Indonézsky úsmev (výber z blogov)

Indonézsky úsmev (výber z blogov)

Rodina v Indonézii, foto: Pavol Demeš, foto poskytnuté autorom textu.

Obávam sa, že európska inklúzia za tou indonézskou zaostáva.

Je to už niekoľko rokov, čo pravidelne a na dlhšie časové obdobia chodím do ázijských krajín. Pracujem v nich, denne sa stretávam s miestnymi ľuďmi, bývam a žijem medzi nimi, zvykám si na ich spôsob života, na ich kultúru. Či už to bola India, Nepál či Indonézia, vždy som si zvykol veľmi rýchlo, nikdy mi nič zásadne neprekážalo, skôr naopak, môj život tam mi vždy pripadal byť akýsi prirodzenejší, zaujímavejší, motivujúcejší a hlavne menej nervózny ako ho mám doma na Slovensku či možno doma v Európe. A myslím, že to nebude pocit vyvolaný prvotným ošiaľom exotiky. Ten už mám dávno za sebou, hoci vedomie odlišnosti našich kultúr si uvedomujem a dokonca pripomínam denne. To hlavne preto, aby som vnímal práve to iné a príťažlivé, prečo sa sem vraciam a som tu rád.

Vzťahy v akcii

Práve teraz som znovu v Indonézii. Na Jawe, ako hosťujúci profesor na univerzite v meste Semarang. Je to v poradí moja štvrtá indonézska príležitosť a spolu už takmer ročná skúsenosť nielen z Jawy, ale aj z iných častí tejto krajiny. Je toho veľa, čo by som chcel o tejto krajine povedať. No dotknem sa teraz len jednej, no dosť podstatnej črty indonézskej kultúry či mentality, práve tej, ktorá je nápadne viditeľná a ktorá robí Indonéziu špecifickou, robí ju prosto Indonéziou.

Nie je to nič iné ako indonézski ľudia a ich správanie. Jednoducho a jasne povedané: s toľkou dávkou srdečnosti, náklonnosti a ústretovosti ako zo strany indonézskych ľudí som sa nikdy nikde nestretol. Nepotrebujete nadväzovať dlhodobé vzťahy či priateľstvá, aby ste si túto črtu všimli. Je prítomná na každom kroku a srší vlastne takmer z každého. Stačí ísť po ulici a nevyhýbať sa očnému kontaktu. Väčšina ľudí vám pohľad nielen opätuje, ale sa na vás spontánne usmeje, ak vás dokonca nepozdraví. Možno túto skutočnosť do istej miery podporuje aj to, že ste cudzinec a ste vizuálne nápadní, no ňou sa vlastne len posilní to, čo je u obyvateľov Indonézie akosi prirodzené a čo je súčasťou aj ich vzájomnej komunikácie.

Úsmev a očný kontakt nie sú len akousi formálnou komunikačnou hrou. Ak hovorím o srdečnosti a ústretovosti, tak naozaj nejde len o formu, premení sa hneď do akcie. Nemám núdzu o každodenné situácie, kedy potrebujem pomôcť či poradiť (najčastejšie v technických záležitostiach ako je trebárs internet, elektrika či dodávka vody) a kedy vám situáciu sťažuje aj to, že angličtina nie je v Indonézii bežným komunikačným médiom. No stačí požiadať o radu a pomoc a tá sa vám dostane hneď, aj od celkom cudzieho človeka. Neraz aj bez toho, že by vám rozumel. A strávi s vami toľko času, koľko by sme my už považovali za veľkú osobnú stratu. No a ak ho navyše máte nablízku (je to povedzme váš sused, ktorého ste však stretli prvýkrát), tak vám ako bonus povie, že keď budete mať zase problém, môžete sa na neho opakovane obrátiť. Dodávam, že to myslí vážne, nie ako slušnú komunikačnú frázu.

Nejde o náhodné epizódy, ktoré by sa mi stali výnimočne a robil by som chybnú generalizáciu. So srdečnými ľuďmi sa stretávate naozaj všade. Na uliciach, v školách, v miestnych jednoduchých reštauráciách (varungoch), v obchodoch. Nebolo a nie je výnimočné ani to, že idete pešo po ulici - čo nie je celkom bežné, lebo všetci sa presúvajú na motorkách - a jedna z tých motoriek pri vás zastane a jej vodič/ka sa vás opýta, či vás nemá niekde odviesť. A vy sa jednoducho odveziete a obom vám to dá pocit radosti. Z ponúknutej i prijatej pomoci. Cudzinec začiatočník by sa pritom asi obával, že táto ponuka zaváňa niečím nepekným až nebezpečným.

Medzi študentami

S ľuďmi som tu veľa a veľmi často. Samozrejme aj preto, že som učiteľ a tento semester mám v štyroch skupinách asi stopäťdesiatov indonézskych študentov. Verte mi, je príjemné prísť do učebne, v ktorej sa na vás úprimne usmieva celá skupina študentov, pozdravia vás, sledujú vás a nemajú potrebu stále mať na pozore svoj mobilný telefón či pozerať na obrazovku notebooku. A počúvajú vás celý čas. Nemajú ani potrebu sa príliš veľa pýtať ani za každú cenu prezentovať svoje názory. Vôbec mi neprekáža, že v školách i na univerzitách pretrváva tradičná hierarchia vzťahov medzi učiteľmi a študentami či žiakmi. Táto hierarchia vôbec nestojí v ceste k tomu, že učitelia majú medzi študentami úctu, rešpekt, ale aj dobré ľudské vzťahy. Srdečné, ako som už písal. A tradičná hierarchia nebráni ani tomu, aby sa indonézske deti cítili v školách spokojne a dobre, ako to ukázala medzinárodná porovnávacia štúdia PISA štúdia z roku 2015.

Na dokreslenie indonézskej priateľskej nátury mám práve z univerzitného prostredia jeden poučný „medzinárodný“ príbeh. Minulý rok som mal v skupine, ktorú som učil, aj pár študentov  z Európy, presnejšie troch Dánov. Poviete si, pekná príležitosť medzikultúrnej komunikácie a vytvárania medzinárodných študentských vzťahov. No okrem tej formálnej, ktorú som sám na seminároch v tejto skupine vyvolal, sa žiadna komunikácia a žiadne vzťahy nekonali.

Žiaľ, vákuum vytvorili dánski študenti. Na typický indonézsky úsmev domácich študnetov ako prirodzenú komunikačnú výzvu nijako nereagovali. Zomkli sa medzi sebou a zo svojej európskej ulity sa im do konca pobytu nepodarilo vyliezť a nadviazať kontakty s domácimi študentami. Ani v škole, ani na internáte, kde bývali medzi Indonézanmi. Viem to, tiež som tam býval a mal som možnosť túto (ne)komunikáciu sledovať niekoľko mesiacov. A nielen sledovať. Ako Európana sa ma viackrát indonézski študenti prišli opýtať na to, čo si majú o tejto situácii myslieť a že ju nechápu. Že nechápu najmä to, ako niekto môže neopätovať aspoň úsmev, keď už nie začať komunikáciu, ktorú indonézski študenti tak veľmi chceli nadviazať. Neuspeli. A ľudí s výrazom studeného psieho čumáka považovali za agresívnych a nepriateľských.

Muslimská brána

Nuž pre mňa ako Európana to bola trochu zahanbujúca situácia a nevedel som ju indonézskym študentom vysvetliť tak, aby som neublížil tým druhým. Len som si potom kládol otázku, ako je to vlastne s tou inklúziou, ktorú u nás tak často skloňujeme. Vyšlo mi z toho akosi jednoznačne, že indonézska mentalita je ďaleko inkluzívnejšia ako tá naša. Komunikatívnejšia, otvorenejšia, empatickejšia. Ten indonézsky úsmev je brána k inklúzii. Ku kultúrnej, náboženskej, sociálnej, ktorou je Indonézia napokon dlhodobo známa. A nezabudnime pripomenúť, že tá brána je muslimská. Nezabudnime tiež, že ak chceme chápať lepšie muslimskú kultúru, nemôžeme ju obmedziť na Blízky východ, ale pozrieť sa na muslimskú kultúru juhovýchodnej Ázie. Indonézia ako najväčšia muslimská krajina na svete je jej príkladom.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo