Školy v časoch ŠtB

Školy v časoch ŠtB

V týchto dňoch získavajú žiaci vysvedčenia, tešia sa na prázdniny. No boli časy, keď školské prostredie bolo nasiaknuté dusnou atmosférou komunistického režimu.

Pamätám si, ako mi politický väzeň, tajný biskup Peter Dubovský, rozprával, aké tvrdé slová povedal jeho známy svojej dcére, ktorá mala veľkú túžbu stať sa učiteľkou. Tie slová doslova mrazia: „Radšej ťa chcem vidieť mŕtvu, akoby si mala ísť študovať za učiteľku.“ Otec, ktorý tieto slová vyslovil v 50. rokoch, si plne uvedomoval situáciu učiteľov. Stali sa nástrojom budovania komunistického režimu.

Z nedávneho rozhovoru s rehoľnou sestrou bolo cítiť, ako tlak režimu na pedagogických katedrách neustával ani v čase normalizácie. „Moja rodná sestra, ktorej sa podarilo študovať za učiteľku, prichádzala zo školy domov a presviedčala celú rodinu, aby sme sa zbavili náboženského tmárstva. Ona tej ideológii skutočne uverila.“ Aj zo študentov z kresťanského prostredia sa niekedy stali ideológovia, ktorí presviedčali i vlastnú rodinu.

 „Z tejto dediny urobím prvú ateistickú dedinu,“ vyhlásil nový riaditeľ školy v obci Slovenská Ves. A nebol jediný. Koľkí by vedeli rozprávať o zákaze učiť náboženstvo na školách, ale aj o perzekúciách za nosenie dlhých vlasov a podobne. Deti písali slohové práce na tému „Prečo môj otec vstúpil/nevstúpil do Jednotného roľníckeho družstva?“ v čase, keď boli ich rodičia vypočúvaní a inštruovaní na okresných národných výboroch.

 Nielen učitelia

 Áno, boli to učitelia, ktorí strhávali kríže zo šijí žiačikov. Boli to vyučujúci, ktorí sa pýtali detí politických väzňov: „Kde pracuje tvoj otecko?“ (otázka na Aničku Neuwirthovú) s túžbou zosmiešniť, znevážiť. Bola to učiteľka, ktorá postavila doprostred žiačika Vladimíra, ktorý bol prihlásený na hodiny náboženstva, a „... vyzvala deti, aby prišli a pľuli naňho: ... lebo tento váš spolužiak je taký hlúpy, že verí v Boha“. Bol to učiteľ, ktorý udal Rudolfa Dobiáša a jeho spolužiakov len preto, že nakreslili karikatúru Stalina s Gottwaldom pražiacich sa v pekelnom ohni. Dobiáš si mal následne odpykať osemnásť rokov odňatia slobody a po návrate z väzenia nechceli jeho dieťa zobrať ani len do materskej škôlky preto, že je synom politického väzňa.

Boli to učitelia, ktorí písali kádrové posudky. Rozhodovali o bytí a nebytí žiakov. Len „náhodou“ sa podarilo prekľučkovať pomedzi nástražné systémy lekárovi Simanovi, ktorý bol pri prvej transplantácii srdca a pečene slovenských detí a oddelil siamské dvojčatá. V rokoch, keď sa hlásil na medicínu, sa v kádrovom posudku objavilo: „Je syn kulaka. Neprijať!“ Našťastie, o rok sa na medicínu dostal. 

Nielen učitelia, ktorých výber podliehal prísnym kádrovým previerkam, ale i nepedagogickí pracovníci spolupracovali so Štátnou bezpečnosťou. Ako príklad môžeme uviesť Správu ŠtB Banská Bystrica z 22. januára 1971.

Príslušníci KS ZNB Správy ŠtB sa snažili získať odtlačok kľúča žiačky základnej školy. V správe sa píše: „Dňa 22. 1. 1971 v dobe od 8.00 h do 8.35 h bol prevedený pokus o získanie odtlačku kľúča od dcérky objektu Evy v akcii POĽANA na III. ZDŠ v Žiari nad Hronom za pomoci dôverníka RO kpt. Čestnaka. Trieda Evy bola cez telocvik  uzamknutá. Kľúč od nej priniesol dôverník, ktorý ho získal od učiteľky telocviku. Miesto, kde sedí Eva, zistil dôverník cez žiakov nenápadne. Miesto potom majorovi Hudecovi ukázal. Dcérka objektu Eva sedí v prednej lavici vpravo, v prednom rade. Po tomto dôverník  Hudeca nechal v triede, vyšiel na chodbu, kde sa zdržoval s kpt. Čestnakom s cieľom zaisťovania. Obsah aktovky prezrel mjr. Hudec. Eva v tejto kľúč uložený nemala. Taktiež ho nemala u seba počas cvičenia. Bolo dohodnuté, že orgánovia [orgány] v tejto záležitosti navštívia dôverníka ešte raz. Dátum návštevy mu ohlási kpt. Čestnak dodatočne. Kpt. Čestnakovi bolo uložené, aby zistil, či rodičia Evy boli doma po jej príchode zo školy, čo by znamenalo, že táto od bytu v tomto prípade nenosí do školy kľúč. Kpt. Čestnak zariadi orgánom vstup do školy v dobe, keď sa bude konať telocvik a rodičia Evy budú v tú dobu v zamestnaní s cieľom donútenia, aby si Eva kľúč od bytu sobrala [zobrala] do školy.“

V závere správy píše major Hudec toto: „Nakoľko orgánovia [orgány] už poznajú charakteristické črty dcérky objekta, podľa ktorých ju môžu poznať, túto v dobe pokusu o získanie odtlačku pri opúšťaní schodišťa bytu odsledujú s cieľom zistenia vzoru a farby kabáta, v ktorom podľa potreby v šatni získajú cylindrický kľúč, ak tento nebude mať uložený v aktovke. Dcérka objekta nosí aktovku z čiernej kožienky [koženky], ktorá má na vonkajšej strane priehradku s klopňou. Klopňa aktovky je uzatváraná zámkou bez kľúčika na zastrčenie. Aktovka má na povrchu dva držáky [držiaky]. Okrem tohoto Eva nosí okuliare a je malej postavy.“ (ABS, Praha)

Mohli by sme vyrátavať konkrétne príklady i loviť v spomienkach. Celoplošne realitu v školskom prostredí vyjadrovalo vyhlásenie Charty 77: „Desítkám tisíc našich občanů je znemožněno pracovat v jejich oboru jen proto, že zastávají názory odlišné od názorů oficiálních. Jsou přitom často objektem nejrozmanitější diskriminace a šikanování ze strany úřadů i společenských organizací; zbaveni jakékoli možnosti bránit se, stávají se prakticky obětí apartheidu. (...) V rozporu s článkem, zajišťujícím všem právo na vzdělání, je nesčetným mladým lidem bráněno ve studiu jen pro jejich názory nebo dokonce pro názory jejich rodičů. Bezpočet občanů musí žít ve strachu, že kdyby se projevili v souladu se svým přesvědčením, mohli by být bud' sami, nebo jejich děti zbaveni práva na vzdělání.“ (Vyhlásenie Charty 77, 1977)

Učiteľ spolupracujúci s totalitným režimom

Domáce prostredie ovplyvnilo život dieťaťa v škole. Výrazne to pociťovali rodiny, ktorých životné postoje boli ovplyvnené kresťanstvom alebo počúvaním zakázaných rozhlasových staníc. Doma počuli niečo, čo nemohli povedať v škole. Pamätám si, ako mi dôvod emigrácie do Austrálie prezentovala rodina z Kysúc. „Hlavný dôvod bol ten, že súdružka učiteľka zistila, že naša dcéra bola na prvom svätom prijímaní a povedala jej, že ona sa postará o to, aby sa nedostala na žiadnu strednú školu.“ Mnohí študenti tak radšej zvolili stratégiu mlčania a pri prihláške na školu nemohli povedať svoj názor či prezentovať náboženské presvedčenie.

11. septembra 1986 bol za marenie dozoru nad cirkvami a náboženskými spoločnosťami odsúdený Teodor Gavenda, ktorý vo svojom byte vyučoval náboženstvo žiakov základnej školy. Počas vyšetrovania boli vypočúvaní žiaci siedmeho ročníka. Zachovalo sa niekoľko výpovedí týchto žiakov (danú tému spracovali žiaci ZŠ D. Fischera v rámci projektu Nenápadní hrdinovia – www.november89.eu).

Žiak bol len vecou, nástrojom v rukách ideológov. Krutosť tejto praktiky, ktorá bola založená na téze, že o všetkom rozhoduje štát a jednotlivec nemá právo vedieť, nieto ešte sa pýtať a protestovať, odrážajú fakty z roku 1986, keď vybuchla jadrová elektráreň v Černobyle. Aj keď štátne orgány vedeli o intenzite radiácie, oslava režimu bola prednejšia ako zdravie obyvateľstva. Žiaci i učitelia museli 1. mája, keď dôsledky výbuchu jadrovej elektrárne boli na našom území najvýraznejšie, pochodovať a oslavovať Sviatok práce. „Oslavovali sme, skandovali sme, mávali malými zástavkami na tribúnu. (...) Človek oslavu 1. mája musel brať ako povinnosť, nebolo na výber. Pršalo, nepustili nás domov, v daždi sme museli skandovať, dáždnik som nemala. Po pár hodinách som sa musela vypýtať domov, lebo sa mi spravilo špatne. Začala som zvracať a zoslabla som, ledva som stála na nohách. Tento stav pretrvával zopár hodín, tak som skončila v nemocnici. Dostávala som nejaké lieky a infúzie, doteraz neviem, čo to bolo, ani moja matka. Lekárska správa nám nebola odovzdaná. Viem len toľko, že do tohto obdobia som nemala alergiu na jód. Teraz mi jód spôsobuje pri styku s pokožkou popáleniny tretieho stupňa a nedajbože, aby sa mi jód dostal priamo cez žalúdok do organizmu. Lekári, čo mi teraz predpisujú lieky, si musia dávať pozor, aby liečivo neobsahovalo jód ani v minimálnom množstve. (...) Mne po tomto prvom máji bolo vždy špatne, vždy unavená, vždy som bola ospalá a slabá. Predtým som mala normálne detstvo. Vystrájala som ako každé iné dieťa, ale po tomto už nie.“ (Archív autora, korešpondencia s Jankou K., nar. 1972)

Odchody zo škôl

Napriek prísnym kádrovým previerkam sa niekedy podarilo dostať do školstva aj ľuďom, ktorí nevyhovovali totalitnému režimu. K takýmto osobám patril učiteľ prírodovedných predmetov na gymnáziu v Senci a neskôr v Šamoríne Ivan Gróf. (J. Fekete, 2007). Pre jeho mimoškolskú činnosť ho prepustili zo školstva a trinásť rokov (1978 – 1990) pracoval ako odborný pracovník v Ústave klinickej onkológie v Bratislave.

Iste, v čase normalizácie tu bola ešte „nová skupina“ učiteľov, a to aj na vysokých školách, ktorí boli prenasledovaní za svoj kladný postoj k Alexandrovi Dubčekovi a negatívny postoj k okupácii v auguste 1968. Odborník na didaktiku dejepisu a prakticky zakladateľ Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici profesor Alberty sa stal nežiaducou osobou za katedrou v podstate až do roku 1989. Takýchto prípadov by sme ale našli viacero.

František Belica (nar. 1931, Horné Orešany) spomína: „Nuž ale dlho som tam neučil, pretože prišiel rok šesťdesiatosem, v ktorom som sa trošku angažoval, a bol som za to, aby nám bolo lepšie, aby nám nerozhodovali tí, ktorí mali, ja neviem, štyri triedy obecnej školy alebo päť tried obecnej školy, ale nevedeli, nerozumeli a proste neboli odborníkmi. Tak som sa trošku v tých Orešanoch angažoval, no ale šesťdesiaty ôsmy rok netrval dlho, prišli ruské tanky a to všetci vieme, že tým bola demokracia zažehnaná. Miestni funkcionári mi to nezabudli a začali proti mne brojiť.“ (A ÚPN, Referát Oral History, Belica) František Belica sa už ďalej do školských služieb nedostal. Avšak odvolal sa proti svojmu vylúčeniu na Okresný súd v Trnave. „Doktor Adolf Krámer, ktorý ale mi povedal pri druhom našom spoločnom jednaní, že dostal z Okresného výboru z Trnavy prípis, podľa ktorého nemôže inak rozhodnúť, len potvrdiť rozhodnutie Okresného výboru. Čiže nemám žiadnu šancu na vyhratie súdu. (...) Tak na jeho, čo ja viem, takú radu, som tú žalobu stiahol a už potom som sa s Odborom školstva ja nesúdil.“ (OH, ÚPN)

 Študenti verní pravde

V rokoch normalizácie protestoval voči komunistickému režimu žiak stropkovského gymnázia Jozef Vateha (nar. 1964) tak, že počas povinného sprievodu na 1. mája odmietol predniesť heslá, ktoré hovorili niečo iné, ako bola skutočnosť. Učiteľku z inej školy táto drzosť mladého tínedžera pobúrila natoľko, že sa prišla sťažovať pedagógom na gymnázium. Namiesto vylúčenia zo školy bol Jozef Vateha nakoniec potrestaný „len“ dvojkou zo správania. Trest bol teda neporovnateľne nižší ako trest pre jeho otca pár desiatok rokov predtým. Jozef Vateha st. bol v čase nástupu komunistického režimu zo štúdia vylúčený a väznený, pretože sa ako mladý gymnazista spolu s dvomi spolužiakmi zastal v tom čase väznených biskupov. Príbeh Jozefa Vatehu ml. sa teda neskončil „až tak“ dramaticky ako príbeh jeho otca. Jeho odvahu však dokumentuje dialóg s mamou, ktorý skončil slovami: „Mamka, ale niekto musí začať!“

Dnes, keď budú rodičia a starí rodičia so svojimi vnukmi prezerať vysvedčenia, môžu s noblesou pamätníkov zaspomínať na časy minulé. Pokojne povedať, aké mali dobré známky, ovládali matematiku, porovnať školský systém „včera a dnes“, no mohli by pospomínať aj skutočnosti, ktoré vytesnili z pamäti. Vrátiť sa k pohľadu na učiteľov i žiakov, ktorí sa zrazu „stratili“ (napr. z dôvodu emigrácie), je potrebné. Pamäť národa sa nevytvára ako vzdušná bublina. Je o realite, ktorú sprostredkúvajú historici, médiá, škola, no predovšetkým rodina. Je na nás, akú „pamäť“ odovzdáme svojim potomkom.

Foto: Archív TASR

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo