Ako Karol Martel zachránil západnú civilizáciu

Ako Karol Martel zachránil západnú civilizáciu

Ak to mala judeo-kresťanská civilizácia niekedy už naozaj veľmi nahnuté, tak to bolo v roku 732.

Pri mestečku Tours sa schyľovalo ku stretu, ktorý mal rozhodnúť nielen o osude vtedajšej Franskej ríše, ale aj celého európskeho kontinentu a dedičstva, ktoré vytvoril.

Rímska ríša padla v piatom storočí pod náporom divokých germánskych kmeňov, ktoré ju postupne rozvrátili. A boli to práve tieto kmene, ktoré mali prebrať žezlo vlády nad Európou. Vládu nad Apeninským polostrovom si v krátkom čase vystriedalo niekoľko vládcov, ktorý sa vzájomne zosadzovali po krvavých bitkách.

Odoakar zosadil posledného rímskeho cisára Romula Augusta. Odoakara neskôr porazil kráľ Ostrogótov, Teodorich, ktorý sa taktiež prehlásil za vládcu Ríma. Krátko po jeho smrti napadli Apeninský polostrov vojská byzantského cisára Justiniána I., ktorý chcel obnoviť Rímsku ríšu, pričom na jej čele by stál on. Krvavé Gótske vojny z rokov 535 až 554 zanechali Taliansko úplne spustošené, opustené mestá zostali bez života, no Justinián sa svojho vysneného územia zmocnil. Byzancia sa touto vojnou ale veľmi oslabila a už čoskoro musela svoje Talianske dŕžavy brániť proti ďalším germánskym kmeňom tlačiacim sa zo severu. Longobardom sa podarilo zabrať celý sever Talianska, Byzantíncom sa zatiaľ darilo udržiavať juh. Takto sa začalo tisíc tristo ročné rozdrobenie Apeninského polostrova na množstvo menších kráľovstiev a kniežatstiev.

Na severe dnešného Francúzska vznikla malá, no postupne sa rozširujúca Franská ríša. Jej panovník Chlodovík sa dal v roku 496 pokrstiť. Stal sa vôbec prvým vladárom novej epochy, ktorý sa stal katolíkom. Ostatní vtedajší králi, na čele s Ostrogótom Teodorichom, boli vyznávači ariánskeho kresťanstva, ktoré vnímalo osobu Ježiša Krista značne skreslene: ako akési mytologické superbožstvo, nie nepodobné starému Odinovi, či Thorovi. Vďaka tomu bola Franská ríša pápežom Anastázom II. uznaná za akúsi vojenskú ochrankyňu cirkvi, čo platí, mimochodom, dodnes. Dostala tiež prívlastok „Prvá dcéra cirkvi“ a každý francúzsky panovník tiež niesol titul „najkresťanskejší kráľ“ (aj keď to skutočnosti nie vždy zodpovedalo, skôr naopak). Vďaka silným a schopným franským vládcom sa v rannom stredoveku darilo dnešné Francúzsko a časť Nemecka úspešne unifikovať do jedného mocného štátneho celku, ktorý bol vojensky a diplomaticky zďaleka najsilnejšou mocnosťou v celej Európe.

Aj Anglicko si prešlo podobným vývojom. Ostrov už mnoho stáročí obývali romanizovaní Kelti (predkovia dnešných Škótov a Írov). V šiestom storočí však museli čeliť invázii germánskych kmeňov Anglov a Sasov (predkov dnešných Angličanov), ktorí Keltov postupne vytlačili na okrajové územia Británie. Je paradoxom, že slávny kráľ Artuš, ktorý v tomto období žil, bol Kelt, ktorý bránil svoje územia proti nájazdom Anglosasov. Ostrov tiež dlhodobo čelil nepríjemnému tlaku od Vikingov. Postupne v Británii vzniklo sedem hlavných anglosaských kráľovstiev – Sussex, Kent, Essex, Mercia, East Anglia, Wessex a Northumbria – z ktorých malo v budúcnosti vzniknúť jednotné Anglické kráľovstvo.

Pyrenejský polostrov taktiež kolonizovali rôzne germánske kmene hrnúce sa zo severu. Okolo roku 700 ho ale celý ovládli Vizigóti, ktorí si na území dnešného Španielska a Portugalska založili svoje Vizigótske kráľovstvo. Možno povedať, že v tomto čase už boli všetci významní európski panovníci kráľmi katolíckymi. Vizigótske kráľovstvo však vydržalo len nejakých desať rokov, pretože sa na Vizigótov smerom z Afriky privalila pohroma, o akej sa im ani nesnívalo.

Umajjovský kalifát

Už za Mohamedovho života sa jeho hnutie veľmi rozrástlo a za desať rokov (622 – 632) zabralo polovicu celého Arabského polostrova. Po smrti proroka sa na čelo ríše volili jeho „nástupcovia“ – kalifovia - z radov jeho najbližších oddaných. Toto obdobie sa nazýva Rašídovský kalifát (je to podobné, ako keď o Anglicku v rokoch 1485 až 1603 hovoríme ako o „tudorovskom Anglicku“). Štyrom kalifom rašídovského obdobia sa podarilo ovládnuť ďalšie obrovské územia: islamskú ríšu obohatili o dnešný Irán, Sýriu a pás severnej Afriky siahajúci asi do polovice dnešnej Lýbie. Zvlášť bohatý, kultúrne rozvinutý a už takmer šesťsto rokov kresťanský Egypt bol veľkým úlovkom.

Mapa znázorňujúca politicko-náboženskú situáciu v 7.-8. storočí. Kresťanská civilizácia bola ohrozovaná hneď z dvoch smerov. Zelenou farbou sú znázornené územia dobyté rodom Umajjovcov.

Až do roku 661 boli teda kalifovia volení na základe konsenzu. Avšak práve v tomto roku sa na čelo kalifátu prebojoval za pomoci istých politických intríg muž menom Muawiya ibn Abi Sufyan. Muawiya bol vzdialeným príbuzným proroka Mohameda cez ich spoločných predkov Umajjovcov. Aby si teda nový kalif dodal istej legitimity, prehlásil sa za „syna Umajju“ a ríša dostala názov Umajjovský kalifát. Od tejto doby už nebol titul kalifa volený, ale u potomkov Muawiya (a.k.a. „Umajjovcov“) dedený.

Islamský kalifát nikdy nebol nejaký jednoliaty celok. Jednak v sebe zahrňoval množstvo menších aj väčších národov, aj keď moc mali v rukách arabské rody. Ale aj tie sa vzájomne nenávideli a intrigovali proti sebe: zo štyroch prvých kalifov (Mohamedových „nasledovníkov“) boli traja zavraždení. Kresťanom sa dovoľovalo praktikovať ich náboženstvo pod podmienkou platby špeciálnej dane. Umajjovci rozšírili na východe svoju ríšu až po dnešný Pakistan. Na západe si poľahky podrobili zvyšok Afriky. Teraz pred nimi stála výzva nová: Európa.

Najprv to skúšali na východe kontinentu proti hlavnému mestu Byzantskej ríše, Konštantínopolu. Uskutočnili sa dva veľké pokusy o ovládnutie mesta Umajjovcami. Prvý v rokoch 674 až 678, druhý v rokoch 717 / 718. V oboch prípadoch šlo o kombináciu pozemnej a námornej blokády mesta, čím ho chceli postupne vyhladovať. Avšak v oboch prípadoch sa byzantská námorná armáda prejavila ako tá schopnejšia a lepšie pripravená. Keďže sa nepodarilo odrezať mesto od zásob prevážaných po vode, to zostalo pre Arabov nedobytné.

V roku 711 sa na brehoch dnešného Španielska nečakane vylodili islamské vojská veliteľa Tariqa Ibn Ziyada čítajúce asi 12 000 mužov. Kresťanský vizigótsky kráľ Roderik sa so svojou armádou narýchlo presunul zo severu Hispánie na juh, aby tak votrelcom čelil. Bitka o Guadalete však pre Roderika dopadla katastrofálne: sám prišiel o život a spolu s ním aj veľká časť jeho šľachty a bojovníkov. Pramene hovoria o nesúrodosti šľachticov, ktorí si sami robili nárok na kráľovský trón, ako aj o zrade niektorých z nich, čo nakoniec rozhodlo.

Do desiatich rokov padli takmer všetky významné opevnené mestá Pyrenejského polostrova, ktoré tvorili kostru Hispánie už od čias Rímskej ríše: Lisabon, Porto, Madrid, či Barcelona. Z kresťanského Vizigótskeho kráľovstva sa stal islamský Al-Andalus.

Bojovníci kalifátu teraz stáli pod mohutným Pyrenejským pohorím na ktorého druhej strane sa rozprestierala ďalšia mocná ríša vtedajšej Európy – Franská. Vedeli, že ak by sa im ju podarilo ovládnuť podobným spôsobom, ako Hispániu, európsky kontinent bude skôr či neskôr celý ich.

Karol Martel

Karol to nemal v živote ľahké. Ako nemanželské dieťa Pipina Herstalského bol vždy a všade vnímaný ako nelegitímny syn, čo bolo v stredoveku považované za značný problém. Po smrti Pipina nastalo vo Franskej ríši zemetrasenie, keď sa viaceré časti ríše pokúsili vydobyť si samostatnosť. Karol, jediný Pipinov syn, bol uväznený, no podarilo sa mu ujsť. Prvú bitku pri meste Kolín prehral, na čo sa stiahol do hôr, kde sa chystal na odvetu. Stret u mesta Amblève už mal iný priebeh: Karol prekvapil nepriateľa, zaútočil tam, kde to nikto nečakal a v čase, kedy to nikto nečakal. Výsledkom bolo jeho dôležité víťazstvo. Bol to však len prvý krôčik na dlhej a krvavej ceste Karola k moci a nastoleniu poriadku.

Predstava Karola Martela v boji. Bol to tvrdý a divoký chlap, ktorý v živote len bojoval. Avšak iba takýto človek mohol v roku 732 zachrániť svoju krajinu a zvyšok Európy.

Karol nebol kráľom, po predkoch mu to ani neprináležalo (boli akýsi vrchní kancelári kráľa, „majordómovia“), ale vo svojich rukách postupne nazhromaždil takú moc, že de-facto vládol, podobne, ako jeho otec pred ním. Občianska vojna trvala v podstate od roku 715 až do roku 732. To už ale juh Franskej ríše plienili islamské vojská. Proti nim sa postavil Odo, vojvoda akvitánsky, ktorý oheň uhasil. Avšak nie na dlho. Nová výprava generála a správcu Al-Andalus, Abdula Rahmana, prekvapila Odových pešiakov ťažkou konskou kavalériou a franských vojakov doslova zadupala do zeme. „Len Boh sám pozná počet zabitých,“ dochovalo sa o tomto strete v starých listinách.

Po tejto víťaznej bitke sa Rahmanova armáda rozvetvila, aby plienila a ničila mestečká a dedinky juhozápadnej Gálie, zatiaľ čo jej hlavná časť bezproblémovo postupovala do srdca Franskej ríše. „Postupujeme vpred ako ničivá búrka,“ zaznamenal si jeden arabský veliteľ. Na Arabov čakala už len posledná prekážka: dlhými rokmi bojov unavení, no zocelí muži Karola Martela.

Deň všetkých dní

Samotnému Odovi sa ale podarilo zachrániť a hneď aj utekal varovať Karola. Karol Martel a Odo neboli veľkými priateľmi, vojvoda akvitánsky vládol viac-menej samostatne, a bol aj jedným z bývalých rebelov. Jeho rady v tomto momente však boli neoceniteľné. Jeho najdôležitejšou pripomienkou bolo, aby sa Karol nejako pripravil na konskú jazdu nepriateľa. Vo Franskej ríši sa podobným spôsobom nikdy nebojovalo a preto šlo o nepríjemné prekvapenie.

Karol sľúbil, že tento problém nejako vyrieši. Bola tu aj ďalšia vec. Karol bol vôbec prvým vojvodom od čias Rímskej ríše, ktorý udržiaval stálu vycvičenú armádu, ktorú platil zo svojho. Avšak to, čo stačilo proti lokálnym franským veľmožom, nemohlo obstáť proti desiatkam tisíc profesionálnych arabských vojakov. Karol preto začal verbovať do armády aj množstvo roľníkov a v rýchlosti ich meniť na ako-tak schopných vojakov. To si ale vyžadovalo veľké financie. Vojvoda preto začal konfiškovať cirkevný majetok a pôdu, ktoré potom dával ako žold vojakom. Tieto konfiškácie boli robené v takom rozsahu, že sa istý čas zdalo, že bude Karol exkomunikovaný.

Moslimské vojská medzitým nezadržateľne postupovali na sever. Karol sa im rozhodol ísť naproti. Potom sa zastavil a usadil sa na strategicky výhodnom mieste: na kopcovitej vyvýšenine posiatej množstvom stromov. Toto miesto sa nachádzalo medzi mestami Tours a Pointiers, od Paríža bolo vzdialené asi 150 kilometrov južne, a práve tu sa malo rozhodnúť o osude Západnej kresťanskej civilizácie. Abdul Rahman si uvedomil nevýhodnosť svojej pozície, ale veľké starosti mu to nerobilo – Arabi videli Frankov ako úbohých sedliačikov, ktorí voľný čas medzi sezónnymi prácami využívali na miestne lokálne šarvátky a o skutočnej vojne nemali ani poňatia. Rahman posmešne nazýval franské zoskupenia „sedliackou armádou.“ Prvých sedem dní sa vojská len tak oťukávali: Frankovia stáli na kopci jeden vedľa druhého so štítmi a zbraňami ako dáky múr, navyše ešte chránený lesným porastom. Arabi na nich robili skromné výpady na koňoch, ktoré slúžili viac na získanie informácii, než na boj. Generál Rahman čakal na posily, ktoré k Tours pochodovali z celej juhozápadnej a južnej Gálie.

10. október 732. Údaje o tom, aké veľké zoskupenia proti sebe vlastne stáli sa veľmi rôznia. Sú zdroje, ktoré hovoria, že v počte mužov šlo o viac-menej vyrovnané sily (25 tisíc proti 20 tisíc v prospech Umajjovského kalifátu), niektoré zdroje však prisudzujú Arabom až trojnásobnú presilu. V každom prípade, Abdul Rahman rozhodol, že kvôli prichádzajúcej zime už nemôže viac čakať a treba zaútočiť.

Vlny koní s arabskými bojovníkmi sa hrnuli hore kopcom, na ktorého vrchole ich čakali Karolovi muži. Už v prvých okamihoch boja sa začala ukazovať Karolova výnimočná strategická zdatnosť: les, v ktorom jeho muži tvorili akúsi bariéru, bol pre kone nepriateľa takmer nepreniknuteľnou prekážkou. Stromy rozbíjali konské formácie, nerovný terén kone zbrzďoval. Napriek tomu prebiehal boj niekoľko hodín. Istý čas sa zdalo, že sa opancierovaná vlna Frankov nakoniec predsa len rozpadne. Ale úseky, kde bola situácia najkritickejšia, boli šikovne dopĺňané čerstvými vojakmi zo zálohy.

Arabi zoskakovali zo svojich koňov, na čo neboli zvyknutí. Mali tiež nevýhodnejšiu pozíciu – museli sa prebíjať do kopca a ešte k tomu boli značne rozháraní. Desiatky tisíc mužov sa na niekoľko kilometrov dlhom bojisku vzájomne mrzačili ťažkými železnými mečmi, ešte ťažšími sekerami, rôznymi kyjakmi, kameňmi a podobnými náradiami. Rozdielovou časťou výstroja boli mohutné franské štíty, okopírované od starých Rimanov, s ktorými si nevedeli dať Umajjovci rady. Na zemi dosiaľ nikdy neporazená islamská superveľmoc si na „sedliackej armáde“ doslova vybíjala svoje zuby. Kronikár Izidor z Beji píše: „Muži severu pôsobili ako mohutné more, s ktorým nemožno pohnúť. Stáli pevne, jeden vedľa druhého v takej formácii, akoby tvorili ľadovú stenu; a pevnými údermi svojich mečov ťali Arabov.“

Klasická predstava bitky u Tours, ako rozhodujúceho stretu medzi kresťanstvom a islamom. Výjav však nezodpovedá skutočnosti: Karol na svojom brnení nenosil korunu, lebo nebol kráľom; bojovalo sa v zalesnenom priestore medzi hustými stromami; všetci Frankovia mali veľké obranné štíty a stáli v dlhom usporiadanom rade; žena s dieťaťom sa na odľahlom mieste boja určite nenachádzali.

Keď boli boje najostrejšie, použil Karol svoju najväčšiu lesť: poslal vojvodu Oda a svojich najvernejších bojovníkov, aby potichu obišli miesto, kde sa bojovalo. Takto nikým nepozorovaní postupovali jeho muži k stanovým táborom nepriateľa, ktoré sa nachádzali dole pod kopcom. Arabi, ktorí ostali strážiť tábor, ani len nepočítali s tým, že by mohli byť nejako ohrození na živote. Pre Oda nebol veľký problém nepripraveného nepriateľa zmasakrovať. Správa o tom, že Frankovia sú v samom srdci islamskej armády sa rýchlo dostala až do predných radov. U Arabov nastalo zdesenie a panika. Báli sa, že sú v obkľúčení. Jedni sa otáčali aby šli oslobodiť svoje stanové tábory, iní sa stále snažili prebiť franskú formáciu. Frankovia situáciu využili, z krídel vybehli zo svojej bezpečnej pozície do priestoru pred sebou a sami začali zabíjať váhajúcich Umajjovcov. Islamský veliteľ Abdul Rahman bol jedným z tých, ktorý bol vlnou Frankov zhodený zo svojho koňa a následne na zemi prebodnutý.

Po tomto nečakanom výpade sa Karolovi muži na noc opäť stiahli do svojej ulity. Ráno čakali na ďalšie vlny prichádzajúcich Arabov. Nikdy sa ich nedočkali. Ťažko poškodené vojská Umajjovského kalifátu, navyše bez svojho hlavného veliteľa, radšej zutekali ďaleko na juh. Franská ríša, kresťanské náboženstvo a celá Západná civilizácia boli zachránené.

Muž zvaný kladivo

Podľa dnešných odhadov padlo v boji asi 1500 Frankov a asi polovica všetkých zúčastnených Arabov, čo môže byť 13 000 mužov, ale aj 30 000 vojakov. Aj na týchto číslach vidno geniálnu Karolovu strategickú obrazotvornosť. Bol si dobre vedomý toho, že aj napriek istému výcviku väčšina jeho mužov nie je schopná vykonávať veľké taktické ťahy a presuny na bojisku. Jedinou možnosťou preto bolo držať ich v pevnej obrannej ulite tak dlho, ako to len bude možné a na nepriateľa zaútočiť iným menej konvenčným spôsobom. Všetko mu vyšlo do bodky.

O tom, o aké dôležité víťazstvo išlo, netreba pochybovať. Veď aj taký odporca kresťanstva a všetkého „nerímskeho,“ akým bol slávny britský historik 19. storočia, Edward Gibbon, o tom nepochyboval. Napísal: „Možno by sa dnes na Oxforde prednášali výklady Koránu a jeho nasledovatelia by mohli demonštrovať pred obrezanými ľuďmi zbožnosť a pravdu zjavení Muhammada. Od takýchto pohrôm bol kresťanský svet zachránený jedným géniom a mužom šťasteny. Karol, Pipinov nelegitímny syn, bol nositeľom titulu majordóma, alebo vojvodom. Ale zaslúžil si stať sa otcom budúcich kráľov.“

Franská ríša teda bola zachránená. Zato ak dobytie dnešného Španielska a Portugalska islamom trvalo desať rokov, na ich oslobodenie bolo potrebných celých sedemsto rokov. Prezývka „Martel“ sa dala Karolovi práve po tejto bitke. Celkom ho vystihuje: v preklade to znamená kladivo.

Foto: Wikimedia.org


Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo