Je to Macron, nie nacionalisti, kto uviazol v 30. rokoch minulého storočia

Je to Macron, nie nacionalisti, kto uviazol v 30. rokoch minulého storočia

Emmanuel Macron reční na oslavách 100. výročia ukončenia 1. svetovej vojny v Paríži 11. 11. 2018. Foto: TASR/AP

V európskych elitách sa dnes opäť presadil duch ústupčivosti, ktorý kedysi umožnil nástup fašizmu a komunizmu.

Francúzsky prezident Emmanuel Macron si našiel nový rétorický obrat: volanie na poplach pred hrôzami 30. rokov 20. storočia. V lete lamentoval nad opätovným objavením sa populistických vlád „rastúcich po celej Európe ako lepra“. Podobne sa vyjadril aj k „vzkrieseniu nacionalizmu“ a k vzniku vlád, ktoré podporujú zatváranie hraníc a nerešpektujú „ani právo na azyl“.

Macronovými terčami sú novovytvorená vláda v Taliansku, ako aj tie v Maďarsku, Poľsku a Českej republike, ktoré kladú odpor voči prúdeniu migrantov do Európy. K svojej analógii sa vrátil tento mesiac, keď v rozhovore povedal, že ho „zarazila“ podobnosť dnešných čias s 30. rokmi 20. storočia, a opäť vyzval na odpor k „lepre nacionalizmu“. V sťažnostiach pokračoval počas výročia ukončenia prvej svetovej vojny, keď dal do protikladu „univerzálne hodnoty veľkorysého“ Francúzska s plytkým nacionalizmom štátov, ktoré sa starajú len o svoje záujmy, čo bola poznámka, ktorá sa väčšinou vysvetľovala ako pokarhanie Donalda Trumpa.

Macron povedal, že ho „zarazila“ podobnosť dnešných čias s 30. rokmi 20. storočia, a vyzval na odpor k „lepre nacionalizmu“. História však bola komplikovanejšia, širšia bola vtedy totiž podpora komunizmu. Zdieľať

Na zdôraznenie svojej myšlienky spomenul esej Juliena Bendu Zrada vzdelancov (Treason of the Intellectuals) z roku 1927, ktorá kritizovala rastúce nacionalistické nálady medzi všetkými európskymi intelektuálmi a hlavne medzi francúzskymi konzervatívcami. Uzavrel to chválospevom na francúzsko-nemeckú spoluprácu, na Európsku úniu a OSN.

Macron má určite pravdu v tom, že 30. roky 20. storočia boli všeobecne hrozným desaťročím. Platí to aj napriek tomu, že jeho slová sa veľmi nelíšia od bežných ľavicových názorov, podľa ktorých sa dajú za fašistov a nacistov označiť všetci konzervatívci uvažujúci v len o niečo širších mantineloch, než je znižovanie daní, a takí ľudia si podľa nich nezaslúžia žiadne miesto v našom politickom systéme. Analógia s 30. rokmi minulého storočia si však zaslúži širšie vysvetlenie. Nech sú poučenia z histórie akékoľvek, nie sú také jednoduché, ako si ich Macron predstavuje.

Po prvé: v 30. rokoch nebolo populárne iba jedno, ale dve vražedné totalitné hnutia: fašizmus a komunizmus. Prvý bol komunizmus. Sovietska vláda zabila približne 10 miliónov nevinných ľudí pred tým, než sa Hitler dostal k moci. V 30. rokoch boli veľké skupiny inteligencie v Británii, Francúzsku a, áno, v Spojených štátoch zaľúbené do stalinizmu. Takíto myslitelia produkovali kvantá chvál na krvilačný sovietsky systém a toto uvažovanie bolo v intelektuálnom živote Západu omnoho dominantnejšie než terč Bendovho hnevu z 20. rokov. Po druhé: pretože boľševizmus prišiel prvý, bol spúšťačom či možno dokonca hlavnou príčinou fašizmu. Podľa definície môjho školiteľa Boba Paxtona, pravdepodobne najväčšieho amerického odborníka na túto tému, bol fašizmus „drsnou odpoveďou ohrozenej strednej triedy“.

To, čím sa cítili ohrození, bol, samozrejme, boľševizmus. Stalo sa potom to, že presadenie násilných a protidemokratických prostriedkov na obranu majetku a poriadku malo práve takú strašnú cenu ako to, čoho sa obávali.

Skombinovaná energia fašizmu a komunizmu viedla k ústupčivosti tých, ktorí nepatrili ani k jednému, no neboli schopní ani vynaložiť veľa energie na obranu nedokonalého buržoázneho poriadku. A je to tento duch, čo sa najviac podobá vládnucim postojom v súčasnej Európe. Zdieľať

Medzi mnohými ľuďmi, ktorí neboli fašistami ani komunistami, boli navyše významne rozšírené názorové prúdy, ktoré sotva podporovali udržanie demokratického mieru. Oxford Union začiatkom roka 1933 zorganizovala jednu zo svojich najznámejších a historicky najvýznamnejších diskusií: „áno“ či „nie“ pre tvrdenie, že „tento parlament v žiadnom prípade nebude bojovať za svojho kráľa a krajinu“. Skončilo sa to víťazstvom „áno“ v pomere takmer dva k jednej a tento výsledok komentoval celý svet.

Jedným z argumentov v prospech „áno“ bol štandardný komunistický slogan, t. j. „nie je žiadnou náhodou, že jediná krajina bojujúca za mier, sovietske Rusko, je tou krajnou, ktorá sa zbavila kliky vojnových štváčov“. No je pravdepodobné, že veľkú väčšinu študentov, ktorí podporili víťazné tvrdenie, teda bystrých a zvýhodnených synov britského establišmentu motivovalo prosté znechutenie nad strašnými obeťami, ktoré padli za nehodné ciele v zákopoch západného frontu prvej svetovej vojny. V každom prípade bola takáto nálada v britskej vládnucej triede dostatočne rozšírená na to, aby podporila argumenty v prospech ústupkov, ktoré prišli na rad o pár rokov neskôr. Určite to prispelo k Hitlerovmu názoru, že Británia a Francúzsko sú mäkké a nebudú mu odporovať.

Ak bol teda v 30. rokoch jedným zo ziel nacionalizmus a fašizmus, ktoré Macron kritizoval, tým ďalším bol komunizmus. A skombinovaná energia oboch viedla k duchu ústupčivosti tých, ktorí nepatrili ani ku krajnej ľavici, ani k pravici, no neboli schopní ani vynaložiť veľa energie na obranu nedokonalého buržoázneho poriadku. A je to tento duch, ktorý sa najviac podobá vládnucim postojom v súčasnej Európe.

Keď sa svetoví lídri a médiá zhromaždili v Paríži, aby si pripomenuli koniec prvej svetovej vojny, dalo sa vidieť, že túžba po ústupčivosti má novú podobu. V uplynulých týždňoch bola pakistanská žena a pracovníčka na poli Asia Bibi po ôsmich rokoch oslobodená spod trestu smrti za „rúhanie“. Rozsudok zvrátil pakistanský Najvyšší súd, no jeho rozhodnutie okamžite vyprovokovalo masové demonštrácie fundamentalistických moslimov žiadajúcich jej smrť. Jej právnik v obave o svoj život utiekol z krajiny. Jej rodina požiadala o azyl vo Veľkej Británii, no žiadosť bola údajne zamietnutá pre obavu britskej vlády z vyvolania „nepokojov“ medzi moslimami.

Angela Merkelová a Emmanuel Macron, ktorí často oslavujú európsku azylovú veľkodušnosť, nepodporili Asiu Bibi ani jedným slovom, hoci obaja (hlavne Merkelová) umožnili, aby do Európy vstúpili ako „utečenci“ milióny mladých moslimov. V protiklade k nim sa taliansky minister vnútra Matteo Salvini vyjadril, že Taliansko by Bibi a jej rodinu uvítalo.

Angela Merkelová a Emmanuel Macron, ktorí často oslavujú európsku azylovú veľkodušnosť, nepodporili Asiu Bibi ani jedným slovom. Naopak, Matteo Salvini sa vyjadril, že Taliansko by Bibi a jej rodinu uvítalo. Zdieľať

Je to výstižný moment: vláda, ktorú Macron nepriamo obvinil, že sa vracia do temných dní 30. rokov 20. storočia, je ochotná otvoriť svoju náruč skutočnému politickému utečencovi, zatiaľ čo vlády Theresy Mayovej, Macrona a Merkelovej sa rozhodli pre spoločenský mier – „paix bien Munichoise“ („dobrý mníchovský mier“), ako tento uspokojujúci postoj establišmentu zoči-voči fundamentalistickému islamu na európskom území trefne opísal pisateľ francúzskeho časopisu Causeur.

Prípad Asie Bibi privádza na myseľ fascinujúci príbeh Ayaan Hirsi Ali, Holanďanky somálskeho pôvodu, ktorá sa stala členkou parlamentu a následne po 11. septembri 2001 kritičkou islamu. Pretože sa jej holandskí islamisti vyhrážali, že ju zavraždia, bola najprv nútená žiť pod policajnou ochranou. Nakoniec ju holandská vláda zbavila občianstva. Presťahovala sa do Ameriky, čím sa stala, ako to pomenoval Salman Rushdie, „pravdepodobne prvým utečencom zo západnej Európy od čias holokaustu“.

No podľa názoru Macrona a ďalších zo západného establišmentu môže ohrozenie základných európskych hodnôt prísť len zo strany „nacionalistov“, ako sú maďarský Viktor Orbán, taliansky Matteo Salvini a ďalší podobní Donaldovi Trumpovi. W. H. Auden vo svojej slávnej básni napísanej po vypuknutí druhej svetovej vojny nazval 30. roky „nízkym nečestným desaťročím“. Postoje, ktoré ho takým urobili, sú v dnešných vládnucich elitách Európy veľmi živé.

Copyright: The American Conservative, pôvodný text: Macron—Not the Nationalists—is Stuck in the 1930s. Uverejnené so súhlasom redakcie, preložil L. Obšitník.

Viac článkov z The American Conservative nájdete tu.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo