Prvá svetová vojna a pápeži

Minulý týždeň tomu bolo sto rokov, čo kresťanská Európa začala strašnú Veľkú vojnu, ktorá sa rozšírila po celom svete, zúrila od augusta 1914 do novembra 1918 a bola zodpovedná za smrť viac ako 15 miliónov vojakov a civilistov.

Winston Churchill vo svojom šesťzväzkovom diele The World Crisis (Svetová kríza), ktoré podáva dejiny tohto konfliktu, poznamenal, že bojujúce strany použili „každé zneuctenie ľudskosti či medzinárodného práva“. A keď sa skončil, „jedinými dvomi prostriedkami, ktorých použitie si civilizované, vedecké a kresťanské štáty dokázali odoprieť, bolo mučenie a kanibalizmus: ich užitočnosť bola pochybná“.

Čo spustilo tento konflikt? 28. júna 1914 zastrelil srbský terorista Gavrilo Princip v bosenskom Sarajeve rímskokatolíckeho dediča rakúsko-uhorského trónu, arcivojvodu Ferdinanda a jeho morganatickú manželku Žofiu, vojvodkyňu z Hohenbergu. Tento nacionalistický srbský atentátnik, ktorý sa podujal oslobodiť svoj slovanský národ z Rakúsko-uhorskej ríše, bol presvedčený, že jeho zločin prispeje k slobode.

Nasledujúci mesiac, ako píše historik Christopher Clark, európski vládcovia, „ktorí sa pýšili svojou modernosťou a racionalizmom, padali z krízy do krízy, až nakoniec samých seba presvedčili, že jediným riešením je vojna“. Hoci niektorí monarchovia volali po mieri, už sa oprašovali vojnové plány spred niekoľkých rokov, doručovali ultimáta a začala sa totálna mobilizácia ozbrojených síl.

3. augusta 1914 Nemecko vyhlásilo vojnu Francúzsku a vtrhlo do Belgicka. Voči neutralite Belgicka mala zmluvné záväzky Británia, a tak na druhý deň vyhlásila Nemecku vojnu. Do konca mesiaca sa Nemecko, Rakúsko-Uhorsko a Turecko ocitlo vo vojne s Britániou, Francúzskom, Ruskom, Japonskom, Srbskom a Čiernou horou.

Pius X.

Jedného muža však udalosti z augusta 1914 neprekvapili: bol Kristov námestník, pápež Pius X. Už v roku 1912 tento najvyšší veľkňaz, znepokojený európskym rinčaním zbraní, povedal svojmu štátnemu sekretárovi, kardinálovi Merry del Valovi: „Le cose vanno male, viene il guerrone.“ („Je to stále horšie, blíži sa veľká vojna.“) Na audiencii v máji 1913 povedal Pius brazílskemu ministrovi: „Máte šťastie, pane, že idete domov do Brazílie, nezakúsite vojnu, ktorá bude po celom svete.“

V júli 1914 poslal Pius cisárovi Františkovi Jozefovi list, v ktorom naň naliehal, aby našiel mierové riešenie srbskej krízy. Keď rakúsky veľvyslanec požiadal pápeža, aby jeho krajine požehnal zbrane, ten odpovedal: „Nedávam požehnanie zbraniam, ale mieru.“

Hrozila strašná vojna. 2. augusta 1914 Pius uverejnil „Výzvu katolíkom na celom svete“. V nej hovorí: „Takmer celá Európa sa dnes zmieta vo víre strašnej vojny. Nik nemôže hľadieť na jej nebezpečenstvá, ničenie a dôsledky bez toho, aby ho nepremkol zármutok a hrôza. Aj nás napĺňa úzkosť a žiaľ... Jasne si uvedomujeme, čo od nás v týchto nešťastných časoch vyžaduje otcovská láska a apoštolské poslanie pápeža. Musíme viesť duše všetkých ľudí ku Kristovi, Kniežaťu pokoja, mocnému prostredníkovi medzi Bohom a človekom, od ktorého jediného možno čakať úľavu“.

Svätý Otec vyzval katolíkov „prosiť Boha, aby sa zmiloval nad svojím ľudom, rýchlo ukončil túto katastrofu a vodcom národov vnukol myšlienky a kroky k mieru.“

Pius sa potom stiahol do ústrania a trávil čas v neustálej modlitbe. Keď v auguste začali páliť zbrane, nechal sa počuť: „ako rád by som obetoval svoj biedny život Bohu, keby som tým mohol zabrániť vraždeniu toľkých svojich mladých synov.“

20 augusta o 13:15 pápež Pius zomrel. Kardinál Merry del Val, presvedčený, že pápež zomrel od žiaľu, povedal, že jeho smrť bola naplnením proroctva, ktoré Pius vyslovil pred rokom pri jaskynke Lurdskej Panny Márie vo Vatikánskych záhradách: „Ľutujem svojho nástupcu. Ja to už nezažijem, ale je viac než isté, že prichádza religio depopulata [vyľudnené náboženstvo; narážka na tzv. Proroctvo sv. Malachiáša (odlišného od rovnomenného starozákonného proroka), ktoré dáva pápežom od 12. storočia symbolické mená, pozn. prekl.].“

Benedikt XV.

3. septembra bol zvolený za pápeža Giacomo della Chiesa, ktorý bol menovaný za kardinála až na poslednom konzistóriu Pia X. 25. mája 1914, a prijal meno Benedikt XV. Vo svojom prvom príhovore veriacim vyhlásil, „preniká ma nevýslovná hrôza a úzkosť nad odporným divadlom, ktoré predstavuje táto vojna, a potokmi kresťanskej krvi“.

Vojnu nazval „strašnými jatkami“ a bojujúce strany informoval: „Pápež nie je neutrálny, ale nestranný“. Keď ho katolícke krajiny napadli, že nepodporuje ich vec, odpovedal: „Odsudzujeme všetky porušenia práv, ktokoľvek ich spácha, no aby sa pápežská autorita miešala do sporov bojujúcich strán, to by nebolo ani užitočné ani primerané.“

Hoci bol Benedikt nestranný, nebol len pozorovateľom. Jeho žiadosť o vianočné prímerie v roku 1914 bola síce ignorovaná, no jeho návrhy na výmenu ranených vojnových zajatcov a internovaných civilistov – zvlášť žien a detí – prijaté boli. Vytvoril vatikánsky úrad, ktorý spolupracoval s Medzinárodným červeným krížom a vyjednal dohody dovoľujúce bohoslužby v zajateckých táboroch a inšpekcie zo strany apoštolských vizitátorov. Takisto venoval 82 miliónov zlatých lír na podporu programov na zmiernenie dopadov vojny.

Benedikt sa snažil o „trvalý a spravodlivý“ mier prostredníctvom vyjednávaní, a preto v júli 1915 vydal plán, ktorého základom bola výzva na vytvorenie slobodného Poľska, sloboda pre Dardanelskú úžinu a založenie medzinárodnej organizácie, ktorá bude od štátov vyžadovať, aby svoje spory urovnali arbitrážou. Niektoré pápežove návrhy sa neskôr dostali do Štrnástich bodov, ktoré vypracoval prezident Wilson.

Prvá svetová vojna bola najničivejšia vojna v dejinách ľudstva – až do druhej svetovej vojny. V operáciách, ktoré získali prinajlepšom niekoľko kilometrov blata v zemi nikoho, bolo zabitých alebo zranených niekoľko miliónov ľudí.

V bitke o Verdun (február - december 1916) padlo 750 000 Francúzov a Nemcov. V prvý deň bitky na Somme, 1. júla 1916, mali Briti straty 60 000 mužov – najviac v celých svojich dejinách. Na konci tejto operácie v decembri 1916 bol celkový počet ranených a mŕtvych na všetkých stranách 1,1 milióna. Medzi júlom a novembrom 1917 padlo pri Passchendaele 244 000 Britov a 400 000 Nemcov.

Celkovo bolo mobilizovaných 60 miliónov vojakov a celkový počet mŕtvych vojakov po nadobudnutí účinnosti prímeria z 11. novembra 1918 bol 10 miliónov. Britská ríša stratila 1,1 milióna, Francúzsko 1,4 milióna, Nemecko 2 milióny; Rakúsko-Uhorsko 1,1 milióna, Taliansko 700 000, Rusko 1,8 milióna a Spojené štáty 114 000. Ďalších 21 miliónov bolo zranených.

Padli traja kresťanskí monarchovia: luteránsky cisár Viliam II., ortodoxný cár Mikuláš, a rímskokatolícky cisár Karol I. Habsburský.

Odvážny prorok mieru

Hoci na Viedenskom mierovom kongrese v roku 1814, ktorý sa uskutočnil po porážke Napoleona, Cirkev svoje oficiálne zastúpenie mala, zo stretnutia víťazov na mierových rokovaniach v roku 1919 vo Versailles bola Svätá Stolica vylúčená. Taliansko sa bálo diskusií o probléme Ríma a Vatikánu, a preto trvalo na neprítomnosti Cirkvi.

Zo spätného pohľadu sa vylúčenie pápeža z rozhovorov ukázalo ako dobrá vec. Cirkev sa nepodieľala na pokútnych dohodách, ktoré sa stali podhubím pre nástup fašizmu a nacizmu, šírenie komunizmu, veľkú hospodársku krízu, súčasnú krízu na Blízkom východe a druhú svetovú vojnu.

Benedikt si uvedomoval, že niektoré dohody z Parížskej konferencie mali vážne nedostatky. Vo svojej encyklike Pacem Dei munus z roku 1920 poznamenal: „Hoci sú mierové zmluvy podpísané, zárodok starých nezhôd zničený nebol.“

Dve veci v zmluvách Svätého Otca predsa len potešili. Prvou bolo vytvorenie nezávislého katolíckeho Poľska. Za prvého pápežského nuncia v tomto novom štáte bol menovaný arcibiskup Achille Ratti, budúci pápež Pius XI. Druhou bolo Spoločenstvo národov. Túto organizáciu Benedikt verejne požehnal a Katolíckej únii medzinárodných štúdií dovolil vytvoriť s ňou stálu spoluprácu.

Aj keď Vatikán nebol pozvaný za člena Spoločenstva národov, Svätá Stolica bola prizvaná k diskusiám napr. o úlohe náboženských misií v novovytvorených teritóriách v treťom svete. Benedikt tiež na Spoločenstvo naliehal, aby vyzvalo k zrušeniu otroctva v Afrike a v moslimských štátoch či poslalo pomoc ľuďom v Rusku, ktorí trpeli hladomorom.

Po smrti pápeža Benedikta XV. v januári 1922 prezident Švajčiarskej konfederácie Joseph Motta povedal zhromaždeniu delegátov v Spoločenstve národov: „Ak sa ľudstvu jedného dňa podarí zbaviť sa vojny – a tento deň je možno ešte veľmi ďaleko – bude za tento neoceniteľný úspech vďačiť princípu arbitráže, ako ho navrhoval Benedikt XV.“

Počas celého trvania prvej svetovej vojny bol pápež Benedikt osamelým hlasom volajúcim po zastavení násilností. Osemdesiatpäť rokov nato, keď kardinál Joseph Ratzinger prijal meno Benedikt XVI., právom nazval svojho predchodcu tohto mena „odvážnym prorokom mieru“.

George J. Marlin
Autor je predseda správnej rady organizácie
Aid to the Church in Need USA (Pomoc Cirkvi v núdzi), je redaktorom knihy The Quotable Fulton Sheen (Pamätné výroky Fultona Sheena) a autorom knihy The American Catholic Voter (Katolícky volič v Amerike). Najnovšie napísal knihu Narcissist Nation: Reflections of a Blue-State Conservative (Narcistický národ: Úvahy konzervatívca z ľavicového štátu).

Pôvodný text: World War I and the Papacy, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org, flickr.com (licencia CC).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo