Medzi Erdoganom a Merkelovou

V nedeľu sa konali v Turecku mimoriadne voľby, naraz prezidentské aj parlamentné, voľby potvrdili moc a dominanciu prezidenta Erdogana. Nová ústava, schválená v apríli minulého roku, turecký režim putiniziuje a prezident Erdogan sa v čase vojny proti Kurdom na území Sýrie, aj v obavách pred vývojom tureckej ekonomiky, rozhodol upevniť svoju moc na roky dopredu.

Druhou významnou udalosťou nedele bol neformálny „mini-summit EÚ“ v Bruseli, venujúci sa téme migrácie, zvolaný na popud kancelárky Merkelovej a bez účasti štátov V4, ale aj ďalších východoeurópskych krajín. Summit bol výsledkom tlaku, ktorému doma čelí Merkelová, euro-premiéru mali dvaja noví premiéri dvoch dôležitých krajín Juhu – taliansky Giuseppe Conte a španielsky Pedro Sanchez, výsledok nie je v podstate žiadny, iba ak politický signál voči Východu. Aj s tým je to ale komplikovanejšie.

Obidve správy sú napriek tomu dôležité pre strednú Európu, zhrnúť ich možno tak, že sa treba pripraviť na roky s Erdoganom a emancipovaným islamom na východe a Nemeckom a EÚ bez Merkelovej na západe. Najskôr však hlbší pohľad do Turecka a Nemecka.

Recep Tayyip Erdogan má 64 rokov, za posledných päť rokov zmenil režim v Turecku: odhalením údajne protištátnej konšpirácie Ergenekon, reálne išlo o zatknutie a zastrašenie dôležitých miest sekulárneho režimu, potlačením sekulárnej a republikánskej opozície v uliciach (Gezi park), potlačením inscenovaného pokusu o puč v roku 2016 a zmenami ústavy v roku 2017, to všetko postupne prekladal až piatimi voľbami, ktorými si za posledných päť rokov upevňoval moc, včerajšie boli posledné v poradí a zavŕšil nimi všetky zmeny. Je to až neuveriteľné, čo všetko dokázal dosiahnuť pri podpore balansujúcej na úrovni 50 percent.

Včerajšie voľby boli trochu riskantné, prezidentský systém totiž násilne polarizoval spektrum, vznikli dve volebné aliancie, ktoré združili rôzne strany, Erdoganova AKP išla do volieb s nacionalistami MHP a označením Ľudová aliancia, tri hlavné opozičné strany boli zjednotené v Národnej aliancii (republikáni, nacionalisti, islamisti), Kurdi išli samostatne. Erdoganova aliancia získala 53,6 percenta, o 10 miliónov voličov a 20 percentuálnych bodov viac ako Národná aliancia. Kurdi (HDP) získali 11,6 percenta, pričom na vstup do parlamentu potrebovali 10 percent. (Kompletné výsledky tu.)

Turecký prezident Recep Tayyip Erdogan a líder vládnucej Strany spravodlivosti a rozvoja (AKP) a jeho manželka Emine mávajú stúpencom pred sídlom strany AKP 24. júna 2018 v Ankare. Turecká volebná komisia v noci na pondelok oznámila, že súčasný turecký prezident Recep Tayyip Erdogan bol v nedeľňajších prezidentských voľbách opätovne zvolený na ďalšie funkčné obdobie v prvom kole volieb. Foto: TASR/AP

Ešte dôležitejšie bolo víťazstvo samotného Erdogana v prezidentských voľbách, získal 52,6 percenta a bez pár stoviek tisíc rovnaký počet voličov ako Ľudová aliancia.

Turecko je voľbami potvrdený autoritársky islamizujúci sa štát. Žiadna totalita, zato pomaly a systematicky sa islamizujúca spoločnosť (turecký islam je kontrolovaný štátom) so silnou armádou a pestovaným nacionalizmom. Zo západu je chránené spojeneckou zmluvou s USA (NATO), z východu priateľskou politikou voči silnejúcemu Iránu, Egyptu aj (symbolicky) Palestíne. K tomu má dnes dobré vzťahy s Ruskom aj Čínou, vojenské základne mimo svojho územia.

Presne naopak je na tom Merkelová v Nemecku. Nemecko je obchodný štát so slabučkou armádou, kancelárka Merkelová je doma politicky oslabená už aj konfliktom so Seehoferom a CSU, so stále rastúcou podporou pre AfD (strana, ktorá by nevznikla bez politiky Merkelovej, už má 16 percent) a najmä rozporom, ktorý vznikol jej migračnou politikou v roku 2015. Schengenský systém je – dnešná pozícia CSU – s takouto politikou, ale aj jej mäkšou verziou nezlučiteľný. Merkelovej odpočítava čas už aj týždenník Spiegel, tlak ide zo všetkých strán. Merkelová je rovnaký ročník ako Erdogan, o pár týždňov bude mať 64 rokov, kancelárkou je od 2005 a povesť, že všetko prekoná a prežije, platí – všetci vieme dokedy.

Včerajší mini-summit sa konal na jej popud, bol to únik, akým čelila sporom s CSU, chcela svoj domáci problém europeizovať, ale neúspešne. Už samotná idea, neformálne summity tradične usporadúvajú predsedajúce krajiny, Bulharska sa však včerajšok nijako netýkal. A rakúsky kancelár Kurz, ktorého štát sa stane predsedajúcou krajinou za týždeň, sa predtým stretol so zástupcami V4 v Budapešti, kde si vymieňali komplimenty.

Realita je taká, že Rakúsko aj Bavorsko si dnes nadštandardne dobre rozumie s V4, na strojený konflikt Bruselu verzus V4 sú skrátka zlé karty.

Idea mini-summitu bola, samozrejme, škandálna, fakt, že niekto sa rozhodne nepozvať východné krajiny, pretože s nimi nesúhlasí, je buď prejavom, alebo prísľubom arogancie. Najmä ak za stolom sedí „vzorný“ európsky politik Tsipras a podobne.

Mini-summit nič nedosiahol, taliansky premiér Conte predstavil kolegom niečo nové, zároveň vopred zastavil iniciatívu Komisie na prijatie záverov summitu. Nedohodlo sa nič, ostali len Merkelovej slová, že keď nie je možný spoločný postup, štáty by mali konať bilaterálne alebo trilaterálne. Len ťažko pochopiť, prečo by rovnaký záver nemohla povedať aj v prítomnosti Viktora Orbána.

Aktuálna titulka týždenníka Spiegel s gestom typickým pre Angelu Merkelovú. Foto: archív

Merkelovej koniec sa blíži, v Nemecku to oživí politický konflikt a pre EÚ to bude znamenať viac fragmetácie a sporov. Erdoganova zmena Turecka je súčasťou vývoja, ktorý mení význam a budúcnosť NATO, aj vonkajšej politiky EÚ. Jedno aj druhé dobrý dôvod na to, aby V4 držala spolu.

Nie kvôli tomu, že by sme si volili medzi Západom a Východom, medzi demokraciou a autoritárstvom, o to tu predsa nejde. A keby náhodou išlo, treba stáť na strane Západu a demokracie, je to náš svet. Problém je inde, mení sa konštelácia a vzťahy aj na Západe, aj vo svete. Trump upozorňuje Európu a Nemecko zvlášť, že Američania financujú ich (našu) obranu. A Nemci sa tvária, že nepočujú. Trump upozorňuje, že obchod je súčasťou politiky a pravidlá určujú silní, nie slabí. Aj tu sa Nemci a Európania tvária, akoby nechceli rozumieť.

Poliakov už dnes desí voľba medzi Amerikou a Nemeckom, vedia, že žiadna možnosť nie je pre ich krajinu dobrá. Pritom takýchto sporov bude s rozkladom NATO aj EÚ pribúdať. Ten rozklad ale nie je výsledkom politiky Trumpa, on naň reaguje. NATO rozkladá Európa, ktorá nebola schopná akceptovať voľnejšie členstvo Británie v EÚ a sama nie je ochotná financovať armádu a bezpečnosť. Obama Európu ignoroval, Trump žiada, aby si plnila záväzky voči NATO.

Pre Slovensko niet lepšej perspektívy, ako držať spolu s Varšavou, Budapešťou a Prahou. Ak teda máme mať nejaký hlas a aspoň trochu váhu pri veľkom stole (onedlho bez Merkelovej). Napokon preto Orbán nepodporuje nacionalizmus maďarskej menšiny u nás, preto Poliaci zvýšili frekvenciu vyšehradských návštev – význam V4 rastie aj pre väčšie štáty, nielen pre nás.

Ak by chcel niekto teraz zo slovenských politikov obetovať V4, bol by to blázon.