Prečo by nemohli mať Nigérijčania blond vlasy?

Za necelý týždeň zaznamenalo to video na YouTube vyše 150-tisíc videní. Časť ľudí pokladá študentku Líviu za hrdinku, ktorá mala odvahu povedať, že „cisár“ (multikulturalizmus) je nahý. Časť internetovej verejnosti je zhrozená. Na Líviinej škole idú organizovať diskusiu o extrémizme a zazneli dokonca hlasy, volajúce po trestnoprávnom postihu.

Obe reakcie sú prehnané. Dnes je v móde vyzývať mladých ľudí, aby sa vyjadrovali k veciam verejným, nuž nečudujte sa, ak hovoria aj veci, ktoré sa vám nepáčia.  

Debata na sociálnych sieťach o Líviinom videu je pokračovaním diskusie o reklame na vodku Absolut s dievčaťom tmavej pleti, ktoré má slovenskú matku a otca z Konga. „Som Natália, a aj ja som Slovenka“, hovorí, oblečená v slovenskom kroji.

Reklama je vonku už niečo vyše mesiaca a na YouTube má skoro 600-tisíc videní. No mýlia sa všetci tí, ktorí video vyzdvihujú ako oslavu multikulturalizmu, a rovnako tí, ktorí ho presne z toho istého dôvodu zatracujú.

Čierne dievča v slovenskom kroji nie je totiž ani tak multikultúrny symbol ako skôr symbol úspešnej integrácie. Multikultúrne by bolo, keby Natália prišla na slovenskú zábavu v africkom ľudovom odeve. Slovenským krojom, naopak, vysiela signál svojho stotožnenia sa so slovenskosťou, aj keď má tmavšiu pleť. Napokon, Slovenkou aj po matke je...

Šalátová misa a taviaci kotol

Stredoškoláčka Lívia na reklamu reaguje vo svojom videu, lebo v ňom vidí propagovanie multikulturalizmu. Má pravdu, že v západnej Európe tento koncept v mnohých ohľadoch stroskotal. No nikto nebol odkázaný na nejaké video spred týždňa, aby na to prišiel.

V rokoch 2010 a 2011 konzervatívni lídri ako nemecká kancelárka Angela Merkelová, austrálsky expremiér John Howard, vtedajší francúzsky prezident Nicolas Sarkozy i britský premiér David Cameron krátko po sebe na rôznych fórach vyhlásili, že „multikulturalizmus zlyhal“.

Z kontextu vtedajších vyhlásení všetkých štyroch štátnikov je zrejmé, že pod oným zlyhaným multikulturalizmom rozumeli myšlienku, podľa ktorej skupiny ľudí s rôznymi zvykmi, tradíciami a hodnotami dokážu vždy bezproblémovo a harmonicky žiť vedľa seba. Túto ideu kritizovali, lebo skúsenosť ich krajín ukázala, že časť zvykov a hodnôt niektorých imigrantských komunít sa dostáva do konfliktu so zvykmi (ba občas aj zákonmi) prijímajúcich spoločností. Extrémnejším príkladom môže byť trebárs ženská obriezka alebo vraždy zo cti.

Namiesto pekného dúhového premiešania sa sa tieto krajiny tiež obávali vzniku paralelných spoločností, ktorých členovia zostanú uzavretí medzi sebou a len veľmi ťažko by sa integrovali do väčšinovej spoločnosti. Preto sa okolo prelomu dekád upustilo od perspektívy, podľa ktorej sú všetky súbory kultúrnych pravidiel rovnako v pohode. A viac sa začalo hovoriť o tom, ako prisťahovalcom sprostredkovať jazyk krajiny, v ktorej našli nový domov, a získať ich pre jej zvyky, tradície a hlavne ústavu.

Bol to skrátka pokus o posun od multikultúrnej šalátovej misy k povestnému taviacemu kotlu.

Na tomto mieste je však dôležité dodať, že kritika multikulturalizmu bola hlavne o protirečeniach noriem rôznych etník (napríklad šaría verzus európske občianske právo). Nie o génoch a rase. Černochovi alebo Aziatovi, ktorý sa naučí trebárs po francúzsky, roky vo Francúzsku žije a obľúbi si tradície Francúzov až do stotožnenia sa s nimi, by sme nemali upierať, ak sa po splnení zákonných náležitostí sám Francúzom túži stať.

A podobne by sme to nemali ani upierať niekomu, kto miluje slovenský národ a vyvíja úsilie, lebo sa chce stať Slovákom. Kultúra je totiž stopa v hlave, nie pečiatka na koži. Inak povedané, aj človek tmavej farby pleti – ako Natália z reklamy na vodku – môže mať v hlave slovenskú kultúrnu stopu.

Národnosť a občianstvo

Študentka Lívia v úvode svojho videa posmešne kladie otázku: „Prečo by nemohli mať Nigérijčania blond vlasy a vôbec, kto kedy tvrdil, že Nigérijčania musia mať nigérijské korene?“

Nigérijčan, samozrejme, môže byť aj modrooký blondiak. A vôbec nie kvôli tomu, že ako ironizuje Lívia: „antropologické odlišnosti sú len mylným rasovým stereotypom“.

Existuje totiž národnosť a existuje štátne občianstvo. Nigéria možno nie je vysnívaná krajina, kam by chceli masovo emigrovať bieli Európania. No ak nejaký Európan bude dlho v Nigérii žiť a v súlade s nigérijským právom požiada o občianstvo, môže ho získať a stane sa Nigérijčanom.

A platí to aj opačne. V súvislosti s nádejami, že prisťahovalci z rozvojového sveta uspokoja dopyt európskych ekonomík po kvalifikovaných pracovných silách, sa zvykne ironicky hovoriť o „afrických programátoroch, chirurgoch a inžinieroch“. Tá irónia reflektuje skutočnosť, že do vzdelania mnohých prisťahovalcov, ktorí prichádzajú v posledných rokoch napríklad do Nemecka, bude v skutočnosti nutné investovať najskôr veľa peňazí.

Lenže náhodou práve konžský otec Natálie z reklamy na vodku bol architekt. A ako už bolo spomenuté, mamu má Slovenku a ako Slovenka sa sama cíti. To nás stavia pred dôležitú úvahu.

Po vzniku samostatného Slovenska sa v 90. rokoch často vo verejnej diskusii staval do protikladu koncept na jednej strane národa ako kultúrneho spoločenstva jazyka, pôdy a krvi, a na druhej strane koncept národa ako politického spoločenstva, do ktorého sú zahrnutí aj príslušníci národnostných menšín, no spája ich spoločné občianstvo.

V skutočnosti je to falošná dilema. Koncept politického či občianskeho národa je proste len inštitucionálnym rozvinutím etnického národa v dôsledku toho, že dnes máme svoj štát.

My Slováci sa potrebujeme naučiť o sebe rozmýšľať nielen ako o etnickom národe, ale aj ako o občianskom národe z toho dôvodu, aby sme dokázali natrvalo do nášho politického systému integrovať (nie asimilovať!) príslušníkov pôvodných národnostných menšín na našom území, ale tiež cudzincov, ktorí sem prišli a postupne sa chcú Slovákmi stať, a v neposlednom rade kvôli deťom Slovákov, pochádzajúcich zo zmiešaných manželstiev s cudzincami. – Detí ako Natália z reklamy.

Toto nie je volanie po nejakom masovom prisťahovalectve, otvorených hraniciach či nebodaj po európskych utečeneckých kvótach. Skôr ide o nájdenie správneho pomeru k tej hŕstke ľudí, ktorých sa vyššie zmienené už dnes týka. 

Slovenský národ nie je taký početný, aby sme si mohli dovoliť upierať slovenskosť a slovenské kultúrne dedičstvo deťom zo zmiešaných manželstiev len preto, že niektoré z nich majú trochu tmavšiu pleť alebo trochu šikmejšie oči. Ako už bolo spomenuté, dôležitá je kultúrna stopa v hlave, nie nutne odtieň pokožky.