Meno „Nero“ však prijal až o trinásť rokov neskôr. Chlapcovo pôvodné meno bolo Lucius Domitius Ahenobarbus a bol synom Gnaeua Domitia Ahenobarba a jeho manželky Iulie Agrippiny (zvanej tiež Agrippina mladšia). A bola to práve jeho matka Agrippina, kto mal na Nera rozhodujúci (a treba povedať, že veľmi negatívny) vplyv. Pochádzala z veľmi váženej rodiny: bola dcérou generála Germanica, mladšou sestrou cisára Caliguly, neterou a budúcou manželkou cisára Claudia, ako aj matkou budúceho cisára Nera.

V roku 39 sa Agrippina zaplietla do pokusu o atentát na svojho brata, po krvi bažiaceho tyrana, cisára Caligulu. Caligula bol k nej prekvapivo mierny a poslal ju len do vyhnanstva. Avšak ďalší pokus o jeho zabitie bol už úspešný a nový cisár Claudius, strýko, dovolil svojej neteri vrátiť sa späť do Ríma. O rok nato umiera zo záhadných okolností Nerov biologický otec Gnaeus. Šíria sa zvesti, že za jeho smrťou stála Agrippina, tá to ale popiera a nikdy sa jej ani nič nedokáže. Podobne ako jej otec a brat, aj ona túžila po moci a hľadala cestičky, ako sa k nej dostať. V roku 48 je za sprisahanie voči manželovi odsúdená manželka cisára Claudia, Messalina. Agrippina neváhala a urobila všetko pre to, aby si ju Claudius vzal. Svojou príťažlivosťou a nevídanou opovážlivosťou si cisára získala natoľko, že nielenže súhlasil so sobášom s touto dcérou svojho zosnulého brata Germanica, ale dokonca si adoptoval aj jej trinásťročného syna Luciana, ktorý dostal vznešené meno Nero. Claudius to v tej chvíli ešte netušil, ale týmto aktom si podpísal rozsudok vlastnej smrti.

Hoci bol už Nero oficiálne synom cisára, stále tu bol pre neho a pre Agrippinu problém: Claudius mal vlastného syna Britannica a práve ten sa mal stať budúcim majiteľom trónu. Tak či onak, Nerovi sa dostalo skvelého vzdelania, keďže bol za jeho osobného učiteľa menovaný jeden z najslávnejších filozofov staroveku Seneca. Učiteľ začal mať na žiaka veľmi výrazný vplyv, viedol ho k samostatnosti a rozvahe a sám Nero ho rád počúval. Čím viac sa dostával pod Senecov vplyv, tým menší vplyv na neho mala jeho ctižiadostivá matka, ktorá už v tom čase kula plány na dvojvládie seba samej a svojho syna. V podstate sa chcela stať prvou (polo)cisárovnou v dejinách.

V roku 54 umiera cisár Claudius. Bol otrávený a v strašných kŕčoch skonával celé hodiny. Bol to už druhý Agrippinin manžel s podobným osudom a teraz už nebolo pochýb, kto za tým všetkým stál. Novým cisárom sa stáva Nero ako sedemnásťročný. Spočiatku vládne so svojou matkou pokojne. To však nemohlo trvať večne. V rímskej politike nehrali ženy žiadnu podstatnejšiu úlohu a cisár začal pociťovať, ako na neho pre Agrippinu všetci ukazujú prstom. Vzťah matky a jej syna sa výrazne zhoršil. Syn už skrátka odmietal poslúchať svoju matku, ktorá sa snažila urobiť si z neho svoju hračku, prostredníctvom ktorej by v skutočnosti vládla ona sama. Agrippina vydierala Nera hrozbou, že presadí, aby sa stal cisárom Britannicus, ktorý bol síce len jej adoptívnym dieťaťom, no bol legitímnym nasledovníkom trónu. Ešte dôležitejšie pre ňu bolo, že trinásťročný Britannicus bol svojej matke oveľa poddajnejším synom ako jeho nevlastný brat. Agrippina Nera predsa len niečo naučila. Pár mesiacov po Claudiovej smrti umiera na otravu aj jeho vlastný syn. Za jeho smrťou stál s najväčšou pravdepodobnosťou Nero, čím ostal jediným legitímnym nasledovníkom trónu. A jeho matka s tým nemohla nič robiť.

Socha zobrazujúca Agrippinu, ako korunuje svojho syna za cisára. Agrippina mnohými podobnými výjavmi nerozumne prezentovala svoju moc nad synom, čím ho však zosmiešňovala pred ľudom a senátom. 

Aspoň tak si to Nero predstavoval, no vo svojej matke sa zmýlil. Bola natoľko neodbytná, že cisár súhlasil s akýmsi dvojvládím seba a svojej matky. Toto dvojvládie pritom nebolo vôbec tajné, ale úplne oficiálne: dodnes sa zachovali mince, kde sú na vrchnej strane hlavy Nera aj Agrippiny ako spoluvládcov.

Nero bol spočiatku u rímskych aristokratov – takzvaných „patricijov“ – pomerne obľúbený: ponechával isté právomoci senátorom, čo u cisárov nebolo až tak zvykom. Zrušil nepopulárne politické procesy za zavretými dverami a v neposlednom rade vystupoval veľmi dôstojne a rozvážne. Pomerne múdro si počínal aj vo svojom rozhodnutí ponechať relatívne veľkú moc nad vecami verejnými svojmu milovanému učiteľovi Senecovi, ďalej prefektovi Burrusovi a svojej večne neodbytnej matke Agrippine.

Ako Nero postupne dospieval, už si hľadal iné partnerky. Takto sa zaplietol do škandalózneho románika s otrokyňou Akté, čo jeho matku vydesilo. Hrozil otvorený konflikt medzi cisárovnou – Agrippinou a cisárom – Nerom. Na poslednú chvíľu však zasiahol Seneca a mladíka od jeho nerozvážneho vzťahu odhovoril. Agrippina ale začala pociťovať, že sa pri moci zrejme dlho neudrží.

Agrippinina vražda

A skutočne, ďalší synov románik s o sedem rokov staršou manželkou Nerovho blízkeho priateľa Otha sa jej stal osudným. Agrippina robila všetko pre to, aby tento nerozumný vzťah cisárovi vyhovorila a prekazila, ale krásna Poppea, ktorá Nera zviedla, bola rovnako ambiciózna ako cisárova matka. A rovnako tak sa nebála ani tých najväčších obetí. Bola to teda s najväčšou pravdepodobnosťou Poppea, kto naviedol Nera na myšlienku zavraždiť samotnú Agrippinu. Nebolo to však také jednoduché. Cisárova matka bola dcérou slávneho vojvodcu Germanica a vďaka tomu jej ľud prejavoval zvláštnu úctu a náklonnosť. Jej smrť preto musela vyzerať ako nehoda.

Na lodi, kam matku Nero zaviedol, bola zaranžovaná pasca: priamo nad Agrippininou pohodlnou pohovkou bol umiestnený narušený strop, zaťažený oloveným závažím, ktorý mal na ňu spadnúť a zabiť ju. Strop aj spadol práve v čase, keď pod ním Agrippina sedela, ale vysoké a masívne operadlo pohovky ju od dopadajúcich sutín uchránilo. Agrippina pochopila, že to celé zinscenoval jej syn, ale aby si uchránila svoj život, snažila sa tváriť, že jej také niečo ani nenapadlo. Nero sa však po správach o jej prežití strašne vyľakal a poslal vojakov, aby ju zabili. Keď Agrippina pochopila, že je jej koniec, povedala vojakom: „Prebodnite ma presne sem.“ A ukázala na svoje lono. Jedna legenda o Agrippine hovorí, že v mladosti bola za akousi veštkyňou, aby zistila, aký osud čaká jej syna. Veštkyňa jej povedala, že sa stane cisárom, ale že svoju matku nakoniec pripraví o život. Agrippina na to odvetila: „Nech. Ale hlavne, že bude cisárom.“

Po matkinej vražde nenašla Nerova duša pokoja. Skôr naopak. Už v detstve prejavoval istý záujem o poéziu, spev a tance. Seneca s Agrippinou ho však od týchto jeho záľub odhovárali s tým, že sa nepatrí, aby cisár spieval a recitoval. Teraz sa však Nero k svojej starej zábavke opäť vrátil. Jeho, ako sa dlho verilo, pseudoumelecké výstupy sa stali legendárnymi. Dnešní historici sú však toho názoru, že Nero nebol vôbec zlým umelcom a že bol dokonca celkom talentovaný. Hodiny spevu či prípravy na vystúpenia bral úplne vážne a seriózne sa na ne pripravoval. „Publikum“ však aj tak nemalo veľmi na výber. Buď si pretrpelo nekončiace sa hodiny spevu, alebo – tí, čo radšej ušli – zväčša prišli o život. Nero bol aj podobným športovcom. Na hrách v Grécku vyhral všetky súťaže (keďže nikomu z jeho súperov sa ešte nechcelo zomrieť) vrátane tých, na ktorých sa ani nezúčastnil.

Nero si však ešte Poppeu nemohol vziať. Najprv sa musel rozviesť so svojou aktuálnou manželkou Octaviou. Čelil však rovnakému problému ako u svojej matky: hrozilo, že si samovoľným rozvodom pohnevá časť obyvateľstva a senátorov, čo bolo príliš nebezpečné. Prinútil preto jedného zo svojich najvernejších lokajov, námorného kapitána Aniceta – ktorý sa taktiež podieľal na neúspešnom atentáte na Agrippinu –, aby sa „priznal“, že s cisárovou manželkou udržiava pomer. Anicetus tak urobil a Nero sa mu odvďačil luxusným azylom ďaleko od Ríma. Octavia bola rovnako tak vykázaná z Ríma a vo vyhnanstve čoskoro umrela.

Nero sa teda konečne zbavil svojej matky aj nanútenej manželky. Nastal čas na tú „pravú“ lásku. Avšak jeho ľúbostné radovánky dlho netrvali. V ďalekej a okrajovej provincii Británia sa rozhorelo veľké povstanie proti rímskej správe. Povstalci na čele s Boudicou, dcérou tamojšieho pohanského veľmoža, dokonca obsadili hlavné mesto provincie Londinium a zdalo sa, že Rimanov úplne z ostrova vyženú. Tieto udalosti spôsobili otras na domácej politickej scéne a Nero sa razom ocitol pod paľbou zdrvujúcej kritiky zo strany senátorov aj ľudu za to, ako neobratne vedie rímsku armádu a správu v Británii. Schopný veliteľ Paulinus však aj napriek nerovnému zápasu – asi 13-tisíc Rimanov proti 50-tisíc keltských bojovníkov – rozhodujúcu bitku vyhral a Boudica bola nútená spáchať samovraždu. Podobné povstania sa rozhoreli aj v ďalších okrajových častiach ríše, hlavne v Arménsku, a Izraeli.

Krízy sa však podarilo zažehnať, a tak sa mohol cisár v roku 62 konečne oženiť. Úspechy dodali Nerovi novú sebadôveru, čo sa začalo prejavovať tichým ťažením proti senátu. Senátorom bral odveké právomoci a prepisoval si ich na seba, čím sa z neho stával nebezpečný autokrat. Cisársky úrad strápňoval svojimi básnickými vystúpeniami a, čo bolo ešte horšie, devalvoval rímsku menu, čím veľmi poškodil najmä bohatšie vrstvy Ríma. Tie ho začali mať pomaly, ale isto plné zuby.

Veľký požiar a prenasledovanie kresťanov

V noci z 18. na 19. júla 64 vypukol v Ríme onen neslávne známy katastrofálny požiar, ktorý trval celých deväť dní. Pod kontrolu sa ho podarilo dostávať až od šiesteho dňa, ale aj miesta, ktoré sa podarilo uhasiť, stále tleli a neraz sa z nich rozmohol väčší a ešte ničivejší oheň. Ľudia utekali najprv do štvrtí nezasiahnutých plameňom, avšak ani tie neboli dlho ušetrené. Obyvatelia preto museli hľadať úkryty v okolitých lesoch a kopcoch, odkiaľ sa postupne presunuli do dediniek okolo Ríma. Nero sa spočiatku nachádzal v meste Anzio a vôbec si neuvedomoval, aký mohutný požiar vlastne Rím zachvátil. Keď už ale bolo jasné, že je zle, snažil sa so živlom bojovať najlepšie, ako mohol. Staral sa aj o zbedačených obyvateľov, ktorým poskytol ako útočisko svoje vlastné záhrady, staval im nové prístrešky a z Anzia im doniesol jedlo a vodu.

Hnevu zbedačeného ľudu sa však Nero nevyhol. Postupne sa začali šíriť zvesti o tom, že sám cisár dal podpáliť mesto, buď aby si ho prebudoval podľa svojej mienky, alebo pre vlastné potešenie, aby tak vytvoril podobne tragický výjav, akým bol pád Tróje. Ľud touto poverou narážal na Nerovu chorobnú slabosť pre umenie a poetiku. Historik Tacitus píše:

„Ani ľudskou pomocou, štedrými darmi či uzmierovaním bohov sa nedala zažehnať zlá povesť, a síce, že požiar bol založený na rozkaz. Aby teda zahladil túto povesť, nastrčil Nero ako vinníkov a potrestal najvyberanejšími trestami tých, ktorých ľud pre nerestný život väčšmi nenávidel a volal ich Christiani... Boli teda pochytaní najprv tí, ktorí sa k tej viere sami priznali, neskôr však bolo na ich udanie usvedčené preveľké množstvo, nie ani tak z podpaľačstva ako z nenávisti k ľudskému pokoleniu. A ešte keď umierali, robil si z nich ľud posmech tak, že pokrytí kožami divokých zvierat, trhaní boli psami a tak hynuli alebo boli pribití na kríže, alebo určení plameňom, a keď sa zotmelo, pálení boli k nočnému osvetleniu.“

Toto prvé veľké prenasledovanie kresťanov, keď boli umučení aj sv. Peter a sv. Pavol, sa však sústredilo výhradne na mesto Rím a žiadnej ďalšej časti rozľahlej ríše sa nedotklo. Aj tak šlo o nadmieru kruté, nespravodlivé a vyfabrikované útoky, a to až tak, že sa Nero navždy vryl do kresťanského povedomia ako predobraz Antikrista – najväčšieho z Kristových nepriateľov, ktorý má vystúpiť ku koncu sveta a ktorý ma taktiež zapríčiniť veľké prenasledovanie kresťanov.

Známy obraz talianskeho maliara Caravaggia znázorňujúci ukrižovanie sv. Petra dole hlavou. Stalo sa tak za veľkého prenasledovania kresťanov počas vlády cisára Nera.

Nerov pád

Medzitým začal cisár prebudovávať mesto. Boli vytýčené nové cesty a ulice, začali sa stavať veľkolepé kúpele a divadlá, ale hlavne monumentálny komplex budov, parkov a záhrad nazvaný „Zlatý palác.“ Megalomanské budovateľské projekty však neboli lacné, a tak musel Nero rapídne zvýšiť dane aj pokuty za porušenie zákona. Cisár taktiež naďalej znehodnocoval menu a tavil zlaté a strieborné sochy. Týmito svojimi krokmi si naďalej naštrboval dôveru najmä bohatších vrstiev, ktoré sa na jar roku 65 rozhodli konať na vlastnú päsť.

Skupina vplyvných senátorov sa rozhodla Nera zabiť. Vrahom mal byť senátor Scaevinus, ktorý mal pri nejednej verejnej príležitosti prístup k samotnému cisárovi. Novým vládcom Ríma sa mal potom stať Gaius Calpurnius Piso, vynikajúci rečník a obľúbený štátnik. Sprisahanie však bolo prezradené a sprisahancom sa dostalo krutej pomsty. Jedným z tých, ktorý o atentáte vedel, bol aj Nerov dávny učiteľ Seneca, ktorý bol pod hrozbou mučenia nútený spáchať samovraždu.

Ešte v tom istom roku zabil Nero v hneve svoju ženu Poppeu. Keď sa raz vrátil z hier, Poppea mu vyčítala, že prišiel neskoro. Nero sa natoľko rozzúril, že v tom čase tehotnú ženu sotil na zem a tam ju v záchvate zúrivosti kopal rovno do brucha. Po tomto incidente dosiahlo Nerovo šialenstvo vrchol, keď vraždil, popravoval a mučil každého, kto sa mu len trocha znepáčil, hlavne príslušníkov bohatších vrstiev, ktoré sa podieľali na jeho neúspešnom atentáte.

V roku 66 opustil Nero Rím a šiel do Grécka, kolísky kultúry, kde sa plne venoval svojim hereckým, speváckym a športovým koníčkom. Cisár dokonca daroval Grécku slobodu od Ríše a zbavil ho daní. To bol ďalší z krokov, ktoré v Ríme niesli len ťažko. V roku 68 sa konečne vracia späť do hlavného mesta. Hoci bol jeho návrat veľkolepý, cisár už mal správy o tom, že sa v ďalekej Galii proti nemu vzbúril tamojší miestodržiteľ Vindex.

Vindex bol ešte Nerovými vojskami porazený, ale ďalší vzbúrenec – Servius Sulpicius Galba, prefekt severovýchodnej Hispánie, bol už pre Nera priveľkým súperom. Galba si rôznymi intrigami a úplatkami získal aj Nerových najbližších ochrancov – prétoriánsku gardu – a to bol pre cisára de facto koniec. Vlastne mu už neostal vôbec nikto, kto by sa postavil na jeho stranu a dokonca sám veliteľ prétoriánov Nymphidius Sabinus chcel Nerovu hlavu.

8. júna 68 sa Nero zobudil v prítomnosti hŕstky najvernejších sluhov, ktorí mu oznámili, že prétoriáni vyhlásili za nového cisára Galbu a že jeho, Nera, vyhlásili za nepriateľa ľudu. Sluha Faón potom vzal teraz už zosadeného cisára k sebe domov. Keď sa roznieslo, že si po Nera idú, v podstate mu nezostávalo nič iného, než spáchať samovraždu. Vtedy vyriekol svoje pamätné slová „Qualis artifex perio!“ („Aký veľký umelec vo mne hynie!“) a za pomoci iného sluhu Epafrodita si prebodol hrdlo. Prichádzajúci vojaci sa ho ešte snažili zachrániť, aby ho dostali živého, ale už sa im to nepodarilo.

Foto: Wikimedia.org

 

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo