Viliam Žingor: Partizánska legenda, ktorú komunisti popravili

Stál pri zrode partizánskeho hnutia v Turci, bol partizánskou legendou. S komunistami sa ale názorovo rozišiel. Keď odišiel späť do hôr, ŠtB to nestrpela a vydala sa mu na stopu. Viac sa dočítate v príbehu o nenápadnom hrdinovi Viliamovi Žingorovi, ktorý spracovali študenti Evanjelického gymnázia v Martine.

Žingorov život

Nenápadný hrdina Viliam Žingor sa narodil 30. júla 1912 v obci Bystrička pri Martine do rodiny obuvníka. Študoval na martinskom gymnáziu a absolvoval dva ročníky Vysokej školy poľnohospodárskej v Brne. Vojenskú prezenčnú službu vykonal v rokoch 1934-36 v delostreleckom pluku 11 v Žiline. V Bratislave absolvoval sedemmesačnú školu pre záložných dôstojníkov, kde dosiahol hodnosť podporučíka.

Počas prvej Slovenskej republiky sa vyhol nástupu do armády a odišiel do hôr, kde v Turci nad Bystričkou v okolí Martinských hôľ založil na jar 1944 partizánsku skupinu, ktorá sa neskôr, v auguste 1944 stala základom 2. slovenskej partizánskej brigády Milana Rastislava Štefánika, ktorej bol Viliam Žingor veliteľom. Brigáda pôsobila v Rajeckej doline, podieľala sa na obrane povstaleckého územia. Po oslobodení republiky vystupoval Žingor aj na politickej scéne. Stal sa členom Slovenskej národnej rady a bol podpredseda Ústredného výboru Zväzu slovenských partizánov. Načas bol jeho generálnym tajomníkom. Koncom roka 1946 sa funkcií vo Zväze slovenských partizánov vzdal, ako aj členstva v Klube členov SNR za KSS, z ktorej vystúpil.

Po februári 1948 začali Žingora prenasledovať, postupne ho prepustili aj z práce v detských domovoch v Mošovciach a Hlohovci. Krátko pracoval v konzervárni v Dolnom Kubíne. Napokon sa nasťahoval do chaty spolubojovníka v Račkovej doline, čo sa stalo jedným z jeho hlavných previnení obžaloby v zinscenovanom procese. V novembri 1949 ho spolu s viacerými spolubojovníkmi zatkli a uväznili. Obvinení boli zo založenia ilegálnej protištátnej organizácie, ktorá mala na Slovensku vyvolať ozbrojené povstanie, nastoliť u nás kapitalistický spoločenský poriadok a začleniť ČSR do tzv. Únie stredoeurópskych štátov. Na hlavnom pojednávaní v októbri 1950 pred Štátnym súdom v Bratislave bol Žingor odsúdený na trest smrti, ktorý vykonali 18. decembra 1950.

"Napriek svojim výrazným zásluhám v povstaní sa stal obeťou vykonštruovaného politického procesu."

Zdieľať

Čiastočnej rehabilitácie sa mu dostalo na Krajskom súde v Banskej Bystrici v roku 1968. Súd dospel k názoru, že došlo k výraznému porušeniu práv a k prekročeniu právomocí príslušných orgánov. Preto bol vynesený rozsudok v prospech rehabilitácie Viliama Žingora. Po páde komunizmu bol Žingor in memoriam povýšený do hodnosti generála a na jeho rodnom dome v Bystričke odhalili pamätnú tabuľu.

Partizánska legenda

Viliam Žingor patrí k známym osobnostiam slovenských dejín 20. storočia. Stál pri kolíske partizánskeho hnutia väčších rozmerov v Turci a celkove na Slovensku. Aktívne sa zúčastňoval povstaleckých bojov ako veliteľ 2. partizánskej brigády M. R. Štefánika. Napriek svojim výrazným zásluhám v povstaní sa stal obeťou vykonštruovaného politického procesu.

Pri štúdiu rozsiahlych prameňov k Žingorovi sa pred nami ukazuje postava nielen schopného organizátora a stratéga, ale aj osobnosti s vlastným pohľadom na život a s vlastnými ideálmi. Bol to človek, ktorý sa nerád uspokojil s dosiahnutým stavom, nerád sa prispôsoboval, ale hľadal nové cesty a východiská. Žingor bol presvedčený, že partizáni tvoria takú významnú zložku v slovenskej spoločnosti, že predstavujú reálnu silu, ktorá môže zohrať dôležitú úlohu aj po skončení vojny. Nerád videl, že sa partizáni uspokojujú s dosiahnutím osobných výhod a že sú odsúvaní na okraj spoločenského diania.

Rovnako ho znepokojovalo, že Zväz slovenských partizánov, kde bol úradujúcim predsedom, usmerňuje Komunistická strana Slovenska a využíva ho ako nástroj na presadenie svojich cieľov. Žingorova predstava bola zachovať partizánske hnutie nad politickými stranami s novou náplňou spoločenstva tvorivých ľudí udávajúcich tón celému Slovensku. Tieto jeho predstavy mali silné regionálne zakotvenie v Turci. Turiec a v ňom Martin sa mali stať strediskom tohto nového obrodného pohybu. Martin mal byť novým moderným strediskom, mali ho vybudovať bývalí partizáni, a tak ukázať svoj um a schopnosti aj po vojne. Odstúpenie z funkcie v Zväze slovenských partizánov a vystúpenie z komunistickej strany v roku 1947 sa stalo Žingorovi osudným.

Komunistom nevyhovoval

V. Žingor: „Partizánska organizácia musí stáť nad všetkými politickými skupinami a v žiadnom prípade sa nemôže dať do výhradných služieb jednej politickej strany preto, lebo by tým svoje poslanie v základoch rozvrátila.“

Zdieľať

Partizánska legenda sa po februári 1948 zmenila na prenasledovanú persónu, ktorá stratila riadne zamestnanie. Žingor otvorene presadzoval transformáciu Zväzu slovenských partizánov na nestranícku organizáciu. Komunistický režim ho začal prenasledovať, postupne ho prepustili aj z práce v detských domovoch v Mošovciach a Hlohovci. Krátko pracoval v konzervárni v Dolnom Kubíne. Na celoslovenskom kongrese partizánov v Bojniciach dal Žingor jasný signál, v akom štýle povedie novozaloženú partizánsku organizáciu: „Partizánska organizácia musí stáť nad všetkými politickými skupinami a v žiadnom prípade sa nemôže dať do výhradných služieb jednej politickej strany preto, lebo by tým svoje poslanie v základoch rozvrátila.“

V horách

V neľahkej situácii sa na jar 1949 rozhodol opäť odísť do hôr. Útočisko našiel v chate v Račkovej doline, čo sa stalo jedným z jeho hlavných previnení obžaloby v zinscenovanom procese.  Rozhodne to nebol útek pred svetom, ale hľadanie miesta na naberanie nových síl, na uvažovanie, čo ďalej podniknúť, ako sa zachovať.

Pre komunistické vedenie a Štátnu bezpečnosť však bolo nepredstaviteľné, aby sa legendárny partizánsky veliteľ ukrýval v horách. Tým dával zlý príklad aj iným partizánom, ktorí sa mohli rozhodnúť podobne a režim predsa v tom čase najviac potreboval pokoj a mobilizáciu pre budovateľské úsilie. Keď Žingor odmietol ponuku popredného funkcionára ŠtB na Slovensku Teodora Baláža odsúhlasenú predsedom KSS Viliamom Širokým odísť z hôr a zaradiť sa do „normálneho života“, bolo otázkou času, kedy a ako ho ŠtB vypátra a zaistí.

"Po čase sa podarilo Žingora vypátrať. Komando ŠtB a ZNB ho zaistilo v Račkovej doline v Západných Tatrách v nedeľu 27. novembra 1949."

Zdieľať

Do prípadu Turiec nasadili päť agentov – provokatérov, z toho štyria z ŠtB a jeden z vojenského obranného spravodajstva. Po čase sa podarilo agentúrnou cestou nájsť tú správnu stopu a Žingora vypátrať. Komando ŠtB a ZNB ho zaistilo v Račkovej doline v Západných Tatrách v nedeľu 27. novembra 1949. V akcii Turiec bolo zaistených ďalších 150 osôb. Začali sa vyšetrovacie tortúry v Bratislave, Žiline a v Prahe. Všetko smerovalo k výslednému aktu - procesu s účasťou organizovanej verejnosti. Z hľadiska politických cieľov a propagačného účinku sa ako najvýhodnejšie ukázalo vyčleniť z masy zaistených menšiu reprezentatívnu skupinu ôsmich osôb na čele s Viliamom Žingorom. Správa Štátnej prokuratúry v Prahe zo 17. októbra 1950: „Prvý obviněný (Žingor) bude postaven jako dekladovaný živel, představujíci fašistický typ, vedoucí zbytky reakce na Slovensku. Ostatní obvinění jsou jednotnou reakční frontou laďáku, fabrukantu, velkostatkářu a karieristu. Úkolem skupiny obviněných byla obnova kapitalismu v politické koncepci středoevropských státu v rámci Churchillovy unie.“

Proces

Súdny proces mal symbolizovať vyrovnanie so všetkými „reakčnými“ silami protikomunistického zamerania, ktoré sa mali na Slovensku v tom čase nachádzať. Spolu so Žingorom bol do vykonštruovanej skupiny zaradený Samuel Bibza, označený ako bývalý továrnik, Ladislav Nosák ako správca veľkostatku, Jozef Kubík, bývalý veľkostatkár, Alexander Pavlis, prednosta železničnej stanice, označený za stúpenca Vatikánu, Jozef Hrušák, bývalý továrnik, Elena Bulubášová, charakterizovaná ako rozbíjačka organizácie žien na Slovensku a Ján Lichner ako člen exilovej československej vlády v Londýne. Boli tu teda zaradení bývalí partizáni, továrnik, veľkostatkár, politik a dokonca aj predstaviteľ odporu proti štátnej Katolíckej akcii.

Z toho politického zámeru sa odvodil aj názov propagandistickej brožúry o procese - Proces proti velezradným fabrikantom, veľkostatkárom a zapredancom. V procese išlo aj o presadenie historicko-ideologickej línie dvojakého odboja a povstania “pravého“, vedeného komunistickou stranou, a nepravého, vedeného a podporovaného „buržoáziou“, ktorá sa účasťou na odboji vykupovala zo spolupráce s Nemeckom. Žingor bol v procese vykreslený ako symbol nepravej línie povstania, ktorá mala byť v procese demaskovaná a kompromitovaná.

Proces Viliam Žingor a spol. sa konal pred senátom Štátneho súdu v Bratislave v dňoch 18. až  21. októbra 1950. Patrí medzi najväčšie vykonštruované politické procesy na Slovensku a vôbec v ČSR. Svedčia o tom tri vynesené a vykonané rozsudky smrti (Viliam Žingor, Samuel Bibza, Ladislav Nosák), ale aj rozsah príprav a propagandistické využitie vydaním spomenutej brožúry, v periodickej tlači a rozhlase. Do značnej miery bol tento proces aj ideologickou prípravou na procesy proti ďalšiemu partizánskemu veliteľovi Josefovi Trojanovi. Súčasne pripravil cestu represívnemu postupu proti iným partizánskym veliteľom.

Rozsudok nad skupinou Viliam Žingor a spol.

Nebezpeční partizáni

Žingor bol podobne ako ďalší slovenskí partizánski velitelia označený za nekritického obdivovateľa Juhoslávie a vodcu juhoslovanského partizánskeho hnutia a šéfa juhoslovenských komunistov Josipa Broza Tita. Na tomto mieste nesmieme zabudnúť, že zatiaľ čo Žingor sa s komunistickou stranou jasne názorovo rozišiel, ostatní partizánski velitelia s ňou ostali spojení. Postih partizánskych veliteľov sa dá vysvetliť nielen všeobecnými medzinárodnopolitickými a vnútropolitickými dôvodmi. Išlo zrejme o ľudí, ktorí svojimi povahovými vlastnosťami mohli byť pre konsolidujúci sa komunistický režim nebezpeční. Predstavovali prinajmenšom potenciálnu možnosť autonómneho nezávislého postoja, nesúhlasu s oficiálnou líniou strany.

Proces so Žingorom a spol. bol zároveň využitý pri násilnej kolektivizácii poľnohospodárstva, odobril uskutočnenú socializáciu priemyselných podnikov a obchodu a bol výstrahou proti tým katolíckym kruhom, ktoré propagovali odpor proti štátom riadenej Katolíckej akcii a vôbec represívnej štátnej cirkevnej politike.

Podľa archívnych kníh Ústavu pamäti národa boli na Žingora evidované dva vyšetrovacie spisy. Obidva zväzky boli však zničené. V archíve ÚPN sa k osobe Viliama Žingora zachoval len archívny dokument A8 s archívnym číslom 1366. Tento dokument s archívnym materiálom je k procesu z roku 1950, obsahuje vypočúvania svedkov a výsluch Viliama Žingora.

Autori s pamätníkom Pavlom Matejovičom

Nenápadný hrdina Žingor

Možno vyvstáva otázka, prečo sme za nenápadného hrdinu vybrali človeka, ktorý neviedol priamy a otvorený zápas s komunistickým režimom, ba dokonca bol v určitom úseku svojho života aj jeho súčasťou. No počas práce sme dospeli k záveru, že označenie nenápadný hrdina mu právom patrí. Myslíme si, že hrdinami tej doby neboli len ľudia, ktorí proti vtedajšiemu režimu vystupovali počas celého života, ale aj tí, ktorí napriek prvotným sympatiám s novým režimom našli po tom, ako odhalili jeho “pravú tvár“, odvahu vystúpiť z radu a vydať sa cestou proti prúdu. Cestou, na konci ktorej ho čakala násilná smrť. Podstata jeho hrdinstva spočíva v prvom rade v jeho vernosti a vytrvalosti v zápase o zachovanie autentického a neskresleného posolstva SNP, ktorého bol významnou súčasťou. Odkazu, ktorého sa komunistický režim násilne zmocnil, výlučne si ho privlastnil a prispôsobil pre potreby svojej propagandy.

V. Žingor: „Nikdy nebuďte absolútne lojálni voči vládnucej moci. A keď táto moc začne potláčať hodnoty a názory, o ktorých správnosti ste presvedčení, majte odvahu vystúpiť z radu a ísť proti prúdu.“

Zdieľať

Ďalším dôvodom je fakt, že Viliam Žingor počas svojho pôsobenia v Zväze slovenských partizánov a Slovenskej národnej rade bojoval aj za dôstojné spoločenské postavenie účastníkov povstania, ktorí v boji za slobodu nášho národa nasadzovali vlastné životy a po skončení povstania a nástupe komunistickej totality sa často ocitli na okraji spoločnosti. Keď za ním prichádzali s prosbou o jedlo, či finančnú podporu, často sa s nimi podelil aj s tým posledným, čo mal.

Za najdôležitejšiu súčasť hrdinstva Viliama Žingora však považujeme jeho odhodlanosť a vernosť hodnotám, za ktoré bojoval nielen v povstaní, ale aj po nástupe komunistického režimu. Hodnotám pravdy, slobody, demokracie a ľudskosti. Hodnotami, ktoré vtedajší režim potláčal a tvrdo trestal. Keď to Viliam Žingor zistil, z komunistickej strany vystúpil a stiahol sa aj zo spoločenského života späť do hôr, kde ako partizán kedysi bojoval. Jeho životný príbeh je obrazom tragického paradoxu - z uznávaného a rešpektovaného človeka sa stal človek znevažovaný a prenasledovaný.

Po spoznaní životného osudu nášho nenápadného hrdinu a po vypočutí svedectiev ľudí, ktorí ho osobne poznali, by sme jeho odkaz pre človeka dnešnej doby mohli sformulovať takto: „Nikdy nebuďte absolútne lojálni voči vládnucej moci. A keď táto moc začne potláčať hodnoty a názory, o ktorých správnosti ste presvedčení, majte odvahu vystúpiť z radu a ísť proti prúdu.“

Dominika Trofimenková, Terézia Kucbelová, Daniel Dulla
Autori sú študentmi Evanjelického gymnázia v Martine.

Práca bola prezentovaná na záverečnej konferencii 5. ročníka projektu Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom dňa 15. novembra 2013 v Banskej Bystrici. Text je krátený. Zdroj fotografií: archív autorov. Projekt organizujú Nenápadní hrdinovia, o.z. a Konfederácia politických väzňov Slovenska. Viac informácií o projekte je možné nájsť na webstránke www.november89.eu. Nenápadní hrdinovia, o.z. predstavuje a zachytáva príbehy nenápadných hrdinov v Múzeu zločinov a obetí komunizmu, viac na www.muzeumkomunizmu.sk.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo